znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 269/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   prípismi   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k. IV/1 GPt 472/13-7 zo 4.   októbra   2013 a č.   k.   IV/1 GPt 472/13-11   z 13.   novembra   2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2013   doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípismi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 GPt 472/13-7 zo 4. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý prípis zo 4. októbra 2013“) a č. k. IV/1 GPt 472/13-11 z 13. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý prípis z 13. novembra 2013“, spolu len „napadnuté prípisy“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 4. januára 2011 Okresnému riaditeľstvu Policajného   zboru   Bratislava   V   písomné   trestné   oznámenie   proti   M.   M.,   ktorý   mal zorganizovať „nátlak   a   bezprávne   vyhrážky   svojim   právnym   zástupcom   Ľ.   P.   s   cieľom dosiahnuť uvoľnenie a vypratanie bytu na ulici... vo vlastníctve M. M. Následne proti vôli a aktívnej obrane sťažovateľa, organizoval 01. 01. 2011 po 15:00 hod. vniknutie dvoch osôb a to Ľ. P. a neznámeho muža do izby bytu, ktorú sťažovateľ užíval, pričom neznámy muž sťažovateľovi   spôsobil   fyzickým   útokom   13   dňovú   práceneschopnosť   a následne v spolupáchateľstve vykonával násilné vysťahovanie sťažovateľa z bytu M. M...“.

Poverený príslušník   Policajného zboru   (ďalej   len „príslušník Policajného zboru“) uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 zo 16. februára 2011 (ďalej len „uznesenie zo 16. februára 2011“) trestné oznámenie sťažovateľa odovzdal na prejednanie priestupku proti   občianskemu   spolunažívaniu podľa   §   49 ods.   1 písm.   d)   zákona   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V uznesením č. k. 1 Pn 149/11-3 z 24. júna 2011 uznesenie príslušníka Policajného zboru zo 16. februára 2011 zrušil a príslušníkovi Policajného zboru uložil vo veci znovu konať a rozhodnúť.

V súvislosti s už uvedeným sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľ bol vo veci trestného oznámenia vypočutý dňa 08. 08. 2011 do zápisnice, pričom   do   zápisnice   uviedol   aj   adresu   prechodného   bydliska   aj   svoje   číslo   mobilného telefónnu pre prípad, aby bol poverenému príslušníkovi PZ k dispozícii pre úkony trestného konania.

Poverený   príslušník   PZ   uznesením   ČVS:   ORP-1501/PS-B5-2011   zo   dňa 07. septembra 2011 trestné oznámenie sťažovateľa odovzdal podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku   Obvodnému   úradu   Bratislava   na   prejednanie   priestupku   proti   občianskemu spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. a), písm. b) zák. č. 372/1990 Zb.

Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   V   na   základe   sťažnosti   podanej sťažovateľom   uznesením   č.   k.   1   Pn   149/11-10   zo   dňa   10.   10.   2012,   zrušil   uznesenie povereného príslušníka PZ a prikázal mu vo veci konať a rozhodnúť.

Poverený   príslušník   PZ   uznesením   ČVS:   ORP-1501/PS-B5-2011   zo   dňa 02. decembra 2011 trestné oznámenie sťažovateľa odovzdal podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku   Obvodnému   úradu   Bratislava   na   prejednanie   priestupku   proti   občianskemu spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. a), písm. b) zák. č. 372/1990 Zb.

Proti uznesenie povereného príslušníka podal sťažovateľ 16. 12. 2011 sťažnosť. Dňa 28. 12. 2011 doručil sťažovateľ na Okresnú prokuratúru Bratislava V návrh na vykonanie dôkazov.

Prípisom   zo   dňa   09.   01.   2012   dozorujúci   prokurátor   oznámil   sťažovateľovi postúpenie návrhu na vykonanie dôkazov poverenému príslušníkovi PZ a uložil mu, aby sa s návrhom vysporiadal.

