znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 27/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   práv   podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   2   CoE   158/2006 z 28. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 158/2006 z 28. marca 2007.

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi 6. marca 2000 bol sťažovateľ 16.   marca   2000   poverený   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) na vykonanie exekúcie na vymoženie peňažnej pohľadávky od obchodnej spoločnosti E., s. r. o., ako povinného (ďalej len „povinný“). Exekučné konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. Er 999/00 a sťažovateľ ako súdny exekútor ho viedol pod sp. zn. Ex 248/00.

V priebehu exekučného konania bol povinný vymazaný z príslušného obchodného registra z dôvodu, že uznesením krajského súdu č. k. 3 K 40/04-63 z 26. júla 2005 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok povinného pre nedostatok majetku. Výmazom z obchodného registra došlo k zániku povinného.

Okresný súd z uvedených dôvodov svojím uznesením sp. zn. Er 999/00, Ex 248/00 zo 6. novembra 2006 exekúciu vedenú proti povinnému vyhlásil za neprípustnú, exekučné konanie   zastavil   a sťažovateľovi   ako   súdnemu   exekútorovi   nepriznal   náhradu   trov exekučného konania.

Sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 6. novembra 2006, a to proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania.

Krajský súd svojím uznesením č. k. 2 CoE 158/2006-30 z 28. marca 2007 odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu zo 6. novembra 2006 potvrdil a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   ním   označených   práv   uznesením   krajského   súdu z 28. marca   2007   a uviedol: „Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával v exekučnom konaní od podania návrhu exekučnú činnosť. V priebehu exekúcie vznikli trovy exekúcie dvojakého druhu, a to odmena exekútora a hotové výdavky...

Podľa   ustanovenia   §   196   Exekučného   poriadku,   exekútorovi   za   výkon   exekučnej činnosti podľa   tohto   zákona patrí   odmena   – náhrada hotových   výdavkov   a náhrada za stratu času...

Z   citovaného   znenia   ustanovenia   §   196   vyplýva,   že   exekútorovi   patrí   za   výkon exekučnej činnosti odmena – náhrada výdavkov a náhrada za stratu času vždy a zákon o súdnych   exekútoroch   v žiadnom   zo   svojich   ustanovení   nepripúšťa   z tohto   ustanovenia výnimku,   ani   nijakým   spôsobom   nezužuje   nárok   na   odmenu   exekútora,   v niektorých prípadoch.   Je   teda   nesporné,   že   Zákon   o súdnych   exekútoroch   priznáva   súdnemu exekútorovi právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške, ktorá je stanovená vo vykonávacom   predpise.   Ak   odvolací   súd   v napadnutom   rozhodnutí   rozhodol   o tom,   že súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznáva, nepriznal mu tým ani právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti, ktoré mu však Zákon o exekútoroch priznáva a ktorá mu nesporne patrí.

Je   nepochybné,   že   v predmetnej   veci   odmenu   nemohol   zaplatiť   povinný,   keďže povinný   neexistoval   a preto   bolo   povinnosťou   súdu   rozhodnúť   o trovách   exekúcie spôsobom, ktorým by neporušil ustanovenie § 196 a tým aj základné práva sťažovateľa...“

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   označených   práv uznesením krajského súdu z 28. marca 2007, zrušil predmetné uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv. Zároveň navrhol, aby mu bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Sťažovateľ   ako   súdny   exekútor   viedol   exekučné   konanie   o vymoženie   peňažnej pohľadávky   oprávneného   od   povinného.   V priebehu   exekučného   konania   došlo   k zániku subjektu   povinného   bez   právneho   nástupcu,   a preto   okresný   súd   exekúciu   vyhlásil   za neprípustnú a exekučné konanie zastavil svojím uznesením zo 6. novembra 2006. Okresný súd zároveň rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekučného konania sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu zo 6. novembra 2006,   a to proti   výroku o trovách konania súdneho exekútora,   krajský súd svojím uznesením z 28. marca 2007 uvedené uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práv podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru a podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy došlo uznesením krajského súdu z 28. marca 2007 tým, že krajský súd   nevyhovel   odvolacím   dôvodom   sťažovateľa   a   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu o nepriznaní náhrady   trov   exekučného   konania   sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi. Podľa sťažovateľa najmä s poukazom na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku bolo namieste   mu   tieto   trovy   priznať   voči   oprávnenému,   keď   povinný   už   ako   subjekt   práva zanikol, a preto ich nemohol znášať.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení, hodnotením skutkového stavu a právnym názorom vo veci sťažovateľa.

Sťažovateľ však napriek uvedeným dôvodom namietal len porušenie svojich práv podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ktoré sú hmotnoprávneho   charakteru.   V   sťažnosti   nenamietal   porušenie   ústavnoprocesných princípov   súdneho   konania   zakotvených   v čl.   46   až   48   ústavy   postupom   a rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa   a v dôsledku   tejto   viazanosti   mu neprináleží   v prípade   sťažovateľa   preskúmanie   možnosti   porušenia   ústavnoprocesných princípov súdneho konania zakotvených v čl. 46 až 48 ústavy, keď ich porušenie sťažovateľ nenamietal.

Podľa svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu sa nevyznačuje prvkami arbitrárnosti. Krajský súd sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa však nestotožnil, keď uviedol:

„Podľa   § 196 zák č. 233/1995 Z. z. v znení do 31. 1. 2002 za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Podľa § 197 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení do 31. 1. 2002 náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení do 31. 1. 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy   potreboval   oprávnený   na   účelné   vymáhanie   nároku,   a či   mohol   pri   náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavania exekúcie.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 197 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa ktorého, ak dôjde k zastavaniu exekúcie môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy   exekúcie.   Súd   však   musí   uvážiť,   ktoré   trovy   potreboval   oprávnený   na   účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V takomto prípade oprávnený nahrádza aj trovy v ust. § 196 súdnemu exekútorovi. Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie...

Nemožno súhlasiť s názorom súdneho exekútora v odvolaní, že súd mal povinnosť priznať mu náhradu trov exekúcie voči oprávnenému. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach práva procesného a nie v ustanoveniach práva hmotného. Preto tiež o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Samotnú skutočnosť,   že   došlo   k výmazu   povinného   z obchodného   registra   nemožno   z vyššie uvedených hľadísk považovať za zavinenie oprávneného...“

Ústavný súd je toho názoru, že v príčinnej súvislosti so sťažovateľom namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu bol postup krajského súdu, ako aj jeho rozhodnutie plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a príslušných vykonávacích predpisov.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   samotná   skutočnosť,   že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie,   je   odôvodnené   a   do   značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (Van   der   Mussele   proti   Belgicku,   rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie   (citované   v   prípade   advokáta),   kam   spadá   i   riziko   neuhradenia   odmeny   za odvedenú   prácu,   je   na   druhej   strane   vyvážené   výhodami   súvisiacimi   s výkonom   tejto profesie.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008