znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 268/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   A.   K.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 6, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. e), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu 14/2012 a jeho uzneseniami z 18. júna 2012 a postupom príslušníkov Policajného zboru v súvislosti s jeho zadržaním 14. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012 doručená   sťažnosť   JUDr.   A.   K.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 6, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. e), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu 14/2012 a jeho uzneseniami z 18. júna 2012 a postupom príslušníkov Policajného zboru v súvislosti   s jeho   zadržaním   14.   júna   2012.   Sťažovateľ   v sťažnosti   síce   v návrhu   na rozhodnutie namietané konanie označil spisovou značkou „23 C 53/2010“, ale z obsahu sťažnosti,   z   priloženej   dokumentácie,   z vyžiadaného   spisu   z okresného   súdu,   ako   aj   zo zistenia na okresnom súde vyplýva, že ide o konanie vedené pod sp. zn. 23 Pu 14/2012.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   14.   júna   2012   vo   večerných   hodinách   ho zamestnanci záchrannej služby za účasti policajtov umiestnili na I. psychiatrickej klinike Univerzitnej   nemocnice   v K.   (ďalej   aj   „zdravotnícke   zariadenie“).   Sťažovateľ   tvrdí,   že napriek   tomu,   že   s takýmto   konaním   zásadne   nesúhlasil,   nakoniec   vyjadril   súhlas s umiestnením   v zdravotníckom   zariadení,   kde   bol   prijatý   podľa   jeho   vyjadrenia   okolo 22.30 h a absolvoval vstupnú lekársku prehliadku. Ďalej v sťažnosti uvádza, že „Následne asi   po   30   minútovom   prijatí   príslušný   lekár   vydal   rozhodnutie   o mojom   zadržaní   s odôvodnením,   že   ja   jednoducho   trpím   psychickou   poruchou   (službukonajúci   lekár skonštatoval   pred   ošetrovateľmi   okamžité   prijatie   na   kliniku   s obmedzením   práva   volať telefonicky   napr.   Právnemu   zástupcovi   alebo   Slovenskej   advokátskej   komore   alebo rodinným príslušníkom - ja som sa na to pýtal no lekár to odmietol a to aj oznámil, keď sa dobre   pamätám).   Domnievam   sa,   že   službukonajúci   lekár   svojim   protizákonným rozhodnutím schválil jednak nezákonný postup zadržania veliaceho príslušníka PZ voči mojej   osobe   a   jednak   hrubo   zasiahol   ako   lekár   do   mojich   ústavných   a ľudských   práv. Oznámil som pánovi doktorovi, že nie je vydané písomné súdne rozhodnutie na zadržanie resp. na obmedzenie osobnej slobody mojej osoby a už vôbec neexistujú tu rozhodnutia na vzatia   do   príslušného   ústavu   na   ústavné   liečenie   (psychiatrické).   Dal   som službukonajúcemu lekárovi vedieť a to kľudne a pokojne, že absolútne nemá lekár právo držať ma na oddelení, keďže som nebol ani pod vplyvom omamných látok a prekurzorov a ani pod vplyvom alkoholu (pozrieť výstupnú lekársku správu o negatívnom hodnotení na omamné   a   psychotropné   látky).   Keďže   tento   rozhovor   sa   odohrával   vo   vyšetrovni   a absolútne som nesúhlasil s postupom lekára, následne keď som opustil vyšetrovňu okamžite som zavolal linku 158. Po príchode dvoch príslušníkov policajného zboru (pamätám sa na meno   iba   jedného   príslušníka   PZ   menom   -   P.)   som   oznámil   príslušníkom   formu nezákonného postupu voči mojej osobe resp. môjho zadržania bez písomného rozhodnutia súdu. Príslušník PZ menom P. mi oznámil, že v zmysle § 27 neoznámeného predpisu lekár môže   obmedziť   údajne   moju   osobnú   slobodu,   keď   existujú   veľmi   vážne   podozrenie psychickej poruchy (pred mojou izbou v mojom dome bolo mi oznámené nie existencia choroby ako dôvod zadržania ale údajne ohrozovanie zdravia a telesnej integrity cudzích osôb a vlastnej osoby), a to dovtedy, kým súd nevydá rozhodnutie o mojej osobe o prijatí na psychiatrickú kliniku.“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   počas   umiestnenia   v zdravotníckom   zariadení v období od 19. júna 2012 do 21. júna 2012 sa sťažovateľ podrobil odbornému vyšetreniu a 25. júna 2012 bol zo zdravotníckeho zariadenia prepustený. Prepúšťaciu správu podpísal a prevzal,   ale   vyjadril   nesúhlas   s lekárskym   nálezom   týkajúcim   sa   jeho   psychického stavu; súhlasil   však   s ďalšou   prehliadkou   jeho   zdravotného   stavu   v ambulantnom zdravotníckom zariadení.

