znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 27/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., t. č. v Ústave na výkon väzby Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   9   ods.   4   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických   právach   a čl.   12   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych   právach   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 647/03 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 146/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2004 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základných práv, „ktoré sú garantované Čl. 17 ods. 2, ods. 5 a Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len „Ústava“),   Čl.   5   ods.   4   Európskeho Dohovoru pre   ľudské práva (ďalej   len „Dohovor“), Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Čl. 12   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach, a to postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   3   Nt   647/03 a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Tpo 146/03“.

Ústavný   súd   14.   januára   2004   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov sťažnosti. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 28. januára 2004 uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 647/03.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol uznesením okresného súdu z 23. októbra 2002 sp.   zn.   3   Nt   179/02   vzatý do   väzby podľa   §   68 ods.   1   Trestného   poriadku   z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Okresný   súd uznesením   sp.   zn.   3   Nt   647/03   z 8.   októbra   2003   jeho   žiadosť   zamietol.   Proti   tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť,   v ktorej   namietal, že vzhľadom na jeho vážny zdravotný stav nesúhlasí s obmedzením osobnej slobody.

Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodol   uznesením zo 6. novembra 2003 sp. zn. 8 Tpo 146/03 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 15. apríla 2003 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie tých istých základných práv a slobôd postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 179/02 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 17/03, ktorá bola 24. júna 2003 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Podľa sťažovateľa sa táto sťažnosť opiera o nové skutočnosti, ktoré tu neboli v čase prerokovania sťažnosti, ktorá bola ústavným súdom už odmietnutá. Novými skutočnosťami je predovšetkým znalecký posudok doc. MUDr. V. Š., CSc., ktorý dokladuje zhoršenie zdravotného stavu poškodeného (sťažovateľa).

V podaní   sťažovateľ   podrobne   uvádza   skutočnosti,   ktoré   ho   viedli   k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, cituje články ústavy, právne predpisy a tiež ďalšie okolnosti, ktoré už boli predmetom posudzovania v konaní pred ústavným súdom.

V sťažnosti opisuje sťažovateľ priebeh liečby a poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo väzbe od 23. októbra 2002 a vývoj jeho choroby od roku 1977. Liečba zabezpečovaná sťažovateľovi v zdravotníckych zariadeniach ústavu na výkon väzby nie je poskytovaná na odbornej úrovni, plynulo a sústavne. Týmto postupom je bezprostredne ohrozený život a zdravie sťažovateľa a dochádza k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 40 ústavy.

Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby sa touto sťažnosťou zaoberal prioritne, bez ohľadu na poradie, v ktorom bola ústavnému súdu doručená, a navrhuje vydať nasledovné dočasné opatrenie:

„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť právoplatného uznesenia Krajského   súdu   v Bratislave,   zo   dňa   6.   11.   2003,   sp.   zn.   8   Tpo   146/03,   ktorým   bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Bratislava I, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Nt 647/03 sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave, sp. zn. 8 Tpo 146/03 zo dňa 6. 11. 2003. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá povinnosť Ústavu pre výkon väzby v Bratislave, aby prepustil z väzby na slobodu obvineného P. H.“

Ďalej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„ 1. Základné práva sťažovateľa, a to:

- právo na to, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa Čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,

-   právo   na   stíhanie   alebo   pozbavenie   slobody   len   z dôvodov   a spôsobom ustanoveným zákonom podľa Čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- právo na ochranu zdravia a právo na zdravotnú starostlivosť podľa Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky,

-   právo   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie   podľa   Čl.   5   ods.   4   Európskeho   Dohovoru pre ľudské práva,

-   právo   na   dosiahnutie   najvyššej   dosažiteľnej   úrovne   fyzického   zdravia a na vytvorenie   podmienok   na   zabezpečenie   lekárskej   pomoci   a starostlivosti   v prípade choroby   podľa   Čl.   12   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych právach,

-   právo   na   konanie   o právoplatnosti   zadržania   a prepustenie,   ak   väzba   nie   je zákonná podľa Čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

boli postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Nt 647/03 a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Tpo 146/03 porušené.

2. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR uznesenie Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   6.   11.   2003,   sp.   zn.   8   Tpo   146/03   a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8. 10. 2003, sp. zn. 3 NT 647/02 zrušuje.

3.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Okresnému súdu Bratislava I vec vedenú pod sp. zn. 3 Nt 647/03 na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Nt 647/03 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 146/03.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   „Do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“.

Z konštantnej   rozhodovacej   činnosti   a judikatúry   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 122/03)   vyplýva,   že   v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ   môže   uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy [alebo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorého porušenie tiež namieta] len vtedy, ak ho nechráni iný súd, a to len v rozsahu svojej ústavnej právomoci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva alebo slobody, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu opretého o konkrétne skutkové okolnosti (II. ÚS 76/02), resp. musí ísť o reálnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, ktorú by ústavný súd mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z príloh   k sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe uznesenia okresného súdu z 23. októbra 2002 sp. zn. 3 Nt 179/02 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   a ten   rozhodol uznesením   sp.   zn.   3   Nt   647/03   z 8.   októbra   2003   tak,   že   jeho   žiadosť   zamietol.   Toto uznesenie   bolo   napadnuté   sťažnosťou   obvineného   (sťažovateľa   v tomto   konaní)   a   táto sťažnosť   bola   zamietnutá   uznesením   krajského   súdu   zo 6.   novembra   2003   sp.   zn. 8 Tpo 146/03.

Ústavný   súd   zistil,   že   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý do väzby, obsahuje zákonný dôvod väzby, pričom tento je aj skutkovo konkretizovaný tak, aby sa dalo z ústavného hľadiska uzavrieť, že nedošlo k porušeniu označených základných práv   sťažovateľa,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ ďalej v súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy namietal   porušenie   aj   jeho   základného   práva   na   ochranu   zdravia   podľa   čl.   40   ústavy. Z práva na ochranu zdravia sťažovateľ vyvodzuje právo, aby mu „zdravotná starostlivosť bola   poskytovaná   na   odbornej   úrovni,   plynule   a sústavne,   a to   aj   napriek   tomu, že je vo väzbe“.   Keďže   podľa   sťažovateľa „liečba  ...poskytovaná   v zdravotníckych zariadeniach   Ústavu   pre   výkon   väzby,   nie   je   poskytovaná   na   odbornej   úrovni,   plynulo a sústavne... týmto postupom je bezprostredne ohrozený život a zdravie sťažovateľa“. Tým dochádza k porušovaniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 40 ústavy.

Podľa čl. 40 ústavy „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   starostlivosť   a na   zdravotnícke   pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon“.

Rozsah   podmienok   ochrany   zdravia   ustanovuje   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“).

Podľa § 3 citovaného zákona, ktorý sa týka úloh štátu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti,   „štát   utvára   podmienky   na to,   aby   sa   zdravotná   starostlivosť   poskytovala na odbornej úrovni, plynulo, sústavne a aby bola dostupná“.

Podľa § 4 a § 6 ods. 1citovaného zákona každý, t. j. aj osoba, ktorá je vo väzbe, má právo   na   zdravotnú   starostlivosť   (s výnimkou   práva   na   výber   lekára   alebo zdravotníckeho zariadenia, ktoré takúto starostlivosť poskytuje).

V zmysle § 3 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov „Ak to vyžaduje zdravotný stav obvineného... väzba   sa   na   nevyhnutne   potrebný   čas   vykonáva   v osobitnej   nemocnici   pre   obvinených a odsúdených zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky“.

Podľa § 3 ods. 4 citovaného zákona „Ak je ohrozené zdravie alebo život obvineného a nemožno   mu   poskytnúť   primeranú   liečebnú   starostlivosť   v ústave   alebo   v nemocnici, väzba sa vykoná v inom zdravotníckom zariadení, pričom stráženie obvineného zabezpečuje Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky“.

