znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 270/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I. s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   I.   L.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 2414/2011 a sp. zn. Rvp 2415/2011 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 38   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30. júna 2011 a č. k. 11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky   pod   sp. zn.   Rvp 2414/2011   a sp. zn.   Rvp 2415/2011   s p á j a   na   spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2414/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. septembra 2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené   pod   sp. zn.   Rvp 2414/2011   a sp. zn.   Rvp 2415/2011,   ktorými   namieta   porušenie svojich   základných   práv   zaručených   v   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30. júna 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z rozhodnutí k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa rozhodcovských rozsudkov   (rozhodcovský rozsudok   sp. zn. SR 12480/10 z 22. decembra 2010   a rozhodcovský   rozsudok   sp. zn.   SR   13244/10   z 15.   februára   2011)   vydaných   S. obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), v spotrebiteľských veciach v postavení   oprávnenej   a povinnou   je   E.   P.   (ďalej   len   „povinná“).   Povinná   podala Okresnému   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žaloby   o zrušenie   označených rozhodcovských rozsudkov. Okresný súd začal pod sp. zn. 9 C/139/2011 konanie o žalobe z 28. februára 2011 proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. SR 12480/10 z 22. decembra 2010 a pod sp. zn. 11 C/133/2011 konanie o žalobe z 12. apríla 2011 proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. SR 13244/10 z 15. februára 2011.

Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd v oboch konaniach veci Okresnému súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety v spojitosti s § 105 zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení   rozhodujúcom   pre   konanie vo veci (ďalej aj „OSP“). Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP je na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

Okresný súd Bratislava IV s postúpením vecí nesúhlasil s poukazom na prednosť práva Európskej únie (ďalej len „európske právo“ alebo „právo EÚ“, v citovanom texte aj „komunitárne právo“) a na § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor   zo   spotrebiteľskej   zmluvy. Na   základe   uvedeného   veci   predložil   na   rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením č. k.   3 NcC/32/2011-19   z 30.   júna   2011 (vo vzťahu   ku   konaniu   vedenému   okresným   súdom   pod sp. zn.   11 C/133/2011) a napadnutým uznesením č. k. 11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011 (vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 9 C/139/2011) rozhodol, že v oboch prípadoch je na konanie miestne príslušný okresný súd.

Proti napadnutým uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a domáha sa nimi, aby ich ústavný súd prijal na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že napadnutými uzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 48 ústavy a čl. 38 listiny, a zároveň   aby   zrušil   tieto   uznesenia   a veci   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania. Sťažovateľka v oboch uvedených konaniach žiada tiež priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   výzvami   z 9.   novembra   2011   vyžiadal   od   krajského   súdu   v oboch konaniach   (sp. zn.   Rvp 2414/2011   a sp. zn.   Rvp 2415/2011)   vyjadrenia   k   sťažnostiam. Krajský   súd   vo vyjadreniach   (z 2.   decembra   2011   vo   veci   sp. zn.   Rvp 2414/2011 a z 30. novembra 2011 vo veci sp. zn. Rvp 2415/2011) poukázal na prednosť práva EÚ pred vnútroštátnym   právom   (sp. zn.   Rvp 2414/2011),   resp.   na povinnosť   „eurokonformného výkladu“   vnútroštátneho   práva   (sp. zn.   Rvp 2415/2011),   podľa   ktorého   sa   nemožno dovolávať   vnútroštátneho   predpisu,   ktorý   by   bol   v rozpore   s právnou   úpravou   EÚ. Vyjadrenia krajského súdu zaslal ústavný súd sťažovateľke na zaujatie stanoviska.Sťažovateľka   reagujúc   na   vyjadrenia   krajského   súdu   v podstate   trvala   na   svojej argumentácii uvedenej   v sťažnostiach,   poukazujúc na z jej pohľadu   nesprávnu   aplikáciu práva EÚ zo strany krajského súdu vrátane toho, že krajský súd dostatočne nevysvetlil, či vychádzal z priameho alebo nepriameho účinku smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2, s. 288–293 (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)], a tento nedostatok nebol odstránený ani v jeho vyjadreniach.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Obe sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 2414/2011 a sp. zn. Rvp 2415/2011 sa týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľky a krajského súdu) a aj konania pred krajským súdom sa týkajú tých istých subjektov (povinnej a sťažovateľky), pričom navyše sú takmer identické   z   hľadiska   právnej   argumentácie,   ktorú   v   nich   sťažovateľka   použila, a vo všeobecnosti   aj   z hľadiska   právnej   argumentácie   krajského   súdu   v odôvodneniach napadnutých   uznesení,   ale napokon   aj   z   hľadiska   právneho   problému,   ku   ktorému   je potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú odôvodnené úvahou, že vzhľadom na vplyv práva EÚ, najmä smernice č. 93/13/EHS tak, ako je vykladané Súdnym dvorom Európskej únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“, v citáciách aj   „ESD“)],   sa   na   určovanie   miestnej   príslušnosti   súdov   na   konania   o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá prednostne použiť § 88 ods. 2 posledná veta OSP, podľa ktorej na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania, ale miestna príslušnosť môže byť založená aj na základe § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na   konanie   príslušný   aj súd,   v   obvode   ktorého   má   bydlisko   spotrebiteľ,   ak   ide   o   spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa napadnutých uznesení je na konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského   rozsudku   miestne   príslušný   okresný   súd   podľa   bydliska   spotrebiteľa, ak spotrebiteľ tomuto súdu podal žalobu.

