znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 269/09-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava   Orosza   o sťažnosti   J. M. a I.   M., obaja bytom W.,   zastúpených   advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 102/01, za účasti Okresného súdu Dunajská Streda, takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   J.   M.   a I.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 102/01 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2009 doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom W., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. M., B. (od 2. septembra 2009 zastúpených JUDr. M. V., B.), vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Dunajská   Streda (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   102/01 o zaplatenie sumy 90 000 Sk s príslušenstvom.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:«Konanie   v   predmetnej   veci   sa   začalo   podaním   návrhu   zo   dňa   14.   08.   2001, o zaplatenie 90.000,-Sk na Okresnom súde v Dunajskej Strede pod sp. zn. 4 C 102/01, na základe návrhu navrhovateľov, v 1. rade J. M., bytom M., v 2. rade, I. M., bytom M., proti odporcom Š. V., bytom Š. a A. V., bytom Š..

Sťažovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi domovej nehnuteľnosti vedenej na LV č. 1453 v kat. úz.., parcela č 25 dom s č.854 zastavaná plocha a nádvorie 461 m2, parcela č. 26 záhrada 246 m2.

Žalobca v 1. a 2. rade podali dňa 27. 09. 2001 na Okresný súd v Dunajskej Strede odpor proti platobnému rozkazu. Okresný súd uznesením zo dňa 08. 04. 2002 rozhodol o prerušení   konania   až   do   právoplatného   ukončenia   veci   4   C   204/96   o vyslovenie neplatnosti prevodu majetku štátu. Prerušenie odôvodnil tým, že na vydaný platobný rozkaz zo dňa 04.   09.   2001 odporcovia v 1.   rade a v 2.   rade dňa 28. 09. 2001 podali odpor. Opodstatnenosť   podaného   návrhu   o zaplatenie   nájomného,   súd   podmieňuje   s výsledkom konania   v spore   4   C   204/96,   kde   súd   určil   neplatnosť   prevodu   odporcami   prenajatej a užívanej nehnuteľnosti.

Po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedníčke Okresného súdu v Dunajskej Strede zo dňa 17. 05. 2003, predsedníčka okresného súdu JUDr. A. M. nám oznámila, že naša sťažnosť na prieťahy v konaní je neopodstatnená.

Súd   opodstatnenosť   podaného   návrhu   podmieňuje   s   výsledkom   konania   v   spore 4 C 204/96, kde má súd určiť neplatnosť prevodu odporkyňou užívanej nehnuteľnosti. To, že súd rozhodol o prerušení konania bez toho, aby nariadil pojednávanie, na ktorom by žalobcovi poskytol možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, či je návrh žalovaných opodstatnený v spojitosti na právne relevantné zákonné ustanovenia a aby sťažovateľ mal možnosť sa k veci vyjadriť, nielenže evidentne porušil právo žalobcov na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa či. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa ČI. 6 ods. 1 dohovoru, ale týmto spôsobil aj zbytočné prieťahy v konaní. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou SR (Čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy SR nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy SR a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. (US 21/2000 sp. zn. I. ÚS 41/2000). Súd   opodstatnenosť   podaného   návrhu   podmieňuje   s   výsledkom   konania   v   spore 4 C 204/96, kde má súd určiť neplatnosť prevodu odporkyňou užívanej nehnuteľnosti. Súd   svojim   rozhodnutím   neprípustne   zasiahol   do   sťažovateľovho   vlastníctva a zabránil tým využívaniu jeho plodov a úžitkov.

„... Z uvedeného vyplýva, že odo dňa 14. 08. 2001, t. j. odo dňa podania žalobného návrhu,   príslušný   súd   nevyniesol   meritórne   rozhodnutie.   Týmto   konaním   Okresný   súd v Dunajskej Strede podľa sťažovateľov porušil aj či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch“. V tejto súvislosti   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vyslovil   zásadu   podľa   ktorej:   „Od   štátu   sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť, postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo vybavili“ (Eckle case, séria A, 1982, č. 51, s. 39.). Taktiež podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“. Taktiež podľa čl. 38 ods. 2 listiny „Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov.

