znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 270/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   t.   č.   v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody Leopoldov, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Slovenskou   republikou,   zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Petra L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2010 doručená sťažnosť P. L., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Televízia „TA3“ porušila moje práva odvysielaním spravodajských relácií v dňoch 17. a 18. januára 2007, na podklade čoho som vo veci podal žalobu. Môj žalobný návrh sa prejednával   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   v konaní   č.   19   C/49/2007,   ktorý   dňa 18.11.2008 vydal rozsudok, že vysielateľ porušil moje práva a ako odškodné mi musí o. i. zaplatiť sumu vo výške 100.000.-Sk a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Vysielateľ sa voči rozsudku odvolal, avšak iba v tej časti, ktorá sa týkala povinnosti zaplatiť trovy právneho zastupovania. Voči povinnosti zaplatiť mi uvedené odškodné sa vysielateľ neodvolal.

Odvolací súd – t. j. Krajský súd Bratislava na hlavnom pojednávaní dňa 4. 5. 2010 v k. č. 14 Co/127/2009 uviedol, že vysielateľ neporušil moje práva, ale vzhľadom k tomu, že nepodal   odvolanie   voči   tej   časti   rozhodnutia   súdu   I.   stupňa,   ktorým   bola   vysielateľovi stanovená povinnosť zaplatiť mi 100 000,-Sk sa táto časť rozsudku správoplatňuje, a teda vysielateľ je povinný mi túto sumu uhradiť.

Vysielateľ mi však do dnes uvedenú sumu (odškodné) neuhradil, a to napriek tomu, že podľa rozsudku tak mal spraviť do 3 dní“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   tým,   že   televízia   TA3   (ďalej   aj   „vysielateľ“)   mu   dodnes nezaplatila odškodné,   ktoré   mu zaplatiť mala, a tým,   že nedošlo   k výkonu   rozhodnutia súdov, ktoré nariadili televízii TA3 zaplatiť mu do troch dní od právoplatnosti rozsudku 100 000 Sk, došlo k porušeniu jeho práv na „vykonateľnosť súdneho rozhodnutia“, ktoré spadá do rámca čl. 6 dohovoru;   zároveň tým došlo aj k porušeniu jeho práva „v pokoji užívať... majetok“ zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ konštatuje, že všeobecné súdy rozhodli v jeho prospech, „ale to je všetko čo možno spraviť“, a ústavný súd zasa nemá právomoc konať a donútiť vysielateľa, aby došlo k vykonateľnosti súdneho rozhodnutia všeobecných súdov. Ďalej konštatuje, že mu zostáva posledná možnosť vymôcť peniaze prostredníctvom exekútora, čo má za následok „prenesenie bremena na plecia sťažovateľa“. Je toho názoru, že ani začatie exekučného konania   nemení   nič   na   tom,   že   k porušeniu   jeho   práv   na   vykonateľnosť   súdneho rozhodnutia   už   došlo.   Konečné   súdne   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   podľa sťažovateľa 4. mája 2010, avšak do doručenia sťažnosti ústavnému súdu nedošlo k jeho vykonaniu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo P. L. zaručované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (právo   na   vykonateľnosť   súdneho   rozhodnutia)   a v čl.   1 dodatkového protokolu k Dohovoru (ochrana majetku) porušené Bolo.

2.   Ministerstvo   Spravodlivosti   SR   ako   zástupca   štátu   (Slovenskej   Republiky)   je povinný uhradiť P. L. sumu vo výške 10.000.-€ do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasne   sťažovateľ   žiada   o ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie   v konaní   pred ústavným súdom.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave („ďalej   len   „krajský   súd“)   o odvolaní   v rozsahu   napadnutom   vysielateľom   sp.   zn. 14 Co 127/2009 zo 4. mája 2010 v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu nebol ešte právoplatný, pretože až 20. júla 2010 krajský súd zaslal spis vrátane rozhodnutia o odvolaní Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), ktorý bude rozsudok krajského súdu doručovať; výrok rozsudku okresného súdu o tom, že vysielateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi 100 000 Sk, právoplatný bol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   k zásahu   do   jeho   práv   došlo   ministerstvom spravodlivosti   z dôvodu,   že napriek   jeho úspechu   v konaní mu nebola vyplatená v čase doručenia jeho sťažnosti ústavnému súdu náhrada nemajetkovej ujmy v konaní o ochranu osobnosti. Ide o pohľadávku, ktorú však má vo vzťahu k žalovanému, a nie voči orgánu verejnej   moci.   Napriek   tomu   sťažovateľ   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   štát   – Slovenskú   republiku,   v zastúpení   ministerstvom   spravodlivosti.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti uvádza, že ministerstvo spravodlivosti ako ústredný orgán štátnej správy nie je oprávnený zasahovať do výkonu súdnych rozhodnutí, a teda nemôže byť ani porušiteľom sťažovateľom označených práv za nevykonanie súdneho rozhodnutia. Medzi sťažovateľom namietaným   porušením   jeho   práv   a zodpovednosťou   ministerstva   spravodlivosti   ako zástupcu štátu za namietané porušenie práv sťažovateľa z dôvodu nesplnenia si povinnosti žalovaného nie je preto príčinná súvislosť a sťažnosť sťažovateľa je z tohto dôvodu zjavne neopodstatnená.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie svojich práv ministerstvom spravodlivosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažovateľ má k dispozícii možnosť podať návrh na výkon označeného rozhodnutia v exekučnom konaní podľa § 37 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010