Podľa sťažovateľa prvé súdne „rozhodnutie bolo vydané sudkyňou okresného súdu s dátumom 18. júna 2012“, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil a chcel sa proti rozhodnutiu nemu   odvolať,   avšak   službukonajúci   lekár   mu   oznámil,   že   právo   na   odvolanie   nemá „keďže... bol prijatý na I. psychiatrickú kliniku na 2-3 týždne“. V súvislosti s jeho snahou podať odvolanie uvádza, že rozhodnutie okresného súdu nemal k dispozícii a nemohol sa ani stretnúť s jemu ustanoveným opatrovníkom. Je toho názoru, že rozhodnutie okresného súdu bolo nezákonné, tvrdiac, že ho vydal nepríslušný súd, čo oznámil službukonajúcemu lekárovi, ako aj to, že jeho zadržanie v zdravotníckom zariadení je protiústavné a zasahuje do jeho základných ľudských práv.

Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. A. K., rod. K., narodeného..., r. č.:..., bytom B., štátna príslušnosť SR,

- nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, ktorá je zaručená podľa čl. 16 ods. 1, nikoho nemožno podrobiť neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2, osobná sloboda sa zaručuje podľa čl. 17 ods. 1, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody podľa čl. 17 ods. 2, prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu možno vykonať len opatrením do 24 hodín oznámením súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní podľa čl. 17 ods. 6, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, obydlie je nedotknuteľné, nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva podľa čl. 21 ods. 1, iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku podľa čl. 21 ods. 3, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom podľa čl. 47 ods. 2, nikoho neodňať jeho zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1, na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2.

- a nikoho nemožno podrobovať neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, podľa čl. 3 ods. 1, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. e), každý má právo na to, aby jeho vec bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený podľa čl. 6 ods. 1, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných podľa čl. 8 ods. 1 a 2, každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie   spôsobili   osoby   pri   plnení   ich   úradných   povinností   podľa   čl.   13.   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré po rozhodnutí o vykonaní zadržania sťažovateľa   príslušníkmi   policajného   zboru,   ktoré   sú   zamestnancami   resp.   patria   pod velením Krajského riaditeľstva policajného zboru Slovenskej republiky a v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. pod spisovou značnou 23C/53/2010 - porušené bolo.

2. Ústavný súd sťažovateľovi JUDr. A. K., rod. K., narodeného..., r. č.:..., bytom B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 450.000,- Euro (slovom: štyristopäťdesiatisíc euro),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Košice   II.   a   Krajské   riaditeľstvo   policajného   zboru Slovenskej republiky v K. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na bankový účet..., ktorý je vedený vo V. a. s.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   rozhodnutím   alebo   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   IV.   ÚS   288/05,   III.   ÚS   342/08, I. ÚS 120/2011, IV. ÚS 226/2011).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi prípadne nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

II.1   K namietanému porušeniu základných práv a práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu 14/2012 a jeho uzneseniami z 18. júna 2012

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu 14/2012 a uzneseniami vydanými v tomto konaní v nadväznosti na jeho zadržanie a umiestnenie v zdravotníckom zariadení 14. júna 2012. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namieta   tak   porušenie   svojich   základných   práv   a práv procesného charakteru [čl. 17 ods. 1, 2 a 6, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) a čl. 6 ods. 1 dohovoru], ako aj porušenie svojich základných práv a práv hmotného charakteru (čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru).

Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.

V súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy možno len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie.

Podľa   §   2   ods.   3   zákona   č.   576/2004   Z.   z.   o   zdravotnej   starostlivosti,   službách súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) neodkladná zdravotná   starostlivosť   (ďalej   len   „neodkladná   starostlivosť“)   je   zdravotná   starostlivosť poskytovaná osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zo základných životných funkcií, bez rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie.

Podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade   ambulantnej   starostlivosti   alebo   ústavnej   starostlivosti,   ak   ide   o   osobu,   ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. ak ide o ústavnú starostlivosť, na ktorú sa nevyžaduje   informovaný   súhlas   podľa   §   6   ods.   9   písm.   d),   poskytovateľ   je   povinný prevzatie osoby do ústavnej starostlivosti oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode sa zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti nachádza. O zákonnosti dôvodov prevzatia do ústavnej starostlivosti rozhodne súd. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné   výkony,   ktoré   sú   nevyhnutné   na   záchranu   života   a   zdravia   osoby   alebo   na zabezpečenie jej okolia.

Podľa § 9 ods. 5 zákona č. 576/2004 Z. z. ak pominú dôvody na prevzatie osoby do ústavnej starostlivosti, na ktorú sa nevyžaduje informovaný súhlas, poskytovateľ je povinný osobu prepustiť z ústavnej starostlivosti alebo si vyžiadať informovaný súhlas (§ 6 ods. 4 až 6).

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“) Policajný zbor spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku.

Podľa   §   3   zákona   č.   171/1993   Z.   z.   Policajný   zbor   pri   plnení   svojich   úloh spolupracuje   s   orgánmi   verejnej   moci...   s   právnickými   osobami   a   fyzickými   osobami; s orgánmi   územnej   samosprávy   spolupracuje   najmä   pri   určovaní   priorít   prevencie kriminality, ochrany verejného poriadku a zamerania boja s kriminalitou.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov záchranná zdravotná služba poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa zákona č. 576/2004 Z. z.

Podľa   §   191a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ústav vykonávajúci   zdravotnícku   starostlivosť   (ďalej   len   „ústav“),   v   ktorom   sú   umiestňované osoby z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, je povinný oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého   obvode   ústav   je,   prevzatie   každého,   kto   v   ňom   bol   umiestnený   bez   svojho písomného súhlasu (ďalej len „chorý“).

Podľa   §   191a   ods.   2   OSP   ak   je   osoba,   ktorá   bola   prijatá   do   zdravotníckej starostlivosti so svojím písomným súhlasom, obmedzená vo voľnom pohybe alebo styku s vonkajším   svetom   až   v   priebehu   liečenia,   je   ústav   povinný   urobiť   oznámenie   podľa odseku 1 do 24 hodín po tom, čo k takému obmedzeniu došlo.

Podľa § 191b ods. 1 OSP o každom, o ktorom je ústav povinný urobiť oznámenie podľa § 191a, začne súd, v ktorého obvode je ústav, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu, ibaže prevzatie a držanie nariadil súd v inom konaní.

Podľa § 191b ods. 2 OSP ak ten, koho ústav prevzal, nemá iného zástupcu, ustanoví mu súd pre toto konanie opatrovníka.

Podľa § 191b ods. 3 OSP súd vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu (§ 191a ods. 1 a 2) došlo zo zákonných dôvodov, vyslúchne chorého a ošetrujúceho lekára. Pojednávanie spravidla nie je potrebné nariaďovať.

Podľa § 191b ods. 4 OSP do piatich dní odo dňa, keď došlo k obmedzeniu podľa § 191a,   súd   uznesením   rozhodne,   či   k   prevzatiu   došlo   zo   zákonných   dôvodov   (§   191a ods. 1).

Podľa § 191c ods. 1 OSP uznesenie podľa § 191b ods. 4 sa doručí umiestnenému, ibaže podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára nie je schopný chápať obsah takého rozhodnutia, ďalej jeho zástupcovi (opatrovníkovi) a ústavu. Umiestnenému a ústavu sa uznesenie doručí do   24   hodín   od   rozhodnutia,   najneskôr   však   v   lehote   piatich   dní   odo   dňa,   keď   došlo k obmedzeniu   podľa   §   191a.   Ak   sa   rozhodnutie   umiestnenému   nedoručuje,   musí   byť v ustanovenej lehote doručené jeho zástupcovi (opatrovníkovi).

Podľa § 191c ods. 2 OSP odvolanie proti tomuto uzneseniu nemá odkladný účinok. Odvolať sa môže aj ústav, ak bolo vyslovené, že prevzatie sa nestalo v súlade zo zákonnými dôvodmi.

