znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 269/2012-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. F. V., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.   R.   B.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr. R.   B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MObdo/4/2010 z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. F. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2011 doručená sťažnosť MUDr. F. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 MObdo/4/2010 z 30.   marca   2011 (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti   a z predložených   dokumentov   ústavný   súd   zistil   nasledujúce skutočnosti:

E. V. (ďalej len „odporkyňa“) vystavila 26. októbra 2005 na rad sťažovateľa vlastnú zmenku na sumu 80 000,00 € s dátumom splatnosti 2. február 2006. Keďže odporkyňa v lehote   splatnosti   sťažovateľovi   zmenkovú   sumu   nezaplatila,   sťažovateľ   sa   obrátil na Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) s návrhom na vydanie zmenkového platobného rozkazu. Okresný súd vydal zmenkový platobný rozkaz č. k. 1 Zm/107/07-17 z 18. mája 2007 (ďalej len „zmenkový platobný rozkaz“).

Odporkyňa   podala   v   zákonnej   lehote   námietky   proti   zmenkovému   platobnému rozkazu,   na   prerokovanie   ktorých   nariadil   okresný   súd   pojednávanie   na   5.   máj   2008. Odporkyňa sa ho nezúčastnila, avšak svoju neúčasť riadne ospravedlnila.

Okresný   súd   vyhodnotil   námietky   odporkyne   ako   nedôvodné   a   rozsudkom   č. k. 1 CbZm 18/07-54 z 5. mája 2008 ponechal zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu v platnosti. Proti tomuto rozsudku sa odporkyňa odvolala.

Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č. k. 1 CoZm/8/2008-76 z 18. februára 2009 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu odňatia možnosti odporkyne konať pred súdom, keďže dospel k názoru, že jej nebolo umožnené vyjadriť sa k výsledkom výsluchu sťažovateľa na pojednávaní, na ktorom neúčasť riadne ospravedlnila.

Okresný súd opätovne nariadil na prerokovanie námietok odporkyne pojednávanie na 20. apríl 2009, ktorého sa odporkyňa už zúčastnila. Okresný súd opätovne vyhodnotil jej námietky ako nedôvodné, a preto rozsudkom č. k. 1 CbZm 18/07-100 z 20. apríla 2009 ponechal zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu v platnosti.

Odporkyňa   podala   27.   mája   2009   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie, ktoré ale krajský súd uznesením č. k. 1 CoZm 13/2009-136 z 3. marca 2010 odmietol ako podané oneskorene.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal na základe podnetu odporkyne 24. mája 2010 v súlade s § 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   proti zmenkovému   platobnému   rozkazu   a právoplatnému   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 1 CbZm 18/07-100   z   20.   apríla   2009   mimoriadne   dovolanie.   Generálny   prokurátor odôvodnil mimoriadne dovolanie dvoma dôvodmi. Prvý dôvod spočíval v tom, že o vydaní zmenkového platobného rozkazu nerozhodol zákonný sudca, ale vyšší súdny úradník bez toho,   aby   boli   splnené   podmienky   uvedené   v   zákone   č. 549/2003   Z. z.   o   súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o súdnych úradníkoch“). Podľa názoru generálneho prokurátora vydal vyšší súdny úradník zmenkový platobný rozkaz bez poverenia sudcu, keďže takéto poverenie nebolo ani súčasťou spisu a ani rozvrhu práce súdu na kalendárny rok tak, ako to ukladá § 3 ods. 5 zákona o súdnych úradníkoch. Druhý dôvod spočíval v tom, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nadobudlo právoplatnosť bez toho, aby bolo preskúmané zákonným spôsobom v zmysle vtedy platnej právnej úpravy podľa § 374 ods. 3 OSP.

Najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu vyhovel z dôvodu, že zmenkový platobný rozkaz nevydal zákonný sudca, keďže vyšší súdny úradník nemal potrebné poverenie sudcu na takýto úkon, a zároveň boli v konaní zistené také procesné vady (nemožnosť vyjadriť sa k dôkazom), ktoré viedli k tomu, že odporkyni bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší   súd   preto   napadnutým   uznesením   zrušil   zmenkový   platobný   rozkaz,   rozsudok okresného súdu č. k. 1 CbZm 18/07-100 z 20. apríla 2009 potvrdzujúci zmenkový platobný rozkaz,   ako   aj   uznesenie   krajského   súdu   č. k.   1 CoZm 13/2009-136   z   3.   marca   2010 odmietajúce   odvolanie   proti   tomuto   rozsudku   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu,   v ktorej   navrhol,   aby   ju   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie   a rozhodol,   že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o predbežnom   opatrení,   ktorým   by „v   súlade   so   zásadou   hospodárnosti   občianskeho súdneho konania“ odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa   sťažovateľa   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu „trpí   v   celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov, v dôsledku čoho vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia   a   nepreskúmateľnosti   pre   nedostatok   dôvodov“.   Napadnutému   uzneseniu najvyššieho   súdu   sťažovateľ   vyčíta   tri   zásadné   nedostatky.   Po   prvé, najvyšší   súd   mal dospieť k „objektívne nepravdivým“ tvrdeniam o nedostatku existencie poverenia vyššieho súdneho   úradníka   potrebného   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu.   Po   druhé, najvyšší   súd   nesprávne   vyhodnotil   procesné   vady   v konaní   pred   okresným   súdom, a po tretie,   najvyšší   súd   nemal   vôbec   pripustiť   mimoriadne   dovolanie   podané   s takým časovým odstupom od právoplatnosti rozsudku okresného súdu ponechávajúceho zmenkový platobný rozkaz v platnosti, navyše ak odporkyňa proti nemu nepodala včas odvolanie.

Ústavný   súd   vyzval   20.   júla   2011   okresný   súd   na   predloženie   spisu   sp. zn. 1 CbZm 18/97   a na   vyjadrenie   sa   k sťažnosti,   osobitne   na zaujatie   stanoviska k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k povereniu vyššieho súdneho úradníka.

Okresný súd vo vyjadrení z 27. júla 2011 uviedol, že poverenie pre vyššieho súdneho úradníka   bolo   vydané   28.   februára   2007   a toto   poverenie   bolo   súčasťou   rozvrhu   práce na rok 2007. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že poverenie nebolo zverejnené na internete, hoci bolo skutočne vydané, nemožno hodnotiť tak, že rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník bez poverenia. Vyjadrenie okresného súdu bolo 8. augusta 2011 zaslané sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie.

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   zo 17.   augusta   2011   považoval   vyjadrenie okresného súdu za podporujúce jeho sťažnosť a naďalej zotrvával na svojom názore, že najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní tak, že porušil jeho v sťažnosti označené práva.

Ústavný súd vyzval 27. septembra 2011 na vyjadrenie sa k sťažnosti aj najvyšší súd.

Ústavnému   súdu   bol   3.   novembra   2011   doručený   návrh   JUDr.   J.   S.,   predsedu obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu,   č. k.   KP 4/2011-76,   Nobs 131/2011 z 31. októbra 2011 označený ako „Námietka predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu Slovenskej   republiky   JUDr.   Ľudmile   Gajdošíkovej,   JUDr.   Ladislavovi   Oroszovi a JUDr. Jánovi   Lubymu“ vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa.   Uznesením   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 161/2012-8 z 18. apríla 2012 bol návrh na začatie konania o vylúčení sudcov senátu IV. ÚS z výkonu ich sudcovskej funkcie odmietnutý z dôvodu, že nebol podpísaný navrhovateľom ani jeho zástupcom (návrh obsahoval iba podpis overujúci „Za správnosť vyhotovenia“ podpísaný H. F.). Od vznesenia námietok predpojatosti až do právoplatného rozhodnutia o nich nemohol IV. senát ústavného súdu vo veci konať.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a   aké   skutkové   zistenia   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno   uvažovať len v prípade,   ak by sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je   aj   právo   či   už   účastníka   konania,   procesnej   strany   v   konaní   alebo   právo   inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Podľa   sťažovateľa   je   napadnuté   uznesenie   arbitrárne   a nepreskúmateľné,   pričom proti nemu namieta tri zásadné nedostatky.

Sťažovateľ   najprv   namietal,   že   najvyšší   súd   dospel   k „objektívne   nepravdivým“ tvrdeniam   o nedostatku   existencie   poverenia   vyššieho   súdneho   úradníka   potrebného na vydanie zmenkového platobného rozkazu, a arbitrárne tak aplikoval § 3 ods. 5 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“).

Podľa § 3 ods. 5 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na   základe   poverenia   sudcu   samostatne.   Poverenie   je   súčasťou   rozvrhu   práce   alebo súčasťou súdneho spisu.

