znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 269/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť K. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011 a jeho uznesením z 21. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2012 doručená sťažnosť K. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011 a jeho uznesením z 21. novembra 2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   ako   vlastník   bytov   na...,   B.,   sa domáhal návrhom z 27. januára 1999 podaným Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) a vedeným pod sp. zn. 6 C 12/1999 vypratania tejto nehnuteľnosti proti odporcom, ktorí ju obývali. Keďže sa nevedel domôcť svojich nárokov ani do roku 2010, podal   sťažnosť   ústavnému   súdu,   o   ktorej   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   č.   k.   I.   ÚS 317/2010-39 z 23. februára 2011 tak, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy namietaným postupom okresného súdu bolo porušené a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   rozhodol   v sťažovateľovej   veci rozsudkom č. k. 6 C 12/1999-354 zo 16. júna 2011. Keďže sťažovateľ nesúhlasil s týmto rozsudkom, podal proti nemu 1. júla 2011 odvolanie.

Spisový   materiál   bol   postúpený   krajskému   súdu   18.   októbra   2011.   Sťažovateľ 13. februára 2012 žiadal o nariadenie pojednávania vo veci aj so zreteľom na doterajšiu dĺžku súdneho sporu (trinásť rokov). Pretože krajský súd na žiadosť sťažovateľa nereagoval, sťažovateľ podal 8. júna 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní jeho predsedovi. Poverený podpredseda   krajského   súdu   v   odpovedi   na   sťažnosť   z 27.   júna   2012   (sp.   zn. Spr. 2162/2012)   uviedol,   že sťažnosť je odôvodnená, pričom   poukázal na „nepriaznivú personálnu situáciu“ a na preloženie predsedníčky senátu 4 Co na Najvyšší súd Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. júla 2012.

Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 3. decembra 2012. V doplnení sťažnosti uviedol:

„Zrejme po tom, čo porušovateľ zistil, že bola podaná ústavná sťažnosť, bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 21. 11. 2012, na ktorom v podstate z dôvodu totálnej bezmocnosti navrhovateľ zobral v časti, v ktorej súd sám pribral do konania odporcov v 1. až 7. rade, návrh späť, lebo inak by vôbec nemohol uvažovať o tom, že raz sa tento spor skončí,   ako   aj   z   dôvodu,   že   voči   zomrelým   odporcom   už   navrhovateľ   podal   návrh   na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z...... porušovateľ rozhodol uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec   vrátil   na   nové   prejednanie,   keď   sa   stotožnil   s   dôvodmi   odvolania   sťažovateľa a poukázal i na to, že už predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím mal prvostupňový súd jasne   uvedené   ako   má   postupovať   pri   určení   výšky   bezdôvodného   obohatenia   a   týmto názorom   bol   viazaný,   pričom   prvostupňový   súd   opäť   nerešpektoval   rozhodnutie odvolacieho súdu.

Sťažovateľ je presvedčený, že pokiaľ porušovateľ v tejto fáze mal rozhodnúť len o výške bezdôvodného obohatenia, mal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a nie zrušiť a vrátiť na nové prejednanie, pretože takýmto postupom vyvoláva len ďalšie prieťahy už aj tak neskutočne dlhého konania, pričom sťažovateľ uvažuje nad tým, čo môže byť zámerom porušovateľa   pri   takomto   postupe.   Naozaj   porušovateľ,   resp.   i   súd   nižšieho   stupňa vyčkávajú na to pokiaľ všetci účastníci vymrú?

