znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 270/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., H., zastúpenej advokátom JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   č. k.   3 Tpon 1/2009-99 z 12. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2009 doručená sťažnosť D. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 3 Tpon 1/2009-99 z 12. mája 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením Prezídia Policajného zboru,   Úradu   bola   proti   organizovanej   kriminalite   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-27/BOK-V-2009 zo 4. mája 2009 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) vznesené obvinenie za trestný čin podielnictva podľa § 251 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a za trestný čin vydierania v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe: a) skutok č. 1: „dňa 13. 8. 2005 v čase okolo 00.30 hod. potom čo poškodeného L. M. nar.:..., naposledy bytom T., ul... previezli do rodinného domu v obci H., ul..., okr. T. ho obvinený M. P., R. B. a M. T. spoločným konaním priviazali za pomoci kovových pút o stúpačku teplovodného kúrenia,   kde   ho   následne   spoločným   konaním   prehľadali,   pričom   zo   zadného   vrecka mu odcudzili finančnú hotovosť vo výške okolo 102.000,- Sk a z rúk mu stiahli náramkové hodinky zn. Omega bližšie nezistenej hodnoty, kde následne tieto veci M. P. dňa 13. 8. 2005 v ranných hodinách na bližšie nestotožnenej poľnej ceste pri meste T., odovzdal D. P., ktorá ich prijala aj napriek tomu, že vedela, že pochádzajú z trestnej činnosti a ako odmenu z predmetných peňazí mu odovzdala sumu vo výške 30.000,- Sk“,

b) skutok   č.   2: „obvinený   I.   H.,   obvinená   D.   P.   a   doposiaľ   nestotožnená   osoba ženského pohlavia po predchádzajúcej vzájomnej dohode odo dňa 13. 8. 2005 v objekte rodinného   domu   majiteľky   D.   P.  ,   v   obci   H.,   ul...,   okres   T.,   požiadali   obv.   M.   T., aby odviazal tam spútaného L. M., nar.:..., naposledy bytom T. ul..., kde tohto dali sadnúť na stoličku a obv. I. H. s kuklou na hlave a s pištoľou zn. HKP 2000 v. č. 166 03 0122 kal. 9 mm, ktorú mal obv. I. H. v legálnej držbe stál v jeho bezprostrednej blízkosti a dával na neho pozor, pričom D. P. L. M. dávala podpisovať doposiaľ bližšie nešpecifikované písomnosti,   kde   následne   dňa   15. 8. 2005   v   skorých   ranných   hodinách   poškodeného prevážali na osobnom motorovom vozidle obv. D. P., SEAT ALHAMBRA EČ..., ktoré sama riadila,   pričom   poškodeného   v   zadnej   časti   vozidla   strážili   M.   T.   a   pravou   zbraňou ozbrojený I. H., kde pri prejazde mestom T. poskytli poškodenému mobilný telefón, aby zavolal svojej sestre A. M., s tým že jej mal povedať, že je v poriadku a že bude potrebovať občiansky preukaz, čo poškodený vzhľadom na jeho celkovú situáciu a okolnosti skutočne aj urobil, keď z mobilného telefónu, ktorý mu dali, svojej sestre uviedol to, čo od neho požadovali, pričom nato poškodeného L. M. previezli na chatu v oblasti B. popisné číslo..., okr. T.,   ktorú si   na tento účel vypožičali,   kde v izbe na   prízemí   poškodeného pripútali kovovými   putami   o   rám   postele,   zalepili   mu   oči   a   ústa,   striedali   sa   pri   jeho   strážení, podávali mu rôzne utišujúce medicínske prostriedky, kde najmenej v priebehu dvoch dní ho M. T. na príkaz D. P. odviazal a spolu ho posadili za stôl na stoličku, kde I. H. ozbrojený pravou zbraňou a s kuklou na hlave stál v jeho bezprostrednej blízkosti a dával na neho pozor   s   tým,   že   D.   P.   využívajúc   stiesňujúce   pomery,   bezmocnosť   a   zlý   fyzický   stav poškodeného   ho   opakovane   nútila   podpisovať   ďalšie   doposiaľ   neustálené   písomnosti, pričom   tiež   aby   zakryli   spáchanie   trestného   činu,   prikázali   poškodenému   vlastnoručne napísať list adresovaný denníku Nový čas, v ktorom bolo uvedené, že nejde o únos ale iba stávku   s   priateľmi,   čo   poškodený   v obave   o   svoj   život   a   zdravie   aj   urobil   s   tým,   že predmetný dopis bol následne v denníku Nový čas aj uverejnený.“

