znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 27/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného advokátom JUDr.   Michalom   Feciľakom,   Jesenná   8,   Prešov,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2013 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 28. júna 2011 domáhal povolenia obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 725/2004. Svoj návrh odôvodnil tým, že „Okresný súd Prešov rozsudkom z 13. 12. 2007 pod sp. zn. 7 C 725/2004 určil, že žalobca (mesto P.) je vlastníkom miestnej komunikácie, stojacej na parcele č... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 9.673 m2, vedenej na LV..., katastrálne územie... Žalovaný (sťažovateľ) v konaní uvádzal, že túto pozemnú komunikáciu nadobudol na základe kúpnej zmluvy od spoločnosti K. s. r. o., ktorá ju nadobudla od správcu konkurznej podstaty úpadcu Z...“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 29 C 152/2011 z 23. marca 2012 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 7 C 725/2004 zamietol. Proti uzneseniu okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že odvolaním   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   uznesením   sp.   zn.   8 Co   79/2012 z 25. marca 2013 potvrdil.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   pokladá   ho „za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zjavnú arbitrárnosť a z ústavného hľadiska za neudržateľné, čo má za následok porušenie základných práv sťažovateľa“.

Vo vzťahu k významu povolenia obnovy konania pre účastníka konania sťažovateľ v sťažnosti opisuje rozhodujúce skutkové okolnosti:

«... Predmetom pôvodného konania (sp. zn. 7 C 725/2004, pozn.) bola žaloba mesta P. o určenie vlastníckeho práva k pozemnej komunikácii nachádzajúcej sa na parcele KN č... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 9.673 m2, vedenej na LV...

Okresný súd Prešov rozsudkom z 13. 12. 2007 sp. zn. 7 C 725/2004 určil, že žalobca (mesto P.) je vlastníkom miestnej komunikácie... Sťažovateľ (žalovaný) v konaní uvádzal, že túto pozemnú komunikáciu nadobudol na základe kúpnej zmluvy od spoločnosti K. s. r. o., ktorá ju nadobudla od správcu konkurznej podstaty úpadcu Z..., vedený pod sp. zn. 1 K 17/00. Sťažovateľ   na   základe   splnomocnenia   M.   D.   -   účastníčky   konkurzného   konania úpadcu... (pred podaním sťažnosti ESĽP) nahliadol na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. 04. 2011 a 21. 04. 2011 do konkurzného spisu úpadcu..., kde zistil, že na základe žiadosti Okresného súdu Prešov zo dňa 23. 04. 2007, ktorou Okresný súd Prešov v konaní 7 C 725/2004 požiadal Krajský súd v Košiciach, konkurzné oddelenie, o zapožičanie spisu 1 K 17/00, je na spodnej strane uvedeného listu uvedené: 30. 04. 2007 – zaslaný spis OS PO (2 zv. spisu).

Sťažovateľ následne na to listami z 26. 04. 2011 a 03. 06. 2011 požiadal Krajský súd v Košiciach o vyjadrenie, ktoré 2 zväzky spisov boli teda odoslané na Okresný súd Prešov a pripojené v konaní vedenom na Okresnom súdu Prešov pod sp. zn. 7 C 725/2004. Krajský   súd   v Košiciach listom zo   dňa 25.   05.   2011   uviedol,   že „súpis   majetku s prílohami, podaný správcom konkurznej podstaty dňa 27. 07. 2000 bol z dôvodu veľkého objemu   a   zlepšenia   manipulácie   asistentkami   so   spisom   vybraný   zo   základného   spisu a uložený v osobitnom zväzku“.

V   liste   z   10.   06.   2011   Krajský   súd   v   Košiciach   uviedol,   že   na   Okresnom   súde v Prešove k sp. zn. 7 C 725/2004 bol dňa 30. 04. 2007 zaslaný základný spis, zväzok 1 a 2. Súpis majetku s prílohami – znalecké posudky – bol založený mimo základného spisu. Sťažovateľ preto pri nahliadnutí do spisu na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 1 K 17/00 dňa 20. 04. 2011 a 21. 04. 2011 zistil, že súpis majetku s prílohami existuje a že bol založený v osobitnom zväzku - znalecké posudky, ktorý nebol dňa 30. 04. 2007 zaslaný na Okresný súd Prešov k sp. zn. 7 C 725/2004 a preto sťažovateľ nemohol tento dôkaz (súpis majetku) bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Pokiaľ by tento súpis majetku bol zaslaný   na   Okresný   súd   Prešov   k   sp.   zn.   7   C   725/2004   dňa   30.   04.   2007,   mohol sťažovateľovi privodiť preňho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.»

