znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 27/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Obo   170/2007 z 21. mája 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 170/2007 z 21. mája 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že žalobou z 20. januára 1999 sa S., a. s., B. (ďalej len „žalobca“),   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal   od sťažovateľky zaplatenia sumy 367 650 000 Sk s 20 % úrokom z omeškania od 15. októbra 1999 do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so sťažovateľkou uzavrel 5. júna 1996 zmluvu o reklame, podľa ktorej mu sťažovateľka na základe zmluvy o spolupráci s futbalovým klubom ŠK S. mala poskytnúť reklamu formami taxatívne vymedzenými v čl. II zmluvy   a   žalobca   mal   záväzok   uhrádzať   každý   rok   počas   platnosti   zmluvy   na   účet sťažovateľky 55 mil. Sk podľa dohodnutého splátkového kalendára. Platnosť a účinnosť zmluvy   bola   dohodnutá   do   30.   júna   2003.   Dodatkom   k   zmluve   z   2.   septembra   1998 účastníci   zmenili   predmet   zmluvy   tak,   že   podľa   čl. I   sa   zmluva   rozšírila   o   záväznú spoluprácu   sťažovateľky   so   Slovenským   futbalovým   zväzom,   ktorý   organizačne zabezpečuje medzinárodné futbalové stretnutia na štadióne futbalového klubu SK S.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 45 Cb 7/99 z 18. novembra 2002 vyhovel žalobe a zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   žalobcovi   sumu   367 650 000   Sk   s   20   %   úrokom   od 26. marca 1999 až do zaplatenia.

Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky „stotožnil   s   právnym   názorom   žalobcu,   že žalovaná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom z troch dôvodov, a to pre jej rozpor s § 64 Obch. zákonníka, s § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku a s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zákonníka. Krajský súd došiel k záveru, že uzavretím žalovanej zmluvy zakladatelia našej spoločnosti konali v rozpore s § 64 Obch. zákonníka, lebo táto zmluva nesúvisí so vznikom žalovanej spoločnosti, ale je priamo výkonom podnikateľskej činnosti spoločnosti.   Zo   správy   Najvyššieho   kontrolného   úradu   vyplýva,   že   nebola   preukázaná realizácia reklamy dohodnutá v zmluve. Predmetná zmluva bola len zastieracím úkonom pre   faktické   darovanie   finančných   prostriedkov   na   športovú   činnosť   futbalového   klubu. Takéto darovanie je však podľa § 8 zákona o štátnom podniku neprípustné. Žalobca plnil na základe neplatného právneho úkonu, čím na našej strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré sme podľa § 451 ods. 1 Obč. zákonníka povinní vydať žalobcovi. Pokiaľ na základe neplatnej zmluvy získal prospech aj žalobca, je našou vecou, aby sme takéto obohatenie vyčíslili a domáhali sa jeho vydania podľa § 457 Obč. zákonníka.“.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Obo 55/03, 7 Obo 113/03 z 28. augusta 2003 na základe   odvolania   sťažovateľky   zrušil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa z 18. novembra 2002 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka uviedla, že podľa právneho záveru najvyššieho súdu „zmluva o reklame z 5. 6. 1998 v spojení s dodatkom z 2. 9. 1998 nie je absolútne neplatná pre jej rozpor s § 64 Obch. zákonníka. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že doteraz vykonané dokazovanie nedáva podklad pre rozhodnutie, že predmetná zmluva je zastieracou zmluvou. Predovšetkým nie je zrejmé, akým spôsobom a v akom rozsahu sme skutočne realizovali reklamu pre žalobcu, či dohodnutá odmena za reklamu zodpovedá obvyklej praxi u žalobcu uzatvárať obdobné zmluvy s inými subjektmi. Odvolací   súd   vytkol   súdu   prvého   stupňa   nesprávne   posúdenie   vzájomného synalagmatického   vzťahu   medzi   účastníkmi.   Žiadny   z   účastníkov   neplatnej   zmluvy   sa nemôže domáhať vrátenia poskytnutého plnenia bez toho, aby sám vrátil plnenie, ktoré prijal. Tejto zákonnej konštrukcii v zmysle § 457 Obč. zákonníka nezodpovedá ani žalobný petit ani výrok rozsudku.“.

