znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 270/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   CIVILCO   MKH,   spol.   s   r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. P. E., B., ktorou namietala porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 56 Cb 58/99, za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť CIVILCO MKH, spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2004 doručená sťažnosť CIVILCO MKH, spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 56 Cb 58/99.

Sťažovateľka uviedla, že 9. júla 1999 podala krajskému súdu žalobu, ktorou žiadala „... o vydanie rozhodnutia na zaplatenie 4 379 229,- Sk s prísl. Vec je vedená pod sp. zn. 56 Cb 58/99.

Už   na   samotnom   začiatku   konania   došlo   podľa   nášho   názoru   zo strany prvostupňového   súdu   k   neodôvodneným   prieťahom   v   konaní,   keď   výzva   na zaplatenie súdneho poplatku, čo možno posudzovať ako jednoduchý úkon, bola doručená až začiatkom marca 2000, t. j. po 8 mesiacoch. (...)

Po zaplatení súdneho poplatku sa opätovne vo veci nič nedialo. Ďalším úkonom bolo až naše podanie zo dňa 20. 11. 2000, ktorým sme rozšírili petit žaloby na sumu 5 106 046,- Sk a na základe výzvy súdu sme obratom doplatili súdny poplatok.

Na deň 30. 11. 2000, t. j. po 16 mesiacoch od podania žaloby, súd vytýčil prvé pojednávanie, na ktoré sa ale odporca bez ospravedlnenia nedostavil. Dňa 5. 1. 2001 sme vzhľadom   na   nečinnosť   súdu   a   existenciu   reálnej   hrozby,   že eventuálny   výkon   súdneho rozhodnutia   môže   byť   ohrozený,   podali   na   Krajský   súd   v Bratislave   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia. (...) Následne náš návrh súd uznesením zo dňa 15. 5. 2001 zamietol. (...) Pretože   sme   s   rozhodnutím   Krajského   súdu   neboli   spokojní   a   práve   naopak považujeme uvedené dôvody za základný predpoklad ohrozenia výkonu rozhodnutia, podali sme   dňa   6.   6.   2001   vo   veci   odvolanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu.   Odvolací   súd zamietavé stanovisko prvostupňového súdu potvrdil.

Vo veci sa následne uskutočnili pojednávania a to dňa 28. 6. 2002 a 13. 9. 2002. Odporca sa obom pojednávaniam vyhol a súd napriek našej výzve nekonal, hoci mu v tom procesne nič nebránilo.

Dňa   24.   9.   2002   sme   podaním   znížili   výšku   žalovanej   sumy,   pretože   časť   dlhu žalovaný uhradil a doložili sme súdom požadované podklady.

Pretože súd vo veci opäť nekonal a nakoľko bola dôvodná obava, že odporca svojím konaním môže ohroziť výkon súdneho rozhodnutia, vyzvali sme ho podaním dňa 6. 11. 2002 na odstránenie prieťahov v konaní a pripustenie rozšírenia žaloby. (...)“.

Sťažovateľka ďalej podrobne opísala ďalší doterajší priebeh napadnutého konania v jej   právnej   veci   (najmä   vo   vzťahu   k   zamietnutiu   jej   ďalšieho   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia) s upriamením pozornosti na to, že krajský súd aj naďalej konal pomaly,   t.   j.   s   prieťahmi.   Tento   stav   mal   za   následok   vznik   platobnej   neschopnosti sťažovateľky   vo   vzťahu   k   jej   zmluvným   partnerom   a   iným   subjektom,   ktorí   voči   nej uplatnili svoje práva súdnou cestou.

Keďže   24.   septembra   2003   bol   na   majetok   žalovanej   uznesením   krajského   súdu sp. zn.   4 K 22/03   vyhlásený   konkurz,   dochádza   v   konaní   k   ďalším   neodôvodneným prieťahom. V dôsledku vyhlásenia uvedeného konkurzu bolo konanie uznesením krajského súdu sp. zn. 56 Cb 58/99 z 22. apríla 2003 prerušené do skončenia konkurzného konania.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosť predbežne prerokoval, prijal ju na ďalšie konanie a následne vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   CIVILCO   MKH   spol.   s   r. o.,   so   sídlom   B.,   na prerokovanie   a rozhodnutie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava I vo veci spis. zn. 56 Cb 58/99 bolo porušené. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000,- Sk (...).“

Ústavný súd si v súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   vyžiadal   listom   z   2.   júna   2004   od   krajského   súdu   informáciu o aktuálnom stave označeného konania.

Z   odpovede   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   3496/04   z   29.   júna   2004   okrem   iného vyplýva, že „... konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 56 Cb 58/99 je v súčasnosti prerušené uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 56 Cb 58/99–167 zo dňa 22. 4. 2004, a   to z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na žalovaného   dňa 24.   9.   2003   v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4 K 22/03. Uznesenie o prerušení konania bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky JUDr. E. doručené dňa 5. 5. 2004, právnemu zástupcovi žalovaného dňa 4. 5. 2004.