Zo súdneho spisu, sp. zn. 4C 102/01 podľa sťažovateľov nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke celého konania v danej veci vedeného pred Okresným súdom v Dunajskej Strede majú podiel predovšetkým nedostatky v činnosti   tohto   súdu,   tak   ako   boli   uvedené   vyššie,   čo   viedlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní.

Domnievame sa, že postup Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp.   zn:   4C   102/01   nemožno   hodnotiť   ako   rešpektovanie   citovaného   článku   ústavy a dohovoru. Naopak, na základe uvedeného namietame, že Okresný súd Dunajská Streda v konaní   vo   veci   sp.   zn.   4C   102/01   svojím   postupom   porušil   naše   základné   právo   na prerokovanie   našej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie našej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   v   zmysle   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky primeraného finančného zadosťučinenia.

Samotné konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa trvá tak dlho, je možné podľa názoru ústavného súdu už len na základe tejto skutočnosti (keďže sa nejedná   o   právne   a   ani   fakticky   zložitú   vec)   považovať   za   nezlučiteľné   s   ustanovením v čl. 48   ods.   2   ústavy.   Táto   zdĺhavosť   konania   totiž   v   princípe   predlžuje   stav   právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03).»

Sťažovatelia na základe týchto skutočností žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Slovenská   republika,   zastúpená   Okresným   súdom   v   Dunajskej   Strede   v   konám o zaplatenie 90.000,- Sk, č. k. 4C 102/01 porušila právo J. M., nar...., bytom W. a I. M., nar. 26. 01. 1965, W., upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Dunajskej Strede konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Dunajskej Strede pod sp. zn. 4C 102/01 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. M., nar. 3.3.1949, bytom W., finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- EUR (slovom: osemtisíc eur) a sťažovateľke I. M., nar. 26.01.1965, bytom W., finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- EUR (slovom: osemtisíc eur),   ktoré   je   Okresný súd v   Dunajskej Strede   povinný   im vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Dunajskej   Strede   je   povinný   nahradiť   J.   M.   a I.   M.   do   15   dní   od právoplatnosti rozhodnutia (v zmysle § 36 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 414,06 EUR (v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb u dvoch sťažovateľov, za prevzatie, prípravu; vyhotovenie právneho podania, teda 105,42 EUR x 4 mínus 20 X podľa § 13 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskorších predpisov, 2x 6,31 EUR a 19 % DPH, teda celkom 414,06 EUR na účet advokátskej kancelárie JUDr. M. M., vedený v Tatra banke č. ú.....“

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodnutie vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96, kvôli ktorej okresný súd prerušil konanie vo veci sťažovateľov sp. zn. 4 C   102/01,   s ktorou   sa   sťažovatelia   obrátili   na   ústavný   súd,   nadobudlo   právoplatnosť 10. novembra 2008.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 269/09-12 z 23. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   10.   augusta   2009 predsedníčku okresného súdu a právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie,

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr/595/09, zo 14. septembra   2009,   doručenom   ústavnému   súdu   18.   septembra   2009   okrem   iného uviedla:

„... Návrh sťažovateľov J. M. a I. M. o zaplatenie 90. 000,- Sk na súd bol doručený 16. 08. 2001 a bol pridelený pod sp. zn. 4 C 102/2001 do oddelenia zákonnej sudkyne JUDr. M. K.. Zákonná sudkyňa dňa 04. 09. 2001 vo veci rozhodla platobným rozkazom, ktorý zástupcovi sťažovateľov bol doručený 11. 09. 2001. Odporcovia proti platobnému rozkazu podali odpor.