Krajský   súd   v poradí   druhým   rozsudkom   sp.   zn.   45   Cb   7/99   z   31.   marca   2004 opätovne vyhovel žalobe upravenej podaním zo 14. januára 2004 a sťažovateľku zaviazal zaplatiť   žalobcovi   sumu   367 650 000   Sk   s   20   %   úrokom   od   26.   marca   1999   až   do zaplatenia, oproti zaplateniu sumy 5 616 610 Sk zo strany žalobcu sťažovateľke. Podľa právneho záveru krajského súdu „zmluva o reklame je neplatným právnym úkonom, pretože reklama   nezodpovedá   účelu   reklamy   podľa   §   2   zákona   o   reklame.   Krajský   súd   došiel k záveru, že zmluva o reklame je zastieracím darovaním finančných prostriedkov zo strany žalobcu, čo odporuje § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku. Predmetná zmluva o reklame sa prieči aj dobrým mravom už samotným predmetom jej plnenia a jej zjavnou nevyváženosťou v neprospech   žalobcu.   Krajský   súd   ďalej   skonštatoval,   že   žalovaný   neuniesol   dôkazné bremeno a nepredložil dôkazy, z ktorých by bola zistiteľná výška nákladov na reklamu a preto   súd   sa   stotožnil   so   sumou   5,616.610.-   Sk,   ktorú   uznal   žalobca   ako   primeranú k charakteru plnenia zo strany odporcu.“.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 7   Obo   263/2004   z 13.   januára   2005   zmenil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa z 31. marca 2004 a žalobu zamietol.

Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd ako odvolací súd „sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že sporná zmluva je len zastieracím úkonom pre faktické darovanie finančných prostriedkov, nakoľko v danom prípade nejde o bezplatnosť, k čomu dospel aj prvostupňový súd, keď hodnotil plnenie žalované na 5,616.610.- Sk. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že sporná zmluva nespĺňa náležitosti darovacej zmluvy stanovené zákonom, a preto nie je ani zastieracím úkonom darovania finančných prostriedkov, a preto ani nie je v rozpore s ustanovením § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku.“.

Na   základe   dovolania   žalobcu   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   rozsudkom   sp.   zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 zrušil v poradí druhý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 7 Obo 263/2004 z 13. januára 2005 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu „základnou otázkou je, či sporná zmluva označená ako zmluva o reklame z 5. 6. 1998 spolu s dodatkom z 2. 9. 1998 zodpovedá účelom reklamy podľa § 2 zákona o reklame, či je v súlade so zákonom o štátnom podniku a či nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dovolací súd nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že obsah spornej zmluvy spolu s dodatkom k nej napĺňa znaky a cieľ zmluvy o reklame... Dovolací   súd   sa   stotožnil   s vysloveným   názorom   prvostupňového   súdu,   že   predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s § 8 ods. 2 veta druhá zákona o štátnom   podniku,   nakoľko   tak,   ako   boli   poskytnuté   žalobcom,   v   tom   čase   štátnym podnikom finančné prostriedky žalovanému bolo takéto poskytnutie finančných prostriedkov podľa zákona o štátnom podniku neprípustné.“.

Sťažovateľka sa k zásadným dôvodom rozsudku dovolacieho súdu z 28. júna 2007 vyjadrila podaním z 29. apríla 2009. Podstata jej námietok spočíva v tom, že „dovolací Najvyšší   súd   SR   nesprávne   aplikoval   na   riešený   právny   vzťah   a   právne   úkony   zákon o reklame,   v   rozpore   so   zákonom   a   zmluvou   uzavretou   medzi   účastníkmi   tohto   sporu nemiestne   hodnotil   použitie   finančných   prostriedkov   za   odstúpenie   reklamných   práv a nevyporiadal sa s právnym posúdením a hodnotením zmluvných vzťahov, ktoré podľa dovolacieho   súdu   sú   simulovanými   a   disimulovanými   právnymi   úkonmi.   Upriamili   sme pozornosť odvolacieho súdu aj na právne záväzný názor dovolacieho súdu ohľadne rozsahu bezdôvodného obohatenia, ktoré sme povinní vydať žalobcovi.“.

Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 170/2007 z 21. mája 2009 v poradí druhý rozsudok krajského súdu sp. zn. 45 Cb 7/99 z 31. marca 2004 potvrdil. Ide o rozsudok, ktorý sťažovateľka napadla touto sťažnosťou.