Krajský   súd   v tejto   trestnej   veci   napadnutým   uznesením   v konaní   o sťažnosti krajského prokurátora   v T.   proti   uzneseniu   Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 49/2009 z 8. mája 2009, ktorým okresný súd rozhodol o návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v T. sp. zn. Kv 23/09 zo 7. mája 2009 na vzatie obvinených (vrátane sťažovateľky) do   väzby, rozhodol   tak,   že   návrhu nevyhovel, uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol, že berie do väzby sťažovateľku a ďalších dvoch obvinených z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, pretože neboli splnené zákonné podmienky na uvalenie väzby. Sťažovateľka tvrdí, že uznesením o vznesení obvinenia je trestne stíhaná za   ten   istý   skutok,   za   ktorý   na   ňu   Okresná   prokuratúra   T.   podala   15.   novembra   2006 obžalobu   a o ktorej   je   okresným   súdom   vedené   konanie   pod   sp.   zn.   7   T   191/2006. V obžalobnom   návrhu   je   skutok   kvalifikovaný   ako   spolupáchateľstvo   účastníctva na trestnom čine vydierania podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného   zákona   a spolupáchateľstvo   účastníctva   na   trestnom   čine   pozbavenia   osobnej slobody   podľa   §   9   ods.   2,   §   10   ods.   1   písm.   a)   a   §   232   ods.   1   Trestného   zákona. Sťažovateľka sa ho mala dopustiť tým, že «v presne nezistenom období obvinená D. P. spoločne s obvineným I. H. zosnovali a riadili konanie doposiaľ najmenej štyroch doteraz nezistených   páchateľov   tak,   že   12. 8. 2005   v   čase   o   23.40   hod.   v T.,   na   ulici...,   títo zamaskovaní   v   kuklách   v   čiernom   oblečení   na chrbte   s   bielym   nápisom   „POLÍCIA“, ozbrojení nezistenými druhmi krátkych strelných zbraní vbehli do reštaurácie zv. „S.“, kde jeden z nich zostal stáť pri dverách, pričom mieril do reštaurácie pištoľou, ďalší minimálne traja pristúpili k stolu v pravom rohu, kde sedeli H. H., B. B. a manželia I. Z., Z. Z. spoločne s   poškodeným   L.   M.   a   tam   jeden   z   páchateľov   prešiel   k   poškodenému   L.   M.,   ktorého schmatol za odev a tohto stiahol tvárou k zemi, kde mu vykrútil obe ruky za chrbát, na ktoré mu založil strieborné putá so slovami „Za podvod!“, následne ho zodvihli zo zeme a išli smerom ku dverám, kde cestou jeden z nich povedal poškodenému H. H. mieriac naňho pištoľou „Nehýb sa, lebo ťa dám dole“, po čom vyšli von z reštaurácie, kde poškodený M. zakričal na priateľa A. B., ktorý stál vonku, aby zavolal políciu a keď tento začal vytáčať telefónne číslo polície na svojom mobilnom telefóne, jeden z páchateľov mu povedal „polož ten telefón“ a mieril naňho pištoľou, po čom naložili poškodeného L. M. cez bočné dvere do vozidla zn. Mercedes Viano, evidenčné číslo..., ktoré si na tento účel obvinená D. P. spoločne s obvineným I. H. požičali v požičovni S. D., keď z tohto vozidla pred skutkom zdemontovali evidenčné číslo... a poškodeného L. M. z miesta odviezli na neznáme miesto, ktoré sa doposiaľ nepodarilo ustáliť, pričom dňa 15. 8. 2005 bol na telefonický kontakt poškodeného L. M. svojej sestre A. M. použitý mobilný telefón používaný obvinenou D. P., v ktorom bola vložená telefónna karta s číslom..., ktorú dňa 22. 4. 2005 zakúpil obvinený I. H.».

Podľa sťažovateľky ide o totožné skutky, v uznesení o vznesení obvinenia je konanie len viac špecifikované, na základe čoho nemôže byť považované za nový skutok. Osoby páchateľov   aj   poškodeného   sú   rovnaké,   ide   o konanie   v tom   istom   čase   a   s tým   istým následkom. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažovateľka podala sťažnosť, o ktorej nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Z uvedených   dôvodov   považuje   sťažovateľka   uznesenie   o vznesení   obvinenia za nezákonné a z rovnakých dôvodov považuje za nezákonné aj uznesenie krajského súdu o vzatí do väzby z 12. mája 2009.

V trestnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   T   191/2006   bola sťažovateľka vzatá do väzby uznesením okresného súdu z 25. augusta 2005 a z väzby bola prepustená   uznesením   krajského   súdu   z 23.   októbra   2005,   ktoré   potvrdil   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutým uznesením krajského súdu bola opäť vzatá do väzby v tej istej veci napriek tomu, že neboli splnené dôvody väzby podľa § 71 Trestného poriadku. Taktiež namieta, že krajský súd v uznesení z 12. mája 2009 neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu, ktoré by nastali po jej prepustení z väzby.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu č. k. 3 Tpon 1/2009-99 z 12. mája 2009 bolo porušené jej základné právo podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy,   aby   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Článok 17 ods. 2 ústavy vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (I. ÚS 100/04).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým   v Trestnom   poriadku   je integrálnou   súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie môže byť v konkrétnych okolnostiach   porušením   ňou   zaručeného   práva   na   osobnú   slobodu   (II. ÚS   55/98, II. ÚS 315/06).   Ústavné   záruky   osobnej   slobody   jednotlivca   sa   však   nevyčerpávajú   len odkazom   na   zákonnú   úpravu   (II.   ÚS   55/98). Každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak

a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, nezdržiava   sa   na adrese,   ktorú   uviedol   orgánom   činným v trestnom   konaní alebo súdu, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov,

b) pôsobí   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   marí   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,

c) pokračuje v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým ohrozil,

d) bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody a sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1, alebo

e) je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2   ústavy   rozhodnutím   krajského   súdu   o   vzatí   do   väzby   namietajúc   nezákonnosť uznesenia   o vznesení   obvinenia   za   skutok,   za   ktorý   je   už   proti   nej   vedené   iné   trestné konanie, a poukázala aj na absenciu dôvodov väzby v zmysle § 71 Trestného poriadku.

Existencia dôvodného podozrenia, že zadržaná osoba spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti obmedzenia osobnej slobody väzbou. Okrem tohto základného predpokladu musí existovať ešte ďalší významný a dostatočný dôvod ustanovený v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku.

Všeobecný súd rozhodujúci o väzbe pri skúmaní, či sú splnené formálne a materiálne podmienky na uvalenie väzby, posudzuje podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, či skutok, za   ktorý   bolo   obvinenému   vznesené   obvinenie,   sa   stal,   či   má   znaky   trestného   činu, či z dosiaľ   zadovážených   dôkazov   vyplýva   dôvodné   podozrenie,   že   skutok   spáchal obvinený,   a   či   z konania   obvineného   alebo   ďalších   konkrétnych   skutočností   vyplýva dôvodná obava pre tzv. útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu.

Vo veci sťažovateľky okresný súd aj krajský súd zhodne konštatovali, že z dosiaľ zistených skutočností vyplýva, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, boli spáchané, majú znaky v uznesení o vznesení obvinenia uvedených trestných činov a sú aj dostatočné dôvody na podozrenie, že tieto spáchali obvinení. Tento záver sťažovateľka v sťažnosti nespochybňuje,   namieta však,   že je proti nej duplicitne vedené trestné konanie pre ten istý skutok.

Krajský   súd   sa   v konaní   o   sťažnosti   zaoberal   námietkou   týkajúcou   sa   totožnosti skutku a v odôvodnení uznesenia dal sťažovateľke na ňu primeranú odpoveď, keď uviedol: „K   vyjadreniam   obhajcov   obvinených   je   potrebné   uviesť,   že   porovnaním   skutku, pre ktorý sa vedie proti obvineným D. P. a I. H. trestné stíhanie na Okresnom súde Trnava vo veci 7 T/191/2006 a skutkov, pre ktoré bolo toho času vznesené obvinenie, dospel krajský súd   k záveru,   že   nejde   o totožnosť   skutku,   ale   ide   o konania,   ktoré   na   seba   nadväzujú. Krajský súd je však toho názoru, že vzhľadom na vzájomnú súvislosť vykonaných dôkazov už vo veci 7 T/191/2006 Okresného súdu Trnava a dôkazov vykonaných v tejto veci, ako aj dôkazov,   ktoré   bude   potrebné   ešte   vykonať,   bude   vhodné,   aby   sa   viedlo   spoločné konanie.“

Tento záver vyplýva aj z uznesenia o vznesení obvinenia a z obžaloby vznesenej proti sťažovateľke podanej Okresnou prokuratúrou T. 15. novembra 2006, o ktorej je okresným súdom vedené konanie pod sp. zn. 76 T 191/2006. Krajský súd síce stručne, ale predsa posúdil aj túto námietku, ktorá vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe nebola celkom irelevantná, ale dospel k záveru, že závery krajského súdu nie sú arbitrárne a sú ústavne akceptovateľné. Samotná   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   nestotožnil   s názorom   sťažovateľky,   nezakladá príčinnú súvislosť s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   1564/09)   ešte pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi   garantovaných   základných   práv   a slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z pozície   v okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia s ústavou.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   judikatúry   považuje   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu však nedospel k takémuto záveru.