Dňa   08.   04.   2002   súd   konanie   prerušil.   Uznesenie   o prerušení   konania   bolo doručené   právnemu   zástupcovi   navrhovateľov   a odporcom.   Odvolanie   proti   uzneseniu podané nebolo, preto dňom 09. 05. 2002 uznesenie nadobudlo právoplatnosť.   Zákonná sudkyňa v tom čase konala vo veci sp. zn. 4 C 204/1996, preto mala vedomosti o priebehu konania 4 C 204/1996 a v spise 4 C 102/2001 dávala iba úpravy o založení na lehotu. Sťažovatelia dňa 19. 09. 2003 podali návrh na vylúčenie zákonnej sudkyne, ktorý adresovali predsedníčke súdu. Keďže návrh na vylúčenie sudkyne podali účastníci konania, spis   som   ako   predsedníčka   predložila   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Trnave. Nadriadený   súd   zaujal   taký   názor,   že   o vylúčení   sudkyne   som   mala   konať   ja,   ako predsedníčka súdu, preto pomocou elektronickej podateľne náhodným výberom vec bola pridelená do oddelenia sudkyne JUDr. M. J. (predtým JUDr. M. S.).

Sudkyňa   JUDr.   M.   J.   od   pridelenia   veci   až   do   01.   decembra   2008   pravidelne sledovala priebeh konania vedeného pod sp. zn. 4 C 204/1996. Rozsudok vo veci sp. zn. 4 C 204/1996 dňom 10. 11. 2008 nadobudol právoplatnosť, preto sudkyňa dňa 4. 12. 2008 dala pokyn na zistenie adresy odporcov. Po dôjdení príslušných správ dňa 23. 02. 2009 bolo vydané uznesenie o ustanovení opatrovníka pre odporcov v 1. a 2. rade. Dňa 26. 03. 2009 bol určený termín pojednávania na 15. 05. 2009. Pojednávanie dňa 15. 05. 2009 bolo odročené na neurčito, pretože ustanovený opatrovník oznámil súdu adresy odporcov. Súd dňa 25. 06. 2009 určil termín ďalšieho pojednávania na 11. 09. 2009. Medzičasom dňa 30. 06.   2009   bolo   rozhodnuté   o zrušení   uznesenia,   ktorým   bolo   konanie   prerušené. Pojednávanie dňa 11.   09.   2009 sa uskutočnilo   v neprítomnosti navrhovateľky v 2.   rade a odporcu   v 1.   rade   a bolo   odročené   za   účelom   zistenia   adresy   navrhnutej   svedkyne, zadováženia rozvodového spisu odporcov a navrhovateľom bolo uložené predložiť návrh zmeny petitu tak ako na to poukázali v priebehu pojednávania.

Sťažovatelia J. M. a I. M. vo svojej sťažnosti namietajú, že súd prerušil konanie bez nariadenia pojednávania, čím porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie a spôsobil prieťahy v konaní.

Som   toho   názoru,   že   súd   rozhodnutím   o prerušení   konania   neporušil   právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o prerušení konania bolo riadne doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov.   Sťažovatelia   mali   právo   prostredníctvom právneho   zástupcu   podať   odvolanie   proti   rozhodnutiu.   Toto   neučinili,   preto   som   toho názoru, že týmto postupom súdu minimálne až do právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. 4 C 204/1996, súd vo veci 4 C 102/2001 prieťahy nespôsobil.

Rozsudok   prvostupňového   súdu,   kvôli   ktorému   konanie   bolo   prerušené,   sp.   zn. 4 C 204/1996   v spojitosti   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   24   Co   50/2008 právoplatnosť   nadobudol   dňa   10.   11.   2008.   Prvostupňový   súd   vo   veci   4   C   204/1996 vyslovil, že prevod majetku štátu na iné osoby na základe zmluvy o prevode nehnuteľností je neplatný. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 08. 10. 2008 sp. zn. 24 Co 50/2008 pozmenil rozsudok prvostupňového súdu a návrh v celom rozsahu zamietol. Navrhovateľ SR zastúpená   Okresnou   prokuratúrou   Dunajská   Streda   podal   vo   veci   dovolanie.   Spisový materiál 4 C 204/1996 od 13. 01. 2009 sa nachádza na Najvyššom súde SR.

