znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 27/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   štátneho   podniku L.,   B.,   zastúpeného   JUDr.   E.   M.,   Z., vo veci namietaného porušenia   základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove   sp. zn.   14 Co 55/2008   z 11.   decembra   2008   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 48/2009 z 18. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2010 faxom a 7. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť štátneho podniku L. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 55/2008 z 11. decembra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 48/2009 z 18. augusta 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 19 C 79/2007-185 z 5. mája 2008 zamietol žalobu, ktorou sa Gréckokatolícka cirkev, farnosť V. (ďalej len „farnosť V.“), za ktorú konalo najskôr Gréckokatolícke biskupstvo P. (ďalej aj „žalobkyňa“), neskôr Gréckokatolícke arcibiskupstvo P. (ďalej len „arcibiskupstvo P.“) domáhala od sťažovateľa vydania nehnuteľností uvedených v pozemnoknižnej vložke č. 811, k. ú. V. parc. mpč. 1116, totožnej s parc. E-KN č. 1116/2 – lesné pozemky o výmere 63718 m2, parc. mpč. 1117, totožnej s parc. E-KN č. 1117/3 – lesné pozemky o výmere 49737   m2,   parc. mpč. 1118,   totožnej   s   parc.   E-KN č. 118/2   –   lesné   pozemky   o   výmere 30007   m2,   zapísaných   v LV   č...,   k. ú.   V.   Okresný   súd   žalobu   posúdil   ako   nedôvodnú vysloviac záver, že farnosť V. ako oprávnená osoba podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam výzvu povinnej osobe doručila síce v lehote do 30. apríla 2006, nepreukázala však v tejto lehote konkrétne skutočnosti uvedené v § 3 predmetného zákona. Okresný súd okrem iného uviedol, že farnosť V. nepreukázala niektorý z dôvodov prinavrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., že sa domáhala aj vydania takých nehnuteľností, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje, a že žaloba je nedôvodná aj z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie na strane   žalovaného,   keďže   žaloba   mala   smerovať   proti   Slovenskej   republike,   lebo sťažovateľ je iba subjektom spravujúcim majetok štátu.

Po odvolaní žalobkyne krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu zmenil   tak,   že   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   vydať   farnosti   V.   nehnuteľnosti   vedené v katastri nehnuteľností v LV č... pre k. ú. V. ako parcela E-KN č. 1116/2 – lesné pozemky vo výmere 63718 m vytvorenej z časti pôvodnej mpč. 1116 vedenej v pzkn. vl. č. 811 pre k. ú. V., parcela E-KN č. 1117/3 – lesné pozemky vo výmere 49738 m2 vytvorenej z časti pôvodnej mpč. 1117 vedenej v pzkn. vl. č. 811 pre k. ú. V. a parcela E-KN č. 1118/2 – lesné pozemky vo výmere 30007 m2 vytvorenej z časti pôvodnej mpč. 1118 vedenej v pzkn. vl. č. 811   pre   k. ú.   V.   Krajský   súd   považoval   za preukázané,   že   štát   vykupoval   podľa   § 1 zákona   č. 46/1948   Zb.   o novej   pozemkovej   reforme   (trvalej   úprave   vlastníctva   k pôde) v znení zákona č. 88/1950 Zb. (ďalej len „zákon č. 46/1948 Zb.“) pozemkové vlastníctvo farnosti V. vrátane nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania.