Uznesením č. k. 1 Pn 149/11-19 zo dňa 02. 03. 2012 prokurátor okresnej prokuratúry zrušil   uznesenie   povereného   príslušníka   PZ   ČVS:   ORP-1501/PS-B5-2011   zo   dňa 02. decembra 2011 a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Dňa 27. 06. 2013 podal sťažovateľ na Okresnú prokuratúru Bratislava V sťažnosť na prieťahy   trestného   konania   vedeného   na   OO   PZ   Bratislava   V,   Obvodnom   oddelení Petržalka - sever pod ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 a žiadal prešetriť postup povereného príslušníka PZ.

Okresná prokuratúra Bratislava V informovala sťažovateľa listom zo dňa 16. 07. 2013, č. k. 1 Pn 149/11-32 o vybavení sťažnosti na prieťahy trestného konania. Vo vybavení uviedla, že poverený príslušník PZ rozhodol vec 28. 03. 2012 uznesením o odmietnutí veci. Následne   uznesenie   odoslal   prokurátorovi   a sťažovateľovi   ako   doporučenú   zásielku   na adresu   sťažovateľa,   ktorú   uviedol   ako   adresu   na   doručovanie.   Prokurátor   okresnej prokuratúry zistil, že poštovú zásielku som si v odbernej lehote neprevzal a to napriek tomu, že som bol o jej uložení písomne informovaný.   S poukazom na § 66 ods.   3 Trestného poriadku nastala fikcia doručenia uznesenia a uznesenie povereného príslušníka PZ zo dňa 28.   03.   2012   nadobudlo   právoplatnosť.   Následne   trestná   vec   bola   ukončená právoplatnosťou uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia.

List okresnej prokuratúry - vybavenie sťažnosti na prieťahy v konaní a prešetrenie postupu   povereného   príslušníka   PZ   bol   sťažovateľovi   doručený   prostredníctvom zamestnávateľa sťažovateľa 29. 07. 2013.

Uznesenie   prokurátora   okresnej   prokuratúry   č.   k.   1   Pn   149/11-32   sťažovateľ podaním zo dňa 30. 07. 2013 žiadal preskúmať nadriadenou prokuratúrou a tiež žiadal preskúmať postup povereného príslušníka PZ konajúceho vo veci.

Krajská prokuratúra Bratislava prípisom č. k. 1 Kn 551/13-3 zo dňa 28. 08. 2013 oznámila sťažovateľovi,   že napádané rozhodnutia   a   postup   orgánov činných v trestnom konaní vo veci sťažovateľovho trestného oznámenia zo dňa 04. 01. 2011, o ktorom sa viedlo vyšetrovanie pod sp. zn. ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011, boli vydané v súlade zo zákonom a sú aj vecne správne. Podnet sťažovateľa vyhodnotila ako nedôvodný a žiadne opatrenia neprijala.

Sťažovateľ sa dňa 10. 09. 2013 v zmysle zákona č. 153/2001 Z. z. v neskoršom znení podnetom   na   preskúmanie   rozhodnutia   a   postupu   Krajskej   prokuratúry   Bratislava č.   k.   1   Kn   551/13-3   ako   aj   na   preskúmanie   rozhodnutí   a   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní, ktoré mu predchádzalo, obrátil na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky.

Generálna   prokuratúra   SR   prípisom   IV/1   GPt   472/13-7   zo   dňa   04.   10.   2013 vyhodnotila podnet sťažovateľa ako nedôvodný a žiadne opatrenia neprijala.

Sťažovateľ   31.   10.   2013   podal   ďalší   opakovaný   podnet   adresovaný   priamo Generálnemu   prokurátorovi   SR,   ktorým   žiadal   preskúmať   rozhodnutie   prokurátora Generálnej   prokuratúry   IV/1   GPt   472/13-7   ako   aj   zákonnosť   rozhodnutia   a   postupu orgánov   činných   v   trestnom   konaní   ČVS:   ORP-1501/PS-B5-2011,   ktoré   rozhodnutiu predchádzalo.

