znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 268/2011-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Š. I., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 To 47/2010 a jeho uznesením z 13. októbra 2010 v súvislosti s námietkou, že bol uznaný za   vinného   výlučne   na   základe   výpovedí   utajených   svedkov,   za   účasti   Krajského   súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Š. I. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s námietkou, že bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, postupom Krajského súdu v Nitre v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   To   47/2010   a   jeho   uznesením   z   13.   októbra   2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. októbra 2010 v časti týkajúcej sa Š. I. z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. I. trovy konania v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2011 doručená sťažnosť Š. I., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 To   47/2010   a   jeho uznesením   z   13.   októbra   2010,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 5/2011 a jeho uznesením z 2. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 62/2009 z 21. júna 2010 uznaný za vinného   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. j) Trestného   zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   10   rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   krajský   súd uznesením sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. októbra 2010 zamietol. Proti označenému uzneseniu krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Tdo 5/2011 z 2. marca 2011 odmietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   označenými   uzneseniami   krajského   súdu a najvyššieho súdu k neprípustnému zásahu do jeho ústavou a dohovorom garantovaných práv, a to najmä z dôvodu, že záver o jeho vine, pokiaľ ide o časť skutku kvalifikovaného podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona,   je   postavený   výlučne   na   výpovediach   utajených   svedkov   (ďalej   aj   „námietka uznania viny výlučne na základe výpovedí utajených svedkov“), pričom takýto postup je podľa jeho tvrdenia v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že bez prihliadnutia na výpovede utajených svedkov „by   mohol   byť...   odsúdený   iba   podľa   §   172   ods.   1   Tr.   zák.   kde   je   podstatne miernejšia trestná sadzba trestu odňatia slobody.

Argumentácia uvedená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, že výpovede utajených svedkov neboli jedinými dôkazmi svedčiacimi v neprospech sťažovateľa nemôže z vyššie uvedeného dôvodu obstáť, dôkazy uvádzané NS SR sa vzťahujú k čiastkovému skutku pod bodom 2 rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 1 T/62/2009 zo dňa 21. 6. 2010, pričom právnu kvalifikáciu v danom prípade založili len a len výpovede utajených svedkov a aj ak by s tým niekto nesúhlasil, každý musí objektívne pripustiť minimálne rozhodujúcu mieru významu týchto výpovedí pre záver o vine na druhom odseku § 172 Tr. zák.“.

Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že   utajeným   svedkom   bolo   umožnené   vypovedať v režime   utajenia   bez   toho,   aby   odôvodnenosť   ich   obáv   zo   sťažovateľa   bola   riadne preskúmaná (ďalej aj „námietka opodstatnenosti priznania postavenia utajovaného svedka“). Sťažovateľ v tejto súvislosti opäť poukazuje na judikatúru ESĽP (rozsudok Krasniki proti Českej republike), ako aj na Odporúčanie č. R (97) 13 Výboru ministrov o zastrašovaní svedkov a právach obhajoby z 10. septembra 1997.

Sťažovateľ   namieta   tiež   to,   že   v   jeho   trestnej   veci   konajúce   súdy   nepreverili v nevyhnutnej   miere   hodnovernosť   utajených   svedkov   a nevykonali   v   tejto   súvislosti sťažovateľom navrhnuté dôkazy (ďalej aj „námietka nepreverenia vierohodnosti utajených svedkov a nevykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľom na preverenie vierohodnosti utajených svedkov“).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 7 To/47/2010 a na Najvyššom súde SR pod č. k. 1 Tdo 5/2011 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 7 To/47/2010-947 zo dňa 13. 10. 2010 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo 5/2011 zo dňa 2. 3. 2011, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.).