Podľa § 191c ods. 3 OSP ústav môže umiestneného prepustiť, aj keď súd vyslovil, že k prevzatiu došlo v súlade so zákonnými dôvodmi.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu sp. zn. 23 Pu 14/2012, ako aj z príloh priložených k sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ   bol   zadržaný   14.   júna   2012   o 23.00   h   zamestnancami záchrannej   zdravotnej   služby   za   účasti   policajtov   a umiestnený   do   zdravotníckeho zariadenia. Zdravotnícke   zariadenie   15.   júna 2012 o 13.05   h   oznámilo okresnému súdu hospitalizáciu sťažovateľa.

Dňa 18. júna 2012 cca o 11.00 h bol sťažovateľ vypočutý ošetrujúcim lekárom. Dňa 18. júna 2012 okresný súd uznesením č. k. 23 Pu 14/2012-7 bez návrhu začal konanie   o vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   alebo   držania   v ústave   zdravotníckej starostlivosti vo veci sťažovateľa. Uznesením č. k. 23 Pu 14/2012-8 mu ustanovil na účely tohto konania pracovníčku zdravotníckeho zariadenia, v ktorom bol sťažovateľ umiestnený, za jeho opatrovníčku. Ďalším uznesením č. k. 23 Pu 14/2012-9 okresný súd rozhodol, že prevzatie sťažovateľa do zdravotníckeho zariadenia bolo dôvodné a upustil od doručenia tohto uznesenia sťažovateľovi; svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto:

„Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18.   6.   2012 bolo začaté konanie na podnet I. Psychiatrickej   kliniky   U.,   K.   o vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   JUDr.   A.   K.,   nar..., bývajúceho v B., do ústavnej zdravotníckej starostlivosti.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom ošetrujúcej lekárky MUDr. I. L., pacienta a zistil tento stav:

Ošetrujúca   lekárka   vo   svojej   výpovedi   uviedla,   že   menovaný   bol   prijatý   na I. Psychiatrickú kliniku dňa 14. 6. 2012 o 23.00 hod., privezený RZP za asistencie polície pre poruchy správania, pacient bol prijatý pre psychotické prejavy. Pri prijatí v popredí prítomná paranoidita, paranoidno-perzekučné bludy, autistické myslenie, výrazná tenzia, poruchy správania pod vplyvom psychotických zážitkov. Podľa objektívnych zistení, jeho brat uviedol, že pacient tvrdil, že ho chcú zabiť, chcú zabiť jeho rodinu, má stále strach, utiekol do Maďarska, lebo sa bál, že ho chcú zabiť, nikomu nedôveruje, myslí si, že ho chce každý oklamať. Pacient je k svojmu stavu nekritický, nemá pocit choroby, avšak svojím správaním ohrozuje seba aj svoje okolie. Hospitalizácia menovaného je nutná za účelom vydiferencovania duševného stavu a nastavenia liečby, u pacienta sa jedná o podozrenie na duševnú poruchu, po prijatí bol vyhodnotený ako akútna psychotická porucha, je potrebné jeho komplexné psychologické vyšetrenie a psychopatologické nastavenie.

Vzhľadom na psychický stav pacient bol ponechaný v ústavnej starostlivosti i napriek jeho nesúhlasu s hospitalizáciou. Ošetrujúca lekárka odporúča liečenie v trvaní cca 2-3 týždňov,   teda   hospitalizácia menovaného   je   nutná.   Vzhľadom   na súčasný stav pacienta ošetrujúca lekárka neodporučila doručovať mu súdne rozhodnutia.

Z výpovede pacienta vyplýva, že s hospitalizáciou nesúhlasí, podľa jeho vyjadrenia bolo   jeho   prevzatie   nezákonné,   taktiež   polícia   a   záchranári,   ktorí   ho   odviedli   na psychiatrickú kliniku, konali protizákonne, keď mu násilím vtrhli do domu bez rozhodnutia súdu alebo prokurátora, nemali na to právny titul, aby došlo k jeho prevzatiu, neohrozuje seba, ani okolie, už dlhší čas má problémy v rodine, preto si myslí, že jeho rodičia zavolali záchranku, aby ho odviedli, nemá kontakt s vonkajším svetom, zobrali mu všetky veci, lekári odmietajú poskytnúť mu informácie o jeho zdravotnom stave a nemajú dôkazy o tom, že trpí duševnou   poruchou,   preto   chce   byť   prepustený   na   slobodu   a   vyvodí   z   toho   právne následky....