Opakovaný   podnet   sťažovateľa   vybavila   riaditeľka   trestného   odboru   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   JUDr.   Ľubica   Chlpíková   prípisom č. k. IV/1 GPt 472/13-11 zo dňa 13. 11. 2013. Podnet vyhodnotila ako neobsahujúci žiadne také nové skutočnosti, ktoré by neboli orgánom činným v trestnom konaní v základnom postupe   a   prieskumnej   činnosti   známe,   z   uvedených   dôvodov   ďalší   opakovaný   podnet odložila a neprijala žiadne opatrenia.“

Podľa   sťažovateľa   sa   generálna   prokuratúra   nevysporiadala   s jeho   argumentmi a tvrdeniami,   ktoré   uviedol   v podaní   z 30.   júla   2013,   ktorými   napádal   nezákonnosť doručovania uznesenia „z 28. 03. 2012 povereného príslušníka PZ, ktorým ten trestnú vec odmietol“.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   skutkové   zistenia   orgánov   činných   v trestnom   konaní týkajúce   sa   fikcie   doručenia   uznesenia   príslušníka   Policajného   zboru   sp.   zn. ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 z 28. marca 2012 o odmietnutí veci trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona (ďalej len „uznesenie   príslušníka   Policajného   zboru   z 28.   marca   2012“)   odporujú   zmluvne dohodnutým   podmienkam,   ktorými   sa „dodanie zásielky   sťažovateľovi   malo   spravovať v tom čase“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza,   že   zásielka   obsahujúca   predmetné   uznesenie nemala byť doručovaná na adresu, keďže sťažovateľ mal na Pošte 1, Námestie SNP 35, Bratislava, zriadenú službu Post BOX, pri ktorej „Pošta zásielky nedoručuje na adresu uvedenú na poštovej obálke, ale zásielky ukladá v priečinku v prevádzkových priestoroch pošty“. Z týchto   dôvodov   sťažovateľ   spochybňuje   nadobudnutie   právoplatnosti predmetného uznesenia tak podľa § 66 ods. 3, ako aj § 66 ods. 5 Trestného poriadku, keďže sa „v priečinku PostBOX vôbec nenachádzala“. Napadnuté prípisy generálnej prokuratúry sú   podľa   sťažovateľa   nedostatočne   odôvodnené,   trpia   vadou   arbitrárnosti   a sú nepresvedčivé, keďže generálna prokuratúra sa s jeho argumentmi a námietkami týkajúcimi sa doručovania predmetného uznesenia „dostatočne nevysporiadala, a zároveň neuviedla, z akého dôvodu považuje tieto argumenty za neopodstatnené a bezvýznamné“.

Sťažovateľ ďalej namieta „vecnú správnosť uznesenia povereného príslušníka PZ vydaného   28.   03.   2012   v konaní   ČVS:   ORP-1501/PS-B5-2012“,   keďže „zo   strany povereného   príslušníka   PZ   konajúceho   v sťažovateľovej   trestnej   veci   bola/je   evidentná snaha nepokračovať v trestnom konaní podľa   zásad,   ktoré   ustanovuje Trestný   poriadok a chrániť osobu, ktorá sťažovateľa verbálne a fyzicky napadla a spôsobila mu 13 dňovú práceneschopnosť... Skutkový stav... nebol zistený v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie vo veci.“.

Podľa sťažovateľa trestné konanie „trpí zbytočnými prieťahmi, keď za tri roky od podania trestného oznámenia nebol zistený skutkový stav v rozsahu, ktorý by bez dôvodných pochybností umožňoval spravodlivé rozhodnutia vo veci. Napádané rozhodnutie Generálnej prokuratúry   SR   vzhľadom   na   svoju   arbitrárnosť   spôsobujú   zbytočné   prieťahy   trestného konania a jej postup má taktiež znaky poskytovania ochrany páchateľovi trestného činu a vykazuje   znaky účelového postupu v rozpore   so   základnou   zásadou trestného konania ustanovenú   v   §   1   Trestného   poriadku,   ako   aj   v rozpore   s   čl.   149   Ústavy   Slovenskej republiky.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky,   rozhodnutím   –   prípisom IV/1 GPt 472/13-7 zo dňa 04. 10. 2013 a rozhodnutím – prípisom IV/1 GPt 472/13-11 zo dňa 13. 11. 2013 porušila základné právo P. K. na inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd vo veci skutku z 01. 01. 2011, o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali   a rozhodli   pod   ČVS:   ORP-1501/ST-B5-2011   na   základe   trestného   oznámenia sťažovateľa zo dňa 04. 01. 2011.

