znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 270/2011-151

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. októbra 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti MUDr. J. B., R., RNDr. J. B., K., t. č. Česká republika, a Ing. P. B., V., právne   zastúpených   advokátom   JUDr.   D.   S.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99, za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice-okolie   p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. D 994/90, Dnot 183/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie, každému v sume 12 000 € (slovom dvanásťtisíc eur), ktoré   j e   im Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice-okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. trovy konania v sume 567,46 € (slovom päťstošesťdesiatsedem eur a štyridsaťšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2009 doručená sťažnosť MUDr. J. B., R., RNDr. J. B., t. č. Česká republika, a Ing. P. B., V. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a)   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99,

b) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

- v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/30/90 a jeho uznesením z 28. februára 1990,

- v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc/40/90 a jeho uznesením z 30. júla 1990,

- v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc/56/96 a jeho uznesením z 30. decembra 1996,

- v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoD/7/06 a jeho uznesením z 3. augusta 2006,

- v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoD/9/06 a jeho uznesením z 3. augusta 2006,

- v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD/17/2007 a jeho uznesením z 28. apríla 2007, ako aj

c)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo/32/09 a jeho uznesením z 24. februára 2010.

Predmetom   označených   konaní   je/bolo   rozhodovanie   o   dedičstve   (a   súvisiacich otázkach) po poručiteľke E. T., rod. B., na ktoré si uplatňujú nárok tak závetní dedičia (sťažovatelia), ako aj zákonní dedičia (A. T., rod. J., JUDr. D. T., Ing. Z. S., rod. T.).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   bolo   namietané   porušenie   ich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   v   napadnutých   konaniach a napadnutými uzneseniami týchto súdov, predovšetkým v súvislosti s doterajšou dĺžkou dedičského konania, ktoré začalo v roku 1985.

Pôvodne bola vec vedená Štátnym notárstvom T. pod sp. zn. D 869/85. Krajský súd rozhodol uznesením z 30. júla 1990 o postúpení veci Štátnemu notárstvu Košice-vidiek a v súčasnosti je vec vedená okresným súdom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99. Od začatia dedičského konania až dosiaľ okresný súd a ďalšie v ich veci konajúce súdy rozhodovali v zásade len o procesných otázkach súvisiacich s dedičským konaním, a nie vo veci samej. Sťažovatelia namietajú, že dedičské konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99 nie je ani po uplynutí 26 rokov právoplatne skončené a ich právna neistota ako dedičov nie je odstránená.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol o porušení nimi označených práv a aby im priznal finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy každému v sume 36 500 €, a uplatnili si aj úhradu trov konania, ktorú im má okresný súd, krajský súd a najvyšší súd uhradiť v sume vyčíslenej ich právnym zástupcom.

Na   výzvu   ústavného súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľov   ešte   pred   jej   predbežným prerokovaním   vyjadril   aj   okresný   súd   vo   svojom   prípise   doručenom   ústavnému   súdu 6. mája   2010.   Okrem   chronológie   konania,   ktorá   sa   v   zásade   zhoduje   s   chronológiou urobenou ústavným súdom na základe predloženého spisu, uviedol, že „z prehľadu spisu vyplýva, že dĺžka konania je spôsobená neochotou účastníkov konania spolupracovať pri riešení najmä rozsahu hnuteľných vecí, ktoré by mali byť prejednané v dedičskom konaní a taktiež sústavné napádanie vykonaných procesných úkonov rôznymi odvolaniami“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil dôvody na jej odmietnutie v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99, a preto prijal sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľov odmietol.

Na výzvu ústavného súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie okresný súd svojím prípisom z 2. augusta 2011 oznámil, že nepovažuje za potrebné doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti   a zároveň   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   v zmysle   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľov predložil ústavnému súdu 30. augusta 2011 vyjadrenie k uzneseniu o prijatí sťažnosti a k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom uviedol:

«... V sťažnosti sme opísali nie len to, že kedy a aké „úkony“ vo veci boli vykonané, ale   zároveň   sme   namietali   tie,   ktoré   nesmerovali   k odstráneniu   našej   právnej   neistoty. V sťažnosti   namietame   nesprávne   činnosti   okresného   súdu   v   konaní   vrátane   tých,   pri ktorých   štátny   orgán   zo   skutkových   zistení   vyvodil   nesprávne   právne   závery,   alebo   pri ktorých na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu, resp. konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. V sťažnosti sme objasnili kontra lege postup štátneho orgánu v konaní a tým sme poukazovali na porušenie základného práva na prejednanie našej veci v primeranom čase. Predmetná sťažnosť obsahuje naše námietky nakoľko nesprávne činnosti okresného súdu odporujú príkazu ústavnej normy a boli a sú s nimi spôsobené zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. D 994/90, Dnot 183/99.

Jednoznačne namietame hore uvedené tvrdenie okresného súdu, v zmysle ktorého dĺžku konania pripíše na vrub nám, účastníkom konania.