Sťažovateľka uvádza a hodnotí dôvody, na základe ktorých bol vydaný napadnutý rozsudok odvolacieho najvyššieho súdu, takto:

«Najvyšší súd SR v tomto rozsudku odcitoval ustanovenie § 243 ods. 1 O.   s. p. a s odkazom na právnu záväznosť rozsudku dovolacieho súdu opísal z neho text:

„Dovolací   súd   vo   svojom   zrušujúcom   rozhodnutí   vyslovil,   že   zmluva   o   reklame uzavretá medzi účastníkmi 5. júna 1998 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho   zákonníka,   lebo obchádza zákon.   Uviedol,   že tak ako   boli   žalobcom poskytnuté   finančné   prostriedky   žalovanému,   je   podľa   zákona   o   štátnom   podniku č.111/1990 Zb. absolútne neplatná. Ďalej uviedol, že poskytnutie finančných prostriedkov každý rok v sume 55 000 000,- Sk nie je možné považovať za odplatu za reklamnú činnosť, ako to má na mysli zákon o reklame. Dovolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že podľa dodatku   sa   odmena   vyplatila   jednorázovo   práve   pre   zvýšené   náklady   v   súvislosti   so športovou   činnosťou   a   že   bola   použitá   na   financovanie   futbalového   klubu.   Uložil odvolaciemu súdu, ktorému vec vrátil na ďalšie konanie, vychádzať z právneho názoru, že žalovaný prijal plnenie bez právneho dôvodu a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať žalobcovi.»

V tejto súvislosti   sťažovateľka   namieta, že najvyšší   súd ako odvolací   súd   sa   vo svojom rozsudku z 21. mája 2009 nezaoberal jej pripomienkami, a to:

«1)... že na posudzovaný zmluvný vzťah nemožno aplikovať zákon o reklame, pretože charakteristika reklamy uvedená v § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame je upravená iba pre účely zákona č. 220/1996 Z. z. o reklame. Z toho potom vyplýva, že iná forma reklamy, napríklad aj uskutočňovaná podľa zmluvy o reklame z 5. 6. 1998, nie je v rozpore so zákonom.   Zákon   o   reklame,   ani   iné   všeobecne   záväzne   predpisy   takéto   formy   reklamy žalobcu   nezakazujú   a   tieto   formy   nie   sú   v   rozpore   s   ďalšími   v   zákone   o   reklame deklarovaným   charakteristickými   znakmi   a   požiadavkami   na   reklamu   (§   2   ods.   3,   §   3 ods. 2 - 5, § 4, § 6 a pod.).

O tom koniec - koncom svedčí aj to, že žalobca (a stovky ďalších subjektov vrátane štátnych)   vykonával   rovnakými   formami   a   prostriedkami   reklamu   v   stovkách   ďalších prípadov a vykonáva ich doteraz.

Legálnosť (resp. nie nelegálnosť) tohto postupu vyplýva aj z toho, že zákon o daniach z príjmov medzi výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov zákon zaraďuje aj výdavky na reklamu, a to aj u štátnych podnikov.

2)   Bez   povšimnutia   najvyššieho   súdu   zostala   naša   námietka,   že   naša   spoločnosť podľa   citovaných   zmlúv   z   5.   6.   1998   a   2.   9.   1998   vstúpila   do   obchodno-právneho záväzkového   vzťahu   so   žalobcom.   Uzavrela   právne   úkony,   ktoré   pomenovala   „zmluvou o reklame“ ale nekonala podľa zákona o reklame, na ktorý predpis sa ani zmluva a jej dodatok   neodvolávajú.   Vzhľadom   na   obsah   uzavretej   zmluvy   a   jej   účastníkov   citovanú zmluvu treba posúdiť podľa Obchodného zákonníka. Aj keď právne vzťahy medzi žalobcom ako   objednávateľom   obchodnej   služby   uskutočňovania   reklamy   a   našou   spoločnosťou zabezpečujúcou   tieto   služby   nie   sú   ako   zmluvný   typ   upravené   výslovne   v   Obchodnom zákonníku, platí úprava podľa § 269 ods. 2, prvá veta Obch. zákonníka, podľa ktorého „účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy.“ Uvedený záver o nepoužiteľnosti zákona o reklame pre posudzovanie zmlúv z 5. 6. 1996 a z 2. 9. 1998 vyplýva aj z toho, že naša spoločnosť žiadnu reklamu neuskutočňovala. Predmetom uvedených zmlúv medzi žalobcom a našou spoločnosťou bolo iba zabezpečiť vykonanie reklamy.

