znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 269/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – C., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob/31/2010-180 z 26. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. – C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2011 doručená sťažnosť P. J. – C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob/31/2010-180 z 26. októbra 2010.

Podľa názoru sťažovateľa „... Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je rozhodnutie: Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Cob 31/2010 zo dňa 26. 10. 2010, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 33 Cb 403/2003 zo dňa 10. 11. 2009, vo výroku o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania a ktorým rozsudkom zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť dňa 2. 12. 2010.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania podaným dňa 24. 1. 2003 domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 1.844,72 € (55.574,- Sk), titulom nezaplatenia zmluvnej pokuty a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. V predmetnej   právnej   veci   Okresný   súd   Košice   II   vydal   platobný   rozkaz.   Proti platobnému   rozkazu   podal   žalovaný   dňa   15.   4.   2003   odpor   s odôvodnením,   v ktorom navrhol, že je nepochybné, že žalobcovi nárok na penále nevznikol, ani vzniknúť nemohol a preto tento neexistujúci nárok nemôže uplatňovať v tomto konaní.

Sťažovateľ vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že podľa zmluvy o dielo, ktorú účastníci konania medzi sebou uzavreli, sa odporca ako objednávateľ v čl. VI. zaviazal   v prípade   omeškania   s úhradou   faktúr   zaplatiť   zmluvnú   pokutu   vo   výške   0,3% z fakturovanej čiastky za každý deň omeškania. Keďže sa odporca dostal do omeškania s úhradou svojich finančných záväzkov, bola mu daňovým dokladom – faktúrou č. 02102 zo dňa 8. 3. 2002 vyúčtovaná zmluvná pokuta za omeškanie s úhradou jednotlivých faktúr. Písomným podaním, doručeným súdu dňa 19. 5. 2008, zobral sťažovateľ návrh na začatie z časti späť z dôvodu, že nesprávne vypočítal výšku zmluvnej pokuty a to z dôvodu, že   pri   výpočte   vychádzal   z nesprávnych   príjmových   dokladov   a správne   výška   zmluvnej pokuty je vo výške 36.583,60 Sk a dátumy úhrad za výrobu a montáž plastových okien sú nasledovné: dňa 6. 8. 2001 úhrada 50.000,- Sk, 17. 9. 2001 úhrada 50.000,- Sk, dňa 26. 10. 2001 úhrada 30.000,- Sk, dňa 17. 12. 2001 úhrada 60.000,- Sk, dňa 12. 2. 2002 úhrada 37.454,40 Sk a na základe týchto úhrad sťažovateľovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo vyššie uvedenej výške. Na základe týchto skutočností navrhol sťažovateľ, aby súd konanie v časti 18.990,40 Sk zastavil a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 36.583,60 Sk. Žalovaný s čiastočným späťvzatím návrhu na začatie konania súhlasil. Súd prvého stupňa z predložených listinných dôkazov zistil, že žalovaný žalobcovi plnil   na   daňový doklad   – faktúru č.   2001120 tak,   že   žalovaný žalobcovi   zaplatil   sumu 267.454,40 Sk a posledná platba bola uskutočnená dňa 14. 1. 2002. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný žalobcovi zaplatil o 40.000,- Sk viac, než je peňažný nárok žalobcu z daňového dokladu – faktúry č. 2001120 na sumu 227.454,40 Sk.

Podľa názoru súdu prvého stupňa, žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty,   avšak súd využil moderačné právo a žalobcovi priznal plnú pokutu výške 0,1% denne, čo predstavuje 36,5% ročne. Z uplatneného nároku žalobcu to predstavuje sumu 12.194,53 Sk, t. j. 404,78 €.

Z dôvodu,   že   žalovaný   vo   svojich   písomných   podaniach   uplatnil   započítaciu námietku do výšky uplatnenej, resp. priznanej pohľadávky súdom, a keďže preplatok na faktúre č. 2001120 predstavuje sumu 40.000,- Sk, súd započítaciu námietku žalovaného uplatnil pri priznanom nároku žalobcovi na zmluvnú pokutu vo výške 12.194,53 Sk, t. j. 404,78 €.

Na   základe   kritéria   hodnoty   zabezpečovacieho   záväzku,   súd   prvého   stupňa posudzoval, či peňažné vyjadrenie výšky zmluvnej pokuty, ktorú by mal žalovaný zaplatiť, nie je primerané vo vzťahu k peňažnému vyjadreniu hodnoty zabezpečovacieho záväzku. Vykonaním dokazovania, posúdením oboch zákonných kritérií, súd prvého stupňa dospel k záveru, že peňažné vyjadrenie výšky zmluvnej pokuty, ktorú by mal na základe uplatnenia   žalobcom   žalovaný   zaplatiť   je   neprimerané   vo   vzťahu   k peňažnému vyjadreniu hodnoty zabezpečovacieho záväzku.

Voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn. 4 Cob 31/2010, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku o zamietnutí žaloby v časti 1.214,35   EUR   a vo   výroku   o náhrade   trov   konania   a zaviazal   sťažovateľa   nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 81,66 EUR, na účet právneho zástupcu žalovaného.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   poukázal   na   túto   časť   odôvodnenia   rozhodnutia krajského súdu:

„Preto   aj   keď   účtovné   doklady,   ktoré   predložil   žalovaný,   nespĺňali   formálne náležitosti   podľa   zákona   č.   431/2002   o účtovníctve,   boli   spôsobilým   listinným   dôkazom v súdnom konaní podľa § 125 O. s. p. na preukázanie platieb zo strany žalovaného do pokladne žalobcu, ak žalobca nespochybnil ich vierohodnosť iným spôsobom.

Námietku   zo   strany   žalobcu,   že   jeho   pracovníčka   omylom   vystavila   duplicitné príjmové doklady, nemohol súd prvého stupňa ani odvolací súd akceptovať, pretože toto tvrdenie   o omyle   žalobcu,   žalobca   ničím   nepreukázal,   teda   nepreukázal   svoje   tvrdenie o omyle, hoci podľa citovaného ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p. bol povinný označiť, alebo predložiť   dôkaz   o svojom   tvrdení.   Žalobca   mal   preto   predložiť   originál   príjmových pokladničných   dokladov,   ktoré   v konaní   nepredložil   a na   preukázanie   svojho   omylu navrhoval dôkaznú povinnosť zo strany žalovaného....

Porušovateľ   sa   nezaoberal   návrhom   sťažovateľa   zo   dňa   4.   2.   2008,   ktorým sťažovateľ žiadal súd prvého stupňa, aby zaviazal žalovaného predložiť originály všetkých príjmových a výdavkových dokladov, preukazujúcich priebeh jednotlivých úhrad na istinu z fak.   č.   2001120   vo   výške   267.454,40,   Sk,   keďže   práve   žalovaný   tvrdil,   že   túto   sumu sťažovateľovi uhradil....

Nemôže obstáť tvrdenie porušovateľa, že sťažovateľ ničím nepreukázal svoje tvrdenie o omyle, hoci podľa citovaného ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p. bol povinný označiť, alebo predložiť   dôkaz   o svojom   tvrdení,   a že   mal   preto   predložiť   originál   príjmových pokladničných   dokladov,   ktoré   v konaní   nepredložil   a na   preukázanie   svojho   omylu navrhoval dôkaznú povinnosť zo strany žalovaného.

Takémuto tvrdeniu porušovateľa chýba akákoľvek logika. Keďže sťažovateľ popieral iba dva doklady o ktorých tvrdil, že boli vystavené omylom a neboli zúčtované, nemohol preto predložiť ich originály....

Súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné mať v konaní hodnoverne preukázané skutočnosti,   ktoré   boli   v konaní   sporné   a to,   či   odporca   zaplatil   sťažovateľovi   sumu o 40.000 Sk naviac, t. j. sumu 267.454,40, Sk.

V konaní   nebolo   preukázané,   že   žalovaný   zaplatil   žalobcovi   sumu   40.000,-   Sk naviac... Nemôže byť predsa dôkazom tvrdenie žalovaného, že z jeho strany došlo k úhrade sumy 267.454,40 Sk, pokiaľ ako dôkaz v konaní predložil iba príjmové doklady žalobcu na sumu 50.000,- Sk zo dňa 6. 8. 2001 a na sumu 30. 000,- Sk zo dňa 26. 10. 2001, t. j. potvrdenia žalobcu, že tieto sumy spolu vo výške 80.000,- Sk od žalovaného prevzal.“

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti argumentuje týmto: „K využitiu moderačného práva... sťažovateľ uvádza, že... súdy použili moderačné právo vo väčšom rozsahu ako to zodpovedá § 301 Obch. zákonníka....

Porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku nezaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nepreskúmal dôkazy, na ktoré poukazoval sťažovateľ, iba prevzal odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov, o ktoré oprel svoje skutkové závery, vybral iba niektoré z dôkazov predložených počas konania.... Porušovateľ   v zásahu   do   základných   práv   sťažovateľa   pokračoval.   Na   odvolacie dôvody sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď. Odpoveďou porušovateľa bolo stotožnenie sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa, argumentujúc, že súd prvého stupňa z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery....

