znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 269/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A.C. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE/23/2010-48 zo 17. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE/23/2010-48 zo 17. februára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Návrhom   na   vykonanie   exekúcie   podaným   dňa   07.   08.   2009...   sa   sťažovateľ domáhal vymoženia sumy 719,14 EUR s príslušenstvom špecifikovaným v uvedenom návrhu na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok RK-74/N/08/GR zo dňa 14.07.2008, právoplatný dňa 31.07.2008 a vykonateľný dňa 04.08.2008.

Uznesením,   sp.   zn.   2Er/997/2009-1   1   zo   dňa   04.   01.   2010   Okresný   súd   Brezno zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti 299,24 EUR a úroku z omeškania prevyšujúceho 8,5% ročne s odôvodnením, podľa ktorého zmluvná pokuta zo zmluvy   o   revolvingovom   úvere   predstavuje   neprijateľnú   podmienku,   je   neplatná   a   tiež priznaný   nárok   na   zaplatenie   úroku   z   omeškania   prevyšuje   najvyššiu   zákonnú   hranicu určenú podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Svoje závery založil na predpoklade, že bolo povinnosťou   súdu   preskúmať   exekučný   titul   vzhľadom   k   tomu,   že   ide   o   rozhodcovský rozsudok a aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak by exekučný titul vykazoval vady podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   ktorom namietol   nedostatok   oprávnenia   exekučného   súdu   preskúmavať   vecnú   správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý   ho   vydal   a   tiež   aj   na   nesprávnosť   skutkových   a   právnych   záverov   samotného exekučného súdu.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   uznesením   sp.   zn.   12CoE/23/2010-48   zo   dňa 17.02.2010   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu,   pričom   o.i. uviedol   že   „rozsah   materiálneho   preskúmania   exekučného   titulu,   žiadosti   o   udelenie poverenia a návrhu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje samotný charakter exekučného konania, kedy cieľom je nútené uspokojenie judikovaného práva oprávneného a konajúci   súd   preto   má   možnosť   oboznámiť   sa   s   priebehom   základného   konania   len   v obmedzenom rozsahu a to na podklade exekučného titulu. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia   je   vždy   bezvýnimočná,   pretože   rozhodnutie   je   alebo   nie   je   napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom, materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia a z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Z uvedenej úvahy vychádzal odvolací súd v tom, že účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je treba na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu.“

V   sťažnosti   sťažovateľka   poukazuje   na   §   45   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“), podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c)   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   zastaví   výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, «… že v tomto prípade došlo k zamietnutiu žiadosti z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenie však nedáva exekučnému súdu, ako sa nesprávne domnieva aj porušovateľ, preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom nevyplýva len z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky odvodiť aj z vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na:

a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

b)   na   posúdenie   rozporu   plnenia   priznaného   exekučným   titulom   ako   plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t.j. konanie vo veci samej) ako také, čo je dané

i.   §   35   zákona   o   rozhodcovskom   konaní,   ust.   §   57   ods.   3   zákona   o rozhodcovskom konaní k ust. § 159 ods. 3 O.s.p...

ii. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení do 30.06.2009 a v znení po 01.07.2009.

Citované ustanovenia upravujú možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ako vyplýva z jednotlivých dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku v znení zákona   do   30.06.2009,   dôvodom   podania   návrhu   a   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku nemohli   byť   dôvody   týkajúce   sa   samotného   právneho   dôvodu   priznaného   plnenia,   od 01.07.2009 by takáto možnosť mohla byť pripustená v obmedzenej miere výlučne na základe doplneného ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadným faktom pre exekučné konanie a túto sťažnosť, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva je,   že   zaoberať   sa   právnym   dôvodom   judikovaného   plnenia   by   súd   mohol,   hoci   len obmedzene,   výlučne   na   základe   procesného   úkonu   -   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského rozsudku podanej účastníkom konania, v rámci právom osobitne upraveného typu konania. Oprávnenie súdu zaoberať sa uvedeným právnym titulom pre plnenie (v tomto prípade zmluvou)   je   teda   mysliteľné   len   za   predpokladu   realizácie   príslušného   procesného oprávnenia účastníkom a naopak, bez jeho využitia je posudzovanie zmluvy prekročením oprávnenia exekučného súdu.