Podstatou oboch sťažností je zhodné tvrdenie, že takýto záver krajského súdu sa odkláňa od doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva EÚ. Podľa sťažovateľky nemožno pristúpiť ani k priamemu účinku práva EÚ – smernice č. 93/13/EHS, ktorá   nemôže   mať   v   prípadoch   týchto   tzv.   horizontálnych   vzťahov   priamy   účinok, a nepriamy účinok predmetnej smernice (povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s cieľom   a účelom   smernice)   sa   taktiež   nemôže   aplikovať,   keďže   ustanovenie vnútroštátneho   právneho   predpisu   (§ 88   ods. 2   posledná   veta   OSP)   takýto   výklad neumožňuje a takýto výklad v súlade s uvedenou smernicou by preto nevyhnutne musel predstavovať porušenie zákazu výkladu contra legem.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil existenciu dôvodov na ich spojenie a rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jeho   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutých uznesení krajského súdu, ktoré mali viesť k tomu, že v týchto veciach nerozhodoval miestne príslušný súd, a teda že vo veci nekonal zákonný sudca. Vzhľadom na tieto tvrdenia a námietky sťažovateľky ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažností ustálil, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vyplývajúceho z čl. 46 ústavy sťažovateľka namieta konkrétne porušenie základného práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a vo vzťahu k čl. 48   ústavy   a čl. 38 listiny namieta porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   a   čl. 38   ods. 1   listiny nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podstatná časť námietok sťažovateľky proti obom napadnutým uzneseniam krajského súdu je totožná, a preto sa s týmito námietkami vysporiadal ústavný súd spoločne.

1. Posúdenie námietok sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského súdu týkajúcich sa nesprávnych právnych záverov súvisiacich s aplikáciou práva EÚ

Kľúčové   námietky   sťažovateľky   smerujú   proti   spôsobu,   akým   krajský   súd v napadnutých   uzneseniach   aplikoval   právo   EÚ,   ako   aj proti   záveru,   ktorý   krajský   súd z práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutých uzneseniach vyvodil.

Účelom   a podstatou   konania   o prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie   zodpovednosť   za   rozhodnutie   vo   veci   samej,   posúdiť   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   relevantnosť   otázok,   ktoré Súdnemu   dvoru položí   (napr. IV. ÚS 206/08   II. ÚS 129/2010,   II. ÚS 163/2010),   ako   aj to,   či   sú   splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva   EÚ   a judikatúry   Súdneho   dvora   vyplýva   viacero   výnimiek   z povinnosti   predložiť prejuduciálnu   otázku,   konkrétne   ak   (pozri   Mazák,   J.,   Jánošíková,   M.   Základy   práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 420):

