znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 269/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. B., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 50 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 T 9/00 zo 17. februára 2004, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 15/2004 z 12. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2007 doručená   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   vo   výkone trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 50 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3 T 9/00   zo   17. februára 2004, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 To 15/2004   z   12. októbra 2006.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   doplnená   podaním z 12. júna 2007, ako aj podaním jeho právneho zástupcu z 3. júla 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 9/00 zo 17. februára 2004 bol uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona vo vzťahu k § 234   ods.   3   Trestného   zákona   v štádiu   pokusu   podľa   §   8   ods.   1   Trestného   zákona a z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona. Týmto   rozsudkom   bol   sťažovateľovi   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj povinnosťou nahradiť poškodeným spôsobenú škodu.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku 17. mája 2004 odvolanie, v ktorom poukázal predovšetkým na skutočnosť, že senát krajského súdu rozhodujúci v jeho veci bol podľa neho   zaujatý,   a   preto   pri   svojom   rozhodovaní   nebral   do   úvahy   dôkazy   v   prospech sťažovateľa   a ostatných   obžalovaných,   odmietol   prijať „všetky   argumenty   v   prospech obhajoby dokonca aj tie ktoré predkladali vyšetrovatelia a čo je zrejmé aj zo spisu a ktoré dokazovali   nevinu   niektorých   spoluobžalovaných“.   V rámci   svojho   odvolania sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že predsedníčka senátu krajského súdu je v predmetnej veci zaujatá, pretože Okresný súd Michalovce vedie pod sp. zn. 10 C 85/2003 konanie o jeho návrhu na začatie konania o ochrane osobnosti smerujúce proti nej.

Najvyšší súd o sťažovateľovom odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 To 15/2004 z 12. októbra 2006   tak,   že   ho   zamietol.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   jeho   právnemu zástupcovi doručený 2. apríla 2007.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia jeho v odvolaní namietanou zaujatosťou predsedníčky senátu krajského súdu vôbec nezaoberal. Napriek   tomu,   že   rozsudok   v predmetnej   veci   je   podľa   sťažovateľa rozsiahly, «okrem výrokovej časti odôvodnenie vlastne nie je odôvodnením rozsudku, ale vlastne opísaním obhajoby a námietok mojich i ostatných odsúdených. Samotné odôvodnenie v tom zmysle ako to ustanovuje § 168 Tr. por. t. j. stručne a presvedčivé vysvetlenie každého výroku rozsudku, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné v podstate ani rozsudok neobsahuje. Totiž   na str.   24 až 28   sa   súd   odvoláva   v podstate   na „usvedčujúci   dôkaz“   -   výpoveď svedka..., ale v podstate nereaguje na množstvo mojich logických námietok uvedených v písomnom odvolaní zo dňa 17. 5. 2004. Napr. len na tú skutočnosť, že..., ktorý mal byť pri konaní   popísanom   v   skutku   1   sám,   oznámil,   že   pri   ďalších   konaniach   (skutok   2 a 3) prítomný nebol, no napriek tomu situáciu popisuje ako osobnú skúsenosť, aj keď je zrejmé, že sa jedná o sprostredkovanú informáciu a to zo strany polície, no napriek tomu NS SR absolútne toto neberie do úvahy a operuje týmto ako priamym dôkazom.

Dalo by sa povedať, že súd nijakým spôsobom alebo v podstate nijakým spôsobom nereaguje na moje logické námietky týkajúce sa rozporov v mieste a čase (napr. nemožnosť použitia niektorého motorového vozidla v čase označenom políciou, keď toto bolo už dávno havarované). Napriek zrejmej nevierohodnosti výpovedí... súd konštatuje, že títo usvedčujú mňa i ostatných odsúdených a absolútne sa nevyrovnáva s rozpormi v ich výpovediach s objektívnou nemožnosťou   dosvedčiť   niektoré   skutočnosti a napriek tomu našu obranu vydáva za účelovú. Ďalšia časť rozsudku str. 29 až 30 obsahujú dôvody správnosti použitia jednotlivých noviel zákona a záver rozsudku (str. 31 až 33) odôvodnenie uložených trestov a povinností nahradiť škodu. V podstate sa teda dá konštatovať, že vyhotovená písomnosť nenesie znaky, ktoré sú v základe uvedené v § 168 Tr. por.».