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   7   To/47/2010-947   zo   dňa   13.   10.   2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo 5/2011 zo dňa 2. 3. 2011 sa zrušujú.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   ústavný   súd   o   prednostné   vybavenie   sťažnosti vzhľadom na závažnosť problematiky.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č.   k.   IV.   ÚS   268/2011-15   z   23.   júna   2011   ju   v   časti   smerujúcej   proti   namietanému uzneseniu krajského súdu v súvislosti s námietkou, že sťažovateľ bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 798/11 z 20. júla 2011 uviedla, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú, keďže krajský súd trestnú vec sťažovateľa prerokoval v rozsahu a spôsobom určeným právnymi predpismi vrátane ústavy a dohovoru. Poukazuje na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov v predmetnej veci, z ktorých je zrejmé, z čoho pri rozhodovaní vychádzali a k akým záverom dospeli. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorej bola jeho sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, predsedníčka krajského súdu uvádza, že „Ako vyplýva z odôvodnení dotknutých rozhodnutí súdov I. a II. stupňa, tieto pri hodnotení dôkazov posudzovali vykonané dôkazy jednotlivo a aj v ich súhrne (§ 2 ods. 12 Tr. por.), a preto nie je pravdou, že vina sťažovateľ bola ustálená výlučne len na základe výpovedí utajených svedkov – tak sa stalo až na základe celého súhrnu dôkazov – a to aj výpovedí spoluobžalovaného D. B., svedka I. T., zaistených   stôp,   prepismi   odposluchov,   nepriamo   svedkami   A.   L.   a   Á.   P.   Postup   pri vykonaní dôkazov výpoveďami utajovaných svedkov bol realizovaný v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.“.

Zo   stanoviska   sťažovateľa   z   9.   augusta   2011,   ktoré   je   reakciou   na   vyjadrenie predsedníčky   krajského   súdu,   vyplýva,   že   sa   k nemu   nechce   vyjadrovať   zásadným spôsobom,   ale   poukazuje   na   to,   že   odvolací   súd   sa   v namietanom   uznesení   s   právnou argumentáciou sťažovateľa nijakým spôsobom nevysporiadal. Sťažovateľ tiež uvádza, že „Vyjadrenie   predsedníčky   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   Spr.   798/11   z   20.   7.   2011   má charakter   dopĺňania   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu,   keď   vinu sťažovateľa odôvodňuje aj výpoveďami svedkov A. L. (ktorý o sťažovateľovi ani nehovoril a v rozhodnutí prvostupňového súdu sa spomína vo vzťahu k vine iného obžalovaného) a A. P. (ktorá   nepotvrdzuje   predaj   drog   sťažovateľom),   čo   súdy   doteraz   nerobili   a   čo   zároveň nepriamo potvrdzuje opodstatnenosť argumentácie v podanej sťažnosti a nie jej účelovosť a špekulatívnosť.“.

II.

II.1 Relevantná právna úprava

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) Trestného zákona kto neoprávnene

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d)   prechováva   po akúkoľvek dobu   omamnú látku, psychotropnú   látku,   jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.

Podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona odňatím   slobody   na   desať   rokov   až pätnásť   rokov   sa   páchateľ   potrestá,   ak   spácha   čin   uvedený   v   odseku   1   závažnejším spôsobom konania.

Podľa § 138 písm. j) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu na viacerých osobách.

Podľa § 127 ods. 12 Trestného zákona viacerými osobami sa na účely tohto zákona rozumejú najmenej tri osoby.

Podľa   §   136   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodná   obava,   že   oznámením totožnosti, bydliska, prípadne miesta pobytu svedka je ohrozený jeho život, zdravie, telesná integrita alebo ak také nebezpečenstvo hrozí jemu blízkej osobe, môže sa svedkovi povoliť, aby neuvádzal údaje o svojej osobe. Na hlavnom pojednávaní však musí uviesť, ako sa oboznámil   so   skutočnosťami,   o   ktorých   vypovedal.   Materiály,   ktoré   umožňujú   zistenie totožnosti takého svedka, sa ukladajú na prokuratúre a v konaní pred súdom u predsedu senátu.   Do   spisu   sa   zakladajú   len   vtedy,   ak   ohrozenie   pominie.   Aj   takému   svedkovi v prípade potreby možno položiť otázky o okolnostiach, ktoré sa týkajú jeho hodnovernosti, a tiež otázky týkajúce sa jeho vzťahu k obvinenému alebo poškodenému.