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že menovaný bol prevzatý do   ústavu   zo   zákonných   dôvodov   a   vzhľadom   na   súčasný   zdravotný   stav   pacienta   súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom na odporúčanie ošetrujúceho lekára súd upustil od doručovania tohto uznesenia pacientovi.“

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo svojom rozhodovaní v namietanom konaní postupoval v súlade s citovanými právnymi predpismi, rešpektujúc čl. 51 ods. 1 ústavy, a neprekročil oprávnenia na svoje konanie v danej veci limitované čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   citované   uznesenie   okresného   súdu   dostatočne odôvodnené, je z neho zrejmé, na základe akých skutočností okresný súd rozhodol, nie je svojvoľné ani arbitrárne, a preto je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné. Na základe uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   je zjavne neopodstatnená. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť per se ako neústavný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa   očakávania   účastníka   konania.   Z   týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   ďalších   základných   práv   a práv   procesného charakteru sťažovateľa postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho uzneseniami vydanými v tomto konaní, ústavný súd   poznamenáva, že sťažovateľ   nijakým spôsobom osobitne neodôvodnil ich porušenie, t. j. jeho argumenty sú pri namietaní porušenia jeho základných práv a práv procesného charakteru rovnaké, ústavný súd predovšetkým posúdil, či sú dôvodné predovšetkým vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sú základom pre garanciu práv procesného charakteru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutia okresného súdu nespĺňali požiadavky obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho   uzneseniami   vydanými   v tomto   konaní   mohli   byť   dotknuté   jeho   základné   práva a práva   procesného   charakteru,   a   preto   aj   v   tejto   časti   je   sťažnosť   sťažovateľa   zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súd už pri jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základných práv a práv hmotného charakteru považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku ktorým nepochybne patria aj základné práva a práva označené sťažovateľom, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil možnosť   porušenia   čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   v danom prípade   dôjsť   ani   k porušeniu   týchto   základných   práv   a práv   sťažovateľa.   V   opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi namietaným   postupom   okresného   súdu   a jeho   uzneseniami   vydanými   v tomto   konaní a základnými právami a právami označenými sťažovateľom, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv a práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv   a práv   sťažovateľa príslušníkmi Policajného zboru v súvislosti s jeho zadržaním 14. júna 2012

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že iná právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy, ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 524/2012).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 73 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. útvary Policajného zboru poskytujú ochranu osobám povereným výkonom rozhodnutia súdu, alebo iného orgánu verejnej moci, ak   tieto   osoby   z   dôvodu   ohrozenia   života   alebo   zdravia   nemôžu   výkon   rozhodnutia uskutočniť a ak o poskytnutie tejto ochrany písomne požiadal príslušný orgán,   správca konkurznej podstaty, predbežný správca alebo súdny exekútor.

Podľa § 31 ods. 1 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí... policajných orgánov... v rozsahu vymedzenom týmto zákonom aj na základe podnetov podľa štvrtej časti tohto zákona.

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   sťažovateľ   mal   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok,   ktorým   sa   mohol domáhať ochrany svojich práv, ktorých porušenie namieta v súvislosti so svojím zadržaním, a to na základe podnetu podaného podľa § 31 ods. 1 a nasl. zákona o prokuratúre, ktorý však nevyužil. Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou v súlade s § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto časť sťažnosti odmietol ako neprípustnú.

Ústavný   súd   ďalej   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   a práv sťažovateľa postupom príslušníkov Policajného zboru v súvislosti s jeho zadržaním uvádza, že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   pri   popise   svojho   zadržania   v súvislosti   s jeho umiestnením   do   zdravotníckeho zariadenia bez jeho súhlasu   označuje len profesionálne zaradenie   osôb,   ktoré   jeho   umiestnenie   realizovali,   a popri   zamestnancoch   záchrannej zdravotnej   služby   označil   ako   prítomných   pri   jeho   zadržaní   aj   dvoch   príslušníkov Policajného   zboru,   ktorých   však   bližšie   neidentifikoval,   rovnako   ani   nenamietal   žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala možnosť porušenia jeho práv v súvislosti s ich postupom pri   jeho   zadržaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   dostatočným   spôsobom nepreukázal príčinnú súvislosť medzi postupom príslušníkov Policajného zboru pri jeho zadržaní   a namietaným   porušením   jeho   základných   práv   a práv.   Vzhľadom   na   uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pri jej predbežnom prerokovaní aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa   nezaoberal   z   dôvodu,   že   rozhodovanie   o   nich   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013