a) odpoveď   na prejudiciálnu   otázku by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade ak sú tieto podmienky – vzhľadom na okolnosti daného prípadu to budú podmienky sub b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj   podľa   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   dostatočne   odôvodňuje   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“; (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku   z 20.   septembra   2011,   sťažnosti   č. 3989/07   a č. 38353/07)].   Keďže   podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m.   II. ÚS 71/97),   ústavný   súd   pri   posudzovaní   prerokúvaných   vecí   sťažovateľky prihliadal aj na judikatúru ESĽP týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky,   ktoré môže   spočívať   vo   svojvoľnom, či   na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola   svojvoľne   popretá   právomoc Súdneho   dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008). Kritérium   svojvoľnosti,   resp.   zjavnej   celkovej   nesprávnosti   rozhodnutia o nepredložení prejudiciálnej otázky alebo zjavnej neodôvodnenosti tohto rozhodnutia sa vzťahuje aj na posúdenie odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade odôvodnenia   napadnutých   uznesení   krajského   súdu)   vo   vzťahu   k už   uvedeným podmienkam, za splnenia ktorých vnútroštátny súd nemusí predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu   dvoru.   Samotný   názor   všeobecného   súdu,   že   výklad určitej   normy   práva   EÚ považuje za jasný a nepochybný, nemožno pokladať za dostatočné odôvodnenie, a to najmä nie   vtedy,   ak   účastník   konania   takému   názoru   oponuje.   Rovnako   je   nedostatočné   také odôvodnenie, v ktorom všeobecný súd riadne nevysvetlí, ako a prečo riešenie zvolené týmto súdom   zodpovedá   účelu   právnej   normy   práva   EÚ   (pozri   nález   ústavného   súdu   Českej republiky sp. zn. II. ÚS 1009/08 z 8. januára 2009 „Pfizer“; a tiež Bobek, M., Bříza, P., Komárek,   J.   Vnitostátní   aplikace   práve   Evropské   unie.   Praha: C. H. Beck,   2011,   s. 475 a nasl.,   obdobne   o svojvoľnej   alebo   zjavne   neodôvodnenej   aplikácii   noriem   práva   EÚ aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 501/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu   spĺňa   uvedené   ústavné   požiadavky,   a na   základe   toho   posúdiť,   či   je   konformné so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   pritom   musel   zohľadniť,   že   námietky   sťažovateľky   nesmerujú proti tomu, že krajský súd nepredložil prejudiciálnu otázku o výklade predmetných ustanovení smernice   č. 93/13/EHS.   Podľa   názoru   sťažovateľky   ani   z predmetnej   smernice   a ani z judikatúry Súdneho dvora nevyplýva záver, ku ktorému dospel krajský súd. Taktiež je sťažovateľka   toho   názoru,   že   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   týkajúce   sa miestnej   príslušnosti   v konaniach   o zrušení   rozhodcovského   rozsudku   sú   formulované natoľko jasne a jednoznačne, že nepripúšťajú výklad v prospech smernice č. 93/13/EHS. Z týchto dôvodov podľa sťažovateľky odporuje napadnuté uznesenie krajského súdu zákazu „smernicokonformného výkladu“ vnútroštátneho práva contra legem (Bobek, M., Bříza, P., Komárek,   J.   Vnitostátní   aplikace   práve   Evropské   unie.   Praha: C. H. Beck,   2011,   s. 162 a nasl.).   Smernica   č. 93/13/EHS   nemá   podľa   sťažovateľky   v tomto   prípade   ani   priamy účinok,   a preto   nemôže   byť   v konaní   použitá   takým   spôsobom,   aby   vylúčila   aplikáciu pravidla vnútroštátneho práva.

Sťažovateľka   v   podstate   svojich   sťažností   tvrdí,   že   nemožno   vykladať   smernicu č. 93/13/EHS tak, ako to urobil v napadnutých uzneseniach krajský súd, a navyše, aj keby takýto   výklad   prípustný   bol,   tak   by   predmetné   ustanovenie   vnútroštátneho   práva   (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP) neumožňovalo výklad v súlade so smernicou č. 93/13/EHS (resp. v súlade   s   tým,   ako   uvedenú   smernicu   vykladá   krajský   súd).   Preto   mala   byť   miestna príslušnosť   súdu   príslušného   na konanie   o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   určená v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP.