iii. oddelením konania vo veci samej a konania exekučného... Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   nesprávne   stotožňuje   rozpor   plnenia   priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne (ne)možného, plnenia právom (ne)dovoleného alebo plnenia v (ne)súlade s dobrými mravmi a eventuálne rozpor právneho úkonu (na ktorého   základe   konajúci   orgán   toto   plnenie   priznáva)   s   dobrými   mravmi,   zákonom... Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak by išlo o   plnenie   objektívne   (ne)možné   (ust.   §   575   Občianskeho   zákonníka,   §   352   ods.2 Obchodného zákonníka), právom (ne)dovolené (napr. rozsudok zaväzujúci na plnenie, ktoré môže byť len vo vlastníctve štátu prípadne zákonom určených subjektov, napr. čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky) či v súlade (rozpore) s dobrými mravmi (napr. zaplatenie plnenia šikanóznym   spôsobom).   Spojenie   „ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom"" koncentruje postup súdu výlučne na samotné plnenie ako také. Uvedená otázka má pritom charakter ústavnoprávneho „sporu“ nakoľko súvisí nielen s článkom 46 ods. 1 Ústavy, ale aj s článkom 2 ods. 2 Ústavy.

Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci v rozhodcovskom konaní možno jednoznačne vysledovať nielen z vnútroštátnej úpravy, ale aj v argumentácii Súdneho dvora EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod CM0/08 (A. proti   C.),   kde   vo   vzťahu   k   prípadu   obdobnému   ako   je   rozhodcovský   rozsudok   RK- 74/N/08/GR uvádza

a) v bode 40 odôvodnenia V predloženom prípade sa rozhodcovský rozsudok stal právoplatným, lebo dotknutý spotrebiteľ nepodal proti uvedenému rozsudku žalobu na jeho zrušenie v lehote, ktorá je na tento účel stanovená.

b) v bode 47 odôvodnenia V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v základnom konaní nemožno vykladať tak, že vnútroštátny (národný) súd naprával opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci,   ktorá viedla   k vydaniu už citovaného rozsudku M.,   ale ani aby úplne nahrádzal celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovaného vo veci samej, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.

Proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-74/N/08/GR povinný v žalobnej odpovedi podanej v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení svoje povinnosti nespochybňoval a následne nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku   v   zmysle   uvedeného   zákona.   Uvedené   v   kontexte   bodu   47   odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 40/08, ako aj vnútroštátnej právnej úpravy znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného v predchádzajúcom   konaní   argumentmi   o   práve   preskúmavať   rozhodcovský   rozsudok   v..merite veci“, ale len zistiť, či ide o spôsobilý exekučný titul s náležitosťami v zmysle bodu 3 písmeno a) tejto sťažnosti.   Postup nad rámec uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy.

Nedostatok oprávnenia súdu v exekučnom konaní preskúmavať ex offo ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy pritom nevyplýva len zo spomenutého rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C - 40/08, ale ho možno ďalej odvodiť aj z rozhodnutia C 168/05 vo veci M., v ktorom bolo ustálené že „Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci žaloby o zrušenie.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ (predtým ESD) vychádzal (aj keď len implicitne) pre posúdenie nekalosti podmienky z nutnosti príslušnej procesnej aktivity spotrebiteľa...

Z   vyššie   označenej   argumentácie   podporenej   aktuálnou   rozhodovacou   činnosťou Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že výklad právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Banskej Bystrici a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľka uvádza, že v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, že „z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť to, akým spôsobom a   výkladom   ustanovenia   §   45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   dospel   k   vyššie uvedenému záveru (najmä na základe čoho odvolací súd a aj súd prvého stupňa stotožňujú vo svojej rozhodovacej činnosti zákonný pojem „plnenie priznané exekučným titulom“ s pojmom „právny dôvod plnenia priznaného exekučným titulom“)...

Sťažovateľ   v   otázke   neexistencie   právomoci   exekučného   súdu   na   postup,   aký   je uvedený v uznesení Okresného súdu Brezno, sp. zn. 2Er/997/2009-11 v odvolaní uviedol rozsiahlu   argumentáciu   založenú   na   podrobnej   analýze   platnej   právnej   úpravy,   ktorú odvolací   súd   jednoduchým   konštatovaním   prehliadol.   Nakoľko   odvolaním   vymedzená základná otázka, a to rozsah právomoci exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku   a   jeho   preskúmavaní   pre   celé   odvolacie   konanie   bola   prioritná,   odpoveď odvolacieho súdu v zdôvodnení napadnutého uznesenia je nedostatočná, pretože podľa § 157 ods. 2 O. s. p. je súd povinný uviesť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé...

Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci V. proti Holandsku zo dňa 19.4.1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61 uvádza, že: „... povinnosť súdu rozhodnutie odôvodniť nemožno síce chápať tak, že musí byť na každý argument strany podrobne reagované. Na druhej strane, pokiaľ sú v prejednávanej veci vznesené závažné právne argumenty, je treba, aby sa s nimi súd vyporiadal.“...

Považujeme za nesporné, že Krajský súd v Banskej Bystrici túto povinnosť nesplnil a tak zásadným spôsobom porušil článok 46 ods. 1 Ústavy SR.».

V súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka konštatuje, že «...neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu bolo   povinnému   vytvorené   priaznivejšie   postavenie.   Povinný   napriek   pasivite   v   období predchádzajúcom   exekučnému   konaniu   (teda   nesplnenia   povinnosti   z   exekučného   titulu resp. nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku) bol postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby v žalobnej odpovedi vznášal skutkové i právne námietky spochybňujúce jeho povinnosti. Pri spochybňovaní zmluvných dojednaní v základnom konaní zo strany povinného by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k takýmto argumentom   vyjadriť,   kým   v   tomto   prípade   jediným   právom   na   „vyjadrenie“   bolo odvolanie...

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici nemajúci oporu v zákone nesporne a jednoznačne vedie k záveru,   že   konštatovanie“   žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí." bolo porušené v neprospech sťažovateľa.“

„Uznesením sp. zn. 12CoE/23/2010-48 zo dňa 17.02.2010 Krajský súd v Banskej Bystrici porušil právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy tým, že v rozpore s ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy SR preskúmavaním zmluvy o revolvingovom úvere a nesprávnou   aplikáciou   §   45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   zasiahol   do   právoplatne ukončenej veci. Krajský súd v Banskej Bystrici týmto rozhodnutím akceptoval porušenie uvedeného zákona už v postupe Okresného súdu Brezno, sp. zn. 2Er/997/2009-l 1 zo dňa 04.01. 2010, a rovnako sám sa zaoberal preskúmavaním zmlúv...

Krajský súd v Banskej Bystrici konal tiež v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy a ustanoveniami   zákona   o   povinnosti   náležite   svoje   rozhodnutie   zdôvodniť,   ktorá   bola precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej svojím postupom sám porušil a tiež akceptoval porušenie   zákonnej   úpravy   rovnosti   účastníkov   a s   tým   spojenej   dispozičnej   zásady   v neprospech   sťažovateľa,   čím   bolo   právo   sťažovateľa   podľa   článku   47   ods.   3   Ústavy porušené.»

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„I.   Základné   právo   spoločnosti   P  .   B.,   IČO:  ...   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn. 12CoE/23/2010 - 48 zo dňa 17.02.2010 porušené.

II.   Základné   právo   spoločnosti   P.  ,B.,   IČO:  ...   podľa   článku   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn. 12CoE/23/2010 - 48 zo dňa 17.02.2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12CoE/23/2010 - 48 zo dňa 17.02.2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,16   EUR vrátane DPH (slovom tristotri eur šestnásť eurocentov) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE/23/2010-48 zo 17. februára 2010.

Podľa   judikatúry   ústavného súdu   základné právo na súdnu   ochranu a inú   právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je   nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (návrhu na vykonanie exekúcie) vecne posúdili a rozhodli   o   časti   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku).   V nadväznosti   na   to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 12 CoE/23/2010-48 zo 17. februára 201 je svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a právne   závery krajského súdu   považovať za   arbitrárne, zjavne neopodstatnené   alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, a na túto právnu   úpravu   nadväzujúcich   právnych   noriem   ako   zákon   č.   258/2001   Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a o zmene   a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom znení, nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú   nesmie   prevýšiť   odplata   za   poskytnutie   spotrebiteľského   úveru,   Smernice   Rady Európskych   spoločenstiev   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   a ďalšej   súvisiacej   legislatívy, ako   aj   obsahu   relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo   dôjsť   k arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím   krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo potrebné   jej   sťažnosť   vo   vzťahu   k namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010