Tvrdíme,   že   zbytočné   prieťahy   aj   „pri   riešení   rozsahu   hnuteľných   veci“   boli spôsobené   nesprávnymi   činnosťami   štátneho   orgánu   v   konaní.   Jednoznačne   je   treba namietať contra lége postup štátneho orgánu, keď ten bez toho pristúpil k súpisu aktív a pasív dedičstva, aby predtým previedol v súlade s príslušnými ustanoveniami O. s. p. vyporiadanie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Ustanovenie par. 175m O. s. p. ukladá súdnemu komisárovi zistiť poručiteľkin majetok a jeho dlhy a následne vykonať   súpis   aktív   a   pasív   dedičstva.   Má   vychádzať   pritom   z   výsledkov   predbežného šetrenia,   zo   správ   a   listín,   ktoré   si   zadováži   súdny   komisár   podlá   par.   128   O.   s.   p., zo zhodných údajov účastníkov a v neposlednom rade z rozhodnutia podľa par. 1751 ods. 3 O. s. p., t. j. z rozhodnutia súdu o vyporiadaní spoločného majetku manželov.... Súpis aktív a pasív dedičstva bez predchádzajúceho vyporiadania spoločného majetku manželov (okrem toho,   že   nezodpovedá   procesným   predpisom)   je   nesprávnou   činnosťou   aj   z   hľadiska procesnej ekonómie, nakoľko len po vyporiadaní je známe, že zo spoločného majetku čo patrí do dedičstva. Pri takejto nesprávnej činnosť štátny orgán poruší zdravú procesnú ekonómiu tým, že dedičské konanie záťaži zbytočnými úkonmi, a naviac aj od účastníkov konania požaduje vykonať zbytočné úkony, zrejme splnenie ktorých pre nich zo zákona nie je   záväzné.   Poukazujeme   na   to,   že   napriek   hore   uvedeným   sme   štátnemu   orgánu v dedičskom konaní poskytli požadovanú súčinnosť.... Zo spisu vyplýva aj to, že konajúci štátny   orgán   sme   viackrát   upozornili   na   absenciu   vyporiadania   spoločného   majetku manželov. Štátnemu orgánu podľa nášho najlepšieho vedomia sme vymenovali aj hnuteľné veci patriace do dedičstva po poručiteľke. Konajúci štátny orgán sme upovedomili o snahe pozostalého manžela, zatajiť skutočný rozsah hnuteľného majetku po poručiteľke.... V tejto súvislosti poukazujeme aj na to, že notár ako súdny komisár až po uplynutí viac ako dvadsať rokov   začal   pátrať   po   finančných   prostriedkoch   poručiteľky   na   vkladných   knižkách, skutočný rozsah peňažnej hotovosti v konaní nezisťoval dodnes. Štátny orgán k zisťovaniu ďalšej hnuteľnej veci - osobného motorového vozidla - siahlo až vtedy, keď jeho účinok na dosiahnutie účelu zabezpečenia ochrany záujmov a práv dedičov bol minimalizovaný.... Čo sa týka našich procesných úkonov v dedičskom konaní, treba dodať, že všetky naše odvolania boli podané v súlade s platnými procesnoprávnymi predpismi v záujme ochrany našich práv.

Na druhej strane, naše odvolanie zo dňa 30. 01. 1986 proti rozhodnutiu Štátneho notárstva v T. č. k. D 869/85-31 zo dňa 25. 11. 1985 štátny orgán až po štyroch rokoch predložil   krajskému   súdu   na rozhodnutie.   Tvrdíme,   že hore   uvedené meškanie štátneho orgánu,   a nie naše odvolanie ovplyvnilo v značnej miere dĺžku dedičského konania po poručiteľke.   Po   predložení   spisu   štátnym   notárstvom   krajský   súd   o   našom   odvolaní promptne rozhodol, a to uznesením č. k. 15 Co 30/90-76 zo dňa 28. 02. 1990. O našom návrhu na vylúčenie Štátneho notárstva v T., ktorý sme podali spolu s naším hore uvedeným odvolaním,   krajský   súd   rozhodnúť   nemohol,   nakoľko   štátne   notárstvo   opakovane predkladalo spis krajskému súdu bez toho, aby zabezpečilo vyjadrenie vlastných štátnych notárov k vznesenej námietke predpojatosti. Napokon krajský súd až dňa 30.   07.   1990 rozhodol o našom návrhu na vylúčenie Štátneho notárstva v T. a uznesením č. k. 15 Nc 40/90-96 prejednanie dedičskej veci po poručiteľke prikázal podľa § 12 ods. 3 Not. por. Štátnemu notárstvu Košice-vidiek. Z hore uvedeného vyplýva, že nie naším odvolaním a nie naším návrhom na vylúčenie, ale nesprávnou činnosťou štátneho orgánu - ktorý podľa uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach bol v konaní zaujatý - bola neúmerne ovplyvnená dĺžka dedičského konania.