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   ak   sťažovateľka   svojimi   námietkami spochybňuje to, ako krajský súd vyložil ustanovenia práva EÚ, a vzhľadom na skutočnosť, že na autoritatívny výklad práva EÚ je príslušný Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej otázky iniciovanej vnútroštátnym všeobecným súdom, na ktorom prebieha konanie o veci samej,   mala   k dispozícii   osobitný   právny   mechanizmus   na   dosiahnutie   tohto   cieľa (t. j. možnosť   navrhnúť   vydanie   uznesenia   o predložení   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu dvoru),   ktorého nevyužitie obmedzuje možnosť ústavného súdu preskúmať závery súdu o nepredložení prejudiciálnej otázky.

Ústavný súd už rozhodol, že nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru môže byť porušené základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, čo za   určitých   podmienok   mohlo   byť   právnym   základom   dovolania   ako   mimoriadneho opravného   prostriedku   (III. ÚS 207/09,   IV. ÚS 206/08),   a teda   sťažnosť   by   v takýchto prípadoch bola prípustná až po vyčerpaní tohto prostriedku možnej nápravy. Aj keby bolo dovolanie v okolnostiach daného prípadu vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   o dovolaní   proti   rozhodnutiam krajského   súdu   o miestnej   príslušnosti   ako   súdu   nadriadeného   podľa   § 105   ods. 3   OSP (napríklad   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Cdo 243/2010   z   23.   novembra   2010) neprípustné, účastník konania má vždy možnosť navrhnúť vydanie uznesenia o predložení prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   a následne   za   splnenia   ustanovených   podmienok v zmysle § 239 ods. 1 písm. b) OSP podať proti uzneseniu odvolacieho súdu v tejto veci dovolanie a pokúsiť sa dosiahnuť tak nápravu prípadných porušení jeho práv ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vychádzajúc aj z uvedenej judikatúry musí ústavný súd preskúmať, či krajský súd dostatočne   odôvodnil,   prečo   a ako   aplikoval   pravidlá   práva   EÚ   bez   toho,   aby   musel predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, a teda to, či napadnuté uznesenia krajského súdu nevykazujú znaky svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti. Vzhľadom na určité odlišnosti v odôvodneniach napadnutých uznesení krajského súdu pristupuje ústavný súd k zohľadneniu ich individuálnych špecifík.

1.1   Námietky   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30. júna 2011

Napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30. júna 2011 bolo odôvodnené aj nasledujúcou úvahou:

„Členstvo   Slovenskej   republiky   v   Európskej   únii   a   v   Európskom   spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva.   Súčasťou práv Európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 6 ods. 1   Smernice,   členské   štáty   zabezpečia,   aby   nekalé   podmienky   použité   v   zmluvách uzatvorených   so   spotrebiteľom   zo   strany   predajcu   alebo   dodávateľa   podľa   ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa,   a aby zmluva bola podľa   týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Základnou   charakteristikou   komunitárneho   práva   je   jeho   prednosť   pred   právom vnútroštátnym,   pričom predpokladom na uplatnenie   princípu prednosti   je   rozpor   medzi vnútroštátnou a komunitárnou normou. Pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho   vnútroštátneho   predpisu,   ktorý   by   bol   v   rozpore   s   komunitárnym   právom. V opačnom   prípade   by   bola   ohrozená   aplikácia   komunitárneho   práva,   ktorá   je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES (rozhodnutie ESD vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a E.N.E.L.).

Ďalším   obdobným   rozhodnutím,   ktoré   obsahuje   problematiku   princípu   prednosti komunitárneho práva, je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne   aplikovať   komunitáme   právo   a   chrániť   práva   zverené   komunitárnym   právom jednotlivcovi,   pričom   má   ponechať   neaplikované   každé   prípadné   ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom a to bez ohľadu na to, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym   (tzv.   eurokonformný   výklad).   Pokiaľ   právna   norma   členského   štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitámemu právu.

