znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 27/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Š. R., (...), t. č. vo výkone väzby, ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   sp. zn.   2 T 15/06 zo 16. novembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. R. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2006 doručená sťažnosť Š. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Okresného súdu   Rimavská   Sobota (ďalej len „okresný   súd“)   sp. zn.   2 T 15/06   zo 16. novembra 2006   (ďalej aj „rozsudok   okresného súdu“).

Označeným   rozsudkom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a z trestného   činu   znásilnenia   podľa   § 241   ods. 1   a ods. 2 písm. c)   Trestného   zákona   ako   obzvlášť   nebezpečný   recidivista,   za   čo   mu   bol   uložený úhrnný výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd rozsudkom zo 16. novembra 2006 porušil „zákon v jeho neprospech“, pretože nevypočul svedkov, ktorí chceli preukázať jeho nevinu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   nevykonal   dôkazy   svedčiace   v jeho   prospech a pri posudzovaní viny vychádzal v zásade iba z dôkazov, ktoré svedčili proti nemu.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „preštudoval (...) spisy a prípadne   ich   vrátil   na   nové   konanie   (...)   alebo   dal   príkaz   Krajskému   súdu,   aby   boli vypočutí všetci (...) svedkovia“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva došlo rozsudkom okresného súdu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy také rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému bol oprávnený podať odvolanie podľa príslušných ustanovení zákona č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   v   okolnostiach prípadu aj podal a o ktorom rozhodol krajský súd.

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 To 39/07 z 1. marca 2007   zrušil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil,   aby   ju   v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

V dôsledku rozhodnutia krajského súdu pominuli právne účinky rozhodnutia, ktorého zrušenia sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáhal namietajúc, že ním došlo k zásahu   do   jeho   základného   práva.   Trestná   vec   sťažovateľa   sa   z procesného   hľadiska vrátila do fázy konania pred súdom prvého stupňa.

Platná   právna   úprava   trestného   konania   v súčasnosti   umožňuje   sťažovateľovi (ako obžalovanému) domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany svojich základných práv a slobôd v ďalšom priebehu konania priamo pred súdom prvého stupňa konajúcim v jeho   trestnej   veci,   ako   aj   pred   odvolacím   súdom,   v prípade   podania   odvolania. V právomoci   týchto   súdov   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností   prípadu.   Za   daných   okolností   nie   je   daný   ústavný   dôvod,   aby   ústavný   súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc prerokovať sťažnosť namietajúcu rozhodnutie okresného súdu a rozhodnúť o nej, pretože tomu bráni skutočnosť, že o opravnom prostriedku proti napadnutému rozsudku okresného súdu   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   poskytol   ochranu   sťažovateľovi   v   rozsahu,   ktorý v podstate požaduje v konaní pred ústavným súdom voči okresnému súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde).

Ústavne vyjadrenému princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) by odporovalo, ak by ústavný súd konal o sťažnosti, aj keď vo veci sťažovateľa konal a rozhodoval iný súd v rámci podaného riadneho opravného prostriedku. Uznaním právomoci v takom prípade by ústavný súd nahradzoval alebo opakoval konanie o sťažnosti pred príslušným krajským súdom v trestnom konaní, čo je neprípustné, a súčasne by to znamenalo aj zasahovanie do právomoci všeobecného (trestného) súdu (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   uvedeného   zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007