Krajský súd považoval ďalej za nespochybniteľné, že farnosť V. výzvou z 20. apríla 2006   adresovanou   sťažovateľovi   žiadala   vydanie   dostatočne   určitým   spôsobom vymedzených nehnuteľností a priložila aj potvrdenie o právnej subjektivite. Z výzvy a jej príloh je podľa odvolacieho súdu nepochybné aj to, aký titul pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam   si   farnosť   V.   uplatnila.   K   spochybňovaniu   právneho   nástupníctva farnosti V. po subjektoch, ktoré sú uvedené v pozemkovej knihe, zo strany sťažovateľa odvolací   súd   uviedol,   že   ako   subjekt,   od   ktorého   sa   tieto   nehnuteľnosti   vykupujú,   je v rozhodnutí   príslušného   správneho   orgánu   označená   Gréckokatolícka   cirkev   vo   V. Poukázal   aj na normu   kanonického   práva,   konkrétne   na   kanón   930 Kódex   kánonov východných cirkví (Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium) z r. 1990 promulgovaný pápežom Jánom Pavlom II., platný od 1. októbra 1991 (ďalej len „CCEO“), ktorý upravuje spôsob prechodu majetku pri zániku právnickej osoby na bezprostredne vyššiu právnickú osobu, a na skutočnosť, že 28. apríla 1950 bola na celom území Československej republiky štátnym   zásahom   zrušená   Gréckokatolícka   cirkev.   Výmer   o   výkupe   nehnuteľností z 30. marca 1950 mal za následok to, že sa v pozemkovej knihe zaznamenala poznámka o výkupe nehnuteľnosti. Ak Gréckokatolícka cirkev od 28. apríla 1950 prakticky až do roku 1968 de iure na území Československa neexistovala, potom neprichádza do úvahy ani to, že by za vykupované nehnuteľnosti pri novej pozemkovej reforme podľa zákona č. 46/1948 Zb. bola tejto cirkvi vyplatená náhrada. Krajský súd vyhodnotil, že farnosť V. je preto oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania.   Sťažovateľ   spravuje   majetok   štátu   a   je   povinnou   osobou   v   zmysle   § 4   ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., a preto je v tomto spore pasívne legitimovaný.

Krajský   súd   k   námietke   sťažovateľa   o zastúpení   farnosti   V.   arcibiskupstvom P. poukázal na Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (publikovanú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v čiastke č. 136/2001 ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326/2001 Z. z.), z ktorej okrem iného vyplýva, že Slovenská republika uznala právo cirkvi na vykonávanie jej kompetencií podľa príslušných ustanovení kanonického práva a na spravovanie jej vnútorných vecí.

Ďalej krajský súd upozornil na normu kanonického práva, konkrétne na kanón 1032 CCEO o obmedzení pre správcu cirkevného majetku (duchovného) začínať spor menom právnickej osoby. Keďže správca farnosti či farár nie je oprávnený v zmysle tohto kanónu podávať návrh všeobecnému súdu, jeho nadriadenou právnickou osobou, ktorá môže v jeho mene dávať takéto návrhy, je arcibiskupstvo. V danom prípade teda ide o zastupovanie, ktoré vyplýva z noriem kanonického práva, ktoré uznáva v zmysle Základnej zmluvy medzi Slovenskou   republikou   a   Svätou   stolicou   aj Slovenská   republika.   Pokiaľ   v   konaní vystupoval pracovník arcibiskupstva, ide len o poverenie tohto pracovníka realizovať úkony v   súdnom   konaní za   príslušný   útvar   a   nejde   o splnomocnenie   podľa   § 24 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Ak zastúpenie právnickou osobou vyplynulo z noriem cirkvi, ktoré podľa Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou treba rešpektovať,   odvolací   súd   takéto   zastúpenie   nekvalifikoval   ako   procesné   pochybenie brániace   v   konaní   a   rozhodovaní   o podanej   žalobe.   Osobitne   krajský   súd   upozornil aj na účel   a   zmysel   reštitučných   zákonov   vrátane   zákona   č. 161/2005   Z. z.   s   tým,   že vyhovenie žalobe, vychádzajúc z obsahu dôkazov a ustanovení tohto zákona, spĺňa takéto poslanie.

Proti   tomuto   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v   ktorom okrem iného namietal, že konanie vykazuje neodstrániteľnú prekážku, a to že žalobca je zastúpený v rozpore s § 24 OSP. Za neodstrániteľnú prekážku konania podľa § 103 OSP považoval   to,   že   za   farnosť   V.   koná   v   rozpore   s   § 24   OSP   arcibiskupstvo   P.   Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, resp. zmeniť napadnuté rozhodnutie tak, že sa potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, alebo alternatívne, aby sa konanie podľa § 104 ods. 1 OSP zastavilo.

