znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 269/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   16. novembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   B.,   bytom   V.,   zastúpeného   advokátom JUDr. D. S., K.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho základného práva   vlastniť a dediť majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaniach vedených pod sp. zn. D 994/90 a 15 C 5/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. marca 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   P.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ”),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného práva vlastniť a dediť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd”) v konaniach vedených pod sp. zn. D 994/90 a 15 C 5/00.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť okrem iného tým, že „Na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. D 994/90, prebieha dedičské konanie po poručiteľke E. T. rod. B.   (…),   ktorá zomrela dňa (...).   Poručiteľka dňa 20. 06. 1984 spísala závet,   na základe ktorého by som mal byť dedičom poručiteľky.

V rámci   dedičského konania bolo zistené,   že poručiteľka má dedičov,   ktorí majú dediť podľa zákona. Tieto osoby v rámci dedičského konania spochybňovali platnosť závetu zo dňa   20. 06. 1984.   Z   uvedeného   dôvodu   tieto osoby boli   vyzvané   na podanie návrhu na určenie neplatnosti závetu Okresným súdu Košice – okolie.

Z podaného   návrhu   vyplýva,   že   dedičia   zo   zákona   podali   návrh   na   určenie neplatnosti závetu na Okresný súd Košice – okolie dňa 21. 06. 2000, to znamená približne desať   rokov   potom   ako   sa   s   predmetnou   dedičskou   vecou   začal   zaoberať   tento   súd. Z podaného   návrhu   o   určenie   neplatnosti   závetu   zo   dňa   09. 06. 2000   vyplýva, že som odporcom   v treťom   rade.   Predmetná   právna   vec   je   vedená   na   Okresnom   súde Košice – okolie pod sp. zn.: 15 C 5/2000”.

Sťažovateľ   podal   16. mája 2002   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   ktorú   adresoval predsedovi okresného súdu. Podľa jeho vyjadrenia na uvedenú sťažnosť do dnešného dňa nedostal odpoveď.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   chronologicky   opisuje   úkony   okresného   súdu v konaní vedenom pod. sp. zn. 15 C 5/00. Posledným úkonom, ktorý uvádza, je vydanie doplňujúceho   rozsudku   okresného   súdu   18. februára 2005,   v   ktorom   súd   rozhodol o nepriznaní trov konania odporcom v druhom a treťom rade. V čase podania sťažnosti plynula   lehota   na   podanie   odvolania   proti   doplňujúcemu   rozsudku.   Podľa   sťažovateľa „Stav porušovania môjho citovaného základného práva naďalej trvá lebo vec doposiaľ nie je právoplatne skončená”.

Sťažovateľ v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo Ing. P. B., trvale bytom V. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a vlastniť majetok a dedenie sa zaručuje podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR postupom Okresného súdu Košice – okolie vo veci sp. zn.: D 994/1990 a sp. zn.: 15 C 5/2000 porušené bolo.”

Zároveň   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 60 000 Sk a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky   konania ústavného   súdu   o   sťažnostiach   sú   upravené   v   ustanoveniach § 49 až   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde”). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného   zákona   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva vlastniť a dediť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   D   994/90   a   15 C 5/00,   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a odmietol ju pre nedostatok svojej právomoci.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie. Ústavný súd tak urobil vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   okresného   súdu,   lebo   o   veci   sťažovateľa   v čase po podaní sťažnosti mal rozhodovať nadriadený súd (m. m. IV. ÚS 171/05).

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade okresného súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na ďalšie   konanie   (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 86/02, IV. ÚS 92/04).

Podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku „pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak... prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet“.

Podľa   ustanovenia   § 111   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   „Ak   je   konanie prerušené,   nevykonávajú   sa   pojednávania   a   neplynú   lehoty   podľa   tohto   zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova“.

Podľa   ustanovenia   §   111   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   „Ak   je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré   spôsobili   prerušenie   alebo   pre   ktoré   prerušenie   trvá.   Len   čo   odpadne   prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd i bez návrhu“.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti ústavný súd zistil, že súdny komisár konajúci vo   veci   požiadal   okresný   súd   o   vydanie   uznesenia   podľa   § 175k   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd vydal 22. mája 2000 uznesenie sp. zn. D 994/90, ktorým odkázal účastníkov konania na podanie žaloby o neplatnosti závetu a určil, že z toho dôvodu nie   je   možné   pokračovať   v dedičskom   konaní.   Uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo právoplatnosť   14. júna 2000.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bola   táto skutočnosť známa, ako aj to, že v tomto prípade ide o zákonnú prekážku ďalšieho postupu okresného   súdu   v dedičskom   konaní,   pretože   v sťažnosti   uvádza: „Viem,   že   dedičské konanie   môže   byť   ukončené   iba   potom   ako   bude   právoplatne   rozhodnuté   o   platnosti závetu.”

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. m. m. I. ÚS 34/03).

Súčasne sťažovateľ, právne zastúpený advokátom, ani neuviedol obdobia, v ktorých namieta zbytočné prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90 do jeho prerušenia, t. j. do 22. mája 2000.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní.

3. Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného   súdu   v   konaní   sp. zn.   15 C 5/00,   ústavný   súd   odmietol   tiež   ako   zjavne neopodstatnenú.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   namieta   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 5/00.

Okresný súd v namietanej veci rozhodol 20. apríla 2004 a doplňovacím rozsudkom 18. februára 2005.   Dňa   1. apríla 2005   vydal   opravné   uznesenie.   Vyhlásením   rozsudku vo veci samej a jeho doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním   odvolania   podľa   §   209   a §   210   Občianskeho   súdneho   poriadku   platného v relevantnom čase) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec,   v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek   podanému   odvolaniu   a   vykonaniu   riadneho opravného   konania.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy   v ňom,   a napokon   ani   postup   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“). Navyše, zbytočné prieťahy v postupe krajského súdu sťažovateľ ani nenamietal.

Rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   potvrdené   rozhodnutím   krajského   súdu sp. zn. 8 Cod 45/05 z 24. októbra 2005. Okresný súd odstránil stav právnej neistoty v tejto veci teda 20. apríla 2004 (resp. 18. februára 2005), pretože jeho rozhodnutie bolo potvrdené ako   vecne   správne   (aj   keď   po   začatí   konania pred   ústavným   súdom),   preto   bolo treba sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   v   konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 5/00 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2005