Krajský súd zistil vo vzťahu k sťažovateľke aj existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods.   1 písm.   b)   Trestného   poriadku.   Podľa   názoru ústavného súdu   z odôvodnenia krajského   súdu   vyplývajú   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   majú   znaky   kolúznych   aktivít a napĺňajú   väzobný   dôvod   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku.   Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že v napadnutom uznesení nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vzatie do väzby, ktoré by nastali po jej prepustení z väzby (v roku 2005, pozn.),   krajský   súd   uviedol,   že   dosiaľ   zistené   a zadokumentované   skutočnosti   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 T 191/2006 nadobudli nový význam v súvislosti s výpoveďami troch obvinených z priameho vykonania trestných činov pozbavenia osobnej slobody a vydierania proti poškodenému L. M., ktorým bolo vznesené obvinenie uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ- 27/BOK-V-2009 z 28. marca 2009, ktorí podrobne opísali kontakty medzi sťažovateľkou a ďalšími dvomi obvinenými, ktorých krajský súd tiež vzal do väzby napadnutým uznesením. K dôvodu väzby krajský súd uviedol: „Je podľa názoru krajského súdu nespochybniteľné, že od roku 2005, kedy došlo k únosu L. M., sa obvinení snažili vyvolať dojem, že L. M. žije a tak dosiahnuť v trestnom stíhaní, ktoré je vedené už na Okresnom súde v Trnave vo veci 7 T/191/06,   svoju   nevinu   a následne   zrejme   manipulovať   s majetkom   L.   M.   Konkrétne skutočnosti, ktoré v tomto smere uvádza v sťažnosti prokurátor Krajskej prokuratúry v T., ako dopis adresovaný denníku Nový Čas, ničenie dostupných dôkazov, čistenie vozidiel, ktorými   bol   únos   realizovaný,   (vyhadzovanie   a pálenie   dôkazov   a podobne),   ktoré   už vyplývajú z predchádzajúceho trestného stíhania obvinených D. P. a I. H., ďalej konkrétne skutočnosti ohľadne svedka T. M. sú v súvislosti s priamymi dôkazmi, ktoré vyšli dodatočne najavo, t. j. výpovede M. P., R. B. a M. T., spôsobilé k ich posúdeniu ako konkrétnych skutočností pre vzatie obvinených do väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.“

V sťažnosti   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v T.,   ktorej   obsah   krajský   súd sumarizoval v úvode napadnutého uznesenia a na ktorý poukázal pri hodnotení konkrétnych skutočností napĺňajúcich väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, sa vo   vzťahu   k svedkovi   T.   M.   uvádzajú   tieto   aktivity   obvinených: «Podstatný   význam z hľadiska odôvodnenosti väzby má aj súčasná snaha obvinenej D. P. k ďalšej na danú vec bezprostredne   nadväzujúcej   trestnej   veci   (ČVS: PPZ-126/BOK-Z-2009),   kde   opakovane ovplyvňovala doposiaľ nevypočutých svedkov, a to najmä z okruhu blízkych poškodeného L. M., o čom svedčia priložené listinné dôkazy. Napr. dňa 14. 4. 2008 nútila T. M. podpísať splnomocnenie za účelom prevodu majetku „M.“ na dcéru G. T... Tiež treba spomenúť napr. viacnásobné ovplyvňovanie T. M. – svedka, ktorý je a aj bude vypočúvaný vo všetkých konaniach súvisiacich s tzv. únosom jeho otca. Trestné oznámenie T. M. tvorí totiž súčasť spisového materiálu.»

Ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave   všeobecného   súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že krajský súd pri   odôvodňovaní   svojho   rozhodnutia   o vzatí   sťažovateľky   do   väzby   vychádzal pri posudzovaní   konania   sťažovateľky   z existujúcich   výsledkov   vyšetrovania,   zaoberal sa jej námietkou proti zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a na túto námietku jej dal jasnú odpoveď. Napadnuté uznesenie obsahuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby, z ktorých vyplýva obava z následkov predvídaných v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Vychádzajúc   z   argumentov   sťažovateľky   a po   preskúmaní   obsahu   napadnutého uznesenia   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   štádium   trestného   konania a konkrétne skutočnosti, ktorými krajský súd odôvodnil opodstatnenosť väzby, možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplýva také   posúdenie   zistených   skutkových   okolností,   ktoré   by   svedčilo   o ich   svojvoľnom hodnotení   a o takom   výklade   a aplikácii   príslušných   ustanovení   Trestného   zákona a Trestného poriadku, ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný.Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nepovažuje   právne   závery   krajského   súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s čl. 17 ods. 2 ústavy, a preto pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009