Nesporné je, že sťažovateľ pôvodne pri podaní návrhu sa domáhal len vypratania nehnuteľnosti, keď bolo evidentné, že tak manželia P. (pôvodní odporcovia) bývajú v byte bez právneho dôvodu a naviac uzatvorili s predchádzajúcim vlastníkom dohodu, na základe ktorej   predchádzajúci   vlastník   predmetnej   nehnuteľnosti   sa   zaviazal   do   tam   uvedeného dátumu   prideliť   týmto   odporcom   byt   a   títo   sa   zaviazali   do   konkrétneho   dátumu nehnuteľnosť vypratať. Podotýkam, že táto dohoda je doložená v súdnom spise a dohodnutý termín vypratania bol stanovený na deň niekoľko rokov pred podaním žaloby. Rovnako ostatní   odporcovia   bývali   v   nehnuteľnosti   sťažovateľa   bez   právneho   dôvodu,   čo   sám odporca J. T. potvrdil vo svedeckej výpovedi, keď uviedol, že družstvo pridelilo byt otcovi, otec postavil nový dom, odsťahoval sa a on v byte ostal bývať so svojou rodinou.... Ak zoberieme do úvahy, že vo veci bolo vydaných v priebehu súdneho sporu 12 rozhodnutí, pričom vec bola postúpená už štyrikrát na Krajský súd Bratislava, ťažko asi niekto presvedčí sťažovateľa o tom, že súdy zabezpečujú ochranu práv účastníkov konania tým, že konajú spravodlivo, účinne a rýchlo. Toto konanie súdov nielen navrhovateľa ale i jeho okolie skôr utvrdzuje v tom, že obrátiť sa na súd za účelom ochrany svojich práv je dnes   zbytočné,   ak   každý   kto   koná   v   súlade   so   zákonom   je   vystavovaný   len   zbytočným útrapám,   stresom,   vynakladaniu   ďalších   finančných   prostriedkov,   pričom   ochrana   práv osôb   je   nielen   v   nedohľadne,   ale   častokrát   fikciou,   alebo   naivnou   ilúziou.   Predstava sťažovateľa,   že   dnes   sa   síce   teoreticky   môže   domáhať   voči   štátu   náhrady   škody,   keď pôvodní odporcovia v prvom a druhom rade za roky trvania súdneho sporu zomreli, musí však začať bežať nové konanie, ktorého dĺžku sťažovateľ ani náhodou nevie predvídať a pôvodný spor voči ostatným odporcom - T. - terajším odporcom v ôsmom až jedenástom rade je v podstate na začiatku, vyvoláva u sťažovateľa skôr des namiesto predstavy, že spor sa môže blížiť k potencionálnemu koncu. Sťažovateľ aj v prípade 100%-ného úspechu sporu nikdy nebude mať pocit, že sa domohol účinne svojich práv, pretože dlhoročný súdny spor, nemožnosť užívať svoje vlastníctvo, výsmech osôb, ktoré takmer 15 rokov bývali v jeho nehnuteľnosti, do ktorej sa nemohol dostať, ponižovanie, pocit dlhodobej bezmocnosti, sa žiadnou náhradou škody, ba ani konečným pozitívnym rozhodnutím súdov nedá napraviť. Sťažovateľa už nikdy nepresvedčí o tom, že tak porušovateľ, ako aj ostatné súdy sú zavalené množstvom práce a veľkým množstvom napadnutých vecí, pretože ak by tomu tak bolo, nemohol by nastať prípad, ako je jeho, že vec musel prejednávať štyrikrát Okresný súd a   najmenej   toľkokrát   Krajský   súd,   pričom   Krajský   súd   opakovane   konštatoval   to,   že zákonný   sudca   nerešpektoval   jeho   predchádzajúce   pokyny   a   to   i   napriek   tomu,   že rozhodnutím a závermi porušovateľa je prvostupňový súd viazaný. Ak by porušovateľ totiž konal   v intenciách   zákona   t.   j.   rýchlo,   účinne   a   spravodlivo,   nebol   by   zrušoval predchádzajúce   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   ale   bol   by   ich   zmenil,   pričom   práve takýmto postupom by došlo k zabezpečeniu účinnej ochrany práv sťažovateľa, a k postupu, ktorý je stanovený v § 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého postup súdu Občiansky súdny poriadok upravuje tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených   záujmov   účastníkov,   pričom   súdy   dbajú   na   to,   aby   nedochádzalo   k porušovaniu práv a právom, chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby práva neboli zneužívané na úkor týchto osôb.

Aj   novela   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   ustanovení   §   221   ods.   1   pripustila možnosť zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa len z taxatívne vymedzených dôvodov, pričom   sťažovateľ   je   presvedčený,   že   v   jeho   prípade   neboli   naplnené   dôvody   uvedené v § 221 ods. 1 O. s. p....

