znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 270/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. a. s., Č., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 Cb/56/2011 zo 14. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2012 faxom a 21. novembra 2012 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. a. s., Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“   alebo   „žalobca“),   zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 2   Cb/56/2011   zo   14.   septembra 2012   (ďalej len   „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 4. októbra 2011 domáhala, aby okresný súd rozhodol o povinnosti K., Č. (ďalej len „žalovaná“), zaplatiť sťažovateľke sumu 5 797,51 € s príslušenstvom. Sťažovateľka na pojednávaní konanom 31. augusta 2012 navrhla, aby okresný súd pripustil zmenu žaloby, a to tak, aby okrem uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť požadovanú sumu určil, že „výpoveď žalovaného zo dňa 08. 11. 2006 z kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi   žalobcom   a žalovaným   zo   dňa   21.   12.   2005   pod   č. 11/2005/III je neplatná“.

O návrhu sťažovateľky na pripustenie požadovanej zmeny žaloby postupom podľa § 95   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   okresný   súd   napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že sťažovateľkou navrhovanú zmenu nepripustil.

Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 19. septembra 2012.

Následne   sťažovateľka   podala   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s namietaným   porušením   označených   práv   odôvodnila   takto: „Sťažovateľ   namieta,   že rozhodnutie   súdu   o   nepripustení   zmeny   žaloby   nie   je   vecne   správne,   nemá   potrebný materiálny základ a je výsledkom úvahy súdu, ktorá nezodpovedá princípom spravodlivého súdneho konania (procesu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Základom práva na spravodlivé súdne konanie je legitímne očakávanie každého, že (i)   v   jeho   veci   bude   rozhodnuté   podľa   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorá   má   základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 77/2002); (ii) v jeho veci bude rozhodnuté rovnako ako v obdobnej veci (napr. I. ÚS 335/2006); a (iii) v jeho veci súd nebude konať inak, ako v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (napr. I. ÚS 26/1994). Sťažovateľ   tvrdí,   že   v   jeho   veci   došlo   k   markantnému   porušeniu   všetkých   uvedených pravidiel.

Predovšetkým,   základom   rozhodnutia   súdu   o   nepripustení   zmeny   žaloby   nebola relevantná právna norma (§ 95 ods. 2 Osp). Súd túto normu v rozhodnutí len formálne citoval (str. 2 ods. 4 rozhodnutia), bez toho, aby vzal v úvahu jej doslovné znenie, podľa ktorého   mal   povinnosť   rozhodnúť   (súd   nepripustí   zmenu   návrhu,   ak   by   výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu... alebo ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd, pozn.). Pre súd nebol podstatný ani význam a účel   tohto   ustanovenia,   ktorý má žalobcovi zabezpečovať plné právo na dispozíciu vlastným návrhom, ibaže by táto dispozícia bola na úkor hospodárnosti a procesnej ekonómie konania, čo v tomto prípade nebolo splnené...

Súd svoje úvahy zameral na právne irelevantnú otázku, či je požadovaná zmena žaloby   nadbytočná   (str.   2   in   fine   rozhodnutia),   akú   právomoc   mimochodom   súdu nepriznáva žiadna právna norma. Navyše, súd otázku nadbytočnosti zodpovedal kladne, s odvolaním   sa   na   skutočnosť,   že   (ne)platnosť   výpovede   z   kúpnej   zmluvy   musí   v   konaní posúdiť z úradnej povinnosti (tamtiež). Paradoxne, toto zistenie malo súd utvrdiť v závere, že zmenu žaloby pripúšťa, nakoľko k uplatnenému určovaciemu výroku nebudú potrebné iné poklady a dôkazy ako tie, z ktorých bude vychádzať pri rozhodovaní o samotnom peňažnom plnení (§ 95 ods. 2 Osp). V tomto kontexte súd rozhodol o nepripustení zmeny evidentne nesprávne.

