znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 268/2012-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Z. M., S., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   V-2 13 C 3/1989 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15 000   €   (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť Z. M. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 268/2012 z 18. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   V-2 13 C 3/1989   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“), ktorého predmetom je rozhodovanie o žalobe o určení otcovstva.

Sťažovateľka okrem stručnej chronológie procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania ďalej uviedla, že podľa jej názoru to, že za 23 rokov trvania konania okresný   súd   nevykonal   dostatok   úkonov   nevyhnutných   na   to,   aby   mohlo   byť   konanie právoplatne skončené, spôsobenými prieťahmi porušil jej základné právo na spravodlivý proces. Keďže ani po takej dlhej dobe nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené, navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva Z. M... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 boli porušené.

2.   Okresnému   súdu Bratislava   III   prikazuje,   aby   v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 83 500,- (slovom osemdesiattritisíc päťsto   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem uvedeného sťažovateľka žiada, aby jej bola priznaná aj úhrada trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 3350/2012   zo 7.   júna   2012   doručeným   ústavnému   súdu   15.   júna   2012 poukazujúc   na nález   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 381/2011   z 13.   decembra   2011, v ktorom rozhodoval o porušení označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní   vo vzťahu   k synovi   sťažovateľky.   V súvislosti   s tým   predseda   okresného   súdu konštatoval,   že   zotrváva   na   svojom   vyjadrení,   ktoré   ústavnému   súdu   zaslal   spolu s vyjadrením zákonnej sudkyne JUDr. T. B. ešte 3. augusta 2011, ktorá uviedla, že „Vec sp. zn. V-2-13 C/3/1989 mi bola pridelená do oddelenia v roku 2000, vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia pobytu žalovaného, ktoré bolo časovo náročné z hľadiska vykonávania tlmočníckych úkonov. A až v roku 2010 sa súdu podarilo zistiť, že odporca   dňa   07. 11. 2002   zomrel.   V   zmysle   zrušujúceho   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave prvostupňový súd postupom v zmysle § 109 O. s. p. konanie prerušil pre účely ustanovenia   opatrovníka   ako   procesného   nástupcu   žalovaného   v   konaní;   a   následne preverovať možnosti prípadného opatrovníctva zo strany príbuzných domnelého otca.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   V-2 13 C 3/1989 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľka (v čase začatia konania zastupujúca maloletého V. V...) sa návrhom z 19. decembra 1988 doručeným bývalému Okresnému súdu Bratislava-vidiek domáhala určenia   otcovstva,   zverenia   maloletého   syna   do   jej   výchovy   a priznania   výživného. Označeným odporcom bol rakúsky štátny občan P. S. (ďalej len „odporca“). Konaniu bola pridelená sp. zn. 13 C 3/89.

Po vykonaní informatívneho výsluchu sťažovateľky 18. januára 1989 Okresný súd Bratislava-vidiek v ďalšom období až do augusta 2001 vykonával procesné úkony spojené so zisťovaním miesta pobytu odporcu, zasielaním predvolaní na nariadené pojednávania, ako   aj   úkony,   ktorými   ustanovoval   tlmočníkov   z nemeckého   jazyka   na   preklady požadovaných dokumentov. Keďže návrh ani predvolania na nariadené pojednávania sa nepodarilo   odporcovi   doručiť,   neuskutočnili   sa   pojednávania   pred   Okresným   súdom Bratislava-vidiek nariadené na 29. august 1991 a 24. október 1991. K výsluchu odporcu došlo 22. januára 1992 na dožiadanom súde v Innsbrucku. Okresný súd Bratislava-vidiek v ďalšom   období   nariadil   pojednávania   až   na   23.   január   1995   a 29.   november   1995. Pojednávanie nariadené na 23. január 1995 sa neuskutočnilo, pretože okrem odporcu sa nedostavil   ani   kolízny   opatrovník; pojednávanie   nariadené   na   29.   november   1995   bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva a hematológie.