... v prípade sťažovateľa, porušovateľ neposkytol záruku zákonnosti a nezabezpečil ani   ochranu   práv   sťažovateľa,   ktoré   bolo   dlhé   roky   nielen   ohrozené   ale   evidentne odporcami porušované. Porušovateľ túto ochranu práv sťažovateľovi nezabezpečil vôbec, lebo po 14 rokoch bolo konanie zastavené pre správanie sa odporcov a porušovateľ už len v zastavujúcom uznesení zo dňa 19. 2. 2009 konštatoval, že v nehnuteľnosti sťažovateľa bývali   odporcovia   neoprávnene,   čo   bolo   od   počiatku   nesporné.   Ani   za   takejto   situácie porušovateľ, ktorému bol spis postúpený 18. 10. 2011, nie je schopný zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, ktorý sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia.“

Sťažovateľ súčasne navrhol rozšírenie petitu a navrhol rozhodnúť takto: „1.   Práva   sťažovateľa   K.   B.,   bytom   B.   konaním   porušovateľa (sťažovateľ   za porušovateľa označil krajský súd, pozn.)

- domáhať sa svojho práva, verejne prerokovať vec bez zbytočných prieťahov, podľa či. 48 ods. 2 Ústavy SR.

- právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR boli porušené.

2. Porušovateľovi sa zakazuje pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa a Ústavný súd   SR   zrušuje   rozhodnutie   porušovateľa   sp.   zn.   4Co   462/2011   zo   dňa   21.   11.   2012 a prikazuje porušovateľovi, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 4Co 462/2011 konal a vo veci meritórne rozhodol.

3. Sťažovateľovi K. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 €, ktorú je povinný   porušovateľ   vyplatiť   sťažovateľovi   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Súčasne   porušovateľ   je   povinný   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   sťažovateľovi trovy   konania   vo   výške   2.837,08   €   (1   úkon   právnej   pomoci   podľa   §   11   ods.   3   vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 127,16 € a 1 úkon právnej pomoci zo sumy 50.000,- € podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 526,13 € - 3 úkony á 653,29 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, rozšírenie, 3 x režijný paušál á 7,63 €, 20% DPH v sume 472,85   €)   k   rukám   advokátky   JUDr.   E.   B.   a   to   do   15   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 244/2010).

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   považoval   za potrebné najprv   zdôrazniť,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   právnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd predbežne   prerokoval   sťažnosť   v   rozsahu   namietaného   porušenia   tých   práv,   ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy), a len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého sťažovateľ označil za porušovateľa (krajský súd) jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy.   Námietky   proti   neefektívnemu   postupu   okresného   súdu,   na   ktoré   sťažovateľ poukazuje   v   texte   sťažnosti   mimo   jej   petitu,   je   totiž   v   súlade   s doterajšou   judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07, IV. ÚS 37/2013).

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje ústavnému súdu, aby okrem iného rozhodol, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že namietané odvolacie konanie začalo 1. júla 2011 doručením odvolania okresnému súdu, krajskému súdu bol predložený súvisiaci spisový materiál spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa 18. októbra 2011. Sťažovateľ 15.   februára   2012   doručil   krajskému   súdu „žiadosť   o vytýčenie   termínu   pojednávania“ a 8. júna 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú prípisom z 27. júna 2012 odpovedal sťažovateľovi podpredseda krajského súdu s tým, že uznal sťažnosť za dôvodnú a krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. 4 Co 462/2011-413 z 21. novembra 2012 tak, že odvolacie konanie v časti výroku o zamietnutí návrhu voči odporcom v 1. až 7. rade zastavil a v ostatnej napadnutej časti a časti týkajúcej sa výrokov, ktorými okresný súd vo zvyšku návrh zamietol, a v časti trov konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   sa v okolnostiach   posudzovanej   veci   prejavilo   v zásade   ako   účinný   prostriedok   nápravy. Súčasne konštatuje, že namietané konanie pritom netrvá tak dlho, aby to umožňovalo po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o zbytočných prieťahoch.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011 s poukazom na   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 343/04,   IV. ÚS 311/09) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011 a jeho uznesením z 21. novembra 2012