Sťažovateľ uviedol, že „k návrhu na povolenie obnovy konania pripojil aj kópiu súpisu majetku úpadcu Z... s odôvodnením, že sporná pozemná komunikácia bola v majetku úpadcu v zmysle   uvedeného súpisu   vedená   pod   poradovým číslom   48,   inventarizačným číslom 6000682, ako miestna komunikácia s uvedením nadobúdacej ceny 2.121.629,- Sk, zostatkovej hodnoty vo výške 1.059.193,- Sk a znaleckej hodnoty 1.911.000,- Sk.“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd jeho návrh na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 725/2004 zamietol s odôvodnením, že „podľa názoru súdu skutkové okolnosti uvedené v návrhu na povolenie obnovy konania žalovaným nie sú takými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by spĺňali podmienku v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku“.

Odvolací súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, pričom k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol:

„Z obsahu spisu 7 C 725/2004 Okresného súd Prešov nepochybne vyplýva, že medzi účastníkmi konania až do rozhodnutia súdu 1. stupňa zostala spornou otázka, či miestna komunikácia stojaca na parcele č. 128/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 9673 m2 vedenej na LV... bola predmetom konkurznej podstaty úpadcu Z...

Odvolací súd má za to, že žalovaným teraz tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý k tomu,   aby   súd   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   vyhovel.   Nič   totiž   nebránilo žalovanému   navrhnúť   v   pôvodnom   konaní   vykonať   dokazovanie   obsahom   konkurzného spisu úpadcu Z... Krajského súdu v Košiciach. Takýto návrh na vykonanie dokazovania však v pôvodnom konaní podaný nebol, hoci žalovaný potrebné informácie v tom čase mal, a preto v tomto štádiu konania už nie je rozhodujúci ani jeho obsah...“

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že «... nemohol vedieť, že dôkaz - dožiadanie, ktoré súd prvého stupňa v pôvodnom konaní vykonal v zmysle §§ 120 ods. 1 a 122 ods. 2 O. s.   p.,   a   to   pripojením   konkurzného   spisu   1   K   17/00,   nevykonal   súd   správne...   Na pojednávaní konanom dňa 24. 05. 2007 v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Prešov súd:   „oboznámil   účastníkov   konania   s   konkurzným   spisom,   ktorý   bol   predložený   súdu z Krajského súdu v Košiciach č. 1 K 17/00 týkajúci sa konkurzného konania voči úpadcovi Z... a nie iba s čiastočným, tzn. s neúplným spisom úpadcu...“

Sťažovateľ tak nemohol vedieť, že konkurzný spis úpadcu... nie je úplný a požiadať o jeho doplnenie.».

Podľa sťažovateľa krajský súd nedal odpoveď na jeho kľúčové námietky, hoci ich uviedol písomne vo svojom návrhu, ako aj v odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu z 23. marca 2012. Medzi kľúčové námietky sťažovateľa patria „vyjadrenia Krajského súdu v Košiciach, list z 25. 05. 2011, list z 10. 06. 2011 a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. 03. 2013, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. 03. 2013 sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013 potvrdzujúcim uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 C 152/2011 z 23. marca 2012, ktorým tento súd zamietol jeho návrh na povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 725/2004.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal   sťažovateľ   dovolanie   (22.   mája   2013,   pozn.),   o   ktorom   do   dňa   predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol (okresný súd odstúpil dovolanie sťažovateľa najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu 14. augusta 2013, pozn.).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   proti   napadnutému uzneseniu   krajského   súdu   podal   aj   dovolanie,   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného oprávneného právneho prostriedku oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná   interpretácia   by   v   danej   veci   mala za   následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m.   m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   uplatňuje   právny   názor   (napr. I. ÚS 169/09,   I.   ÚS   289/09,   IV.   ÚS   142/2010),   podľa   ktorého   v   prípade   podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014