Dovoľujem si pripomenúť, že v súčasnej dobe je na Okresnom súde Dunajská Streda vedených 20 začatých konaní v agende C, v ktorých sú účastníkmi konania sťažovatelia v prevažnej väčšine ako navrhovatelia. Aj odporcovia sú účastníkmi konaní aj v ďalších veciach,   preto   sudkyňa   konajúca   vo   veci   4   C   102/2001   mala   vedomosti   o tom,   že odporcovia sa zdržiavali na neznámom mieste, preto po 01. decembri 2008 postupovala tak, ako je to uvedené v spisovom materiáli.

V ďalšej veci sťažovateľov vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 10 C 118/2002 sťažovatelia žalujú odporcov Š. V. a jeho terajšiu manželku o vypratanie bytu. Aj v uvedenej veci sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť, ktorá je na Ústavnom súde SR vedená pod č. k. III.   ÚS   151/09.   Vyjadrenie   na   Ústavný   súd   SR   som   zaslala   10.   08.   2009.   Vo svojom vyjadrení som poukázala na to, že sťažovatelia svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam si odvodzujú od zmlúv, ktorých platnosť sa rieši v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/1996. Toto konanie bolo právoplatne skončené až dňa 10. 11. 2008 a v súčasnej dobe je podané dovolanie,   preto   spisový   materiál   sa   nachádza   na   Najvyššom   súde   SR.   Aj   v uvedenom vyjadrení   som   poukázala   na   to,   že   od   konania   vedeného   pod   sp.   zn   4   C   204/1996   sa odvíjajú   ďalšie   konania   doteraz   neskončené,   ktorých   predmetom   je   buď   zaplatenie nájomného za byt, za pozemky alebo vypratanie nehnuteľnosti (celkom je 20 takých konaní). Na záver si dovoľujem poukázať na to, že vo veci sťažovateľov sp. zn. 5 C 171/1996 proti odporcovi A. V. o vypratanie nehnuteľnosti a zákaze užívania nehnuteľnosti Ústavný súd SR pod číslom III. ÚS 47/09 vyslovil porušenie práva a sťažovateľom J. a I. M. priznal finančné   zadosťučinenie   po   3.000,-   Eur   a trovy   právneho   zastúpenia   414,   06   Eur. V podstate vo všetkých troch prípadoch ide o tie isté nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom riešenia konania pod sp. zn 4 C 204/1996.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila ústavnému súdu, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o predmetnej sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľov   (od   2.   septembra   2009   JUDr.   M.   V.,   B.)   doplnil sťažnosť   o ďalšie   skutočnosti   a dôvody,   v ktorých   sťažovatelia   vidia   porušenie   svojich označených základných práv. Poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 197/02 týkajúce sa súvisiacej veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 4 C 204/1996.

Ďalšou skutočnosťou, na ktorú sťažovatelia poukázali, je to, že podľa nich nebola splnená   podmienka   obligatórneho   prerušenia   konania   v zmysle   príslušných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ďalej   nastolili   otázku,   či   predmetné   konanie   bolo nesprávnou aplikáciou práva vôbec prerušené, a poukázali aj na to, že obe veci prerokúvala tá istá sudkyňa.

Sťažovatelia poukazujú na judikatúru ústavného súdu, citujúc nález ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 13/04 z 2. júna 2004, v ktorom uvádza, že „prerušenie konania samo osebe nemôže totiž ospravedlniť celkovú dĺžku jeho trvania v prípade, že existuje reálna hrozba, ktorá zakladá možnosť porušenia práva účastníka na prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“. Upozorňujú   aj   na „rozhodnutie Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva...   zo   dňa   12.   11.   2002   v prípade   M.   vs.   Slovenská republika (sťažnosť č. 39752/98) a majú za to, že ich situácia je podobná.... V zmysle právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí... ak je konanie, kvôli ktorému je prerušené iné konanie,   postihnuté   zbytočnými   prieťahmi,   je   nevyhnutné   hodnotiť   prerušené   konanie taktiež ako porušujúce právo garantované v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Na tento záver je potrebné prihliadať v tomto prípade o to viac, že dĺžka samotného konania tu už presiahla 8 rokov bez vyhlásenia meritórneho rozhodnutia.“.