2.   Rozhodnutie   –   prípis   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky IV/1 GPt 472/13-7 zo dňa 04. 10. 2013 a rozhodnutie – prípis IV/1 Gn 472/13-11 zo dňa 13. 11. 2013 zrušuje.

3.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   prikazuje   bez   porušovania základných práv sťažovateľa znovu konať a rozhodnúť o opakovanom podnete P. K. zo dňa

31. 10. 2013 vo veci skutku z 01. 01. 2011, o ktorom orgány činné v trestnom konaní konali a rozhodli pod ČVS: ORP-1501/ST-B5-2011.

4. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.000 euro (štyritisíc), ktoré   mu   je   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   povinná   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Kancelárii   Ústavného   súdu   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   P.   K. v konaní o ústavnej sťažnosti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Vychádzajúc z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa je založená na právnom názore, podľa ktorého sú napadnuté prípisy generálnej prokuratúry nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, keďže generálna prokuratúra sa s jeho argumentmi a námietkami   týkajúcimi   sa   doručovania   uznesenia   príslušníka   Policajného   zboru z 28. marca 2012 dostatočne nevysporiadala.

Sťažovateľ namieta aj vecnú (ne)správnosť označeného uznesenia, keďže skutkový stav   podľa   jeho názoru   nebol   zistený   v   rozsahu   nevyhnutnom na rozhodnutie   vo   veci. V konečnom   dôsledku   generálna   prokuratúra   vzhľadom   na arbitrárnosť   jej   napadnutých prípisov „spôsobuje zbytočné prieťahy trestného konania“. Na tomto základe sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Podľa   petitu   sťažnosti   citovaného   v   časti   I   tohto   uznesenia   sťažovateľ   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými prípismi generálnej prokuratúry. V texte sťažnosti sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   síce   namieta   aj   postup a rozhodnutie   orgánu   činného   v   trestnom   konaní,   ktorý   sa   zaoberal   jeho   trestným oznámením zo 4. januára 2011 (uznesenie príslušníka Policajného zboru z 28. marca 2012, pozn.),   ale v   petite   ho   neoznačuje   za   porušovateľa   svojich   práv.   Z   uvedeného   dôvodu ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   len   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozhodnutiami (prípismi) generálnej prokuratúry.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými prípismi generálnej prokuratúry

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,   resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp.   opakovanému   podnetu   vyhoveli   (m.   m.   napr.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr.   I.   ÚS   38/02,   II.   ÚS   358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že generálna prokuratúra najprv prešetrila podanie sťažovateľa z 9. septembra 2013, obsahom ktorého bola žiadosť o preskúmanie postupu Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 551/2013 a Okresnej prokuratúry Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 149/2011, ako aj uznesenie príslušníka   Policajného   zboru   z   28.   marca   2012.   Prokurátor   generálnej   prokuratúry kvalifikoval označené podanie sťažovateľa ako opakovaný podnet a po jeho preskúmaní ho prípisom č. k. IV/1 GPt 472/2013-7 zo 4. októbra 2013 odložil ako nedôvodný.

V prípise prokurátora generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 472/2013-7 zo 4. októbra 2013 sa okrem iného uvádza:

„Poverený príslušník Okresného riaditeľstva PZ Bratislava 5, odboru poriadkovej polície, Obvodné oddelenie... uznesením spisovej značky ČVS: ORP-1501/PS-B5-2011 zo dňa 28. 3. 2012 rozhodol uznesením podľa § 197 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku o odmietnutí veci trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví   podľa   §   156   odsek   1   Trestného   zákona   a   prečinu   hanobenia   národa,   rasy   a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona.

V priebehu konania o tomto podaní už bolo doteraz vydaných niekoľko rozhodnutí (dňa   07.   09.   2011   poverený príslušník   PZ   v danej   veci rozhodol   podľa   § 197   odsek 1 písmeno   a)   Trestného   poriadku,   dňa   23.   09.   2011   ste   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu v zákonnej lehote sťažnosť, dňa 10. 10. 2011 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava 5 zrušil predmetné rozhodnutie a nariadil vo veci konať, dňa 02. 12. 2011 poverený príslušník PZ v danej veci opätovne rozhodol postupom podľa § 197 odsek 1 písmeno a) Trestného, poriadku,   dňa   16.   12.   2011   ste   podal   opakovane   sťažnosť,   dňa   2.   3.   2012   prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava 5 zrušil rozhodnutie povereného príslušníka a nariadil vo veci znovu ďalej konať).