Podľa   § 50   ods. 3   zákonom   č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   rozvrh   práce   spolu   so   stanoviskom sudcovskej rady sú verejne prístupné. Predseda príslušného súdu je povinný zabezpečiť rozvrh práce každému sudcovi tohto súdu. Každý má právo nazrieť do rozvrhu práce a robiť si z neho výpisy a odpisy.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len   „ministerstvo“)   č. 118/2005   Z. z.   o náležitostiach   rozvrhu   práce   predseda   súdu zabezpečí,   aby   bol   rozvrh   práce   spolu   so   stanoviskom   sudcovskej   rady   zverejnený na internetovej stránke ministerstva... Predseda súdu taktiež zabezpečí zverejnenie všetkých dodatkov k rozvrhu práce na internetovej stránke ministerstva.

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   vychádzal   z toho,   že „podľa   zverejneného rozvrhu práce Okresného súdu   Bratislava V   na   rok   2007   (str.   39) mali byť poverenia sudcov dané vyšším súdnym úradníkom podľa zákona č. 549/2003 Z. z. súčasťou rozvrhu práce. Rozvrh práce Okresného súdu Bratislava V na rok 2007, zverejnený na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR, neobsahoval žiadne poverenie sudcu, dané vyššiemu súdnemu   úradníkovi.   Teda   poverenie   vyššej   súdnej   úradníčky,   ktorá   vydala   napadnutý zmenkový   platobný   rozkaz   tak,   ako   to   namietal   v   mimoriadnom   dovolaní   generálny prokurátor,   sa nenachádzalo ani v súdnom spise a nebolo ani súčasťou rozvrhu práce na rok 2007.“. Najvyšší súd z toho vyvodil, že rozsudok nebol vydaný zákonným sudcom.Podľa sťažovateľa „Z poverenia zákonnej sudkyne JUDr. V. U. zo dňa 28. februára 2007 vyplýva, že s účinnosťou od 1. marca 2007 bolo vyššej súdnej úradníčke Mgr. V. J. v súlade   s   ust.   § 5   a   6   Zákona   o   súdnych   úradníkoch   vydané   poverenie   vo   veciach zapísaných do registra 1 Zm a 1 CbZm týkajúce sa okrem iného aj vydávania zmenkových (šekových) platobných rozkazov (bod 14 poverenia). Uvedené poverenie je v zmysle bodu 39 súčasťou rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava V na rok 2007 a súčasne je uložené na súde pod zn. Spr 3291/06.“.

Najvyšší súd reagoval iba na časť námietok generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní týkajúcich sa nedostatkov spojených s rozhodovaním vyššieho súdneho úradníka v tejto veci (ďalšia časť sa týkala nedostatočného preskúmania v opravnom postupe podľa ustanovení   v tom   čase   platného   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Najvyšší   súd   pritom vychádzal zo skutkovo ustáleného stavu, že poverenie nebolo súčasťou ani spisu a nebolo ani súčasťou   zverejneného   rozvrhu   práce   na rozhodujúce   časové   obdobie.   Ústavný   súd pripomína,   že   v zásade   nie   je   oprávnený   skúmať   skutkové   závery   všeobecných   súdov. Najvyšší   súd založil   svoju   úvahu na tom, že poverenie sudcu   dané vyššiemu   súdnemu úradníkovi musí byť zverejnené na internetovej stránke ministerstva.

Úvaha najvyššieho súdu, podľa ktorej sa má právoplatné rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom zrušiť na základe mimoriadneho opravného prostriedku z toho dôvodu, že poverenie nebolo súčasťou spisu ani nebolo zverejnené v rozvrhu práce na internetovej stránke   ministerstva,   sa   môže   javiť   ako   formalistická,   sankcionujúca   účastníka   konania za zlyhanie súdu v interných postupoch prezentácie rozvrhu práce, ktoré on sám nemôže ovplyvniť, ak by sa mala uplatniť aj vtedy, keď poverenie sudcu bolo skutočne dané a bolo aj zahrnuté v rozvrhu práce (zisťovanie čoho je však otázkou zisťovania skutkového stavu, ktoré neprislúcha ústavnému súdu), nebolo však zverejnené na internetovej stránke. Ústavný súd ale dodáva, že uvedená časť argumentácie najvyššieho súdu bola iba jedným z dôvodov, pre   ktoré   bol   rozsudok   okresného   súdu   ponechávajúci   zmenkový   platobný   rozkaz v platnosti, ako aj samotný zmenkový platobný rozkaz napadnutým uznesením najvyššieho súdu zrušený, a sama osebe preto nepredstavovala jediný dôvod vedúci k zrušeniu týchto rozhodnutí.   Preto   aj   v prípade,   ak   by   ústavný   súd   považoval   túto   časť   odôvodnenia napadnutého uznesenia za ústavne neudržateľnú, naďalej by mohlo napadnuté uznesenie ako celok obsahovať dostatok ústavne udržateľných záverov, čo by naďalej mohlo viesť k záveru o nevyhnutnom odmietnutí sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   ústavnú   konformitu   záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).