Konkurz na majetok žalovaného bol vyhlásený v čase, keď sa spis sp. zn. 56 Cb 58/99 nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky z dôvodu jeho rozhodovania o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 56 Cb 58/99-135 zo dňa 26. 2. 2003, ktorým tunajší súd zamietol návrh žalobcu na vydanie predbežného opatrenia. Najvyšší súd vrátil spisy krajskému súdu dňa 10.   10.   2003 a jeho rozhodnutie sp.   zn.   6 Obo 69/03 nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 10. 2003.

Konanie sp. zn. 56 Cb 58/99 je stále prerušené“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Zo sťažnosti, jej príloh a z písomnej informácie krajského súdu vyplýva, že súdne konanie,   v   ktorom   podľa   sťažovateľky   malo   dôjsť   k   porušeniu   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy, resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je v dôsledku skutočnosti, že uznesením krajského súdu sp. zn. 4 K 22/03 z 24. septembra 2003 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Stavebného bytového družstva Viktória B., t. j. účastníka napadnutého konania pred krajským súdom (v procesnom postavení odporcu), prerušené. K prerušeniu predmetného konania došlo zo zákona [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)] a následne tiež uznesením krajského súdu sp. zn. 56 Cb 58/99 z 22. apríla 2004.

Podľa   §   14   ods.   5   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   sa   v konaniach   prerušených v zmysle ods. 1 písm. d) tohto ustanovenia s výnimkou konaní o pohľadávkach, ktoré treba prihlásiť v konkurze (§ 20 zákona o konkurze a vyrovnaní), pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. Zákon o konkurze a vyrovnaní teda nepripúšťa, aby sa pokračovalo v prerušených konaniach ohľadne pohľadávok, ktoré treba prihlásiť v konkurze podľa § 20 tohto zákona. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka uviedla,   že   pohľadávku,   nárok   na zaplatenie   ktorej   uplatňovala   v napadnutom   konaní, prihlásila do konkurzu 2. júna 2004.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie všeobecného súdu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa jeho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

V dôsledku   skutočnosti,   že   konanie   v právnej   veci   sťažovateľky   nemôže   už od vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   odporcu,   t.   j.   od   24.   septembra   2003,   pokračovať, neprebieha   už   od   uvedeného   dátumu   také   konanie,   ktorého   výsledkom   môže   byť rozhodnutie všeobecného súdu o uplatnenom nároku sťažovateľky, a preto nie je možné uvažovať   o tom,   že   by   v predmetnom   konaní   mohlo   ešte   dôjsť   k naplneniu   účelu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu   jej   právnej   neistoty.   Vzhľadom   na   uvedené   zastáva   ústavný   súd   názor, že k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   došlo   vyhlásením   konkurzu na majetok   odporcu,   teda   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   než   je   meritórne rozhodnutie.

Z toho dôvodu nie je možné namietať v napadnutom konaní porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej   lehote,   pretože   ďalší   postup   súdu   vo   veci   samej,   a tým   aj prípadné porušovanie jej práv v tomto už neprichádza do úvahy.  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcu porušenie označených   práv   v   konaní   pred   krajským   súdom   vedenom   pod   sp.   zn.   56   Cb   58/99 po 24. septembri 2003, keď bol vyhlásený konkurz na majetok účastníka (v napadnutom konaní odporcu), odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sa námietky porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy týkajú prieťahov v čase pred uvedeným prerušením konania (v dôsledku   vyhláseného   konkurzu),   ústavný   súd   tieto   námietky   na základe   predloženej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 34/03). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa   o namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   krajského   súdu   v   čase   pred prerušením   napadnutého   konania   mohla   dozvedieť   vyvesením   uznesenia   o   vyhlásení konkurzu na úradnej tabuli konkurzného súdu v deň jeho vydania, t. j. 24. septembra 2003 (§ 13 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní), resp. zverejnením v Obchodnom vestníku (§ 50a OSP v spojení s § 768 Obchodného zákonníka a § 66c ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní), t. j. 13. októbra 2003.

K tomu je potrebné dodať, že všetky účinky uvedené v § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní   nastávajú   vyvesením   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   na   úradnú   tabuľu konkurzného súdu, a to bez ohľadu na to, či sa o tom dotknuté subjekty dozvedeli alebo nie, či uznesenie je právoplatné alebo nie je.

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   až   20.   mája   2004 a ústavnému   súdu   bola   doručená   24.   mája   2004,   t.   j.   v   čase,   keď   už   uplynula   lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody (čl. 127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa sťažovateľka domáha jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2004