Záver   súdu   o   nadbytočnosti   určovacieho   výroku   logicky   nadväzovalo   na   časť odôvodnenia, v ktorej súd uvádzal tvrdenie žalobcu, že preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti výpovede (str. 2 in fine rozhodnutia). Rozhodnutie súdu tak   evokuje   záver,   že   prípustnosť   zmeny   žaloby   posudzoval   z   hľadiska   existencie naliehavého   právneho   záujmu   sub.   §   80   písm.   c)   Osp.   Takáto   rozhodovacia   úvaha   je z hľadiska   citovanej   normy,   ale   aj   ustálenej   súdnej   praxe   neprípustná.   Súdu   prináleží posudzovať   existenciu   naliehavého   právneho   záujmu   až   v   rozhodnutí   vo   veci   samej, rozhodne nie v štádiu rozhodovania, či pripustí zmenu žaloby, ako tomu bolo v tejto veci... Praktickým následkom rozhodovacej činnosti súdu bola situácia, že sťažovateľ mal zákonom   neprípustným   spôsobom   a   za   zákonom   neupravených   podmienok   zmarenú možnosť disponovať svojou žalobou podľa vlastného uváženia, rozhodnutia a presvedčenia s ohľadom   na   právo,   o   ktorom   sa   domnieval,   že   mu   prináleží.   Z   hľadiska   ústavnej interpretácie   ide   o   evidentné   porušenie   práva   sťažovateľa   na   reálny   prístup   k   súdu vo vlastnej veci, aké právo je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Súd bol povinný vysporiadať sa s uplatnenou zmenou žaloby korektne, v medziach zákona, v rozsahu a spôsobom v zákone upraveným (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), na čo sa sťažovateľ prirodzene a s dôverou v právny poriadok spoliehal už pri koncipovaní zmeny žaloby. Sťažovateľ nemohol dôvodne predvídať, že súd podľa relevantnej normy (§ 95 ods. 2 Osp) nerozhodne, a že súd rozhodne arbitrárne, t. j. popierajúc znenie, účel aj význam tejto normy. Postupom a rozhodnutím súdu bola evidentne narušená dôvera sťažovateľa v objektívne právo. Došlo k porušeniu právnej istoty sťažovateľa, spočívajúcej v legitímnom očakávaní,   že   súd   rozhodne   o   zmene   žaloby   v   súlade   so   zákonom,   a   súvisiacou rozhodovacou praxou súdov. Táto prax pripúšťa súbežné uplatnenie určovacieho výroku a výroku na plnenie, ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby bolo rozhodnutím súdu určené právo alebo právny pomer, hoci môže žalovať priamo na plnenie, resp. ak by sa pripustením oboch výrokov eliminovalo rozmnožovanie sporov, ak by to slúžilo potrebám praktického života a pod., čo bolo v tomto prípade splnené...

Práve tieto súvislosti sťažovateľ mienil pri poukazovaní na súvisiace právne spory, vedené pred Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 2Cb/55/2011 a sp. zn. 2Cb/58/2011 a   pred   Krajským   súdom   Žilina   pod   sp.   zn.   22Sp/29/2010,   20S/3/2010,   23Sp/17/2008. V označených konaniach všeobecný súd, ale najmä správne súdy, vyslovili závery ohľadom skutkových okolností stavu núdze v tepelnej energetike, ktorý nastal u žalobcu a ktorý bol podstatný aj pre posúdenie otázky (ne)platnosti výpovede žalovaného z kúpnej zmluvy. Súd mal o vedení a výsledkoch týchto sporov úradnú vedomosť (ako všeobecný súd rozhodovala rovnaká sudkyňa), z akej vedomosti mal a mohol uznať zmenu žaloby za najefektívnejší spôsob predchádzajúci ďalším sporom. Napriek tomu súd rozhodol o nepripustení zmeny žaloby, čo nielen v kontexte zákona, ale aj v kontexte zmienených širších súvislostí nedáva v žiadnej možnej interpretácii rozumný zmysel.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti M. a. s., skrátený názov: M. a. s., sídlo: Č., IČO:..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 14. septembra 2012, sp. zn. 2Cb/56/2011-355, bolo porušené.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   zo   dňa   14.   septembra   2012,   sp.   zn. 2Cb/56/2011-355   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   na   ďalšie konanie.

3. Okresný súd Dolný Kubín je povinný uhradiť spoločnosti M. a. s., skrátený názov: M. a. s., sídlo: Č., IČO:..., trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet právneho zástupcu spoločnosti JUDr. M. P., advokátky, č. ú..., vedený v peňažnom ústave Č., a. s., do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.  

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. Vychádzajúc z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, v súlade s ktorým ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje,   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky. Vychádzal pritom z toho, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V predmetnej   veci   sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd   nepripustil   zmenu   ňou podanej žaloby, čím podľa nej porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   uznesenie   okresného   súdu   nemá potrebný   materiálny   základ   a je   výsledkom   úvahy   súdu,   ktorá   nezodpovedá   princípom spravodlivého súdneho konania.

Napadnuté rozhodnutie je v danom prípade rozhodnutím o vedení konania, nejde teda   o meritórne   ani   o   konečné   rozhodnutie,   dôsledkom   ktorého   by   bolo   právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti uznesenia   okresného   súdu   ako   prvostupňového   súdu   konajúceho   v právnej   veci sťažovateľky nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Okresný   súd   v danom prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na zmenu žaloby sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami. Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní a následne   prípadne   aj   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   možnosť   uplatniť ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   vo   svojej   sťažnosti.   V   právnej   veci sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania a okresný súd v ňom   bude   vykonávať   ďalšie   dokazovanie   na účel   objasnenia   skutkového   stavu   veci. Sťažovateľka má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky súdny   poriadok,   teda   aj právo na riadne   opravné prostriedky   v prípade   neúspechu   pred okresným súdom a tiež právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by vyznelo v jej neprospech.