Generálna   prokuratúra   postup   oboch   podriadených   prokuratúr,   ako   aj   polície považuje za zákonný a opodstatnený, nakoľko tento bol v súlade so zisteným skutkovým stavom a taktiež bol vykonaný procesne zodpovedajúcim spôsobom.

Uznesenie povereného príslušníka OO PZ, zo dňa 28. 3. 2012 Vám doručené reálne nebolo. Táto zásielka bola odosielateľovi, (polícii) vrátená poštovým podnikom ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote, ktorá sa skončila dňom 23. 4. 2012. Podľa § 66 odsek 3 Trestného   poriadku   ak   nebol   adresát   zásielky,   ktorú   treba   doručiť   do   vlastných   rúk zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku   vyzdvihnúť.   Ak   si   adresát   zásielku   nevyzdvihne   do   troch   pracovných   dní   od uloženia,   považuje   sa   posledný   deň   tejto   lehoty   za   deň   doručenia,   aj   keď   sa   adresát o uložení nedozvedel. Občan ma teda vždy v styku s orgánmi činnými v trestnom konaný a súdom oznámiť adresu na ktorú mu možno zasielať písomnosti. Pokiaľ neuvedie adresu, na ktorej sa reálne zdržiava, vystavuje sa sám do situácie, že písomnosť sa považuje za doručenú adresátovi aj vtedy, ak sa zásielka vráti z adresy, ktorú na tieto účely uviedol, s tým,   že   adresát   je   neznámy,   a   to   dňom,   keď   bola   zásielka   vrátená   orgánu   činnému v trestnom konaní alebo súdu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel (§ 63 odsek 4 Trestného poriadku). Z obsahu policajného spisu, ako aj z dozorového denníka okresnej prokuratúry vyplýva, že v písomnostiach v styku s orgánmi prípravného konania ste uvádzal adresu... Ide konkrétne napríklad o tieto písomnosti

- oznámenie o trestnom čine zo dňa 3. 1. 2011

- podanie zo dňa 26. 1. 2011

- písomná sťažnosť zo dňa 7. 6. 2011

- sťažnosť zo dňa 23. 9. 2011

- na úradnom zázname napísanom s Vami dňa 21. 11. 2011

- sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 16. 12. 2011

- návrh na vykonanie opatrenia zo dňa 28. 11. 2011 Treba   konštatovať,   že   polícia,   ako   aj   poštový   prepravca   urobili   všetky   potrebné úkony pre doručenie zásielky. Uvedenú adresu ste označil ako adresu na doručovanie, pričom na tejto adrese ste zásielku osobne neprevzal, a nestalo sa tak ani v poštou určenej lehote. Deň uloženia zásielky pošta na poštovej doručenke vyznačila 9. 5. 2012 s tým, že odberná lehota sa skončila dňa 27. 5. 2012. Fikcia doručenia bola preto tak zo strany polície, ako aj okresnou prokuratúrou správne posúdená a aplikovaná.

Obe podriadené prokuratúry už v tomto štádiu konania zaujali aj vecné stanovisko k meritu skončenia konania o trestnom oznámení. Okresná prokuratúra Bratislava 5 Vás listom spisovej značky 1 Pn 149/11-32 zo dňa 16. 7. 2013 informovala o tom, že v postupe povereného príslušníka PZ nebolo zistené akékoľvek pochybenie a jeho postup považuje za zákonný a správny. Rovnako sa vyjadrila k spôsobu skončenia konania o trestnom oznámení aj   prokurátorka   Krajskej   prokuratúry   Bratislava,   keď   v   stanovisku   spisovej   značky 1 Kn 551/13-3   zo   dňa   28. 8.   2013   uviedla,   že   rozhodnutie   povereného   príslušníka   PZ spisovej   značky   ČVS:   ORP-1501/PS-B5-2011   považuje   rovnako   za   vydané   v   súlade so zákonom.