Okresný súd (Okresný súd Bratislava-vidiek zanikol 22. novembra 1996 na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z. z., ktorým sa ustanovujú nové sídla   a   obvody   súdov,   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov, zlúčením   s Okresným   súdom   Bratislava III,   pozn.)   13.   júna   1997   požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o právnu pomoc, resp. o sprostredkovanie doručenia príslušných dokumentov týkajúcich sa krvnej skúšky odporcu prostredníctvom príslušného súdu v Rakúsku. Výsledok vybavenia dožiadania príslušným rakúskym súdom bol okresnému súdu doručený 18. augusta 1998. Okresný súd v ďalšom priebehu konania uznesením   zo 4. októbra   1999   ustanovil   tlmočníčku   z nemeckého   jazyka   na   preklad z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a naopak znaleckého posudku týkajúceho sa krvnej   skúšky   odporcu   vykonanej   v Rakúsku   a   uznesením   z   28.   februára   2001   priznal znalečné za tento úkon. Keďže v nasledujúcom období nebola platba priznaného znalečného do Rakúska realizovaná, okresný súd uznesením z 27. februára 2003 upozornil učtáreň, aby realizovala príslušnú platbu.

Okresný súd uznesením z 3. apríla 2003 opätovne ustanovil tlmočníčku z nemeckého jazyka na preklad do slovenského jazyka znaleckého posudku vypracovaného v Rakúsku ešte v roku 1997, pričom tento preklad bol okresnému súdu predložený 24. septembra 2003.Okresnému   súdu   bol   6.   augusta   2004   predložený   aj   znalecký   posudok   znalkyne z odboru zdravotníctva a hematológie MUDr. E. S., ktorý bol po preložení do nemeckého jazyka odporcovi opakovane bezúspešne doručovaný.

Z uvedeného   dôvodu   okresný   súd   uznesením   z 13.   januára   2006   ustanovil „tajomníčku senátu tunajšieho súdu“ za opatrovníčku odporcu. Okresný súd na pojednávaní nariadenom   na   7.   marec   2006   zobral   na   vedomie,   že   sťažovateľkin   syn   nadobudol plnoletosť,   ako   aj   jeho   vyjadrenie,   že   predloží   návrh   na   úpravu   výživného,   pričom na nasledujúcom pojednávaní nariadenom na 30. máj 2006 sťažovateľka a jej syn vyhlásili, „že sa   pokúsia   svojimi   dostupnými   prostriedkami   zistiť   adresu   odporcu   a v prípade neúspechu   požiadajú   okresný   súd   o pomoc“.   Sťažovateľkin   syn   listom   doručeným okresnému súdu 31. augusta 2006 oznámil, že adresu odporcu nezistil a ako fyzická osoba nemá možnosť iného zisťovania.

Okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   12.   júla   2007   bez   účasti   účastníkov konania, ktorí okrem odporcu mali doručenie predvolania riadne vykázané a neospravedlnili sa, vyhlásil rozsudok, ktorým určil, „že odporca P. S..., je otcom V. V... z tela matky Z. M...“.   Okresný   súd   v uvedenom   rozsudku   okrem   iného   zaviazal   odporcu   na úhradu výživného,   dlžného   výživného,   poplatku   za   návrh   na   začatie   konania   a trov   konania. Okresnému   súdu   bolo   8.   októbra   2007   doručené   odvolanie   syna   sťažovateľky   proti rozsudku   v časti   priznaného   nároku   na   výživné.   Rozsudok   okresného   súdu   prevzala 15. októbra 2007 aj kolízna opatrovníčka. Súdny spis spolu s odvolaním syna sťažovateľky bol Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) predložený 13. novembra 2007. Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 Co 467/07   z 30.   júna   2009   rozsudok   okresného   súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   uznesením   z 15.   decembra   2009   pripustil   zmenu   návrhu   syna sťažovateľky   na začatie   konania   o výchove   a výžive.   Okresný   súd   prostredníctvom dožiadaného   súdu   v Rakúsku   chcel   u zamestnávateľa   odporcu   zistiť   informácie   o jeho mzde, pričom dožiadaný rakúsky súd v odpovedi doručenej okresnému súdu 16. marca 2010 oznámil,   že   bez   súhlasu   odporcu   uvedenú   informáciu   nemožno   poskytnúť.   Dožiadaný rakúsky súd prípisom doručeným okresnému súdu 7. októbra 2010 oznámil, že odporca 7. novembra 2002 v L. zomrel, pričom okresný súd následne vyzval sťažovateľku a jej syna, aby   v lehote   60   dní   od   doručenia   výzvy   z 31.   januára   2011   oznámili,   či   žiadajú o ustanovenie opatrovníka s upozornením na možnosť zastavenia konania. Právny zástupca sťažovateľky a jej syna listom doručeným okresnému súdu 11. marca 2011 oznámil, že žiadajú o ustanovenie opatrovníka odporcovi v tomto konaní.

