znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 27/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 21 C 38/03 a sp. zn. 6 C 44/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2005   doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)v konaniach vedených pod sp. zn. 21 C 38/03 a sp. zn. 6 C 44/04.Sťažovateľ   v sťažnosti,   ktorá   sa   týka   konania   pred   ústavným   súdom sp. zn. Rvp 1880/05, okrem iného uviedol:

„... moja   sťažnosť   sa   týka   nezákonných   prieťahov   v   súdnom konaní   vo   veci 6 C 4/2004   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   (...)   o   vrátenie   daru   a   vysporiadanie (majetkové) nemanželsky žijúceho páru. Prieťahy v konaní menovaného súdu zdôvodňujem tým, že moju žalobu som v uvedenej veci podal 3. apríla 2003 a do dnešného dňa, čiže do 20. novembra 2005   nebolo   vynesené   vo   veci   ani   uznesenie   a   nekonalo   sa   a nebolo vytýčené ani prvé pojednávanie (...)

Ďalším dôkazom o prieťahoch v súdnom konaní zapríčinených nekonaním Okresného súdu Bratislava II,   ktorý je príslušný v tejto veci   konať je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. septembra 2005, spis 2 Cdo 123/05, v ktorom NS SR o. i. konštatuje, že nič nebráni Okresnému súdu Bratislava II, aby vo veci konal, čiže, aby konal v spojitosti s mojou žalobou proti V. Č. zo dňa 3. apríla 2003 (...).“

Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   ďalej   domáha   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 80 000 Sk a žiada ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a   s   účinnosťou   od   1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v   ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože   to   kogentné   ustanovenie   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

1. Vychádzajúc z   uvedeného,   z predloženej   sťažnosti   a   súdneho   spisu   okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 21 C 38/03 (aj keď sťažovateľ neuviedol spisovú značku namietaného konania) ústavný súd zistil, že napadnuté konanie sa začalo na základe žaloby sťažovateľa o vrátenie daru doručenej okresnému súdu 7. apríla 2003. Dňa 19. mája 2003 okresný súd konanie zastavil a jeho rozhodnutie 31. marca 2004 potvrdil aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Doručením tohto rozhodnutia účastníkovi konania bola vec právoplatne skončená ešte v roku 2004.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená až 23. novembra 2005, nemal   ústavný   súd   inú   možnosť,   než   ju   vo vzťahu   k postupu   okresného   súdu   vo   veci vedenej pod sp. zn. 21 C 38/03 po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

2. Osobitne   sa   ústavný   súd   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 44/04 (sťažovateľ v nej uviedol nesprávnu sp. zn. 6 C 4/04), keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   berie   do   úvahy,   že   odmietnuť   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú   možno   okrem   iného   v   prípade,   keď   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I. ÚS 27/02,   III. ÚS 199/02, IV. ÚS 110/04, IV. ÚS 296/04 a IV. ÚS 350/04).

Ústavný súd zistil, že doba, ktorá uplynula od podania žaloby (29. november 2004) do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (23. november 2005)   neodôvodňuje   skúmanie namietaného porušenia označeného základného práva, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že počas nej okresný súd na základe žiadostí samotného sťažovateľa konal o procesných otázkach   (zamietol   jeho   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   o   ustanovenie právneho   zástupcu   27. decembra 2004),   v dôsledku   podaného   odvolania   sťažovateľa predložil   spis   14. januára 2005   na   rozhodnutie   krajskému   súdu,   ktorý   napadnuté rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil   a   vrátil   spis   okresnému   súdu   6. mája 2005. Dňa 19. mája 2005 podal sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie a 13. júna 2005 spis okresný súd doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),   ktorý   zamietol   jeho   dovolanie   a   12. októbra 2005   vrátil   spis   okresnému   súdu. Dňa 3. novembra 2005   okresný   súd   vydal   uznesenie   týkajúce   sa   vedenia   konania a 30. novembra 2005 určil termín pojednávania na 7. február 2006.

Ústavný   súd   posúdil   všetky   úkony   okresného   súdu   a   z   jeho   zistenia   vyplýva, že od podania   žaloby   (november 2004)   bol   procesný   postup   okresného   súd   plynulý, sústredený, bez prieťahov, čo pretrvávalo až do vydania tohto rozhodnutia. Ústavný súd zohľadnil   najmä   to,   že   v   priebehu   konania   bol   okresný   súd   opakovane   konfrontovaný s procesnými   úkonmi   sťažovateľa,   ktorý žiadal   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a o ustanovenie   právneho   zástupcu,   podal   odvolanie   a   dovolanie,   o   ktorých   musel rozhodovať nielen odvolací súd, ale aj dovolací súd, a v dôsledku toho sa vec nachádzala na krajskom súde spolu takmer 4 mesiace (od 14. januára do 6. mája 2005) a na najvyššom súde ďalšie 4 mesiace (od 13. júna do 12. októbra 2005).

Rozhodovanie   o   procesných   návrhoch,   o   ktorých   je   podľa   príslušných   kódexov (napr. Občianskeho   súdneho   poriadku)   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd prihliadol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Táto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vychádza   aj   z názoru,   že   „Dĺžku súdneho   konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich   nečinnosti, nemožno   považovať   za   dôvod   na   vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v   súdnom   konaní“ (II. ÚS 41/00).

Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní sp.   zn.   6 C 44/04   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   vzhľadom   na   to,   že   podľa   jeho názoru   doterajší   ročný   priebeh   konania   pred   označeným   súdom   nesignalizuje   reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu ďalej sa zaoberať ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2006