Sťažovateľke   napokon   nič   nebráni,   aby   v budúcnosti   napadla   sťažnosťou   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   aj   konečné   rozhodnutie,   ktoré   bude   v jej   právnej   veci   vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a až   potom   sa   sťažovateľke   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel II. hlavy ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)   obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky   súd   pre   ľudské   práva   overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,   ale   zároveň   aj   to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne na dané   štádium   konania   a   nemohla   by   už   byť   uplatnená   neskôr   (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe   alebo   v   opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým nepripustil návrh sťažovateľky na zmenu žaloby. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým,   než   o   veci   samej   definitívne   rozhodne   príslušný   súd,   mohol   by   zasiahnuť do rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiarity   sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   za   danej procesnej   situácie   podaná   predčasne.   Sťažovateľka   totiž   bude   mať,   resp.   má   možnosť uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.

2. Ústavný súd ďalej posúdil aj otázku, či možno považovať uznesenie okresného súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu   uplatnila.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   pripomenúť,   že v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09). Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania.

Okresný súd v relevantnej časti namietané rozhodnutie odôvodnil takto: „Žalobca navrhuje zmenu žalobného petitu z dôvodu, že súd rozsudkom sp. zn. 2Cb/58/2011 vytvoril stav, keď poprel právnu istotu žalobcu a práva žalobcu, ktoré nadobudol z právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2Cb/ 22/2011, rozsudku Krajského súdu v Žiline   22Sp/29/20I0   a   vo   veci   2Cb/58/2011   súd   prijal   záver   o   platnosti   výpovede žalovaného bez toho, aby v tomto konaní otázku platnosti výpovede riešil. Žalobca tvrdí, že v súlade s ust. § 80 písm. c) O. s. p. preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti výpovede žalovaného zo dňa 08. 11. 2006 z kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 21. 05. 2012 pod č. 11/2005/III.

Súd uvádza, že vo veci 2Cb/22/2011, rozsudok zo dňa 13. 04. 2012, ppl. 01. 05. 2012, rozhodol   o   povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   sumu   5.531,63   EUR   s   prísl., a skonštatoval,   že   žalovaný   v   čase   stavu   núdze   nebol   oprávnený   vypovedať   zmluvu o dodávke tepla. Nakoľko sa jednalo o žalobu na peňažné plnenie, bolo povinnosťou sudu vysporiadať   sa   s   platnosťou,   resp.   neplatnosťou   vypovedania   zmluvy   o   dodávke   tepla. Vo veci 2Cb/58/2011, rozsudok zo dňa 30. 08. 2012. ktorý t. č. nenadobudol právoplatnosť, sa jednalo o žalobu na zaplatenie materiálnej škody v peniazoch, z titulu nesprávneho úradného   postupu   žalovaného   pri   výkone   verejnej   moci,   pričom   sud   skonštatoval,   že odberatelia ukončili zmluvný vzťah s dodávateľom - žalobcom na základe zákona, jednalo sa   však   o   obdobie   nasledujúce,   nie   o   obdobie   vyhláseného   stavu   núdze,   ale   obdobie nasledujúcich tridsiatich vykurovacích sezón, za ktoré žiadal žalobca náhradu materiálnej škody. Súd má za to, že je nadbytočné vo veci 2 Cb/56/2011 deklaratórne určiť, že výpoveď žalovaného zo dňa 08. 11. 2006 z kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 21.   12.   2005 pod č. 11/2005/III.   je neplatná,   pretože platnosť,   resp.   neplatnosť výpovede z predmetnej zmluvy musí súd v rámci žaloby o peňažné plnenie z tejto zmluvy posúdiť z úradnej povinnosti.“

Je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   neuvádzala   žiadne   relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé negatívne ovplyvniť jej právne postavenie v príčinnej súvislosti s namietaným uznesením okresného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   je   celkovo   pochybné,   či   sťažovateľka   v   konaní   pred okresným   súdom   mala   opodstatnený   dôvod   očakávať,   že   okresný   súd   sa   stotožní   s   jej návrhom na pripustenie zmeny žaloby, resp. že okresný súd bol povinný rozhodnúť tak, že sťažovateľke vyhovie a pripustí požadovanú zmenu žaloby. Sťažovateľka totiž v podstate nenavrhla zmenu pôvodného žalobného návrhu, ale žiadala, aby okresný súd okrem už pôvodne   požadovaného   návrhu   rozhodol   ešte   aj   o   ďalšom   (novom)   návrhu   –   určení neplatnosti ukončenia zmluvného vzťahu. Sťažovateľka tak iba rozšírila predmet konania bez   toho,   aby   zároveň   došlo   aj   k   akejkoľvek   zmene   pôvodného   návrhu   –   rozhodnutia o povinnosti   plniť,   keďže   tento   návrh   mal   byť   predmetom   konania   aj   po   navrhovanej zmene, t. j. v konaní pred okresným súdom uplatnila iba ďalší samostatný návrh bez toho, aby to akýmkoľvek spôsobom ovplyvnilo už pôvodne uplatnený návrh.

V   súvislosti   s   uvedeným   posudzovaním   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím, resp. postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný   súd   nezistil   také   účinky,   ktoré   by   signalizovali   príčinnú   súvislosť napadnutého uznesenia s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv. Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale jeho   rozhodnutie   bolo   dostatočne   odôvodnené,   na   základe   vlastných   myšlienkových konštrukcií,   ktoré   ústavný   súd   nie   je vzhľadom   na   už uvedené   oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013