Najvyšší súd ako súd dovolací zamietol dovolanie ako nedôvodné. Podľa najvyššieho súdu tým, že za útvar cirkvi s právnou subjektivitou (za farnosť V.) konal pred súdom iný útvar tejto cirkvi s právnou subjektivitou (arcibiskupstvo P.), nedošlo k žiadnej procesnej vade,   nieto   ešte   k   tzv.   inej   vade   konania.   Hoci   takýto   postup   vyplýva   z vnútorných predpisov cirkvi predstavujúcich autonómnu úpravu, ktorú sa Základnou zmluvou medzi Slovenskou   republikou   a   Svätou   stolicou   Slovenská   republika   zaviazala   rešpektovať, právnemu poriadku Slovenskej republiky neodporuje. Najvyšší súd považoval za správny aj záver krajského súdu o právnom nástupníctve farnosti V., po subjektoch, ktoré sú ako vlastníci uvedení v pozemkovej knihe. Vo vzťahu k posúdeniu úkonov farnosti V. najvyšší súd   zdôraznil,   že   právne   úkony   reštituentov   je   potrebné   posudzovať   s vyššou   mierou tolerancie, než je v občianskoprávnych vzťahoch obvyklé. Aj podľa názoru dovolacieho súdu bola výzva farnosti V. na vydanie nehnuteľností podaná včas, je dostatočne určitá a zrozumiteľná.   Okrem   iného   zároveň   potvrdil,   že   sťažovateľ   ako   osoba   spravujúca nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto reštitučného konania, je v danom spore pasívne vecne legitimovaný.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie, vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   v spojení   s   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu. Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   aby   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 55/2008 z 11. decembra 2008

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti   označených   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ústavný   súd vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku dovolania sťažovateľa. Najvyšší súd ako   súd   dovolací   pritom   vecne   posudzoval   všetky   námietky,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil v sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti týkajúcej sa rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 48/2009 z 18. augusta 2010

Ústavný   súd   ďalej   skúmal   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému rozsudku   najvyššieho   súdu,   so   zreteľom   na   to,   či   existujú   dôvody   brániace   jej   prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. patrí do výlučnej právomoci   všeobecného   súdu.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným   súdom   možno   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd vo vzťahu k čl. 46   ods. 1   ústavy   (čl. 36   ods. 1   listiny) a čl. 6   ods. 1 dohovoru   už   uviedol,   že   formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s výkladom   a aplikáciou   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o konaní za právnickú osobu. V konaní pred všeobecnými súdmi vystupovala v danej veci na strane žalobcu farnosť V. ako právnická osoba, za ktorú konalo arcibiskupstvo   P. V konaní   pred   všeobecnými   súdmi   sa   farnosť   V.   domáhala navrátenia nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z.

Sťažovateľ tvrdí, že zastúpenie farnosti V. arcibiskupstvom P. je v rozpore s § 24 prvou   vetou   OSP,   podľa   ktorej   sa   účastník   konania   môže   v   konaní   dať   zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, a ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu.

Podľa   sťažovateľa   sa „... v   predmetnom   konaní...   nejednalo   ani   o   jednu zo skutkových podstát na oprávnenie zastupovania právnickou osobou... podľa § 26 OSP, t. j.   zastupovanie   účastníka   konania   inou   právnickou   osobou,   bez   toho,   aby   to   zákon výslovne   umožňoval,   je   v občianskom   súdnom   konaní   priamo   zo   zákona   neprípustné a vzhľadom   na uvedené   jedná   sa   o   neodstrániteľnú   prekážku   konania,   čo   je   zákonným dôvodom na zastavenie konania... oprávnenie konať v mene právnickej osoby je dané vždy zákonom, znenie § 21 OSP a ani iný právny predpis nedáva možnosť dovolávať sa v tejto otázke kanonického práva.“.