Sťažovateľ v predmetnom konaní „v lete 2002“ podaním adresovaným predsedovi najvyššieho súdu namietal neobjektívnosť sudcu najvyššieho súdu, ktorý predsedal senátu pri rozhodovaní o jeho odvolaní. Uvedený sudca najvyššieho súdu však bol ponechaný ako predseda senátu pri rozhodovaní   v jeho veci,   a to aj   napriek tomu,   že ústavný   súd „v júni 2002“ vydal nález vo veci jeho spoluodsúdeného Mgr. M. Ž., v ktorom vyslovil, že postup   tohto   sudcu   pri   rozhodovaní   o   predlžovaní   väzby   bol   nezákonný.   Uvedeným postupom   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   sťažovateľa   k porušeniu   čl.   2   ods.   2   ústavy, ako aj jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V predmetnom konaní došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru tým, že zákonný sudca nevyhovel „legálnej požiadavke“ jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania, ktoré bolo nariadené na 29. jún 2006 za účelom oboznámenia sa so spisovým materiálom a bez jeho vedomia a súhlasu mu pridelil náhradného obhajcu. Sťažovateľa o pridelení náhradného obhajcu v „kritickom čase“ neupovedomil, a preto sa s ním sťažovateľ nemal ani možnosť poradiť. Náhradný obhajca si vzhľadom na to, že bol ustanovený deň predo dňom   pojednávania,   nemal   možnosť   preštudovať   spisový   materiál   pre   jeho   rozsiahlosť do tej   miery,   aby   jeho   príprava   na   pojednávanie   bola   dostatočná   podľa   čl.   50   ústavy a podľa čl. 6 dohovoru.

Podľa sťažovateľa v konaní došlo aj porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, resp. k porušeniu princípu prezumpcie neviny tým, že najvyšší súd vo svojom rozsudku „nelegálne schvaľuje horšie hodnotenie mojej osoby ako priťažujúcu okolnosť s poznámkou o sklone k páchaniu majetkovej trestnej činnosti   aj   keď   sa   na   mňa   vzťahuje   zákonná   fikcia   neodsúdenia   vo   vzťahu   k rozsudku OS Michalovce vo veci 4 T 416/93“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby rozhodol, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a základné práva podľa čl. 50 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva zaručené v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) dohovoru boli rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 9/00 zo 17. februára 2004 a rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   To   15/2004   z   12. októbra   2006   porušené,   zrušil   uvedené rozhodnutia   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   prikázal   obnoviť   stav   pred   porušením označených práv a priznal jeho právnemu zástupcovi trovy konania.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa   osobne   alebo s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

1. K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 T 9/00 zo 17. februára 2004

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V prvostupňovom   konaní   vedenom   krajským   súdom   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci odvolacieho konania na najvyššom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie   preskúmal   najvyšší   súd,   ktorý   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti uvedenému   rozsudku.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti odmietol pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 To 15/2004 z 12. októbra 2006

Z argumentácie,   ktorou   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   vyplýva, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť tým, že v uvedenej trestnej veci:

- na krajskom súde a najvyššom súde konali a rozhodovali zaujatí sudcovia,

- nebolo vyhovené požiadavke jeho obhajcu o odročenie   pojednávania za účelom oboznámenia sa so spisovým materiálom,

- bol   mu   pridelený   náhradný   obhajca   bez   jeho   vedomia   a   v   čase   krátkom pred nariadeným   pojednávaním   (len   1   deň),   čím   nebola   zachovaná   päťdňová   lehota na prípravu obhajoby,

- bol   porušený   princíp   prezumpcie neviny,   pretože najvyšší súd zobral do   úvahy pri hodnotení   osoby   sťažovateľa   ako priťažujúcu   okolnosť   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ už bol odsúdený, hoci sa na neho vo vzťahu k uvedenému trestnému činu vzťahuje zákonná fikcia neodsúdenia,

- najvyšší   súd   nereagoval   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia „na   množstvo   jeho logických námietok“ spochybňujúcich vierohodnosť výpovede svedka.