Sťažovatelia navrhli upraviť aj petit sťažnosti. V ďalšom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   22.   októbra   2009   sťažovatelia reagovali   na   zaslané   stanovisko   okresného   súdu   zo   14.   septembra   2009   k ich   prijatej sťažnosti. Uviedli, že uznesenie okresného súdu o prerušení konania stále trpí vadou, ktorá nebola odstránená, ako aj to, že „v čase prerušenia konania 4 C 102/2001 zákonná sudkyňa mala   vedomosti   o predmete   i o priebehu   konania   4   C   204/1996,   najmä   po   zrušujúcom uznesení   Krajského   súdu   zo   dňa   29.   05.   2001,   nakoľko   túto   vec   sama   prejednávala“, a zopakovali   argumenty   o relevantnej   judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   o veci   M. v. Slovenská republika. Ústavnému súdu tiež oznámili, že netrvajú na ústnom prerokovaní sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho záležitosť prejednala v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné   opatrenia, aby sa   zabezpečilo splnenie   účelu pojednávania a úspešné   vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04)) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   4   C   102/01   je rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľov   na zaplatenie   nájomného   v sume   90 000   Sk s príslušenstvom.   Predmetná   vec nie   je fakticky   ani právne zložitá,   tvorí   súčasť   bežnej rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Rozhodnutie   v tomto   konaní   okresného   súdu však závisí od právoplatného ukončenia veci sp. zn. 4 C 204/96 o vyslovenie neplatnosti prevodu majetku štátu (rozsudok krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu v označenej veci nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2008), kvôli ktorému bolo konanie pod sp. zn. 4 C 102/01 právoplatne prerušené od 9. mája 2002.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zo sťažovateľov, ktorí   sú   v označenom   konaní   navrhovateľmi   (navrhovateľ   v 1.   rade   a   navrhovateľka v 2. rade, sa na pojednávaní okresného súdu, ktoré bolo nariadené na 11. september 2009, nezúčastnila   navrhovateľka   v 2.   rade),   pojednávanie   sa   však   uskutočnilo.   Správanie sťažovateľov v označenom konaní okresného súdu zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho celkovú dĺžku.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Konanie začalo doručením návrhu sťažovateľov okresnému súdu 16. augusta 2001. Okresný súd rozhodol vo veci sp. zn. 4 C 102/2001 platobným rozkazom 4. septembra 2001,   ktorý   bol doručený sťažovateľom 11.   septembra 2001. Proti   platobnému rozkazu podali 28. septembra 2001 odporcovia odpor. Okresný súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP uznesením č. k. 4 C 102/01-25 z 8. apríla 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. mája 2002, až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/1996. Konanie vedené pod sp. zn. 4 C 204/1996 bolo právoplatne skončené   10.   novembra   2008   (návrh   bol   v celom   rozsahu   zamietnutý).   Na   súvis   tohto konania s namietaným konaním vedeným pod sp. zn. 4 C 102/01, ako aj na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 197/02-60 zo 16. apríla 2003 poukázali aj sťažovatelia.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 197/02 rozhodol nálezom zo 16. apríla 2003 o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pred okresným súdom pod   sp.   zn.   4   C 204/1996.   Predmetom   tohto   konania bolo   určenie   neplatnosti   prevodu majetku štátu, v ktorom bol navrhovateľom štát. Keďže v predmetnom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 4 C 102/01 ide o uplatnenie pohľadávky sťažovateľov v sume 90 000 Sk s príslušenstvom z titulu nezaplatenia nájomného zo strany odporcov sťažovateľom   ako   vlastníkov   domovej   nehnuteľnosti,   je   zrejmá   súvislosť   s   konaním vedeným   pod   sp.   zn.   4   C   204/1996;   z tohto   dôvodu   okresný   súd   uznesením   č.   k. 4 C 102/01 25 z 8. apríla 2002 rozhodol o prerušení tohto konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)   OSP.   Explicitnú   spojitosť   týchto   konaní   vyjadril   okresný   súd   vo   výroku   uznesenia o prerušení konania z 8. apríla 2002.