3)   Pri   posudzovaní   citovanej   zmluvy   „o   reklame“   nemožno   hodnotiť   –   ako   to nesprávne urobili konajúce súdy – použitie finančných prostriedkov zo strany subjektu, ktorý   nebol   účastníkom   zmluvy   ani   tohto   súdneho   konania.   Ak   ŠK   S.   obdŕžal   od   nás finančné   prostriedky   za   „odstúpenie   všetkých   výhradných,   reklamných,   marketingových a obchodných práv“, potom už nie je možné skúmať, ako s nimi naložil, či ich použil na svoju bežnú činnosť alebo na investície, resp. tieto otázky nemožno skúmať v tomto konaní.

4. Záver súdov, že zmluva o reklame je v rozpore s § 8 ods. 2, druhá veta zákona o štátnom podniku je nesprávny a neaplikovateľný na právny vzťah medzi žalobcom a našou spoločnosťou.

Podstatou tohto záveru je, že uzavretá zmluva o reklame je simulovaný právny úkon, pretože úmyslom zmluvných strán bolo uzavrieť darovaciu zmluvu, podľa ktorej by žalobca financoval potreby ŠK S., vrátane investičných zámerov.

Táto   (aj   keď   nevyslovená)   právna   konštrukcia   je   nesprávna   a   nezodpovedá výsledkom dokazovania a skutočnému stavu veci.

Podľa § 41a Obč. zákonníka ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. Ak sa najvyšší súd domnieva, že skutočnou vôľou a úmyslom žalobcu a ŠK S. bolo darovať   zo   štátneho   vlastníctva   spravovaného   žalobcom   367,650.000.-   Sk   tomuto športovému klubu, potom sa táto vôľa netýkala našej spoločnosti, ktorá bola zmluvným partnerom žalobcu v posudzovanom vzťahu.

Najvyšší   súd   zrejme   došiel   k   záveru,   že   disimulovaným   právnym   úkonom   je darovacia   zmluva.   Okrem   toho,   že   to   nezodpovedá   vôli   účastníkov   zmluvy   o   reklame (žalobcu a našej spoločnosti) ani z iných okolností nevyplýva, že došlo k disimulácii tohto typu právneho úkonu.

Už v predošlom rozhodnutí (rozsudok NS SR z 13. 1. 2005 ap. zn. 7 Obo 263/2004) najvyšší súd   správne   uzavrel,   že nemôže ísť   o darovaciu   zmluvu pretože jej   základnou charakteristickou črtou je bezodplatnosť plnenia obdarovaného. Preskúmavaný rozsudok krajského súdu z 31. 3. 2004, č. k. 45 Cb 7/99-487 vychádza z toho, že sme poskytli plnenie vo   finančnom   vyjadrení   vo   výške   5,616.610.-   Sk.   Podstatnejšie   však   je,   že   vykonané dokazovanie   potvrdilo,   že   sme   reklamu   podľa   dohodnutých   zmluvných   vzťahov uskutočňovali a poskytli platby za reklamné práva za strany ŠK S. (a koniec - koncov aj vrátane odvedenej dane z pridanej hodnoty a dane z príjmov).

Zmluva o reklame (simulovaný právny úkon) nemôže preto spĺňať znaky darovacej zmluvy   (disimulovaný   právny   úkon),   pretože   darovacou   zmluvou   darca   niečo   bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a obdarovaný dar alebo sľub daru prijíma (§ 628 ods. 1 Obč. zákonníka). Bezodplatnosť je teda podstatnou náležitosťou tejto zmluvy.

5.   Ani   dovolací   ani   odvolací   najvyšší   súd   sa   bližšie   nezaoberali   tým,   prečo   je uzavretá   „zmluva   o reklame“   v   rozpore   s   dobrými   mravmi   a   teda   podľa   §   39   Obč. zákonníka neplatný právny úkon. Svoj záver o tom nijak bližšie nezdôvodnili.