Podľa § 136 ods. 3 Trestného poriadku pred výsluchom svedka, ktorého totožnosť má zostať utajená, vykoná orgán činný v trestnom konaní a súd v záujme ochrany svedka podľa potreby opatrenia, ako sú najmä zmena vzhľadu a hlasu svedka, prípadne vykoná jeho výsluch s využitím technických zariadení vrátane zariadení určených na prenos zvuku a obrazu.

II.2 Posúdenie námietky sťažovateľa

Podstata námietky sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorej bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, spočíva v jeho tvrdení, že záver v jeho trestnej veci konajúcich všeobecných súdov o jeho vine, pokiaľ ide o časť skutku kvalifikovanú podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona   s   poukazom   na   §   138   písm.   j)   Trestného   zákona,   je   založený   výlučne   na výpovediach   utajených   svedkov,   pričom   takýto   postup   je   podľa   jeho   názoru   v   rozpore s judikatúrou ESĽP, na ktorú konkrétne poukazuje.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   tvrdí,   že   bez   prihliadnutia   na   výpovede   utajených svedkov mohol byť uznaný za vinného len zo skutku podľa základnej skutkovej podstaty zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi uvedenej v § 172 ods. 1 Trestného zákona, ktorá sa vyznačuje   výrazne   nižšou   trestnou   sadzbou   než   kvalifikovaná   skutková   podstata   tohto zločinu uvedená v § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.

Z vyjadrenia predsedníčky   krajského súdu   vyplýva, že sťažovateľ bol   uznaný za vinného okrem výpovedí utajených svedkov aj na základe výpovede spoluobžalovaného D. B., svedka I. T. a ďalšími dôkazmi – zaistenými stopami, prepismi odposluchov a nepriamo aj výpoveďami svedkov A. L. a A. P.

Z už citovaných ustanovení Trestného zákona vyplýva, že objektom trestného činu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi v zmysle § 172 Trestného zákona je ochrana ľudského života a   zdravia   pred   škodlivými   účinkami   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov a prekurzorov.

Z   hľadiska   objektívnej   stránky   sa   vyžaduje,   aby   páchateľ   neoprávnene   konal niektorým zo spôsobov uvedených v prvom odseku § 172 Trestného zákona. Postihuje sa teda   neoprávnená   držba   omamnej   alebo   psychotropnej   látky,   jedu   alebo   prekurzora a nakladanie s nimi vo všetkých   formách   uvedených   v odseku   1 písm. a) až d)   § 172 Trestného zákona, ale nie pre vlastnú potrebu, a to bez ohľadu na konkrétne množstvo tejto látky.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Tento trestný čin je v základnej skutkovej podstate zločinom.

Kvalifikovaná skutková podstata uvedená v odseku 2 § 172 Trestného zákona je obzvlášť   závažným   zločinom.   Kvalifikovaná   skutková   podstata   popisuje   také   okolnosti páchania trestnej činnosti, pri splnení ktorých Trestný zákon ustanovuje prísnejší trest, než aký môže byť uložený v prípade základnej skutkovej podstaty.

V sťažovateľovom prípade spočíva podľa odsudzujúceho rozsudku okresného súdu kvalifikovaná skutková podstata v tom, že trestného činu uvedeného v základnej skutkovej podstate § 172 ods. 1 Trestného zákona, teda trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, sa mal dopustiť nielen tým, že omamnú látku neoprávnene doviezol, predal a prechovával, ale aj tým, že sa tohto konania dopustil na viacerých osobách (závažnejší spôsob konania).