Podľa   sťažovateľa   ďalej „slovenské   právo   rešpektuje   právnu   subjektivitu   tých útvarov cirkvi, ktorým kanonické právo priznáva právnu subjektivitu a rešpektuje aj určenie vyplývajúce z kanonického práva, kto je štatutárnym orgánom takéhoto útvaru, vnútorné obmedzenia sa správania štatutárneho orgánu kanonickým právom, však nie sú pre orgány Slovenskej republiky záväzné“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že „právna úprava možností dať sa v konaní zastúpiť právnickou osobou je taxatívne vymenovaná priamo v zákone, iná možnosť je zasa iba   na   základe   zákona,   ktorý   takéto   zastúpenie   pripúšťa   (napr.   z.   č. 250/2007   Z. z. o ochrane spotrebiteľa), zastúpenie účastníka konania v konaní riešené podľa vnútorného predpisu cirkvi a kanonického práva nemá oporu v žiadnom právnom predpise platného právneho poriadku Slovenskej republiky tvrdenie opaku je porušením zásady zakotvenej v čl. 1 Ústavy SR a znamenal by, že Slovenská republika je štátnym útvarom podriadeným Svätej stolici, na území ktorého neplatí jeho vlastné právo, ale kanonické právo cirkvi“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k námietke sťažovateľa uviedol: «Citované ustanovenie § 21 ods. 1 OSP neobsahuje vyčerpávajúci výpočet subjektov konajúcich za právnickú osobu a v odseku 2 sa počíta aj s konaním iných osôb, čo je aj daný prípad.

Podľa Listiny základných práv a slobôd (čl. 16 ods. 2), ktorú uvádza ústavný zákon č. 23/1991 Zb. (ďalej „listina“), cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné   inštitúcie   nezávisle   od   štátnych   orgánov.   Skoro   doslovné   znenie   tejto   úpravy obsahuje § 5 ods. 2 v zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 308/1991 Zb.“) a v   poznámke   aj   odkazuje   na   tento   ústavný   zákon   („Cirkvi   a   náboženské   spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov“.). Listina stanovuje, že výkon týchto práv možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných (čl. 16 ods. 4).

Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vychádza z rovnakého prístupu, keď uvádza,   že cirkvi   a   náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti   samy,   najmä zriaďujú   svoje   orgány,   ustanovujú   svojich   duchovných,   zabezpečujú   vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov (čl. 24 ods. 3), že podmienky výkonu práv podľa tohto odseku možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných (porovnaj čl. 24 ods. 4).

Právo   na   spravovanie   vnútorných   vecí   znamená   (vyjadruje)   autonómiu   cirkvi a náboženských spoločností od štátu, resp. štátnych orgánov a spadá do základných práv cirkví   a   náboženských   spoločností.   Registrované   cirkvi   a   náboženské   spoločnosti   sú osobitným druhom právnických osôb, ktoré okrem svojho osobitného postavenia (podľa článku 24 ústavy) požívajú aj ďalšie práva priznané právnickým osobám.

Cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa zákona č. 308/1991 Zb. rozumie dobrovoľné   združenie   osôb   rovnakej   náboženskej   viery   v   organizácii   utvorenej   podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (§ 4 ods. 1)...

Podľa CCEO farnosť tvorí určité, trvale zriadené spoločenstvo veriacich v eparchii, o ktorých je pastierska starostlivosť zverená farárovi (kánon 279); právoplatne zriadená farnosť je samotným právom právnickou osobou (kánon 280 § 3). Vo všetkých právnych veciach metropolitnej Cirkvi vlastného obradu vystupuje metropolita, ako jej predstaviteľ (kánon   157   § 3);   obdobná   úprava   je   u   eparchiálneho   biskupa   (porovnaj   kánon   190)... Podľa kánonu 1032 správca cirkevného majetku nezačína spor menom právnickej osoby a nesvedčí pred štátnym súdom bez dovolenia miestneho hierarchu...