Podstatou   námietok   sťažovateľa,   na   základe   ktorých   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, spočíva v tom, že tvrdí, že krajský súd mal vo veci meritórne rozhodnúť sám, a nie napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Toto je jediné pochybenie, ktoré sťažovateľ namieta voči napadnutému uzneseniu krajského súdu v doplnení sťažnosti, a zastáva právny názor, že na takýto postup krajského súdu nebol právny dôvod a krajský súd, keď bol toho názoru, že rozsudok okresného súdu nie je správny, mal ho sám zmeniť, t. j. rozhodnúť vo veci   samej.   Tento   svoj   právny   názor   prezentuje   v doplnení   sťažnosti   bez   toho,   aby k nemu doložil napadnuté uznesenie krajského súdu tak, ako to ustanovuje § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako jednu zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   je   v konaní   pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom  advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05,   IV.   ÚS   267/08)   vrátane   splnenia   povinností   podľa   §   50   ods.   2   zákona o ústavnom súde, ktoré sťažovateľ zjavne nesplnil.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že si vyžiadal z krajského súdu napadnuté uznesenie   č.   k.   4   Co   462/2011-413   z 21.   novembra   2012.   Z odôvodnenia   napadnutého uznesenia vyplýva, že „Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa, ako aj odvolanie odporkyne 9/ a s poukazom na ust. § 212 ods. 1 O. s. p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa a odporkyne 9/ s poukazom na ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez prejednania odvolania mal za to, že odvolanie navrhovateľa a odporkyne 9/ je dôvodné.“.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o tom,   že   odvolacie   konanie   v časti   výroku o zamietnutí návrhu voči odporcom v 1. až 7. rade zastavuje, odôvodnil takto:

„Odvolací súd bez prejednania odvolania a pred začatím odvolacieho pojednávania s poukazom na ust. §100 ods. 1 O. s. p. oboznámil prítomným zúčastnených ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci, najmä v súvislosti s výrokom súdu prvého stupňa, ktorým návrh voči odporcom 1/ až 7/ zamietol. Vzhľadom   na   takého   poučenie   odvolacieho   súdu   zástupca   navrhovateľa   vzal   odvolanie v časti týkajúceho sa výroku,   ktorým súd prvého stupňa návrh voči odporcom 1/ až 7/ zamietol, vzal späť.

S poukazom na ust. § 207 ods. 2 a 3 O. s. p. pokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno   ho   vziať   späť.   Ak   niekto   vzal   odvolanie   späť,   nemôže   ho   podať   znova.   Ak   sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd odvolacie konanie v časti výroku zamietnutí návrhu voči odporcom 1/ až 7/ zastavil.“

Krajský súd svoje rozhodnutie o tom, že ruší rozsudok okresného súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie v ostatnej napadnutej časti a časti týkajúcej sa výrokov, ktorým okresný súd vo zvyšku návrh zamietol, ako aj v časti trov konania odôvodnil takto: „Z obsahu spisu vyplýva, že unesením odvolacieho súdu zo dňa 19. 02. 2009, č. k. 6Co 182/07-251 odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu v časti vypratania nehnuteľnosti rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Zároveň vo zvyšku napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľom trovy konania v súvislosti s vyprataním nehnuteľnosti k rukám ich právnej zástupkyne. Odvolací súd   vo   svojom   odôvodnení   poukázal   na   tú   skutočnosť,   že   navrhovatelia   rozšírili   návrh o náhradu škody, ktorý odôvodnili tým, že im vznikla majetková ujma v dôsledku toho, že predmetné byty, ktorých sú vlastníkmi, nemôžu užívať, pričom na súde prvého stupňa v roku 2002 uviedli, že sa domáhajú náhrady škody, ktorá zodpovedá priemernému nájomnému, ktoré   by získali   za prenájom predmetných   bytov,   pričom   v odvolaní na č.   l.   114 proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 6C 12/99-100, zo dňa 30. 01. 2003 navrhovatelia návrh v časti náhrady škody rozšírili tak, že požadujú náhradu škody za obdobie od 01. 12. 2001 do 31. 05. 2003 po 3.000,- Sk a následne podaním z 03. 06. 2005 na č. l. 143 navrhovatelia návrh o náhradu škody rozšírili za obdobie od 01. 06. 2003 do vypratania bytu vo výške