Zásada voľného hodnotenia dôkazov však neznamená, že by súd mal na výber, ktoré z vykonaných   dôkazov   vyhodnotí   a ktoré   nie,   alebo   o ktoré   oprie   svoje   skutkové   závery a ktoré opomenie.

Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   neznamená   tendenčné   ignorovanie,   či popieranie   ich   výpovednej   hodnoty,   pretože   takéto   konanie   súdu   je   znakom   ľubovôle a súdnej závislosti.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. – C., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Cob 31/2010 zo dňa 26. 10. 2010, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn. 4 Cob/31/2010, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť P. J. – C. trovy konania spolu vo výške 314,18 € (2 x 123,50 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na Ústavný súd SR + 2 x režijný paušál 7,41 €, DPH vo výške 20 % - 52,36 €), podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. na účet advokáta: JUDr. J. G., č. ú... v Č., a. s., pobočka P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh môže ísť vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   štátu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   a do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods.   1 dohovoru,   podľa   záverov Európskeho súdu   pre ľudské   práva   posúdiť   len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol:

- k námietke, že krajský súd sa nezaoberal návrhom sťažovateľa zo 4. februára 2008, ktorým žiadal súd prvého stupňa, aby zaviazal žalovaného predložiť originály všetkých príjmových   a výdavkových   dokladov   preukazujúcich   priebeh   jednotlivých   úhrad v sume 267 454,40   Sk, a že krajský súd nesprávne vyhodnotil   jeho vyjadrenie, že pri výpočte vychádzal z nesprávnych príjmových dokladov a že ani jeden z účtovných dokladov „nie je v súlade so zákonom o účtovníctve“:

«Žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vyjadrenie žalobcu,   že   žalobca   pri   výpočte   zmluvnej   pokuty   vychádzal   z nesprávnych   príjmových pokladničných   dokladov,   avšak   s prihliadnutím   na   to,   že   žalovaný   nepredložil   správne doklady v súlade so zákonom o účtovníctve má súd uznať iba tie „nesprávne doklady“, ktoré odsúhlasili obidve strany. Toto tvrdenie žalobcu odvolací súd nepovažuje za správne a nie   je   v súlade   s   ustanovením   §   125   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého dôkazom v súdnom konaní sú všetky prostriedky, ktorými možno zistiť skutkový stav veci. Preto aj keď účtovné doklady, ktoré predložil žalovaný, nespĺňali formálne náležitosti podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, boli spôsobilým listinným dôkazom v súdnom konaní podľa § 125 O. s. p. na preukázanie platieb zo strany žalovaného do pokladne žalobcu, ak žalobca nespochybnil ich vierohodnosť iným spôsobom. Námietku zo strany žalobcu, že jeho pracovníčka omylom vystavila duplicitné príjmové pokladničné doklady, nemohol súd prvého stupňa ani odvolací súd akceptovať, pretože toto tvrdenie o omyle žalobcu, žalobca ničím   nepreukázal,   teda   nepreukázal   svoje   tvrdenie   o omyle,   hoci   podľa   citovaného ustanovenia § 120 Občianskeho súdneho poriadku bol povinný označiť, alebo predložiť dôkaz   o tom   svojom   tvrdení.   Žalobca   mal   preto   predložiť   originál   príjmových pokladničných   dokladov,   ktoré   v konaní   nepredložil   a na   preukázanie   svojho   omylu nedôvodne navrhoval dôkaznú povinnosť zo strany žalovaného.»;

- k námietke, že krajský súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom tvrdení, podľa ktorého sťažovateľ ničím nepreukázal svoje tvrdenie o omyle, hoci podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak bol povinný urobiť, alebo predložiť dôkaz   o svojom   tvrdení,   t.   j.   originál   príjmových   pokladničných   dokladov,   ktoré nepredložil, ale navrhoval dôkaznú povinnosť zo strany žalovaného:

„Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania, teda žalobca aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie svojich skutočností a tento dôkaz súdu predložiť.“;

- k námietke, že krajský súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa,   nepreskúmal   dôkazy,   na   ktoré   poukazoval,   iba   prevzal   odôvodnenie rozhodnutia   prvého   stupňa   a stotožnil   sa   s jeho   právnymi   a skutkovými   závermi, a k námietke, že krajský súd nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval sťažovateľ, pretože ich považoval   za   rozhodujúce   v tomto   konaní,   a ich   nevykonanie   neodôvodnil,   čo   má   za následok protiústavnosť rozsudku krajského súdu:

„Odvolací   súd   podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   konštatuje   správnosť   napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia v napadnutej časti a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie   dôvodov   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a k odvolaniu   žalobcu, odvolací súd uvádza nasledovné...