Okresný súd uznesením z 22. marca 2011 konanie zastavil, pričom v odôvodnení okrem   iného   uviedol,   že „právny   zástupca   navrhovateľa   síce   súdu   oznámil,   že   žiada ustanoviť opatrovníka, avšak bez označenia konkrétnej osoby, čím súd vo veci nemohol konať...“.

Krajský   súd   po   podaní   odvolania   právnym   zástupcom   sťažovateľky   a jej   syna uznesením   sp. zn. 9 Co 178/2011 z 31.   mája 2011 napadnuté   uznesenie okresného   súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení vyslovil aj právny názor, „že ani   výrok   prvostupňového   rozsudku   zo   dňa   12. 7. 2007   č. k.   V-2-13 C/3/1989-311 v časti   o určení   otcovstva   doposiaľ   nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   nebol   doposiaľ riadne doručený“.

Okresný súd uznesením z 24. júna 2011 prerušil konanie do právoplatnosti uznesenia o procesnom nástupníctve odporcu.

Okresný   súd   prostredníctvom   dožiadaného   súdu   v Rakúsku   zistil   z dedičského rozhodnutia okruh dedičov po zomrelom odporcovi a prípisom z 21. mája 2012 ich vyzval, aby oznámili, či súhlasia s procesným nástupníctvom v konaní, prípadne nech uvedú osobu, ktorá by s procesným nástupníctvom súhlasila.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   práva na prejednanie záležitosti účastníka konania v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, avšak na druhej strane možno najmä vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania   hodnotiť   preskúmavané   konanie   ako   fakticky   zložité (IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07, IV. ÚS 63/08). Z hľadiska predmetu konania ústavný súd považoval za nutné zohľadniť, že ide o vec týkajúcu sa osobného statusu (v čase podania návrhu maloletého dieťaťa), ktorej je potrebné prikladať mimoriadny význam aj z hľadiska zabezpečenia jeho základných životných potrieb a sociálneho štandardu. Vzhľadom na cudzí prvok na strane odporcu ústavný súd pripúšťa aj určitú mieru skutkovej zložitosti veci.

Keďže   konania   o určenie   otcovstva   si   vo   všeobecnosti   vyžadujú   postup   súdu s osobitnou   starostlivosťou   (m. m.   II. ÚS 33/99,   I. ÚS 53/02),   ani   čiastočná   skutková zložitosť nemôže zbaviť okresný súd zodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo ani po viac ako 23 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom,   podľa ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný súd   zo zapožičaného   súdneho   spisu   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorú   by   v súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jej ťarchu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   bol   samotný   postup okresného súdu.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („ratione   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde. Bez zreteľa na vznik   právomoci   ústavného   súdu   v rámci   posúdenia   základnej   otázky,   či   sa   vec sťažovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993 (m. m. IV. ÚS 47/03).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných   procesných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   jeho   postup v prevažnej časti trvania napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť. Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého   konania,   a preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   bližšie   vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 23 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04,   IV. ÚS 127/08),   keď   navyše   povaha   tohto   konania   podmieňovala kvalifikovanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle (m. m. I. ÚS 113/07).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho ochrana v zásade predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele ústavy.   Na   základe   vzájomnej   súvsťažnosti   medzi   týmito   základnými   právami   možno dospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Osobitne tento záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové postavenie v tejto skupine základných práv, a preto ak napr. porušenie práva základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) prekročí takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného všeobecného súdu až odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré   dosiaľ   nebolo   právoplatne   skončené   ani   po   viac   ako   23   rokoch   od   jeho   začatia, ústavný súd uzavrel, že postupom   okresného súdu   v napadnutom   konaní bolo porušené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré svojou intenzitou   nadobudlo   aj   charakter   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 83 500   €   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala   najmä   na   doterajšiu z ústavnoprávneho   hľadiska   neakceptovateľnú   dĺžku   napadnutého   konania.   Ďalej v súvislosti   s uvedeným zdôraznila, že   pri   využití všetkých   jej dostupných   prostriedkov nebola vlastnému synovi ani dosiaľ schopná právoplatným rozhodnutím preukázať, kto je jeho otcom.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. V-2 13 C 3/1989 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. P. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu priznal za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012