V   zozname   cirkví   a   náboženských   spoločností,   ktoré   na   základe   zákona   alebo na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky (ktorý je prílohou zákona č. 308/1991 Zb.) je uvedená pod bodom 8. Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike. Cirkvi a náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby (§ 4 ods. 3 prvá veta   cit.   zákona).   Gréckokatolícka   cirkev   v   Slovenskej   republike   sa   podľa   § 22   ods. 1 v spojení s bodom 8 prílohy zákona považuje za cirkev registrovanú podľa tohto zákona. Je teda právnickou osobou – má spôsobilosť na práva a povinnosti a v nadväznosti na túto spôsobilosť   má   aj   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   a   to   priamo   zo   zákona.   Z   jej základného   dokumentu   zmysle   úpravy   obsiahnutej   v   § 13   ods. 1,   § 22   ods. 1   zákona   je okrem iného zrejmé aj to, ktoré jej útvary majú právnu subjektivitu a v akom rozsahu a kto je oprávnený v ich mene konať.

Podľa Základného dokumentu Gréckokatolíckej cirkvi cirkev a jej niektoré zložky sú právnickými osobami   (porovnaj   čl. I.   ods. 2   prvá   veta).   V   čl. X.   sa   vymedzujú   útvary s právnou subjektivitou, rozsah a oprávnenie konať v mene útvarov. Z ods. 3 tohto článku je treba vyvodiť, že za ktorýkoľvek z uvedených útvarov s právnou subjektivitou – so zreteľom na dané hierarchické postavenie – môže konať Gréckokatolícke arcibiskupstvo v P., ktoré je ústredím cirkvi (porovnaj čl. IV.), a pre zamestnanca cirkvi (ústredia) príslušné poverenie (v texte dokumentu označené ako „plná moc“) udelí P. arcibiskup.

Nemožno napokon obísť, že samotná reštitučná úprava – zákon č. 161/2005 Z. z. zakladá výnimku z ustanovenia   § 21   ods. 1 OSP.   Podľa   § 2 ods. 2   tohto   zákona právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná   cirkev...   vrátane   ich   útvarov,   ktoré   majú   právnu   subjektivitu,   ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945... do 1. januára 1990... Ako oprávnená osoba v takomto prípade teda vystupuje registrovaná cirkev (alebo náboženská spoločnosť)... ako celok alebo jej útvar, ktorý má právnu subjektivitu. Nie je to teda   len   cirkev   sama   (alebo   náboženská   spoločnosť)   ako   celok,   ktorá   je   (výlučným) nositeľom   tohto   subjektívneho   práva;   zákonodarca   totiž   stanovil,   že   takéto   právo   patrí (prislúcha)   aj   útvaru   tejto   cirkvi   (alebo   náboženskej   spoločnosti),   ktorý   má   právnu subjektivitu.   Jednotnou   (spoločnou)   podmienkou   je,   že   ich   nehnuteľná   vec   prešla do vlastníctva   štátu,   obce   v   období   od   8.   mája   1945...   do   1.   januára   1990   spôsobom uvedeným v § 3 tohto zákona. Tým, že zákonodarca u registrovanej cirkvi... zvolil takýto spôsob   úpravy   realizácie   uvedeného   subjektívneho   práva   na   navrátenie   vlastníctva, postuloval   (poskytol)   im   touto   úpravou   možnosť   konania   za   právnickú   osobu   inou právnickou   osobou   (pôsobiacou   v   rámci   danej   registrovanej   cirkvi   alebo   náboženskej spoločnosti), keď (zároveň) je zjavné, že za právnickú osobu – registrovanú cirkev /alebo náboženskú spoločnosť/ so sídlom na území Slovenskej republiky, t. j. za takýto subjekt ako celok bude konať útvar tejto registrovanej cirkvi /alebo náboženskej spoločnosti/, ktorý má tiež právnu subjektivitu (je právnickou osobou). Uvedené závery (výklad) – so zreteľom na ustanovenie § 5 ods. 3 tohto zákona – platia aj pre nadväzujúce súdne konanie, teda poskytuje sa tak výnimka z úpravy obsiahnutej v §21 ods. 1 OSP.