Podľa   § 566   ods. 3   Trestného   poriadku   účinného   od   1. januára 2006   (ďalej   len „Trestný poriadok“) dovolanie podľa tohto zákona možno podať len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 371 ods. 1 písm. b), c), d) a e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d) hlavné   pojednávanie   alebo   verejné   zasadnutie   bolo   vykonané   v   neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e) vo   veci   konal   alebo   rozhodol   orgán   činný   v   trestnom   konaní,   sudca   alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní,   v ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia porušenia   svojich   v   sťažnosti   označených   práv,   sa   vo   vzťahu   k   jeho   námietkam vzťahujúcim sa k jeho právu na nezávislý a nestranný súd (námietky týkajúce sa zaujatosti sudcov, ktorí rozhodovali v jeho veci), ako aj vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa jeho práva   na   obhajobu   (mať   čas   potrebný   na   prípravu   obhajoby,   ustanovenie   náhradného obhajcu aj právo byť prítomný na pojednávaní) za účinný a dostupný prostriedok nápravy vád konania (resp. rozhodnutia), ktorými sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, považuje dovolanie, v ktorom mohol uplatniť aj svoju argumentáciu uvedenú v sťažnosti a o ktorom je v konečnom dôsledku oprávnený rozhodnúť najvyšší súd ako súd dovolací. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia princípu prezumpcie neviny ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorej vyslovil, že už z toho dôvodu, že prezumpcia neviny sa vzťahuje k otázke viny, a nie trestu, nemožno ani z hľadiska čl. 6 ods. 2 dohovoru nič namietať proti tomu, že súd vzal do úvahy predchádzajúce   odsúdenia   pri   ukladaní   trestu   (rozsudok   Engel   et   al.   v.   Holandsko z 8. 6. 1976,   A.   č. 22,   § 90).   Z uvedeného   vyplýva,   že   oboznámením   sa   s   trestnou minulosťou   sťažovateľa   a   prihliadnutím   k   nej   pri   rozhodovaní   o   treste   sťažovateľa v uvedenom   konaní   súdy   nemohli   porušiť   právo   sťažovateľa   zaručené   v   čl. 6   ods. 2 dohovoru.

Sťažovateľ taktiež namietal, že rozsudok najvyššieho súdu nie je riadne odôvodnený, pretože   v ňom   najvyšší   súd   nereaguje   na   množstvo   jeho   logickým   námietok   týkajúcich sa predovšetkým nevierohodnosti výpovedí „usvedčujúceho“ svedka v predmetnom konaní.

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústava   rozdeľuje   súdnu   moc   medzi   ústavný   súd   a   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy.   Nie   sú   v postavení   nadriadenosti   či   podriadenosti,   orgány   jedného   systému nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach. Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

V princípe   subsidiarity   má   základ   aj   rozsah   pôsobnosti   ústavného   súdu pri poskytovaní   ochrany   základným   právam   a slobodám.   Ústavný   súd   zásadne   nemá oprávnenie preskúmavať,   či v konaní   pred všeobecnými   súdmi   bol alebo   nebol   náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy, okrem prípadov a   v   rozsahu,   v   ktorom   tieto   omyly   mohli   mať   za   následok   porušenie   práv a slobôd chránených ústavou alebo dohovorom.

Ústavný súd z rozsudku najvyššieho súdu v tejto veci zistil, že tento sa v rámci svojho rozhodnutia vierohodnosťou výpovede „usvedčujúceho“ svedka dôsledne zaoberal, vyhodnotil jeho výpoveď, pričom dospel k záveru, „že všetky jeho výpovede sa zhodujú v najpodstatnejších okolnostiach tohto skutku, pričom navyše jeho výpoveď korešponduje aj s výpoveďami   ďalších   spoluobžalovaných...   ako   aj   s výpoveďami   svedkov...“. V rámci odôvodnenia poukázal taktiež na objektívne dôkazy, ktoré preukazovali hodnovernosť tohto svedka.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol,   nie   je   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   má   také nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení ním označených práv. V rozhodnutí najvyššieho súdu nie sú vnútorné rozpory a pri prijímaní skutkových a právnych záverov nedošlo k žiadnym zjavným omylom alebo k uvedeniu skutočností, ktoré by boli v zrejmom rozpore   s   podstatou   súdnej   ochrany   požadovanej   v   trestnom   konaní   vedenom   proti sťažovateľovi.

Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   vo   zvyšnej   časti (vo vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa   porušenia   princípu   neviny   a   práva   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007