Odvolanie zo dňa 28. 06. 2006 proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice - okolie č. k. D 994/1990-201, Dnot 183/99 z 22. mája 2000, ktorým okresný súd odkázal právnych nástupcov pozostalého manžela poručiteľky, aby podali žalobu o určenia neplatnosti závetu napísaného poručiteľkou 20. júna 1984 sme v záujme ochrany našich práv boli nútený podať,   nakoľko   namietané   rozhodnutie   okresného   súdu   nám   bolo   doručené   až   po rozhodnutí odvolacieho súdu v merite veci v sporovom konaní o určenie neplatnosti závetu poručiteľky... uznesenie Okresného súdu Košice-okolie č. k. D 994/90-201, Dnot 183/99 z 22. mája 2000 nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2000. V skutočnosti spomínané uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   vtedy,   keď   bolo   doručené   poslednému   účastníkovi   dedičského konania dňa 14. júna 2006), následkom čoho počas celého sporového konania sme boli vedený   a   informovaný,   že   sa   nejedná   o   žalobu   v   súvislosti   s   konaním   o   dedičstve poručiteľky, ale o inú určovaciu žalobu, a žalobcovia majú súdu preukázať ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naším odvolaním sme mienili odstrániť dodnes trvajúci nedostatok. dedičského konania, konkrétne to, že sa nerozhodlo o podmienkach dedičského práva. Tento nedostatok v dedičskom konaní dodnes nie je odstránený napriek tomu, že v dedičskej veci po poručiteľke E. T. konajúci štátny orgán na to (podľa vtedy platných procesnoprávnych predpisov sa jednalo o otázku platnosti závetu v nadväznosti na ust. § 37 Obč. Zák. v spojitosti s ust. § 18 Not. por. posl. veta.) bol upozornený MS SSR, listom č. 243/90-50 zo dňa 26. januára 1990.

Tvrdíme, že ani našimi ďalšími podaniami, žiadosť o určenie podmienok dedičského práva zo dňa 03. 05. 2006, návrh na rozhodnutie o podmienkach dedičského práva zo dňa 26.   01.   2007   neboli   z   našej   strany   spôsobené   prieťahy   v   konaní.   Poznamenávame,   že okresný súd o našom návrhu dodnes nerozhodol.

Dňa   05.   05.   2006   návrhom   na   neodkladné   opatrenia   v   dedičskom   konaní   sme okresný súd okrem iného žiadali, aby aj ohľadne peňažnej hotovosti a úspor na vkladných knižkách bola v záujme dedičov po poručiteľke vylúčená možnosť straty, zámeny alebo odcudzenia.   Zastávame   názor,   že   naším   podaním   neboli   spôsobené   prieťahy   v   konaní. Napriek tomu, že náš návrh bol právoplatne zamietnutý, notár ako súdny komisár konečne začal pátrať po finančných prostriedkoch poručiteľky na vkladných knižkách a siahol aj k zisťovaniu ďalšej hnuteľnej veci z pozostalosti, osobného motorového vozidla.

Naším   podaním   zo   dňa   03.   05.   2006,   v   ktorom   sme   žiadali   štátny   orgán,   aby odstránil niektoré procesné nedostatky dedičského konania po poručiteľke (napr., že nebol vyporiadaný spoločný majetok manželov) tiež neboli spôsobené prieťahy v konaní. Sťažnosťami sme v dedičskom konaní viackrát poskytli príležitosť okresnému súdu, aby odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením nášho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   Napriek   tomu,   súd   naďalej   nekonal   plynulo,   koncentrovane a efektívne,   a   nevyplnil   obsah   nášho   práva   na   súdnu   ochranu   zákonom   upraveným relevantným konaním. Predseda súdu v konaní, na naše konkrétne sťažnosti týkajúcej sa prieťahov v konaní väčšinou vecne neodpovedali (napr. v odpovediach nám viackrát len oznámil predpokladaný termín pojednávania), alebo naše sťažnosti vôbec neprešetril (viď. napr. sťažnosť zo dňa 29. 01. 2007). K prevedeniu náprav zo strany kompetentného orgánu súdu však ani v jednom prípade nedošlo....

Taktiež   považujeme   za   potrebné   odôvodniť,   z akého   dôvodu   požaduje   primerané finančné zadosťučinenie vo výške uvedenej v našej sťažnosti zo dňa 06. 12. 2009.

Pri odôvodnení žiadaného primeraného finančného zadosťučinenia musíme uviesť, že sme bezradní vo vzťahu k nečinnosti okresného súdu v konaní, pretože všetky dostupné prostriedky,   ktorými   sme   ho   upozorňovali   na   jeho   nečinnosť,   resp.   na   jeho   nesprávne činnosti sme bezúspešne vykonali. Pociťujeme bezmocnosť a nespravodlivosť, ktoré nás sprevádzajú   pri   porušovaní   nášho   základného   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných prieťahov a práva na majetok. Pretrváva u nás pocit neistoty, ktorý vyplýva zo situácie, že nevieme, kedy budeme môcť užívať zdedený majetok. Žiadame zohľadniť neúmerne dlhú dobu konania, pretože dôsledkom zbytočných prieťahov v konaní, sa nám kráti možnosť užívať majetok, a aj v najlepšom prípade sa pomaly obmedzuje na náš neproduktívny vek. Okrem   toho,   trvajúce   dedičské   konanie   má   negatívny   dopad   aj   na   medziľudské vzťahy,   resp.   na   príbuzenské   zväzky,   nakoľko   v   konaní   už   práve   z   dôvodu   nečinnosti okresného   súdu   a   neprimeranej   dĺžky   jeho   trvania   vystupujú   už   právni   nástupcovia pôvodného dediča zo zákona....