Porušenie   práva   na   ochranu   zdravia   sťažovateľ   aj   v tejto   časti   sťažnosti   spája s porušením   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu.   Medzi   zákonnými   dôvodmi na ponechanie   obvineného   na   slobode   alebo   na   jeho   prepustenie   z väzby   v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku [§ 67 a § 73 ods. 1 písm. a) a b)] však nie je uvedený zdravotný stav obvineného.

Ústavný   súd   opakovane   pripomína   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (II. ÚS 122/03)   a judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (V   63/1993), že choroba obvineného alebo jeho zlý a zhoršujúci sa zdravotný stav nie je dôvodom na to, aby obvinený nemohol byť do väzby vzatý, resp. aby bol z väzby prepustený, ak je tu niektorý   z dôvodov   väzby.   V ústavoch   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej republiky   sú   vytvorené   podmienky   pre   poskytovanie   potrebnej   liečebnej   starostlivosti obvineným a Trestný poriadok nepozná ani inštitút prerušenia či upustenia od výkonu väzby zo   zdravotných   dôvodov.   Posúdiť   zdravotný   stav   obvineného   a potreby   jeho   liečby je v pôsobnosti   zdravotníckych   zariadení   ústavu,   v ktorom   sa   väzba   vykonáva,   a na podklade   takýchto   zistení   je   orgán   zabezpečujúci   výkon   väzby   povolaný   na   voľbu prostriedkov   adekvátnych   na dosiahnutie   účelu   väzby,   a to   aj   v prípadoch   ústavného liečenia a ošetrenia.

Keďže   právo   na   zdravotnú   starostlivosť   sťažovateľa   nemohlo   byť   porušené spôsobom,   ktorý   sťažovateľ   namietal   (pričom   ustanovenie,   ktorého   porušenie   namietal, nie je súčasťou individuálneho práva na ochranu zdravia, ale týka sa realizácie úloh štátu vyplývajúcich aj z medzinárodných dohovorov v tejto oblasti), ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   namietal porušenie   čl.   12   Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“).

Podľa čl. 12 ods. 1 paktu „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na dosiahnutie najvyššej dosažiteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia“.

Podľa čl. 12 ods. 2 písm. d) paktu „Štáty, zmluvné strany paktu, urobia opatrenia na dosiahnutie plného uskutočnenia tohto práva, ktoré budú zahŕňať:

...   vytvorenie   podmienok,   ktoré   by   každému   zabezpečili   lekársku   pomoc a starostlivosť v prípade choroby“.

Vo   vzťahu   k   ustanoveniu   čl.   12   paktu   ústavný   súd   opakovane   uvádza,   že   toto ustanovenie má programový charakter a predpokladá premietnutie medzinárodného záväzku zmluvného   štátu   do   právneho   poriadku   tohto   štátu   vo   forme   uplatnenia   širokej   škály opatrení, medzi ktoré patria aj opatrenia legislatívneho charakteru.

Ústavný súd opakovane konštatuje,   že   Slovenská   republika si   v tejto   oblasti   plní svoje   medzinárodné   záväzky   aj   tým,   že   prijala   príslušné   legislatívne   opatrenia   vrátane zákona o zdravotnej starostlivosti   (pozri uvedený   § 3 tohto zákona), pričom   pripomína, že prostredníctvom   tohto   ustanovenia   nemožno   namietať   porušenie   individuálnych   práv alebo slobôd. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

4. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom (zadržaním), má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   9   ods.   4   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach „Každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti   jeho zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná“.

Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4   dohovoru   sa   neuplatní,   pretože   súdna   kontrola   požadovaná   týmto   ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že po zadržaní sťažovateľa okresný súd rozhodol o jeho   vzatí   do   väzby   23.   októbra   2002,   to   znamená,   že   sťažovateľ   po   zadržaní   bol predvedený pred sudcu, ktorý potom rozhodol o väzbe, z čoho vyplýva, že k namietanému porušeniu ustanovenia   čl.   5 ods.   4 dohovoru, resp.   čl. 9 ods.   4 Medzinárodného paktu o občianskych   a politických   právach   nedošlo,   a preto   i túto   časť   sťažnosti   ústavný   súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd už o žiadosti sťažovateľa o vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ďalších návrhoch nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2004