Sťažovateľ bol rozsudkom   okresného súdu sp. zn. 1 T 62/2009 z 21. júna 2010 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. j) Trestného   zákona   na   tom   skutkovom   základe,   že «1/   obžalovaný   Š.   I.   si   od   presne nezisteného dňa januára 2007 nezisteným spôsobom zadovažoval omamnú látku heroín, ktorú následne prechovával vo svojej domácnosti v mieste svojho trvalého pobytu v meste Topoľčany, pričom tento následne ďalej odovzdával – predával prostredníctvom dílerov a takto ho predal najmenej štyrom spotrebiteľom (zvýraznené ústavným súdom, pozn.), pričom na predaj využíval sieť tzv. „mŕtvych schránok“, do ktorých vkladal heroín... 2/ obžalovaný Š. I. obdobným spôsobom v presne nezistený deň začiatkom mesiaca november 2008 uložil do „mŕtvej schránky“, ktorá sa nachádzala v lesnom poraste pri obci V., heroín, ktorý po následnom telefonickom kontakte vyzdvihol obžalovaný D. B. a vybral z tejto „mŕtvej schránky“ dve vrecká heroínu, pričom neskoršie časť heroínu obžalovaný D. B. dobrovoľne vydal v krabičke od cukríkov Mentos, ktorá obsahovala 61 ks papierových skladačiek heroínu s prímesou kofeínu a paracetamolu s celkovou hmotnosťou 6679 mg s priemernou koncentráciou účinnej látky 14,6 % hmotnostných heroinu, ktorý obsahoval 975 ml absolútneho heroínu, u obžalovaného D. B. sa počas domovej prehliadky našli ďalšie dve mikroténové vrecká,   ktoré obsahovali heroín s prímesou kofeínu a paracetamolu s celkovou hmotnosťou 24038 mg s priemernou koncentráciou 11,2 % hmotnostných heroínu obsahujúce 2672 ml absolútneho heroínu v cene minimálne 18.430,20 Sk (611,77 Eur), obžalovaný B. za heroín zaplatil obžalovanému I. presne neurčenú sumu peňazí a heroín ďalej predával ďalším osobám, ktoré sa nepodarilo stotožniť“. Podľa právnej vety rozsudku okresného súdu sťažovateľ v bodoch 1/ a 2/ „neoprávnene doviezol, predal a prechovával omamnú látku, pričom tohto konania sa dopustil závažnejším spôsobom konania a to na viacerých osobách (zvýraznené ústavným súdom, pozn.)“.».

Vo   vzťahu   k skutku   1   sa   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   okrem   iného uvádza, že „z výpovede svedka P. H. okrem iného vyplynulo, že si od obž. I. začal kupovať heroín od začiatku roka 2007, na základe toho súd ustálil, že obžalovaný si od presne nezisteného dňa mesiaca január 2007 zadovažoval heroín, takto ho predal najmenej štyrom spotrebiteľom, ako to vyplynulo z výpovedí troch utajených svedkov (zvýraznené ústavným súdom,   pozn.),   ktorí   obžalovaného   usvedčili   v   prípravnom   konaní   aj   na   hlavnom pojednávaní, ako aj z výpovede svedka I. T.“.

Z   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   k   skutku   2   okrem   iného   vyplýva,   že „obžalovaný Š. I. bol zo spáchania trestného činu usvedčený výpoveďou spoluobžalovaného D. B., obž. B. okrem jeho vlastného priznania bol usvedčený výpoveďou svedka A. L... S poukazom na výpoveď obžalovaného D. B., utajených svedkov J., M. a H., svedka I. T. z prípravného konania, prepisov telefónnych hovorov, operatívnych záznamov colníkov, zápisníc   o   ohliadke   miesta   činu   s fotodokumentáciou,   znaleckého   posudku   KEÚ   PZ Bratislava súd dospel k záveru, že obžalovaný Š. I. od januára 2007 doviezol, predával a prechovával heroín, hoci on tvrdil, že sa trestnej činnosti nemohol dopustiť a voziť droby už len z toho dôvodu, že do Macedónska cestoval až koncom januára 2007 a bol tam aj v mesiaci február. Svedok R. I. vypovedal, že brat bol v Macedónsku od februára 2008 a potom   išiel   do   Nemecka   k   ich   strýkovi,   kde   sa   zdržal   celý   mesiac   marec   2008.   Súd nespochybňuje, že obžalovaný cestoval do Macedónska, prípadne do Nemecka, avšak ako vyplynulo   z   prepisov   telefónnych   hovorov,   svoju   činnosť   riadil   a   koordinoval prostredníctvom   telefónu,   teda   nemusel   sa   nachádzať   ani   na   území   Slovenska. Obžalovaného usvedčuje aj to, že po zadržaní Ľ. H. dňa 12. 3. 2008 prestal používať to telefónne   číslo,   ktorým   sa   s   ním   kontaktoval   a   z   prepisov   hovorov   vyplýva,   že   o   jeho zadržaní sa dozvedel.“.