Pri výklade smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa a to napríklad v rozsudku vo veci C-473/00 Cofidis. Ďalej v rozsudku C 243/08 Pannon   GSM   Zrt.   c/a   Erzsébet   Sustikné   Györfi   ESD   konštatuje,   že   účinnú   ochranu spotrebiteľa   možno   zaručiť   len   vtedy,   ak   má   vnútroštátny   súd   možnosť   posúdiť   takúto podmienku   ex   offo.   Vnútroštátny   súd   je   povinný   preskúmať   ex   offo   nekalý   charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to spotrebiteľ   namieta.   Vnútroštátny   súd   má túto   povinnosť   tiež   vtedy,   ak   preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa   kritériá   požadované   na   to,   aby   ju   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nekalú.   V   tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej   medzi   spotrebiteľom   a   predajcom   alebo   dodávateľom,   ktorá   bola   do   nej vložená bez osobitného vyjednávania, a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. V predmetnej   veci   rozhodcovská   doložka   nebola   v   spotrebiteľskej   zmluve   dohodnutá individuálne,   pričom   bez   ďalšieho   priznáva   právomoc   riešiť   spory   zo   zmluvy rozhodcovskému   súdu   v B.   (odôvodnenie   rozhodcovského   rozsudku);   vzhľadom   na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju za nekalú.

Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. To znamená, že   ak   by   súd   v   konaní   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   uznal   žalovaný   dôvod za dôvodný,   zruší   rozhodcovský   rozsudok   a   pokračuje   v   konaní   v   rozsahu   uvedenom v žalobe.   Tým   sa   konanie   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   stane   konaním   o   spore zo spotrebiteľskej zmluvy.

Vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva nie je teda v predmetnej veci daná výlučná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 posledná veta O. s. p.“

Z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30. júna 2011 je zjavné, že krajský súd sa zaoberal otázkou prednosti práva   EÚ,   ako   aj   možnosti   nepoužiť   právnu   normu   vnútroštátneho   práva   v prípade,   že neprichádza   do   úvahy jej výklad v súlade   s právom   EÚ,   a zároveň   krajský   súd   uviedol odkazy na príslušnú judikatúru Súdneho dvora k smernici č. 93/13/EHS (rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-473/00 „Cofidis“ či C-243/08 „Pannon GSM“).

Bez potreby podrobnejšieho skúmania je potrebné dať sťažovateľke za pravdu, že krajský   súd   sa   v odôvodnení   tohto   napadnutého   uznesenia   nevyjadril   výslovne   a   úplne jednoznačne,   či   siahol   k priamym   účinkom   smernice   č. 93/13/EHS,   alebo   iba   k jej nepriamym   účinkom,   a ani   neoznačil   jednoznačným   spôsobom   metodologicky   korektný postup, ktorým k svojmu výsledku dospel. Iba z toho však nemožno vyvodiť záver, že by krajský   súd   konal   svojvoľne   alebo   zjavne   nesprávne   odôvodnil   význam   práva   EÚ   pre riešený spor. Naopak, ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30. júna 2011 za ústavne udržateľné.

Z pohľadu   čl. 46   ods. 1   ústavy   sa   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30. júna 2011 dostatočne vysporiadal s podmienkou, za splnenia ktorej môže a zároveň musí vnútroštátny súd pristúpiť k aplikácii práva EÚ bez toho, aby musel požiadať   Súdny   dvor   o odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku.   Zároveň   dostatočne   objasnil aj spôsob, akým dospel k prijatému záveru, teda k nepoužitiu normy vnútroštátneho práva, ktorá podľa jeho názoru odporuje právu EÚ (nepoužitie § 88 ods. 2 poslednej vety OSP) a aplikácii iného vnútroštátneho pravidla miestnej príslušnosti, pričom tento spôsob môže vyplývať z ním citovaných rozhodnutí Súdneho dvora, a preto nie je zjavný dôvod, aby bol v danej   veci   posudzovaný   ako   výklad   contra   legem.   Aj   uvedené   podčiarkuje,   že v konečnom dôsledku krajský súd nesiahol k priamemu účinku smernice č. 93/13/EHS, ale iba k jej nepriamemu účinku (výkladu vnútroštátneho práva v súlade s uvedenou smernicou) v snahe   zabezpečiť   jej   plný   (užitočný,   ňou   sledovaný)   účinok.   Navyše,   odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu odkazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora č. 106/77 „Simmenthal“   a   C-473/00   „Cofidis“,   z ktorých   vyplýva   možnosť   nepoužiť   ustanovenia vnútroštátneho   práva,   odporujúce   právu   EÚ   (v prípade   „Cofidis“   dokonca   špeciálne vo vzťahu k smernici č. 93/13/EHS).

Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom uznesení krajského súdu   č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30.   júna   2011   chýba   výslovná   zmienka   v súvislosti s (ne)predložením   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru.   Z reprodukovaných   častí odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   totiž   vyplýva,   že   podstata   úvahy krajského súdu spočíva práve v tom, že považuje ustanovenia práva EÚ za dostatočne jasné, resp.   vyjasnené   predchádzajúcou   judikatúrou   Súdneho   dvora,   a preto   nemožno predpokladať, že by zvažoval predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.

Podstata odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30. júna 2011 rozhodujúca pre jeho záver vo veci samej je zhrnutá v úvahe, podľa ktorej z judikatúry   Súdneho dvora   vyplýva, že „... podmienka obsiahnutá v zmluve...   priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. V predmetnej veci rozhodcovská doložka... bez ďalšieho priznáva   právomoc   riešiť   spory   zo   zmluvy   rozhodcovskému   súdu   v B.   (odôvodnenie rozhodcovského rozsudku); vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto možné považovať ju za nekalú.“.

Sťažovateľka vo vzťahu k uvedenej úvahe namietala nedostatok jej konzistentnosti, konkrétne nesúlad medzi prvou časťou argumentácie vychádzajúcou z judikatúry Súdneho dvora,   v zmysle   ktorej   je   neplatná   taká   klauzula   v spotrebiteľskej   zmluve,   ktorá   by (za určitých podmienok) viedla k určeniu miestnej príslušnosti súdu pre konania o sporoch z tejto   zmluvy   podľa   sídla   podnikateľa   (ako   strany   formulujúcej   zmluvu),   a jej   druhou časťou – právnym záverom prijatým v napadnutom uznesení týmto súdom, podľa ktorého sa nemá   použiť   ani   také   ustanovenie   zákona   (§ 88   ods. 2   posledná   veta   OSP),   ktoré   pre prípady   žalôb   o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   ustanovuje   za   miestne   príslušný všeobecný súd podľa miesta rozhodcovského konania. Úvaha krajského súdu bola ale podľa ústavného súdu implicitne založená na pripodobnení účinkov neplatnej klauzuly o zvolenej miestnej   príslušnosti   súdu   k účinkom   neplatnej   rozhodcovskej   doložky   ako   klauzuly v spotrebiteľskej   zmluve,   ktorá   by   v dôsledku   § 88   ods. 2   poslednej   vety   OSP   v   spore nasledujúcom po tom, ako bol na jej základe vydaný rozhodcovský rozsudok, viedla k takej miestnej   príslušnosti,   ktorá   je   definovateľná   stranou,   ktorá   pripravuje   zmluvu   (je v dispozícii tejto strany). Teda, klauzula o miestnej príslušnosti určitého všeobecného súdu môže mať pre spotrebiteľa rovnaké účinky, ako sú zákonom ustanovené následky (hoci aj neplatnej)   rozhodcovskej   doložky,   a to   je   také   určenie   miestne   príslušného   súdu,   ktoré znevýhodňuje spotrebiteľa. Krajský súd preto ochranu, ktorú právo EÚ vyžaduje v prvom prípade (zmluvná klauzula o voľbe miestne príslušného súdu), aplikoval aj na druhý prípad (rozhodcovská doložka s určením miesta rozhodcovského konania, ktoré definuje aj miestnu príslušnosť súdu v následnom konaní).

