znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 270/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. P. H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   239/05 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb/147/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2008 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 239/05   a postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb/147/2006

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa svojím žalobným návrhom z 8. júla 2005 v konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10 C 239/05 dožadoval   vydania   bezdôvodného   obohatenia   u odporcu.   Dňa   30. augusta   2005   svoj žalobný   návrh   rozšíril   (dožadoval   sa   aj   náhrady   ušlého   zisku).   Okresný   súd   Humenné uznesením   č.   k.   10   C   239/05-50   zo   14.   novembra   2005   (právoplatnosť   nadobudlo 18. novembra 2005) uložil odporcovi povinnosť, aby sa v lehote 20 dní od doručenia tohto uznesenia vyjadril k návrhu v predmetnej veci a poučil účastníkov o možnosti rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie za splnenia všetkých podmienok podľa § 153 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ak sa odporca v určenej lehote k návrhu nevyjadrí.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   odporca   sa   v určenej   20-dňovej   lehote   nevyjadril, vyjadril sa až 9. decembra 2005, t. j. 21. deň od doručenia uznesenia č. k. 10 C 239/05-50 zo 14. novembra 2005.

Podľa názoru sťažovateľa Okresný súd Humenné mal vydať rozsudok pre zmeškanie, ktorého sa stále dožaduje, a v tom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ využil aj podanie sťažnosti predsedovi Okresného súdu   Humenné,   ktorý   však   považoval   jeho   sťažnosť   za   neopodstatnenú.   Sťažovateľ   sa s odpoveďou predsedu Okresného súdu Humenné na jeho sťažnosť nestotožnil.

Vec   bola   18.   septembra   2006   postúpená   okresnému   súdu   z dôvodu   príslušnosti a sťažovateľ svoju žiadosť o vydanie rozsudku pre zmeškanie uplatnil znova s poukázaním na   to,   že   odporca   nesplnil   svoju   povinnosť   uloženú   mu   uznesením   Okresného   súdu Humenné č. k. 10 C 239/05-50 zo 14. novembra 2005. Taktiež zopakoval podanie sťažnosti predsedovi   okresného   súdu   na   prieťahy   v konaní   a na   nerešpektovanie   právoplatného uznesenia.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností   preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhame sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným postupom podľa či 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva aby sa jeho vec prejednala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach a ľudských slobôd v znení protokolu č. 11 postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10C 239/05 a následne v konaní vedenom na Okresnom súde Prešom pod sp. zn. 18 Cb/147/2006 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky u k l a d á Okresnému súdu Prešov, prejednať a rozhodnúť o veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 18 Cb/147/2006 bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Prešov je p o v i n n ý uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 6.732.-Sk   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho zástupcu   advokáta   JUDr.   Š.   P.,   H.   (jeden   úkon   3.176.-Sk,   plus   19O.-Sk   paušál,   počet úkonov 2).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu základného práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci mohla ešte trvať (m. m. II. ÚS 387/06).

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolené chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsiduárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Na ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd)   nadväzuje   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa počíta pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sa sťažovateľ o opatrení alebo o inom zásahu mohol dozvedieť.

1.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   Okresným súdom   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   239/05   je   sťažnosť   podaná oneskorene,   lebo sťažovateľ   sám   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   vec   bola v roku   2006 postúpená okresnému súdu (ústavný súd zistil, že bola postúpená 18. septembra 2006), ktorý   ju   vedie   pod   sp.   zn.   18   Cb/147/2006,   a preto   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. Čo sa týka okresného súdu, sťažovateľ namieta, že okresný súd nevydal v jeho veci ním požadovaný rozsudok pre zmeškanie, a preto sa dožaduje vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ formuluje požiadavku na vydanie rozsudku pre zmeškanie ako právny nárok, ktorým Okresný súd Humenné uznesením č. k. 10 C 239/05-50 zaviazal nielen seba, ale ktorýkoľvek všeobecný súd, ktorý by vo veci sťažovateľa konal na vydanie takéhoto rozhodnutia.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   stabilnej   judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. II. ÚS 8/01). To však neznamená, že súd musí sťažovateľovi jeho právo priznať, resp. vydať rozhodnutie, ktorého sa domáha.

Ak sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Okresný súd Humenné uznesením, od   ktorého sťažovateľ „odvíja“ svoj nárok na vydanie rozsudku pre zmeškanie, vo výroku uložil povinnosť odporcovi v lehote 20 dní od doručenia   tohto   uznesenia   vyjadriť   sa   k návrhu   a iba   v rámci   poučovacej   povinnosti účastníkov   konania   upozornil   účastníkov   konania   na   možnosť   vydať   rozsudok   pre zmeškanie bez toho, že by toto poučenie formuloval kategoricky, alebo ako svoj záväzok, to napokon nie je ani poslaním poučenia.

Ústavný   súd   je   preto   toho   názoru,   že   okresný   súd   sa   z dôvodu,   ktorý   uvádza sťažovateľ,   nemohol   dopustiť   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu a porušenia jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnako   nemôže   akceptovať   argument   sťažovateľa   na   vyslovenie   zbytočných prieťahov v konaní skutočnosť, že všeobecné súdy nerealizovali poučovaciu povinnosť súdu bez   uplatnenia   ďalších   argumentov   svedčiacich   o nečinnosti   alebo neefektívnej   činnosti konajúceho súdu.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   už   nerozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008