Z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ vo svojom odvolaní namietal   okrem   zákonnosti   a   opodstatnenosti   priznania   postavenia   utajeného   svedka príslušným osobám, ktoré boli vypočuté ako utajení svedkovia, aj skutočnosť, že „Záver o vine   nesmie   byť   nikdy   postavený   výlučne   alebo   v   rozhodujúcej   miere   na   svedectve takýchto osôb.“ (s. 2 namietaného uznesenia krajského súdu).

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že „Obžalovaný Š. I. spáchanie   trestnej   činnosti   poprel,   uviedol,   že s drogami nemá   nič   spoločné,   avšak zo spáchania   trestnej   činnosti   ho   usvedčil   obžalovaný   D.   B.,   ktorý   v   prípravnom   konaní potvrdil, že ho obžalovaný I. oslovil s ponukou, aby pokračoval v predaji heroínu po tom, čo mu zomrela manželka, ktorá sa touto činnosťou tiež zaoberala. Presne popísal spôsob, akým sa s obž. I. skontaktoval, akým spôsobom dával heroín. Obžalovaných usvedčovali vo veci   vypočutí   svedkovia,   ktorých totožnosť   bola   utajená.   Pokiaľ obžalovaný   I.   namietal zákonnosť utajených svedkov, je potrebné uviesť, že procesný postup v prípade úkonov, týkajúcich sa uvedených svedkov bol zákonný a správny a v danom prípade je, vzhľadom na charakter trestnej činnosti logické, že bol využitý inštitút utajených svedkov. Súd I. stupňa v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   podrobne   rozobral   jednotlivé   vykonané   dôkazy, poukázal na ne samostatne, ako aj v súhrne.“.

Z dosiaľ uvedeného v prvom rade vyplýva, že krajský súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľa, v zmysle ktorej o jeho vine [pokiaľ ide o časť skutkov kvalifikovaných podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona] bolo rozhodnuté len na základe výpovedí utajených svedkov. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v   súvislosti   s   námietkami   týkajúcimi   sa   utajených   svedkov   zaoberal   len   námietkou zákonnosti a opodstatnenosti priznania postavenia utajeného svedka.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľ   v sťažnosti nespochybňuje rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ ide o uznanie jeho viny za skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a nakladanie s nimi podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona. Spornou preto zostáva teda len otázka (v okolnostiach posudzovanej veci kľúčová, pozn.), či sa páchania drogovej trestnej činnosti sťažovateľ dopustil na viacerých osobách.

Sťažovateľ v súvislosti so svojou námietkou, že bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovede utajených svedkov, poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Krasniki proti Českej republike, ako aj na nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 499/04. V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na túto časť rozsudku ESĽP vo veci Krasniki proti Českej republike:

„Soud znovu připomíná, že čl. 6 neuděluje obviněnému neomezené právo na zajištění účasti svědků před soudem. Normálně je věcí vnitrostátních soudů rozhodnout, jestli je nezbytné nebo žádoucí vyslechnout svědka (viz S. N. proti Švédsku, § 44, s dalším odkazem na Bricmont proti Belgii, rozsudek ze dne 7. 8. 1989, § 89). Kromě toho musí být normálně důkazy předkládány při veřejném jednání, za přítomnosti obžalovaného, aby měl možnost vznést argumenty, které vyvracejí tyto důkazy. Existují výjimky z této zásady, ale ty nesmí porušovat právo obžalovaného na obhajobu, obecně platí pravidlo, že odst. 1 a 3 písm. d) čl. 6 vyžadují, aby měl obžalovaný přiměřenou a řádnou možnost napadnout tvrzení svědka a   klást   svědkovi   otázky,   buď   při   výpovědi,   nebo   později   (viz   Ludi   proti   Švýcarsku, rozsudek ze dne 15. 6. 1992, § 49).