Miera spravodlivého finančného zadosťučinenia iba tak bude zodpovedať kritériám spravodlivosti,   ak   Ústavný   súd   pri   jeho   posúdení   zohľadní   skutočnosť,   že   v   dedičskom konaní   sme   márne   poskytli   súdom   maximálnu   súčinnosť.   Naše   pravidelné   účasti na nepripravených pojednávaniach; splnenie úloh, ktoré súdny komisár od nás požadoval; notármi   a   súdnymi   komisármi   poskytnuté   nesprávne   právne   poučenia   a   ich   dôsledky; skutočnosť, že Okresný súd Košice-okolie nás nútil do bezvýsledného sporového konania; nezvyklá situácia, že v nesporovom konaní (v ktorom súd má konať z úradnej povinnosti) s nespravodlivým charakterom, sme boli nútení vyvíjať maximálne úsilie, aby štátne orgány vôbec   konali,   resp.   postupovali   v   súlade   so   zákonom,   -   hlavne   tieto   skutočnosti   (ale v konečnom dôsledku celé 26 ročné nespravodlivé konanie) nám spôsobili okrem straty času spojenej s fyzickou a psychickou námahou aj značnú finančnú záťaž....

Spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   požadujeme   aj   ako   nemajetkovú   ujmu za dlhodobé stresy a viacročnú právnu neistotu   v dedičskom konaní,   ktoré má pre nás značný význam a ktoré je treba aj z pohľadu Európskeho dohovoru považovať za záležitosť dôležitého významu, nakoľko ide o citlivú otázku a problém. Počas 26 ročného dedičského konania sme nadobudli pocit, že vo veci samej sa rozhodnutiu nedočkáme ani my, čo nás mimoriadne   ponižuje   a   spôsobuje   nám   nemalé   psychické   útrapy.   Stratili   sme   dôveru v spravodlivosť, nestrannosť a odbornosť štátnych orgánov, ako aj nádej domôcť sa našich práv na súde v dohľadnom čase.

...   doterajšie   prieťahy   v   konaní   sa   už   nedajú   napraviť,   ani   odstrániť.   Jedine primeraným   finančným   zadosťučinením   je   možné   nastoliť   spravodlivú   rovnováhu   medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním. Primeranosť finančného zadosťučinenia závisí predovšetkým od vážnosti protiprávneho správania, t. z. hlavne od dĺžky zbytočných prieťahov v konaní, ale v tomto prípade evidentne žiadame zohľadniť aj význam dôležitosti tejto dedičskej veci a súvisiacich okolností pre nás.

...   spôsobené   zbytočné   prieťahy   vznikli   v   takom   konaní   o   dedičstve,   v   ktorom pozostalý   manžel   poručiteľky   žalobu   o   určenie   neplatnosti   závetu   v   prekluzívnej   lehote nepodal, resp, platnosť závetu poručiteľky jednostranným právnym úkonom uznal, čo je v spise deklarované verejnou listinou. Následne štátny orgán nepokračoval v dedičskom konaní podľa záväzného postupu, ktorý je v súlade s ustanoveniami príslušných paragrafov procesnoprávnych predpisov, ale práve opak okresný súd rozhodnutím č. k. D 994/90-201, Dnot 183/99 zo dňa 22. 05. 2000 nás nútil do bezvýsledného sporového konania, v ktorom konaní ten istý okresný súd o otázke platnosti s konečnou platnosťou dodnes nerozhodol. Dá sa povedať aj to, že šesťročné sporové konanie o neplatnosť závetu bol vynútený (pozostalý manžel v prekluzívnej lehote nepodal žalobu na určenie neplatnosti závetu poručiteľky, následne platnosť tohto závetu zápisnične aj uznal) tým Okresným súdom Košice-okolie, ktorý   súd   následne   v   pokračovaní   dedičského   konania   dodnes   nerozhodol   ani   len o podmienkach dedičského práva....

Hore uvedenými odôvodňujeme opodstatnenosť našej žiadosti o primerané finančné zadosťučinenie, ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej v našej sťažnosti zo dňa 06.   12.   2009.   Zároveň   uplatňujeme   si   aj   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške,   ktorú dodatočne vyčíslime.»

Na   výzvu   ústavného   súdu   doručili   sťažovatelia   12.   septembra   2011   ďalšie stanovisko, v ktorom doplnili svoje vyjadrenie z 22. augusta 2011 a poukázali na relevantné skutočnosti,   ktoré   súvisia   podľa   ich   názoru   s rozhodnutím   ústavného   súdu,   z ktorého ústavný súd uvádza:

„Vo   vyjadrení okresného   súdu je uvedené,   že   dňa 01.   11.   1985   bolo zistené,   že pozostalý   manžel   žalobu   proti   závetným   dedičom   ohľadne   určenia   neplatnosti   závetu v prekluzívnej lehote nepodal. Z vyjadrenia je zrejmé aj to, že štátny orgán nepokračoval v konaní procesnoprávne záväzným postupom, t. j. následne nerozhodol o otázke platnosti závetu poručiteľky. Navyše nesprávnou činnosťou pristúpil k súpisu majetku poručiteľky bez toho, aby predtým vyporiadal spoločný majetok manželov. Na nasledujúcom pojednávaní štátny orgán jeho ďalšou nesprávnou činnosťou prerušil dedičské konanie a uznesením nás odkázal, aby sme podali žalobu na súde proti pozostalému manželovi ohľadne dokázania tej skutočnosti, že poručiteľka v čase svojej smrti vlastnila aj iné zlaté veci. Aj z konečných výsledkov týchto nesprávnych činností štátneho notárstva je zrejmé, že zo strany štátneho orgánu boli spôsobené len zbytočné prieťahy.

Naše odvolanie zo dňa 30. 01. 1986 proti rozhodnutiu Štátneho notárstva v T. č. k. D 869/85-31 zo dňa 25. 11. 1985 štátny orgán až po štyroch rokoch predložil krajskému súdu na rozhodnutie....