Ďalšia   námietka   sťažovateľa   smerovala   proti   tej   časti   odôvodnenia   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu,   v ktorej   tento   súd   vychádza   zo   záveru   o odňatí   možnosti odporkyni konať pred súdom.

Podľa   najvyššieho   súdu   z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   postupom   súdu,   ktorý predchádzal vydaniu rozsudku okresného súdu č. k. 1 CbZm 18/07-100 z 20. apríla 2009, bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, a to najmä s ohľadom na dve okolnosti.   Podľa   najvyššieho   súdu „Z   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   vyplynulo,   že odporkyňa   požiadala   o   odročenie   pojednávania (určeného   na   5.   máj   2008,   pozn.), preukázala, že mala vážny dôvod, pre ktorý sa na pojednávanie nedostavila, svoju neúčasť riadne ospravedlnila a žiadala o odročenie pojednávania. Tým, že súd prvého stupňa konal a rozhodol v neprítomnosti riadne ospravedlnenej odporkyni,   odňal odporkyni možnosť konať pred súdom a účinne sa brániť.“. Ďalej najvyšší súd uviedol, že „K ďalšej procesnej nesprávnosti došlo v dôsledku porušenia § 118 ods. 2 O. s. p. V zmysle tohto ustanovenia predseda   senátu   alebo   samosudca   podľa   doterajších   výsledkov   konania   uvedie,   ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Obsah hore uvedenej zápisnice nedáva   podklad   pre   záver,   že   súd   prvého   stupňa   dôsledne   postupoval   podľa   tohto ustanovenia citovaný § 118 ods. 2 O. s. p. ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť možnosť, aby tomu, s čím ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní... Táto procesná vada je dôvodom,   pre   ktorý   musí   dovolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   vždy   zrušiť,   pretože rozhodnutie   vydané   v   konaní   postihnutom   tak   závažnou   procesnou   vadou,   nemôže   byť považované za správne.“.

Podľa   sťažovateľa   nedosahuje   pochybenie,   ktoré   najvyšší   súd   mimoriadnym dovolaním napadnutému rozsudku okresného súdu vyčíta, takú intenzitu, ktorá by v zmysle ním   označenej   judikatúry   najvyššieho   súdu   (Zbierka   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov Slovenskej   republiky   č. 39,   ročník   1993)   odôvodňovala   záver   vyhovieť   mimoriadnemu dovolaniu. Zároveň odporkyňa mala mať možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledku konania prostredníctvom odvolania, t. j. vyjadriť sa k výpovedi sťažovateľa z 5. mája 2008 a uviesť všetko,   čo   proti   nej   namieta.   Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   časti   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu odôvodňujúcej porušenie § 118 ods. 2 OSP uvádza, že „je nelogické, aby sa porušovateľ (najvyšší súd, pozn.) odvolával na skutočnosť, že odporkyni bola odňatá možnosť   konať   pred   súdom   v   súvislosti   s   tým,   že   súd   nerešpektoval   ust.   § 118   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   pričom odporkyňa   na predmetnom pojednávaní nebola prítomná. Rovnako sťažovateľ poukazuje na zápisnicu z pojednávania zo dňa 20. apríla 2009,   kde   súd   práve   s poukazom   na   ust.   § 118   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku uviedol, že pre posúdenie včas podaných námietok nie je potrebné opätovne sťažovateľa, ktorý   už   bol   vypočutý   dňa   5. mája   2008   predvolávať.   Na   tomto   pojednávaní   mala odporkyňa možnosť vyjadriť sa k jeho výpovedi, uviesť k veci všetko, čo považovala za potrebné a tým ako účastník konania plne uplatniť svoj vplyv na výsledku konania.“.

Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení za ústavne udržateľný, nevykazujúci znaky arbitrárnosti   ani zjavnej neodôvodnenosti.   Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa súd spravoval pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní. Najvyšší súd má právomoc posúdiť okolnosti   prípadu,   ako   aj   intenzitu   porušenia   procesných   noriem,   ktoré   by   mohli   viesť k záveru o vyhovení mimoriadnemu opravnému prostriedku. Do tejto právomoci nemôže ústavný súd zasahovať, ak je vykonávaná ústavne udržateľným spôsobom. Rovnaký názor zastáva   ústavný   súd   aj   voči   tej   časti   argumentácie   sťažovateľa,   ktorá   sa   týka   tvrdenej nesprávnej   aplikácie   § 118   OSP.   Ústavný   súd   uvádza,   že   z reprodukovanej   časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu („Obsah hore uvedenej zápisnice nedáva podklad pre záver...“) nie je zrejmé, či ide o zápisnicu z pojednávania z 8. mája 2008,   na   ktorom   nebola   odporkyňa   prítomná,   alebo   z pojednávania   z   20.   apríla   2009. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je ale zjavné, že podstata argumentácie najvyššieho súdu   spočívala   v tom,   že   nedostatočné   dokazovanie,   resp.   odňatie   možnosti   odporkyni vyjadriť   sa   k výpovedi   sťažovateľa   uskutočnenej   na   pojednávaní,   na   ktorom   nebola prítomná, nebolo „zhojené“ tým, že okresný súd následne zhrnul výsledky doterajšieho konania podľa § 118 ods. 2 OSP, navyše keď aj toto samotné zhrnutie považoval najvyšší súd za nedostatočné. Ani v tejto argumentácii nenachádza ústavný súd také znaky svojvôle alebo   nedostatočného   odôvodnenia,   ktoré   by   odôvodňovali   prijať   sťažnosť   na   ďalšie konanie.

Vo   svojej   tretej   námietke   sťažovateľ   uvádza,   že   najvyšší   súd   mal   mimoriadne dovolanie   považovať   za   neprípustné,   a to   vzhľadom   na   dlhší   časový   odstup od právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo mimoriadnym dovolaním napadnuté, a vzhľadom na   procesné   štádium,   v ktorom   sa   vec   nachádzala.   Podľa   sťažovateľa „Prvostupňový rozsudok 2 (rozsudok okresného súdu č. k. 1 CbZm 18/07-100 z 20. apríla 2009, pozn.), ktorý ponechal Zmenkový platobný rozkaz v platnosti, sa stal právoplatným dňa 26. mája 2009...   Mimoriadne   dovolanie   bolo   podané   dňa   24.   mája   2010,   t. j.   po   roku od právoplatnosti   Prvostupňového   rozsudku   2 (rozsudok   okresného   súdu   č. k. 1 CbZm 18/07-100   z   20.   apríla   2009   ponechávajúcemu   zmenkový   platobný   rozkaz v platnosti, pozn.), kedy už bola celá právna vec v poslednom štádiu konania v exekúcii. Tým, že Porušovateľ vyhovel Mimoriadnemu dovolaniu, zrušil všetky rozhodnutia, ktoré v tomto konaní boli vydané a celú vec vrátil do počiatočného štádia konania. Podľa názoru Sťažovateľa   je   nevyhnutné,   aby   aj   procesné   inštitúty   zakotvené   v   Občianskom   súdnom poriadku   boli   využívané   ústavne   konformným   spôsobom,   t. j.   spôsobom,   ktorý   by nepredstavoval zásah do základných práv a slobôd. Sťažovateľ sa domnieva, že Porušovateľ tak nepostupoval, keď vyhovel Mimoriadnemu dovolaniu podanému na základe rozhodnutia o odmietnutí oneskorene podaného odvolania Odporkyne.“. Zároveň sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku   oneskoreného   podania   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 1 CbZm 18/07-100 z 20. apríla 2009 ponechávajúcim zmenkový platobný rozkaz v platnosti musí   odporkyňa   niesť   procesné   následky   spojené   so zmeškaním   lehoty   na   odvolanie, pričom sťažovateľ za taký následok zjavne považuje to, že mimoriadne dovolanie by malo byť neprípustné.

Podľa   § 243g   OSP   mimoriadne   dovolanie   podáva   generálny   prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Ako uvádza sám sťažovateľ, rozsudok okresného súdu č. k. 1 CbZm 18/07-100 z 20. apríla 2009 nadobudol právoplatnosť   26.   mája   2009   a mimoriadne   dovolanie   bolo   generálnym   prokurátorom podané   24.   mája 2010.   Uplatňovanie zákona   v   súdnom   konaní a postup   súdu   v   súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (I. ÚS 84/08), a preto nie je táto námietka sťažovateľa opodstatnená.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   odôvodňovala   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Samotná skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa týkajúcu sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať   sa   aj   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   uplatnenými   v   petite   jeho   sťažnosti a neprichádzalo   už   ani   do   úvahy   rozhodovať   o jeho   návrhu   na   odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012