Soud   konstatoval   ve   věci   Doorson   proti   Nizozemí   (uvedený   výše,   §   69)   a   Van Mechelen a ostatní proti Nizozemí (rozsudek ze dne 23. 4. 1997, § 52), že použití výpovědi anonymních svědků k usvědčení není za všech okolností v rozporu s Úmluvou. Pokud je však anonymita svědků zachována, obžalovaný musí čelit neobvyklým obtížím. Soud tudíž uznal, že v takových případech vyžaduje čl. 6 ods. 3 písm. d), aby znevýhodnění, v nichž se ocitá obžalovaný, byla dostatečně vyvážena v řízení před soudními orgány. Podle tohoto názoru by pak nemělo být bráněno stěžovateli, aby ověřoval věrohodnost svědků (viz také Kostowski proti Nizozemí, rozsudek ze dne 20. 11. 1989, § 42). Odsouzení navíc nikdy nesmí být postaveno výlučně nebo v rozhodující míře na výpovědi anonymních svědků [viz Mechelen a ostatní, § 54 – 55 (zvýraznené ústavným súdom, pozn.)].

… V rozhodnutí o přijatelnosti ve věci Kok proti Nizozemí Soud uvedl, že když se posuzuje, zda postup při vyslýchání anonymních svědků byl dostatečný pro vyrovnání obtíží způsobených   obžalovanému,   musí   být   kladen   důraz   na   míru,   v   níž   byly   výpovědi rozhodující   pro   odsouzení   stěžovatele.   Pokud   výpověď   nebyla   v   žádném   ohledu rozhodující,   pak   byl   obžalovaný   znevýhodněn   v   mnohem   menší   míře.“   (pozri   Přehled rozsudků Evropského soudu pro lidská práva č. 2/2006, s. 95-96).

Účelom   inštitútu   utajeného   svedka   je   ochrana   zdravia   a   života   svedkov.   Je nepochybné, že využitím inštitútu utajeného svedka v trestnom konaní dochádza ku kolízii ústavou   garantovaného   práva   na   obhajobu   na   jednej   strane   a   potrebou   chrániť   život a zdravie   svedkov   na   strane   druhej.   Práve   z   dôvodu,   že   použitie   výpovede   utajených svedkov ako dôkazu v trestnom konaní je zásahom do ústavou garantovaného práva na obhajobu   a uplatnenie   tohto   práva   významne   sťažuje,   je   potrebné   vždy   skúmať,   akou mierou výpovede utajených svedkov prispeli k usvedčeniu obžalovaného. V prípade, že výpovede   utajených   svedkov   sú   jedinými,   resp.   rozhodujúcimi   dôkazmi   o   vine obžalovaného,   nie sú   tieto   dôkazy   postačujúce   na   prijatie   záveru   o   vine obžalovaného. Právo na obhajobu je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. Preto takýto zásah do obhajobných práv je podľa názoru ústavného súdu, korešpondujúceho citovanej judikatúre ESĽP, vždy zároveň neprípustným zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie. Súdne konanie, výsledkom ktorého je uznanie viny obžalovaného len, resp. v prevažnej miere založené na výpovedi utajených svedkov, nemožno považovať za spravodlivé v zmysle čl. 6 dohovoru.