Ostáva ešte pripomenúť, že otázka, ktorý útvar cirkvi má v jej mene v konkrétnom konaní pred súdom konať, nie je otázkou aktívnej legitimácie žalobcu; v prípade, že ide o nesprávne označenie útvaru s právnou spôsobilosťou, ktorý má v danej veci za cirkev konať, neprichádza do úvahy postup podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP, ale je potrebné, aby žalobca po výzve súdu takéto formálne pochybenie odstránil (porovnaj R 52/2005). V dovolaní žalovaného vytýkaným postupom Gréckokatolíckej cirkvi, t. j. že za jej útvar s právnou subjektivitou /za žalobcu/ konal pred súdom iný útvar tejto cirkvi s právnou subjektivitou, ktorý je evidovaný podľa § 10 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. Ministerstvom   kultúry   Slovenskej   republiky   v   evidencii   cirkevných   právnických   osôb (Gréckokatolícke arcibiskupstvo P.), nedošlo k žiadnej procesnej vade, nieto ešte k tzv. inej vade   konania.   Takýto   postup   (účasť   na   konaní   pred   nižšími   súdmi),   hoci   vychádza z vnútorných predpisov tejto cirkvi (predstavujúcich autonómnu úpravu, ktorú sa citovanou medzinárodnou zmluvou Slovenská republika zaviazala rešpektovať), právnemu poriadku Slovenskej republiky – ako z podaného výkladu dostatočne vyplynulo – neodporuje...»

Z citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   nestotožnil so sťažovateľom,   keď   možnosť   konania   arcibiskupstva   P.   za   farnosť   V.   neposúdil   ako otázku procesného zastúpenia podľa § 24 a § 26 OSP, ale ako otázku konania právnickej osoby podľa § 21 OSP.

Podľa § 21 ods. 1 OSP za právnickú osobu koná

a)   štatutárny   orgán;   ak   štatutárny   orgán   tvorí   viacero   fyzických   osôb,   koná za právnickú osobu jeho predseda, prípadne jeho člen, ktorý tým bol poverený,

b) zamestnanec, ktorý tým bol poverený štatutárnym orgánom,

c)   vedúci   odštepného   závodu   alebo   vedúci   organizačnej   zložky,   o ktorých   zákon ustanovuje, že sa zapisujú do obchodného registra, ak ide o veci týkajúce sa tohto závodu alebo zložky, alebo

d) prokurista, ak podľa udelenej prokúry môže samostatne konať.

Podľa § 21 ods. 2 OSP sa ustanovenie odseku 1 nepoužije, ak tento zákon alebo osobitný zákon ustanovuje, že za právnickú osobu konajú iné osoby.

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   posúdil   otázku   oprávnenia   konať   v   mene cirkevnej právnickej osoby (farnosti V.) inou cirkevnou právnickou osobou (arcibiskupstvo P.) ako otázku správy vnútorných vecí cirkvi, resp. ako otázku vnútornej organizácie cirkvi. Z čl. 24 ods. 3 ústavy vyplýva, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných nezávisle od štátnych   orgánov.   Rovnakú   úpravu   obsahuje   aj   § 5   ods. 2   zákona   č. 308/1991   Zb. o slobode   náboženskej   viery   a   postavení   cirkví   a   náboženských   spoločností   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 308/1991   Zb.“).   Z tohto   právneho   predpisu vyplýva   oprávnenie   cirkvi   zakladať   útvary   s   právnou   subjektivitou,   ako   aj   rozhodovať o tom, kto je oprávnený v mene týchto útvarov konať (m. m. IV. ÚS 216/2011).

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že iným predpisom, ktorý v zmysle § 21 ods. 2 OSP určí osoby oprávnené konať za právnickú osobu v občianskom súdnom konaní, môže byť, a to na základe čl. 24 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 16 ods. 2 listiny alebo zákonného odkazu (zákon č. 308/1991 Zb., ako aj zákon č. 161/2005 Z. z.) aj vnútorný predpis registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Za takýto predpis považoval najvyšší   súd čl. X ods. 3 Základného   dokumentu   Gréckokatolíckej   cirkvi a kánon   1032 CCEO, podľa ktorého správca cirkevných majetkov (v tomto prípade farnosti) nemá v mene právnickej osoby začínať spor na občianskom súde, ak na to nedostal povolenie vlastného nadriadeného   –   hierarchu.   Za   farnosť   V.   preto   môže   v súdnom   konaní   vystupovať arcibiskupstvo P.