O našom návrhu na vylúčenie Štátneho notárstva v T., ktorý sme podali spolu s našim hore uvedeným odvolaním, krajský súd rozhodnúť ani po štyroch rokoch nemohol, nakoľko štátne notárstvo aj po štyroch rokoch opakovane predkladalo spis krajskému súdu bez   toho,   aby   zabezpečilo   vyjadrenie   vlastných   notárov   k   vznesenej   námietke predpojatosti....

Z vyjadrenia okresného súdu ďalej vyplýva, že po prikázaní prejednania dedičskej veci Štátnemu notárstvu Košice - vidiek uznesením D 994/90 zo dňa 30. 07. 1990 ani tento štátny   orgán   nepokračoval   v   konaní   procesnoprávne   záväzným   postupom,   t.   j.   naďalej nerozhodol o otázke platnosti závetu poručiteľky, ale nesprávnou činnosťou pokračoval v súpise   majetku   poručiteľky   bez   predchádzajúceho   vyporiadania   spoločného   majetku manželov....

Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé aj to, že to bol práve okresný súd, ktorý v roku 1993 po procesnom úkone, keď prevzal rozhodovaciu právomoc v dedičskej veci po poručiteľke...   nerozhodol   o   otázke   platnosti   závetu,   resp,   po   zmene   zákona   nerozhodol o podmienkach dedičského práva. Z vyjadrenia vyplýva aj to, že okresný súd ani právnych nástupcov   pozostalého   manžela   poručiteľky   neodkázal   na   podanie   žaloby   o   určenie neplatnosti závetu....

Z   vyjadrenia   okresného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   po   procesnom   úkone   právnych nástupcov pozostalého manžela poručiteľky, ktorým ich právny zástupca dňa 08. 06. 1994 žiadal, aby vec bola prikázaná Okresnému súdu v Trebišove z dôvodu vhodnosti, štátnym orgánom v konaní boli spôsobené ďalšie zbytočné prieťahy. Z vyjadrenia je zrejmé, že až dňa   10.   05.   1995   bol   vykonaný   referát   na   predloženie   spisu   na   rozhodnutie   o   návrhu na delegáciu.   Je   zrejmé   aj to,   že Okresný   súd   Košice -   vidiek   procesnoprávne   vadným postupom požiadal   Najvyšší   súd SR,   aby   ten rozhodol   o procesnom   návrhu   účastníkov. Z vyjadrenia vyplýva, že okresný súd až dňa 17. 11. 1995 predložil spis vo veci príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie o delegácii. Z vyjadrenia vyplýva, že krajský súd vec vrátil okresnému súdu, nakoľko tá bola predčasne predložená na rozhodnutie....

Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že po procesnom úkone právnych nástupcov pozostalého manžela poručiteľky JUDr. D. T. a Ing. Z. S., keď dňa 21. 07. 1999 žiadali, aby boli pribratí do dedičského konania po poručiteľke, následne okresný súd dňa 22. 05. 2000 vydal   uznesenie,   ktorým   odkázal   aj   vyššie   uvedených   účastníkov   na   podanie   žaloby   o určenie neplatnosti závetu, bez toho, aby tí namietali jeho platnosť. Túto činnosť v konaní spravodlivo je treba považovať, za takú nesprávnu činnosť štátneho orgánu, s ktorou boli spôsobené významné zbytočné prieťahy.

Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé aj to, že žaloba v prekluzívnej lehote opäť nebola podaná. Okresný súd sám uvádza, že uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 06. 2000, a taktiež, že z úradného záznamu zo dňa 07. 08. 2008 a z prípisu zo dňa 31. 08. 2008 bolo zistené, že žaloba o neplatnosť závetu dedičmi podaná nebola.... Z vyjadrenia okresného súdu (viď 4. ods. 13. str.) a zo spisu však vyplýva, že spomínané uznesenie Okresného súdu Košice-okolie č. k. D 994/90-201, Dnot 183/99 z 22. 05. 2000 nadobudlo právoplatnosť   až   26.   01.   2009,   nakoľko   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 10CoD/9/2006-257 zo dňa 03. 08. 2006, ktorým krajský súd rozhodol o našom odvolaní proti   rozhodnutiu   o   odkázaní   právnych   nástupcov   pozostalého   manžela   poručiteľky na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu okresný súd doručil dedičovi zo závetu Ing. P. B. až 22. 01. 2009, a ten obdržal dňa 26. 01. 2009. Z hore uvedeného vyplýva nielen to, že   neskorým   doručením   relevantného   uznesenia   krajského   súdu   dedičovi   zo   závetu   v konaním   boli   spôsobené   ďalšie   významné   zbytočné   prieťahy,   ale   je   zrejmé   aj   to,   že právnymi nástupcami pozostalého manžela poručiteľky žaloba o určenie neplatnosti závetu bola podaná predčasne, pred právoplatnosťou vyššie uvedeného uznesenia okresného súdu. Z   toho vyplýva   aj   to,   že konanie vo   veci   určenia   neplatnosti   závetu   poručiteľky,   ktorá prebieha do dnešného dňa na Okresnom súde Košice okolie pod sp. zn. 15 C 5/00, nesúvisí s   konaním   o   dedičstve,   ale   sa   jedná   o   samostatné   konanie,   v   ktorom   žalobcovia   mali preukázať ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení....

Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé, že ani po našom procesnom úkone, keď sme dňa 20. 02. 2006 upozornili štátny orgán, že nám nebolo doručené hore uvedené uznesenie č. k. D 994/90-201, Dnot 183/99 zo dňa 22. 05. 2000, okresný súd nepokračoval v konaní procesnoprávne správnym postupom a relevantné uznesenie nám naďalej nedoručil, resp. doručil so značným meškaním (viď vyššie)....

Z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé aj to, že štátny orgán nereagoval na naše procesné návrhy a žiadosti zo dňa 27. 02. 2006 a 05. 05. 2006 a k odstráneniu namietaných procesných vád v konaní naďalej nedošlo....

Z vyjadrenia je zrejmé aj to, že po podaní nášho odvolania zo dňa 02. 06. 2006 proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa č. k. D/994/1990-211 zo dňa 02. 06. 2006 o zamietnutí nášho návrhu na neodkladne opatrenia okresný súd naše odvolanie predčasne predložil krajskému súdu na rozhodnutie, nakoľko zanedbal zistiť úplný okruh právnych nástupcov pozostalého   manžela   poručiteľky.   Z   uvedeného   dôvodu   odvolací   súd   uznesením   č.   k. 10CoD/7/2006-255 zo dňa 03. 08. 2006 vec vrátil súdu prvého stupňa. Vo vyjadrení nie je uvedené, že okresný súd uvedené uznesenie následnou nesprávnou činnosťou dňa 14. 09. 2006 doručil advokátovi JUDr. D. S., ktorý v dedičskom konaní Ing. P. B. nezastupoval. Následkom tejto nesprávnej činnosti je to, že hore uvedené uznesenie dedičovi zo závetu Ing. P. B. dodnes nie je doručené....

... po procesnom úkone krajského súdu, keď ten uznesením č. k. 10 CoD/9/2006-257 zo dňa 03.08.2006 rozhodol   o   našom odvolaní   proti   rozhodnutiu   okresného súdu   č.   k. D 994/90-201, Dnot 183/99 zo dňa 22. 05. 2000 okresný súd... rozhodnutie odvolacieho súdu v lehote nám nedoručil, resp. doručil až v roku 2009 (viď vyššie)....

Z vyjadrenia nie je zrejmé, že náš ďalší procesný úkon v konaní sme plnili v lehote, keď   sme   dňa   07.03.2007   predložili   súdu   rovnopisy   žiadaných   podaní.   Vo   vyjadrení   je datovanie   výzvy   krajského   súdu   uvedené   s   preklepom   na   deň   16.   02.   2006   (namiesto skutočného dátumu 16. 02. 2007), pričom výzvu sme obdržali dňa 22. 02. 2007.

Z vyjadrenia je zrejmé, že súdny komisár až dňa 19. 10. 2007 požiadal Slovenskú sporiteľňu, a. s., Bratislava a Krajský dopravný inšpektorát, Košice o zaslanie výpisu z účtu (vkladných knižiek na meno poručiteľky) a o oznámenie, či poručiteľka v čase jej smrti bola evidovaná ako držiteľka motorového vozidla....

Sudcovská   lehota   na   podanie   žaloby   o   určenie   neplatnosti   závetu   pozostalému manželovi   dedičovi   zo   zákona   uplynula   v   roku   1985.   Túto   lehotu   nemožno   predĺžiť. Po márnom   uplynuti   lehoty   právny   záujem   na   určenie   sporného   práva   v   rámci samostatného konania dedičom zo zákona zanikol. Pozostalý manžel poručiteľky v roku 1985 prestal byť účastníkom konania z titulu dediča a jeho postavenie v zmysle zákona už nemôže byť obnovené. Eventuálni právni nástupcovia pozostalého manžela takisto nemôžu byť účastníkmi konania z titulu dedenia po poručiteľke. Výsledky doterajšieho konania sú záväzné. Úkony pozostalého manžela poručiteľky v dedičskom konaní sú účinné aj proti jeho   právnym   nástupcom.   Právo   dovolať   sa   neplatnosti   závetu   neprechádzalo na eventuálnych   právnych   nástupcov   pozostalého   manžela   poručiteľky,   nakoľko   s týmto právom pozostalý manžel poručiteľky v čase jeho smrti už nedisponoval. Navyše eventuálni právni   nástupcovia   pozostalého   manžela   poručiteľky   v   roku   2000   žalobu   o   určenie neplatnosti   závetu   v   sudcovskej   lehote   tiež   nepodali.   Už   aj   z toho   dôvodu   prestali   byť účastníkom   konania   z   titulu   dediča.   Relevantným   faktom   je,   že   poručiteľka   v   závete disponovala   s   celým   jej   majetkom,   a   zo   závetných   dedičov,   nikto   platne   neodmietol dedičstvo.   Nakoniec   treba   uviesť,   že   počas   dedičského   konania   štátny   orgán   nikdy spoľahlivo nezistil úplný okruh dedičov, a preto pri podaní nášho dovolania sme sa ani mi nemohli správne orientovať na základe zistenia okresného súdu v tom smere....

Vo vyjadrení okresného súdu ďalej je uvedené, že po podaná nášho dovolania zo dňa 24. 01. 2008 proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 10CoD/9/2006-257 zo dňa 3. 08. 2006 Najvyšší súd SR vrátil dovolanie prvostupňovému súdu na doplnenie za účelom zistenia,   komu   v   skutočnosti   bolo   doručené   hore   uvedené   uznesenie   krajského   súdu. Vo vyjadrení je uvedené, že okresný súd dvakrát vykonal rozsiahle šetrenie prostredníctvom slovenskej pošty.