K námietke sťažovateľov, ktorí poukázali, že podľa nich nebola splnená podmienka obligatórneho prerušenia konania v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia sami vo svojej sťažnosti uviedli vec vedenú pod sp. zn. 4 C 204/1996 ako vec, ktorá s konaním vedeným pod sp. zn. 4 C 102/01 súvisí.

K nesprávnej   aplikácii   práva,   za   ktorú   považovali   sťažovatelia   aplikáciu   iného zákonného   dôvodu   na   prerušenie   konania,   ústavný   súd   uvádza,   že   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou nie je opravnou ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecných súdov a nehodnotí právne názory všeobecných súdov, pokiaľ sú ústavne akceptovateľné. V danom prípade išlo o právny názor ústavne akceptovateľný.

K námietke sťažovateľov, že v oboch veciach pojednávala tá istá sudkyňa, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia mali možnosť podať námietku zaujatosti, ktorú však uplatnili až po tom, ako bolo konanie vedené pod sp. zn. 4 C 102/01 právoplatne prerušené (námietku zaujatosti doručili okresnému súdu až 18. septembra 2003).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže dôjsť vtedy, keď súd pojednávanie nenariadil vôbec buď v dôsledku toho, že konanie zastavil podľa § 43 ods. 2 OSP, alebo ho prerušil podľa § 109 OSP (napríklad I. ÚS 31/98).

Podľa   § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

Podľa   § 111   ods. 2   OSP   ak je konanie   prerušené   podľa   § 109,   súd   urobí   všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd i bez návrhu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I. ÚS 41/02).   Tento   účel   spravidla   nemožno   dosiahnuť   po právoplatnom   prerušení   konania,   ku   ktorému   došlo   v súlade   so   zákonom.   Ústavný   súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa   § 109   ods. 2   písm. b) OSP možno   považovať za   prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom   súdnom   poriadku,   nemôžu   sa   v prerušenom   konaní   vykonávať   žiadne procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým   aj k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   nečinnosť   všeobecného   súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06). Tak to bolo aj v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4   C   102/01.   Preto   v danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   sú akceptovateľné judikáty označené sťažovateľmi. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že týmto postupom okresný súd až do právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. 4 C   204/1996   nespôsobil   zbytočné   prieťahy   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 4 C 102/2001.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu v súvisiacom konaní sp. zn. 4   C   204/1996   o vyslovenie   neplatnosti   prevodu   majetku   štátu   v spojitosti   s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 50/2008-1176, t. j. po 10. novembri 2008, okresný súd ďalej   konal   plynulo,   zisťoval   adresy   odporcov   a uznesením   č.   k.   4   C   102/2001-85 z 23. februára 2009 im ustanovil opatrovníka. Po nariadení pojednávania na 15. máj 2009, ktoré bolo odročené, okresný súd uznesením č. k. 4 C 102/2001-96 z 30. júna 2009 zrušil označené   uznesenie   o ustanovení   opatrovníka   odporcom.   Pojednávanie   nariadené   na 11. september   2009   okresný   súd   odročil   pre   účely   vykonania   ďalšieho   dokazovania v predmetnej veci, ako aj z dôvodu predloženia zmeny petitu zo strany navrhovateľov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 102/01 nedošlo k zbytočným prieťahom, a tým ani k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2009