Podľa § 132 ods. 1 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa, z toho čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol.“;

- k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa zmluvnej pokuty za omeškanie a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ako aj k namietanému spôsobu vyrovnania sa s uplatnením moderačného práva súdom prvého stupňa:

„Odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodné   tvrdenie   žalobcu   v   odvolaní   v   tom,   že žalobca mal nárok na vyššiu zmluvnú pokutu ako si uplatnil v tomto konaní, pretože mal nárok na zmluvnú pokutu 0,3 % denne z fakturovanej čiastky 227 454,00 Sk t. j. vo výške 133 742,56 Sk (4 439,44 eur) a nie iba z neuhradenej čiastky. Zmluvnú pokutu, ktorú si účastníci konania dohodli v zmluve v prípade, že žalovaný ako dlžník bude v omeškaní s úhradou faktúr za cenu diela, je v skutočnosti sankciou za omeškanie dlžníka. Žalovaný bol v omeškaní s úhradou časti fakturovanej ceny diela, nie celej fakturovanej ceny diela, preto   žalobca   nemá   nárok   na   zaplatenie   sankcie   z   tej   fakturovanej   ceny   diela,   ktorú žalovaný   hradil   včas.   Naviac   žalobca   si   v   tomto   konaní   uplatnil   zmluvnú   pokutu   iba vo výške 55 574,00 Sk (1 844,72 eur), po čiastočnom späťvzatí žaloby vo výške 1 214,35 eur, preto predmetom konania nebola pohľadávka vo výške 4 439,44 eur. Preto súd prvého stupňa jej oprávnenosť nepreskúmaval a nebola ani predmetom odvolacieho konania, preto sa odvolací súd bližšie týmto tvrdením žalobcu nemohol zaoberať. Odvolací súd považuje za správny postup súdu prvého stupňa, ak neprimerane vysokú zmluvnú pokutu vo výške 0,3 % denne znížil na 0,1 % denne podľa § 301 Obchodného zákonníka.“

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   zaoberal   v napadnutom   rozsudku so všetkými námietkami sťažovateľa uplatnenými v odvolaní, pričom ústavný súd nezistil existenciu   takých   skutočností,   ktoré   by   nasvedčovali   tomu,   že   by   namietaný   rozsudok krajského súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II o zamietnutí žaloby   v časti   1   214,35   €,   vo   veci   týkajúcej   sa   zaplatenia   sumy   1 844,72   €   z titulu nezaplatenia   zmluvnej   pokuty,   bolo   možné   považovať   za   svojvoľný   alebo   zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel základného práva na súdnu ochranu. Krajský   súd   reagoval   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   na   odvolacie   námietky sťažovateľa, ktoré   sú   z veľkej   časti   totožné s tými, ktoré   uplatnil aj na ústavnom súde. Právne   závery   krajského   súdu   sú   v súlade   s vykonanými   skutkovými   zisteniami a so zákonom,   a nemožno   preto   akceptovať   tvrdenie   sťažovateľa,   že „v   žiadnej   možnej interpretácii   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia...   nevyplývajú“ zo   skutkových   zistení. Krajský   súd   sa   zaoberal   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa   a vo   vzťahu   ku   kľúčovým dôkazom, na ktoré poukazoval sťažovateľ, prevzal podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ozrejmil, prečo napr. nepokladá námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesúladu predložených   účtovných   dokladov   so   zákonom   č.   431/2002   Z.   z.   o účtovníctve   v znení neskorších predpisov („nesprávne účtovné doklady“) v kontexte ustanovenia § 125 OSP za dôvodnú (podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav   veci,   najmä   výsluch   svedkov,   znalecký   posudok,   správy   a vyjadrenia   orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob   vykonania   dôkazu   predpísaný,   určí   ho   súd.),   rovnako   ako   aj   zníženie   zmluvnej pokuty   v zmysle   §   301   Obchodného   zákonníka   (podľa   ktorého   neprimerane   vysokú zmluvnú   pokutu   môže   súd   znížiť   s prihliadnutím   na   hodnotu   a význam   zabezpečovacej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej   povinnosti,   na   ktorú   sa   vzťahuje   zmluvná   pokuta.   Na   náhradu   škody,   ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl.).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97). Za porušenie základného   práva   pritom   nemožno považovať neúspech   v konaní.   Obsahom   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať   nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97). Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny, ani svojvoľný a je ústavne udržateľný. Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a namietaným   porušením   (prípadne   odoprením   či   odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto odmietol sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011