V   tejto   súvislosti   nevzali   zreteľ   ani   na   doterajšiu   súdnu   judikatúru.   Odkazujeme napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 281/2005, z ktorého vyplýva, že námietku neplatnosti zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi nemôže uplatniť ten z jej účastníkov, ktorý sám konal v rozpore s dobrými mravmi (z periodika Zo súdnej praxe č. 54/2006).

Z   vykonaného   dokazovania   nesporne   vyplýva,   že   iniciátorom   zmluvných   vzťahov v tomto prípade bol žalobca a že v prvom rade on konal tak, ako to mali na mysli súdy, ak došli k záveru o rozpore právnych úkonov s dobrými mravmi.»

S prihliadnutím na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 170/2007 z 21. mája 2009 a konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu jej základného práva „na zákonný a spravodlivý súdny proces a rozhodnutie“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

«... rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 5. 2009 sp. zn. 6 Obo 170/2007-810 je neústavný   a   nezákonný,   pretože   ním   a   konaním,   ktoré   ich   vydaniu   predchádzalo,   boli porušené ustanovenia

a) článkov 1 ods. 1, 2 ods. 2, 46 ods. 1, 144 ods. 1 a 152 ods. 4 Ústavy SR,

b) článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),

c) §   219 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č.   99/1963 Zb.   v znení neskorších predpisov – /ďalej len „O. s. p.“/) v spojení s § 243d ods. 1 O. s. p. a § 1, 2, 3, 6, 132, 153 ods. 1, 157 ods. 2 O. s. p., všetko v spojení s 211 ods. 2 O. s. p.,

d) § 264 ods. 1, 266 ods. 1 - 3 a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obch. zákonník),

e) § 39, 41a ods. 2 a § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obč. zákonník),

f) § 8 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku (ďalej len „zákon o štátnom podniku“) a § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 220/1996 Zb. o reklame (ďalej len „zákon o reklame“),

3. vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 21. 5. 2009 sp. zn. 6 Obo 170/2007- 810 boli porušené naše základne ústavné práva na zákonný a spravodlivý súdny proces a rozhodnutie,

4. zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 5. 2009 sp. zn. 6 Obo 170/2007-810 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a

5. priznal nám náhradu trov konania.»

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS.   140/03,   IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 170/2007 z 21. mája 2009, rešpektujúci záväzný právny názor dovolacieho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007, má také   závažné nedostatky,   ktoré   majú za   následok   porušenie   jej   práva „na   zákonný a spravodlivý súdny proces a rozhodnutie“. Podľa sťažovateľky totiž záväzný právny názor dovolacieho   súdu „vychádza   z   nesprávneho   uplatnenia   a   aplikácie   právnych   noriem   – zákona   o   reklame,   zákona   o   štátnom   podniku,   Obchodného   zákonníka   i   Občianskeho zákonníka. Preto aj naše argumenty uvedené vo vyjadrení z 29. 9. 2009 (sťažovateľka má zrejme na mysli vyjadrenie z 29. apríla 2009, pozn.) sú novými skutočnosťami, z hľadiska ktorých dovolací súd (sčasti ani odvolací súd v pôvodnom konaní) vec neposudzoval, čo ovplyvňuje   právnu   záväznosť   rozsudku   dovolacieho   súdu   pre   nové   konanie a rozhodovanie.“.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02,   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym   posúdením   veci   možno   hovoriť   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však nedospel k takémuto záveru.

Podstata   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   v   predmetnej   veci   je   vyjadrená v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 170/2007 z 21. mája 2009 takto:

„...   základnou   otázkou   pre   zistenie,   či   sporná   zmluva   označená   ako   zmluva o reklame, uzavretá 5. júna 1998 spolu s dodatkami k nej, uzavretými 2. septembra 1998, je platným právnym úkonom, alebo absolútne neplatným právnym úkonom, či táto zmluva zodpovedá účelom reklamy podľa § 2 zákona č. 220/1996 Z. z., či je v súlade so zákonom o štátnom podniku č. 111/1990 Zb. a či nie je v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 2 zákona   o   reklame   obsahuje   vymedzenie   základných   pojmov   pre   účely   tohto   zákona a v odseku 2) citovaného ustanovenia sa vymedzuje, čo reklama nie je, na základe ktorého vymedzenia sa dovolací súd nestotožnil s názorom odvolacieho súdu,   že obsah spornej zmluvy spolu s dodatkom k nej napĺňa znaky a cieľ zmluvy o reklame. Z ust. § 1 písm. a) vyplýva,   že   reklamou   sa   rozumie   informácia   uskutočnená   prostredníctvom   nosičov informácií, ktorej účelom je informovať spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a získavať ho   na   ich   užívanie,   alebo   inak   ovplyvňovať   jeho   rozhodovanie.   Dojednanie   v   dodatku k spornej   zmluve   o reklame   o   podpore   investičných   zámerov,   týkajúce   sa   obnovy a rekonštrukcie celého objektu futbalového štadióna, nenapĺňa znaky zmluvy o reklame. Účelom   zmluvy   o   reklame   je   zabezpečenie   reklamy   produktu,   subjektu   za   účelom informovania, presviedčania alebo získavania na ich užívanie. Dovolací súd sa nestotožnil s tvrdením, že i keď žalobca má monopolné postavenie na trhu s plynom, táto komodita je zastupiteľná inými komoditami a pri ich konkurencii reklama zohráva nemalú úlohu. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca má monopolné postavenie a v tomto bezkonkurenčnom prostredí sporná zmluva jej obsahom nemohla zabezpečiť účel reklamy, to jest informovať spotrebiteľa   o   jedinom   poskytovateľovi   plynu   S.,   prípadne   presviedčať   spotrebiteľov   a získavať ich na ďalšie využívanie. Ďa1ej uviedol, že poskytovanie finančných prostriedkov v sume 55 000 000,-- Sk, nebolo špecifikované, za ktorú konkrétnu reklamnú činnosť bolo dohodnuté   a   bolo   zálohovo   poskytnuté   na   obdobie   piatich   rokov   v súhrnnej   sume 367 650 000,-- Sk, sa nedá považovať za dohodnutú odplatu za reklamnú činnosť, akú má na mysli zákon o reklame. Dovolací súd sa stotožnil so žalobcom, že odmena sa vyplatila jednorázovo práve pre zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu a že bola použitá   na   financovanie   futbalového   klubu   a   teda   nešlo   o   platbu   za   reklamu,   ale   o abstraktné   sumy,   uvedené   vo   faktúrach,   vystavených   podľa   finančných   potrieb   klubu, nesúvisiacich so zabezpečením tzv. reklamy. Ďa1ej sa dovolací súd stotožnil s vysloveným názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   predmetná   zmluva   je   absolútne   neplatným   právnym úkonom pre rozpor s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb., nakoľko tak, ako boli poskytnuté   žalobcom,   v   tom   čase   štátnym   podnikom,   finančné   prostriedky   žalovanému, nebolo to prípustné podľa zákona o štátnom podniku. Hľadisko, či žalobca v priebehu rokov uzatváral zmluvy o reklame podobného obsahu v počte 282, je pre prijatie právneho názoru pre posúdenie platnosti,   resp.   neplatnosti spornej zmluvy právne irelevantné.   Na   záver dovolací súd uložil odvolaciemu súdu s poukazom na ustanovenie § 243b ods. 1 O. s. p., aby v novom konaní vychádzal z právneho názoru, že žalovaný prijal plnenie bez právneho dôvodu a je povinný bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať vo výške, v ktorej mu vzniklo.“

V   súvislosti   so   spochybňovaním   záväzného   právneho   názoru   dovolacieho   súdu sťažovateľkou   v   predmetnom   konaní najvyšší   súd   ako odvolací   súd   v   relevantnej   časti odôvodnenia napadnutého rozsudku z 21. mája 2009 okrem iného uviedol:

„Na základe sťažnosti S., spol. s r. o., B., Ústavný súd SR nálezom zo 16. decembra 2008, sp. zn. III. ÚS 314/07 rozhodol, že základné právo S., spol. s r. o. na súdnu ochranu nebolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2007, sp. zn. 1 Obdo V 48/2005. V odôvodnení uviedol, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu možno dôvody uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 28. júna 2007 rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci. Obsah predloženého na vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   zároveň   pripúšťa   interpretáciu   faktov   a   posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované v napádanom rozsudku z 28. júna 2007, sp. zn. 1 Obdo V 48/2005. Za daných okolností nie je možné kvalifikovať závery dovolacieho senátu najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozsudku ako   zjavne   nedôvodné,   alebo   arbitrárne.   V   tomto   kontexte   samotná   skutočnosť,   že   si najvyšší súd v rámci dovolacieho konania v predmetnej veci neosvojil právne posúdenie výsledkov   dokazovania   z   pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   viest'   k   záveru   o   porušení sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave a dohovore.“