Na posúdenie sťažnosti ústavným súdom nie je rozhodujúce, či výklad a aplikácia predpisov kanonického práva, najmä kánonu 1032 CCEO, ku ktorým sa priklonil najvyšší súd, sú jedinými možnými. Je pochopiteľné, že vnútorné predpisy registrovaných cirkví a náboženských   spoločností   vykazujú   štylistické,   terminologické,   gramatické   alebo   iné formulačné   odlišnosti   od   zákonov   a iných   vnútroštátnych   predpisov.   Od   predpisov kanonického práva nemožno požadovať, aby úplne zodpovedali terminológii vnútroštátneho práva.   Nie   je   preto   nevyhnutné,   aby   predpis   kanonického   práva   výslovne   predpokladal právnu konštrukciu konania v mene právnickej osoby v podobe, ako je ustanovená v § 21 ods. 1 alebo ods. 2 OSP. Výklad, ku ktorému sa priklonil najvyšší súd, vrátane posúdenia skutkového stavu podľa § 21 OSP, a nie podľa § 24 OSP nie je svojvoľný, nepopiera zmysel a účel   právnych   predpisov   upravujúcich   vystupovanie   cirkevných   útvarov   na   súde   ako otázku   vnútornej   organizácie   cirkvi,   zodpovedá   medzinárodným   záväzkom   a ústavou garantovej   autonómii   cirkvi   v otázke   vnútornej   organizácie   a v neposlednom   rade napadnutý rozsudok nie je ani zjavne neodôvodnený.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   ani   s   názorom   sťažovateľa   o tom,   že   najvyšší   súd aplikovaním normy kanonického práva porušil čl. 1 ústavy, čo podľa neho vedie k záveru, že „Slovenská republika je štátnym útvarom podriadeným Svätej stolici, na území ktorého neplatí   jeho   vlastné   právo,   ale   kanonické   právo   cirkvi“.   S uvedenou   námietkou   súvisí aj námietka sťažovateľa, podľa ktorej z právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť,   že   by   sa „činnosť   samostatných   cirkevných   osôb   riadila   výlučne   normami kanonického práva, a teda vnútorné obmedzenia správania sa a obmedzenia štatutárneho orgánu   samostatnej   cirkevnej   právnickej   osoby   je   pre   konania,   ktoré   sú   upravené všeobecnými právnymi predpismi, právne irelevantné... nakoľko (takéto obmedzenie, pozn.) zaväzuje výlučne správcu farnosti voči jeho vyššej cirkevnej autorite“.

Ústavný   súd   sa   v rámci   konania   o sťažnosti   nevyjadruje   k uvedeným   námietkam sťažovateľa,   vychádzajúc   z prezumpcie   ústavnosti Základnej   zmluvy   medzi   Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorej súlad s ústavou alebo ústavnými zákonmi Slovenskej republiky by mohol byť predmetom skúmania iba v konaní podľa čl. 125a ústavy.

Najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   v napadnutom   rozsudku   prihliadol na vnútorné predpisy cirkvi vrátane otázky oprávnenia vystupovať za útvar cirkvi v súdnom konaní   v rozsahu   a v oblasti   predpokladaných   vnútroštátnym   právom   (ústava,   zákon č. 308/1991 Zb.), resp. medzinárodným právom, ktorým je Slovenská republika viazaná, pričom   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nedošlo   k takej   aplikácii   kanonického práva, ktorá by odporovala vnútroštátnemu právu a ktorá by indikovala možnosť porušenia v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ   taktiež   uvádza,   že „úvaha   dovolacieho   súdu   o   tom,   že   ktorákoľvek uvádzaná   cirkevná   právnická   osoba,   spĺňajúca   uvádzané   podmienky   si   mohla   uplatniť právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v mene inej cirkevnej právnickej osoby   a   konať   za   ňu   nemá   oporu   v   uvádzanom   (§ 2   ods. 2   zákona   č. 161/2005   Z. z., poznámka) ustanovení“.

Časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, proti ktorej sťažovateľ vzniesol uvedenú námietku, znie:

„Ako oprávnená osoba... vystupuje registrovaná cirkev... ako celok alebo jej útvar, ktorý má právnu subjektivitu. Nie je to teda len cirkev sama... ako celok, ktorá je (výlučným) nositeľom   tohto   subjektívneho   práva;   zákonodarca   totiž   stanovil,   že   takéto   právo   patrí (prislúcha)   aj   útvaru   tejto   cirkvi   (alebo   náboženskej   spoločnosti),   ktorý   má   právnu subjektivitu.   Jednotnou   (spoločnou)   podmienkou   je,   že   ich   nehnuteľná   vec   prešla do vlastníctva   štátu,   obce   v   období   od   8.   mája   1945...   do   1.   januára   1990   spôsobom uvedeným v § 3 tohto zákona. Tým, že zákonodarca u registrovanej cirkvi a náboženskej spoločnosti   zvolil   takýto   spôsob   úpravy   realizácie   uvedeného   subjektívneho   práva na navrátenie   vlastníctva,   postuloval   (poskytol)   im   touto   úpravou   možnosť   konania za právnickú osobu inou právnickou osobou (pôsobiacou v rámci danej registrovanej cirkvi alebo   náboženskej   spoločnosti),   keď   (zároveň)   je   zjavné,   že   za   právnickú   osobu   – registrovanú   cirkev   /alebo   náboženskú   spoločnosť/   so   sídlom   na   území   Slovenskej republiky, t. j. za takýto subjekt ako celok bude konať útvar tejto registrovanej cirkvi /alebo náboženskej spoločnosti/, ktorý má tiež právnu subjektivitu (je právnickou osobou).“

Ústavný   súd   z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a ani   z vyžiadaného súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   nezistil   sťažovateľom   vyvodenú   úvahu. Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   spája   hmotnoprávnu   otázku   (určenie   osoby,   ktorej prislúcha nárok na navrátenie vlastníctva) a procesnoprávnu otázku (procesné zastúpenie aktívne legitimovanej osoby, resp.   vymedzenie osôb, ktoré môžu robiť procesné úkony v mene   právnickej   osoby).   Z uvedenej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že podľa najvyššieho súdu právo na navrátenie vlastníctva (ako hmotnoprávne   oprávnenie)   prislúcha   nielen   určitej   (registrovanej)   cirkvi   ako   celku,   ale aj každému   jej   útvaru   s právnou   subjektivitou   v závislosti   od   toho,   komu   patrila nehnuteľnosť,   ktorá   prešla   vo   vymedzenom   (rozhodnom)   období   na   štát.   Najvyšší   súd rozlišoval medzi aktívnou legitimáciou žalobkyne (farnosť V.) ako subjektu (útvar cirkvi), ktorý si uplatnil nárok na navrátenie vlastníckeho práva, a otázkou konania za právnickú osobu (za útvar cirkvi). Zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu je zjavné, že žalobkyňou bola farnosť V., a nie arcibiskupstvo P. Pre posúdenie veci preto nie je rozhodujúce, že arcibiskupstvo   P.   vo   vlastnom   mene   žalobu   nepodalo.   Ani   sťažovateľom   tvrdená (hypotetická) možnosť, že arcibiskupstvo P. by s nárokom neuspelo, ak by sa ho rozhodlo vo vlastnom mene uplatniť, nebola predmetom konania pred všeobecným súdom a ústavný súd ju posúdil ako podporný argument sťažovateľa, ktorý ale nemôže viesť k zmene už vyjadreného záveru ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   mohlo   mať   za   následok porušenie označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   je   preto   toho   názoru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 19. januára 2012