Bez ohľadu na to, či je aplikácia predmetných právnych noriem vnútroštátneho alebo európskeho práva krajským súdom správnou alebo jedinou možnou, nevzhliada ústavný súd v takejto úvahe znaky svojvoľnosti ani zjavnej neodôvodnenosti takej intenzity, ktorá by viedla k možnosti vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy po prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   vzniesla   taktiež   námietku   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu krajského   súdu   č. k. 3 NcC/32/2011-19 z 30.   júna   2011,   aj   pokiaľ   ide   o tú   časť   jeho odôvodnenia,   v   ktorej   sa   odvoláva   na § 43   ods. 1   zákona   č. 244/2002   Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorej „ak by súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku   uznal   žalovaný   dôvod   za   dôvodný,   zruší   rozhodcovský   rozsudok   a   pokračuje v konaní   v   rozsahu   uvedenom   v   žalobe.   Tým   sa   konanie   o   zrušenie   rozhodcovského rozsudku stane konaním o spore zo spotrebiteľskej zmluvy...“, a to z dôvodu predčasnosti, pretože   posúdenie   nekalosti   (neprijateľnosti)   rozhodcovskej   doložky   by   malo   byť   až výsledkom   (neskoršieho)   dokazovania   v ďalšom   konaní.   Predmetnú   argumentáciu krajského súdu (pokračovanie v konaní vo veci návrhu uplatneného pred rozhodcovským súdom   za podmienky   perpetuatio   fori)   považoval   ústavný   súd   iba   ako   podpornú   pre napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorá nemení nič na už uvedenom závere. Krajský súd v napadnutom   uznesení   uviedol,   podľa   ktorých   kritérií   posúdil   rozhodcovskú   doložku za nekalú,   a to   v rozsahu   potrebnom   na ustálenie   miestnej   príslušnosti   a na   účely   tohto posúdenia.   Navyše,   sťažovateľka   ani neuviedla   žiadny   osobitný   dôvod,   ktorý   by vecne spochybňoval záver krajského súdu o nekalosti rozhodcovskej doložky.

Vzhľadom na to ústavný súd nepovažoval ani uvedenú námietku proti predmetnému uzneseniu krajského súdu za postačujúcu na to, aby zakladala dôvod na prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie, a odmietol ju v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.2   Námietky   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011

Podľa   napadnutého uznesenia krajského súdu   č. k.   11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011 „V prejednávanej veci je však treba konštatovať i to, že navrhovateľku je možné považovať   za   spotrebiteľa   podľa   ust.   § 52   ods. 4   Občianskeho   zákonníka.   Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať   právo   európskych   spoločenstiev,   ktorého   súčasťou   je   aj   Smernica   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku   6   ods. 1   Smernice,   členské   štáty   zabezpečia,   aby   nekalé   podmienky   použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa,   a aby zmluva bola podľa   týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Vzhľadom na aplikáciu práva európskych spoločenstiev je treba bezpochyby prisvedčiť názoru postupujúceho súdu prvého stupňa o tom, že pokiaľ si spotrebiteľ zvolí podľa ustanovenia § 87 písm. f) O. s. p. súd, v ktorého obvode má bydlisko, je namieste pri určovaní miestnej príslušnosti nepoužiť ustanovenie § 88 ods. 2 posledná veta O. s. p. – v takomto prípade by nebola daná osobitná, výlučná miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého je miesto rozhodcovského konania...“.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   uvádza,   že   krajský   súd   v napadnutom   uznesení č. k. 11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011 síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium – rozhodovanie   o príslušnosti   súdu   –   dostatočne   rekapituloval   skutkový   stav,   klasifikáciu uplatneného právneho nároku žalobkyne, uviedol rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa na posúdenie miestnej príslušnosti, ako aj dôvody (osobitne čl. 6 smernice č. 93/13/EHS), ktoré   ho   viedli   k záveru   o priorite   pravidla   formulovaného   v   § 87   písm. f)   OSP   pred pravidlom výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu   č. k.   11 NcC/47/2011-47   z 20.   júna   2011   je   vzhľadom   na   nároky   formulované ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný súd ale zároveň dodáva, že nie je jeho   úlohou   do   detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v danom   prípade   aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   ústavnú   konformitu   záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).

V danom prípade aj s ohľadom   na možnosť názoru o ústavnej   konformite záveru prijatého   oboma   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   (ako   to   vyplýva   už z predchádzajúceho   rozboru   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 3 NcC/32/2011 z 30.   júna   2011)   možno   predpokladať,   že   aj   prípadné   pozitívne rozhodnutie   o sťažnosti   v tejto   časti,   ktorým   by   bolo   uznesenie   krajského   súdu č. k. 11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011 zrušené, by mohlo viesť iba k ďalšiemu vylepšeniu jeho   odôvodnenia   krajským   súdom   v následnom   konaní.   Navyše,   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   bolo   prijaté   v procesnej   fáze   zisťovania   miestnej   príslušnosti   a zrušenie tohto rozhodnutia s predpokladom vylepšenia jeho odôvodnenia by viedlo k zbytočnému predlžovaniu   súdneho   konania.   V takomto   prípade   neindikuje   námietka   porušenia v sťažnosti   označených   základných   práv   takú   intenzitu   pochybenia,   ktorá   by   umožnila ústavnému   súdu   po   prijatí   sťažnosti   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu č. k. 11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011 na ďalšie konanie rozhodnúť o ich porušení týmto uznesením krajského súdu. Nemožno preto ani vo vzťahu k tejto námietke prijať názor sťažovateľky   o arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   napadnutého   uznesenia krajského súdu č. k. 11 NcC/47/2011-47 z 20. júna 2011. Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Posúdenie   námietok   proti   napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu týkajúcich sa odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