Generálna prokuratúra SR vykonané úkony po podaní trestného oznámenia hodnotí zhodne za postačujúce na postup pre vydanie uznesenia podľa § 197 odsek 1 písmeno d) Trestného   poriadku   a   súčasne   konštatuje,   že   neexistujú   žiadne   dôvody   na   vydanie rozhodnutia o začatí trestného stíhania podľa § 199 odsek 1 Trestného poriadku, resp. uznesenia podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku.

Pre tento záver svedčí hlavne tvrdenie a výpoveď ošetrujúceho lekára E. P. (ako aj jeho   lekárskej   správy -   nálezu   zo   dňa 30.   11.   2011),   svedka   P.   ako ďalších listinných materiálov. S poukazom na vyššie uvedené Váš podnet preto odkladám ako nedôvodný bez prijatia ďalších opatrení k nemu.“

Na ďalšie podanie sťažovateľa z 31. októbra 2013, ktorým sa domáhal preskúmania postupu prokurátora generálnej prokuratúry a jeho prípisu zo 4. októbra 2013, reagovala riaditeľka   trestného   odboru   generálnej   prokuratúry,   ktorá   v   napadnutom   prípise kvalifikovala toto podanie ako ďalší opakovaný podnet a odložila ho s poukazom na to, že neobsahuje „žiadne také nové skutočnosti, ktoré by v základnom postupe neboli orgánom činným v trestnom konaní, ako ani v rámci prieskumnej činnosti známe“. V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdí, že by vo svojom podaní z 31. októbra 2013 uviedol nové skutočnosti, čo potvrdzuje aj jeho obsah (jeho fotokópiu sťažovateľ priložil k sťažnosti).

Vychádzajúc z obsahu napadnutých   prípisov   generálnej prokuratúry, ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa riadne zaoberala opakovaným podnetom a ďalším opakovaným podnetom sťažovateľa, preskúmala príslušnú spisovú dokumentáciu, ako aj postup podriadených prokuratúr (Okresnej prokuratúry Bratislava V a Krajskej prokuratúry v Bratislave) a orgánov Policajného zboru v sťažovateľovej veci a na tomto základe prijala k nim závery, ktoré z ústavného hľadiska možno považovať za akceptovateľné, čo zvlášť platí   pre   právny   záver   o ústavnej   udržateľnosti   použitia   fikcie   o doručovaní   písomností podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku (doručovanie uznesenia príslušníka Policajného zboru z 28. marca 2012, pozn.).

Pre   úplnosť   v nadväznosti   na   sťažovateľom   vyjadrenú   nespokojnosť   s vecnou správnosťou predmetného uznesenia, ako aj s právnym posúdením jeho podnetu, ktorým namietal   „nesprávnosť“   právneho   posúdenia   uznesenia   príslušníka   Policajného   zboru z 28. marca   2012   prokurátorom   generálnej   prokuratúry   v   jeho   prípiseč. k. IV/1 GPt 472/2013-7 zo 4. októbra 2013, ústavný súd len poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Osobe, ktorá podala   trestné   oznámenie,   nevzniká   právo   na   začatie   trestného   stíhania.   Takéto   právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02).

Na základe uvedeného, rešpektujúc zároveň limity svojho oprávnenia zasahovať do činnosti orgánov prokuratúry a ďalších orgánov činných v trestnom konaní vyjadrené v už citovanej   stabilizovanej   judikatúre,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru, že medzi obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutými prípismi generálnej prokuratúry neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe   ktorej   by   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti   mohol   reálne   vysloviť   ich porušenie.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods.   1   dohovoru   napadnutými   prípismi   generálnej prokuratúry

Pri   posudzovaní   sťažností,   ktorými   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď bola sťažnosť   ústavnému súdu   doručená,   už nemôže dochádzať k   namietanému porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Pri výklade základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa smerujúcou podľa petitu proti napadnutým prípisom   generálnej   prokuratúry,   ktoré   majú   právne   účinky   rozhodnutí   o opakovanom podnete   a   o   ďalšom   opakovanom   podnete,   ústavný   súd   tiež   dáva   do   pozornosti   svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti   konštatuje,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   generálna prokuratúra nemohla porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže o jeho opakovanom podnete a o ďalšom opakovanom   podnete   už   napadnutými   prípismi   rozhodla,   a preto   aj túto   časť   sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014