Vo vyjadrení nie je uvedené, ale zo spisu vyplýva, že celý problém okolo doručenia uznesenia bol vyvolaný tým, že okresný súd uvedené uznesenie opomenul doručiť dedičovi zo závetu Ing. P. B. Zo spisu vyplýva aj to, že... dňa 14. 09. 2006 doručil advokátovi JUDr. D. S., ktorý v dedičskom konaní Ing. P. B. nezastupoval. Ďalej zo spisu vyplýva, že okresný súd dedičovi zo závetu RNDr. J. B. uznesenie nedoručil na adresu jeho trvalého bydliska a nedoručil ani na adresu jeho prechodného pobytu v Českej republike (napriek tomu, že okresný súd podaním zo dňa 14. 03. 2006 bol výslovne upozornený na dlhodobý pobyt RNDr. J. B. v zahraničí a na zmenu jeho adresy), ale doručil na adresu trvalého bydliska jeho brata....

Vo   vyjadrení   okresného   súdu   je   uvedené,   že   dňa   20.   01.   2009   najvyšší   súd   aj druhýkrát vrátil spis prvostupňovému súdu nakoľko uznesenie krajského súdu nenadobudlo právoplatnosť a preto je potrebné odstrániť procesné nedostatky v doručovaní uvedeného uznesenia.   Dňa   30.   01.   2009   okresnému   súdu   napokon   sa   podarilo   procesnoprávne správnym spôsobom postúpiť spis Najvyššiemu súdu SR....

Nakoľko predseda okresného súdu v jeho vyjadrení uviedol aj také skutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde,   preto považujeme za potrebné tie najvýznamnejšie na záver jednoznačne namietať:

... je uvedené, že uznesenie Okresného súdu Košice-okolie č. k. D 994/90-201 zo dňa 22. 05. 2000 nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 06. 2000.

V   skutočnosti   uvedené   uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 26. 01. 2009, keď uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 CoD/9/2006-257 zo dňa 03. 08. 2006 (ktorým krajský súd rozhodol o našom odvolaní proti rozhodnutiu o odkázaní právnych   nástupcov   pozostalého   manžela   poručiteľky   na   podanie   žaloby   o   určenie neplatnosti závetu) obdržal Ing. P. B., ako posledný z dedičov zo závetu.

... je uvedené, že rozsudok Okresného súdu Košice - okolie č. k. 15C 5/00-116 zo dňa 20. 04. 2004 nadobudol právoplatnosť dňa 12. 12. 2005 okrem výroku o trovách konania. V skutočnosti uvedený rozsudok okresného súdu dodnes nenadobudol právoplatnosť nakoľko rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoD 45/05-244 zo dňa 24. 10. 2005 (ktorým odvolací súd v sporovom konaní o určenie neplatnosti závetu poručiteľky potvrdil hore uvedené rozhodnutie okresného súdu vo veci samej) účastníkovi sporového konania RNDr. J. B. do dnešného dňa nedoručil.

...   okresný   súd   na   uvedených   relevantných   rozhodnutiach   vyznačil   doložky právoplatnosti   s   chybnými   dátumami.   Skutkové   zistenia   o   dátumoch   právoplatnosti uvedených rozhodnutí sú jednoznačne svojvoľné, a svojvoľný je aj ďalší postup v konaní, pri ktorom   postupe   okresný   súd   pri   všetkých   jeho   procesných   rozhodnutiach   v   dedičskom konaní po poručiteľke vychádza z týchto svojvoľne   zistených   chybných   dátumov.   Uvedené svojvoľné   činnosti   aplikácie   chybných   dátumov   právoplatnosti   relevantných   rozhodnutí v dedičskom konaní nesmerujú k odstráneniu našej právnej neistoty, a zároveň je s nimi porušené naše základné právo na prerokovania našej veci bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovatelia   súčasne   oznámili,   že   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.   V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   v súlade   s   §   30   ods.   1   zákona o ústavnom súde nariadil ústne pojednávanie na 20. október 2011.

Na   ústnom   pojednávaní   20.   októbra   2011   sa   zúčastnili   sťažovatelia.   Ich   právny zástupca v konaní pred ústavným súdom svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu kolízie jeho účasti   s účasťou   na   inom   pojednávaní.   Zástupca   okresného   súdu   sa   na   nariadenom pojednávaní nezúčastnil.

Na pojednávaní neodzneli žiadne skutočnosti, ktoré by neboli obsahom spisu.

Po prijatí sťažnosti sťažovatelia rozšírili svoju sťažnosť podaním doručeným 1. júla 2011   o Štátne   notárstvo   T.,   ktoré   sa   malo   podľa   ich   vyjadrenia   dopustiť   zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. D 869/1985, a v nadväznosti na túto skutočnosť žiadali, aby ústavný súd rozhodol o porušení ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Štátneho notárstva T. a žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume po 38 300 €.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri predbežnom   prerokovaní   na   ďalšie   konanie   „v   rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo   výroku uznesenia   o   prijatí   návrhu“.   Uvedené   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde   vylučuje možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť či rozširovať, resp. dopĺňať v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre (pozri   napr.   m.   m.   I.   ÚS   36/02,   I.   ÚS   109/02,   III.   ÚS   196/08,   III.   ÚS   225/08, IV. ÚS 305/09). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“ označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci samej. V prvej etape upravenej najmä v § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   v tomto   štádiu   konania (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) rozšírenie sťažnosti nie je prípustné, a preto o nej rozhodoval   len   v rozsahu,   v ktorom   prijal   vec   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. IV. ÚS 270/2011-90 z 23. júna 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   ich   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

V súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   ústavný   súd   rozhodoval   vo   veci sťažovateľov   len   v rozsahu   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (III.   ÚS   234/09) a na rozšírenie sťažnosti doručenej mu 1. júla 2011 pri svojom rozhodovaní neprihliadal.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie v dedičskej veci, ktoré nie je právoplatne skončené ani po 26 rokoch od jeho začatia. Po právnej stránke konanie v zásade nie   je   právne   zložité.   Vykazuje   však   značnú   skutkovú   zložitosť   vzhľadom   na   počet účastníkov   dedičského   konania   a zmenu   okruhu   dedičov   v dôsledku   úmrtia   niektorých dedičov, na potrebu rozhodovať o súvisiacich otázkach v ďalších konaniach, ako aj vykonať preklady dôkazov z maďarského jazyka i znalecké dokazovanie, rozhodovať o vznesených námietkach   predpojatosti.   Napriek   uvedeným   skutočnostiam   nemožno   doterajšiu   dĺžku namietaného konania v trvaní 26 rokov ospravedlniť jej skutkovou zložitosťou.

2. Správanie sťažovateľov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu nimi označených práv.Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. D 869/85, D 994/90 ústavný súd zistil, že aj sťažovatelia   prispeli   čiastočne   k   doterajšej   dĺžke   konania,   a   to   svojimi   opakovanými podaniami vo veci, návrhmi na neodkladné opatrenia a následným využívaním procesných prostriedkov,   ktoré   sťažovatelia   boli   síce   oprávnení   využívať,   ale   o ktorých   však   bolo potrebné rozhodovať, čo podľa názoru ústavného súdu malo vplyv na predĺženie konania, a tým aj na doterajšiu dĺžku konania. Napriek tomu procesná aktivita sťažovateľov nemôže ospravedlniť   nečinnosť,   resp.   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   a už   vôbec   nie skutočnosť, že okresný súd vo veci právoplatne nerozhodol ani po uplynutí 26 rokov od začatia konania.

3. Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu v označenom konaní. Dedičské konanie t. č. vedené na okresnom súde pod sp. zn. D 869/85, D 994/90 začalo v roku 1985. Celé konanie je síce poznačené skutkovou zložitosťou veci, ktorá však podľa názoru ústavného súdu nemala vplyv na vykazované obdobia nečinnosti okresného súdu (4. júna   1993   –   8.   júna   1994,   1.   apríla   1997   –   23.   mája   1998,   od   21.   mája   2000   – 12. decembra 2005), keďže okresný súd bez ospravedlniteľného dôvodu v týchto obdobiach vo   veci   nekonal.   Doterajšiu   dĺžku   konania   ovplyvnilo   najmä   časovo   neprimerané a neefektívne   rozhodovanie   o procesných   návrhoch   sťažovateľov   –   rozhodovanie o delegácii   veci,   rozhodovanie   o návrhu   v súvislosti   s pravosťou   závetu   a o dedičskom práve,   keď   sa   vo   veci   rozhodovalo   až   v dovolacom   konaní,   problémy   s doručovaním uznesenia č. k. 9 CoD 17/07-295 z 20. apríla 2007.

Ústavný   súd   napriek   zohľadneniu   skutkovej   zložitosti   veci,   určitého   podielu sťažovateľov na doterajšej dĺžke dedičského konania a v nadväznosti na to aj na neefektívny postup   okresného   súdu   nemôže   akceptovať   doterajšiu   dĺžku   konania,   ktorú   považuje za neprimeranú. Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   obrátila   fyzická   alebo právnická   osoba   so   žiadosťou   o rozhodnutie,   zodpovedá   za   adekvátne   a účelné využitie procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zákon   zveruje   (vrátane   poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP). Ústavný súd nemôže akceptovať skutočnosť, že takmer po 26 rokoch   od   začatia   konania   nie   je ustálený,   resp.   je   sporný   okruh   oprávnených   dedičov v dedičskom   konaní,   a nie   je   vykonaný   relevantný   súpis   najmä   hmotného   majetku patriaceho do dedičstva. Ústavný súd napokon hodnotiac postup okresného súdu v súlade so svojou   predchádzajúcou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 173/05)   konštatuje,   že z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   napadnuté   dedičské   konanie   nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 26 rokoch od jeho začatia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším neefektívnym postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   D   994/90,   Dnot   183/99   a aj opakovanou nečinnosťou došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom okresného súdu porušené boli, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa v napadnutom konaní nachádzajú sťažovatelia v procesnom postavení žalovaných.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 36 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzajú, trvá už 26 rokov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. D 994/90,   Dnot   183/99   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu ani takmer po 26 rokoch právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 12 000 € každému zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. D. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľov vyčíslil trovy konania za dva úkony právnej služby v sume 567,46 € (jeden urobený v roku 2009 a jeden urobený v roku 2011). Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby v sume požadovanej právnym zástupcom   sťažovateľov,   keďže   neprevyšuje   sumu   ustanovenú   vyhláškou   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Priznanú   úhradu   trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011