Sťažovateľka   v oboch   sťažnostiach   taktiež   namieta,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu sa odkláňajú od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku   –   miestnu   príslušnosť   súdov   v konaní   o žalobách   o zrušenie   rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné   súdy   podľa   § 88   ods. 2   poslednej   vety   OSP,   a nie   podľa   § 87   písm. f)   OSP (na rôznych miestach sťažností poukazuje sťažovateľka na uznesenie krajského súdu č. k. 9 NcC 30/11-23   z 31.   mája   2011,   uznesenie   krajského   súdu   č. k.   6 NcC 33/2010-20 z 30. novembra   2010   a uznesenie   krajského   súdu   č. k.   14 NcC 18/2010-33 z 11.   augusta 2010).

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva   až prezentovaná   rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej   inštancie,   ktorá   sa   ustálila po určitú   dobu,   nie   však   ojedinelé   rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež automaticky   neznamená,   že   sa   judikatúra   nemôže   vyvíjať   (IV. ÚS 126/2012).   Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry.   Názor   ústavného   súdu   o ústavnej   konformite   záverov,   ktoré   krajský   súd v napadnutých   uzneseniach   vyvodil   z práva   EÚ,   považuje   ústavný   súd   za   postačujúci aj na vysporiadanie   sa   s   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   jej   výhrad   k   odklonu od doterajšej   rozhodovacej   činnosti   v podobných   prípadoch.   Ani   táto   námietka   preto neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosti v tejto   časti   na ďalšie   konanie.   Sťažnosť   je   preto   aj   vzťahu   k tejto   námietke   zjavne neopodstatnená.

3. Posúdenie   námietok   proti   porušeniu   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny

Podľa   sťažovateľky   došlo   nesprávnymi napadnutými uzneseniami krajského súdu o miestnej   príslušnosti   okresného   súdu   na konanie o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku aj k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne aj čl. 38 ods. 1 listiny). Zákonom, na ktorý   sa   v citovanom článku ústavy   odkazuje, je Občiansky   súdny   poriadok.   Občiansky   súdny   poriadok   ustanovuje,   ktorý   súd   je   vecne, miestne   a   funkčne   príslušný   na   prerokovanie   veci,   čo   je   prvým   predpokladom   určenia zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v okolnostiach daného prípadu zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov platný v čase začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu   o   veci   rozhodnúť   upravená   Občianskym   súdnym   poriadkom,   a   tým   aj   osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).

Pravidlá   ustanovenia miestnej   príslušnosti   vytvárajú rámec na určenie   zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi,   je   na   ňom,   aby   námietku   porušenia   ústavnej   ochrany   vyplývajúcu z ústavnoprocesného   princípu   o   zákonnom   sudcovi   (čl. 48   ods. 1   ústavy)   uplatnil na všeobecnom   súde   podaním   mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania   podľa § 237 písm. g)   OSP (IV. ÚS 161/08).   V prípade   nepodania   dovolania by tak mohla byť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom na judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej príslušnosti   ako   súdu   nadriadeného   podľa   § 105   ods. 3   OSP   (napríklad   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažností z dôvodu ich neprípustnosti, ale skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by bránili ich prijatiu na ďalšie konanie.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach daných vecí nemohlo napadnutými uzneseniami krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   ani   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   a čl. 38   ods. 1   listiny.   Podľa   názoru ústavného   súdu   nemôže   ústavne   konformná   aplikácia   pravidiel   o miestnej   príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa ubral smerom vytýčeným napadnutými uzneseniami krajského súdu. Novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla miestnej   príslušnosti   v § 88   ods. 2   poslednej   vete   OSP   takto:   „Na   konanie   o   zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.“

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností ako celku tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v ich petitoch nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012