3.000,- Sk mesačne. (Súd prvého stupňa návrh o náhradu škody zamietol z dôvodu, že v danom   prípade   sa   nejedná   o   protiprávny   stav,   ktorý   by   vznikol   zavinením   odporcov) Odvolací súd však poukázal na tú skutočnosť, že tento záver súdu prvého stupňa nie je správny, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by sporné byty boli odporcom pridelené rozhodnutiami   o   pridelení   bytu   a   preto   odporcom   nevzniklo   právo   osobného   užívania sporných bytov, ktoré by sa v zmysle § 871 ods. 1 Obč. zákonníka mohlo transformovať na nájom.   Odporcovia   preto   v   sporných   bytoch   bývajú   bez   právneho   dôvodu.   Tým,   že odporcovia v sporných bytoch bývali bez právneho dôvodu a neplatili za bývanie v týchto bytoch navrhovateľom žiadnu úhradu, získali na úkor navrhovateľov majetkový prospech v zmysle ust. § 451 ods. 2 Obč. zákonníka. Zároveň odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol,   že   výška   bezdôvodného   obohatenia   zodpovedá   čiastke   vynakladanej   obvykle v danom mieste (Lamač) a v čase užívania obdobných bytov. Toto bezdôvodné obohatenie sú   odporcovia   povinní   navrhovateľom   vydať   podľa   §   456   prvá   veta   Obč.   zákonníka. Zároveň   bolo   potrebné   zohľadniť   nárok   odporcov   na   náhradu   nevyhnutných   nákladov, ktoré na sporné byty vynaložili (§ 458 ods. 3 Obč. zákonníka).

Súd prvého stupňa sa vyššie uvedeným právnym názorom, uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 19. 02. 2009, pod č. k. 6Co 182/07-251 neriadil a to i napriek tomu, že odvolací súd uložil súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie na zistenie výšky   bezdôvodného   obohatenia.   Súd   prvého   stupňa   síce   poukázal   na   ust.   §   451 Obč. zákonníka,   avšak   dospel   k   záveru,   že   primeraným   nájomným,   resp.   bezdôvodným obohatením   nie   je   suma   3.000,-   Sk   mesačne,   ale   s   poukazom   na   Vyhlášku   č.   60/1964 vypočítal nájomné pri bytoch 3. kategórie v zmysle tejto vyhlášky, ako i vzhľadom na výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 22. 12. 2003 ustálil sumu 3.153,58 € z dôvodu,   že   v   predmetnom   období   bol   nájom   bytov   regulovaný   a   preto   súd   priznal navrhovateľovi vydanie bezdôvodného obohatenia zodpovedajúce maximálnej možnej výške nájomného.

Súd prvého   stupňa   v danom prípade vychádzal z   nesprávneho právneho   názoru, nevykonal dôsledne dokazovanie v súvislosti s uplatňovaným nárokom navrhovateľa na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   tak,   ako   to   bolo   uvedené   už   v   predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorú napadla odporkyňa 9/ ako aj v časti, ktorých rozsudok súdu prvého stupňa napadol navrhovateľ, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého   stupňa   musieť   vykonať   riadne   dokazovanie   na   zistenie   výšky   bezdôvodného obohatenia,   pričom   odvolací   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   odvolacieho   súdu   zo   dňa 19. 02. 2009, pod č. k. 6Co 182/07-251, keď výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá čiastke vynakladanej obvykle v danom mieste Lamači a v čase užívania obdobných bytov s prihliadnutím   na   zohľadnenie   nároku   odporcov   v súvislosti   s   náhradou   nevyhnutných nákladov, ktoré na sporné byty vynaložili. Nebol správny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľovi vznikla škoda len vo výške regulovaného nájomného z dôvodu, že medzi účastníkmi konania nevznikol nájomný vzťah.

Odvolanie navrhovateľa je dôvodné aj pokiaľ sa týka úrokov z omeškania, v tejto časti bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné,   keď nebolo zrejmé, prečo odporcovia 8/ až 11/ mali byť v omeškaní práve odo dňa 19. 11. 2009.

Vzhľadom na vyššie uvedené bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne vykonať dokazovanie na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia tak ako bolo vyššie uvedené.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia jednoznačne poukázal na to, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní neriadil právnym názorom uvedeným v uznesení krajského súdu č. k. 6 Co 182/07-251 z 19. februára 2009, nevykonal   dôsledne   dokazovanie   a pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z nesprávneho právneho názoru. Napadnuté uznesenie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu ani   svojvoľné,   ani   arbitrárne,   a   preto   je   ústavne   konformné.   Po   posúdení   obsahu odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   uzavrel,   že   sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013