Námietky sťažovateľky v podaní z 29. apríla 2009 posúdil najvyšší súd ako súd odvolací argumentujúc záväzným právnym názorom dovolacieho súdu v odôvodnení svojho rozsudku takto:

„Dovolací   súd   vo   svojom   zrušujúcom   rozhodnutí   vyslovil,   že   zmluva   o   reklame uzavretá medzi účastníkmi 5. júna 1998 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho   zákonníka,   lebo obchádza zákon.   Uviedol,   že tak ako   boli   žalobcom poskytnuté   finančné   prostriedky   žalovanému,   je   podľa   zákona   o   štátnom   podniku č. 111/1990 Zb. neprípustné a že predmetná zmluva je pre rozpor s § 8 ods. 2 druhá veta zákona   č.   111/1990   Zb.   absolútne   neplatná.   Ďalej   uviedol,   že   poskytnutie   finančných prostriedkov   každý   rok   v   sume   55 000 000,--   Sk,   ktoré   nebolo   špecifikované   a   bolo poskytnuté   vopred   na   obdobie   piatich   rokov   v   súhrne   367 650 000,--   Sk   nie   je   možné považovať za odplatu za reklamnú činnosť, akú má na mysli zákon o reklame. Dovolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že podľa dodatku sa odmena vyplatila jednorázovo práve pre   zvýšené   náklady   v   súvislosti   so   športovou   činnosťou   klubu   a   že   bola   použitá   na financovanie futbalového klubu.   Uložil odvolaciemu súdu, ktorému vec vrátil na ďalšie konanie vychádzať z právneho názoru, že žalovaný prijal plnenie bez právneho dôvodu a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať žalobcovi.

Odvolací súd, viazaný uvedenými právnymi závermi dovolacieho súdu, odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdil.“

V   okolnostiach   daného   prípadu   námietky   sťažovateľky   obsiahnuté   v   podaní z 29. apríla   2009   sú   podstatnou   súčasťou   jej   argumentácie   a   jedným   z ťažiskových argumentov obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jej právnej veci.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu sp. zn. 6 Obo 170/2007 z 21. mája 2009 (ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 45 Cb 7/99 z 31. marca 2004 o zaviazaní sťažovateľky zaplatiť žalobcovi sumu 367 650 000 Sk s 20 % úrokom od 26. marca 1999 až do zaplatenia, oproti zaplateniu sumy 5 616 610 Sk zo   strany   žalobcu   sťažovateľke)   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   najvyšší   súd   svoje rozhodnutie síce stručne, ale napriek tomu primeraným spôsobom odôvodnil vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov dovolacieho súdu, ktorými bol podľa § 243d ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   viazaný   a   ktoré   z   ústavného   hľadiska   považoval   za dostatočné a relevantné aj ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 314/07 zo 16. decembra 2008.

Viazanosť nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu platí za predpokladu, že   sa   po   zrušení   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   skutkový   základ   vo   veci nezmení   natoľko,   že   je   vylúčená aplikácia   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   na   nový skutkový základ.

V   danej   veci   o   takúto   zmenu   skutkového   základu   veci   nešlo.   Aj   z   obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu z 21. mája 2009 je zrejmé, že dovolací senát najvyššieho súdu reagoval na podstatné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu, ako aj právne významnú argumentáciu sťažovateľky, ktorá sa ani po zrušení v poradí druhého rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 7 Obo 263/2004 z 13. januára 2005 dovolacím súdom podstatne nezmenila.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   1564/09)   ešte pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie,   prípadne   zostaviť zoznam   možných   pochybení najvyššieho   súdu,   ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09).

V súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 170/2007 z 21. mája 2009 ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho   a   dovolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09).

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 170/2007 z 21. mája 2009 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali do základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala,   že   mohlo   dôjsť   k   ich   porušeniu.   Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010