Z citovanej   časti   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   skutku   1 vyplýva,   že   preukázanie   podmienky   uvedenej   v   kvalifikovanej   skutkovej   podstate ustanovenia § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, teda skutočnosti, že sťažovateľ mal predať heroín najmenej štyrom spotrebiteľom (viacerým – najmenej trom osobám), mal okresný súd za preukázanú z výpovedí troch utajených svedkov J., M. a H. a z výpovede svedka I. T. Utajení svedkovia vypovedali, že sťažovateľ predával heroín aj iným osobám, ale priamo, adresne označili každý sám seba. Každý z týchto svedkov hovoril teda o predaji heroínu jeho osobe.

Z   uvedeného   vyplýva   záver,   že   bez   prihliadnutia   na   výpovede   troch   utajených svedkov by v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci zrejme nebolo možné dospieť k záveru   o   tom,   že   sťažovateľ   spáchal   trestný   čin   neoprávnenej   držby   omamnej   alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a nakladania s nimi na viacerých osobách (keďže traja   zo   štyroch   spotrebiteľov,   ktorým   mal   sťažovateľ   heroín   predať,   sú   utajenými svedkami), a nebola by teda naplnená kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu vymedzená v ustanovení § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.

Pokiaľ ide o skutok 2, ústavný súd poznamenáva, že na rozdiel od prvého skutku, v ktorom   bolo   v   skutkovej   vete   výslovne   uvedené,   že   sťažovateľ   sa   mal   konania napĺňajúceho   znaky   príslušnej   skutkovej   podstaty   dopustiť   na   viacerých   –   konkrétne najmenej štyroch osobách, v prípade druhého skutku nemožno z výroku rozsudku okresného súdu zistiť, či tento skutok mal byť spáchaný na viacerých osobách, a ak áno, na koľkých. Rovnako táto skutočnosť nevyplýva ani z odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Napriek tomu   aj   skutok   uvedený   v   bode   2   bol   kvalifikovaný   ako   obzvlášť   závažný   zločin neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a nakladania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že predmetný rozsudok okresného súdu, ako aj namietané uznesenie krajského súdu sú z hľadiska sťažovateľovej námietky, podľa ktorej bol za skutok 2 odsúdený výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, nedostatočne odôvodnené, resp. nepreskúmateľné, a preto nebolo ani zo strany ústavného súdu   v   súvislosti   s   druhým   skutkom   možné   preskúmať   a   vyhodnotiť,   či   preukázanie spáchania   trestného   činu   neoprávnenej   držby   omamnej   alebo   psychotropnej   látky,   jedu alebo prekurzora a nakladania s nimi na viacerých osobách bolo skutočne založené len na výpovediach utajených svedkov.

Z uvedeného vyplýva záver, že bez prihliadnutia na výpovede utajených svedkov, ktorým mal sťažovateľ heroín predať (kto neoprávnene predá omamnú látku), by mohol byť uznaný za vinného len zo skutku, ktorý napĺňa znaky základnej skutkovej podstaty podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona, ktorá sa vyznačuje výrazne nižšou trestnou sadzbou než kvalifikovaná skutková podstata podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.

Za   daných   okolností   nemožno   vychádzajúc   z obsahu   odsudzujúceho   rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 62/2009 z 21. júna 2009 a ani z obsahu namietaného uznesenia krajského súdu vysloviť súhlas s tvrdením predsedníčky krajského súdu obsiahnutým v jej vyjadrení   k   sťažnosti,   že   vina   sťažovateľa   v   zmysle   kvalifikovanej   skutkovej   podstaty uvedenej   v   §   172   ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona   (pokiaľ   ide   o   prvý   skutok)   bola preukázaná okrem výpovedí utajených svedkov a svedka T., prípadne spoluobžalovaného D.   B., aj „inými“ dôkazmi,   keďže z týchto „iných“ dôkazov nevyplýva skutočnosť,   že predmetný trestný čin spáchal sťažovateľ na viacerých osobách. Ďalšie dôkazy uvedené predsedníčkou   krajského   súdu   v jej   vyjadrení   k   sťažnosti   (zaistené   stopy,   prepisy odposluchov, nepriamo výpovede svedkov A. L. a A. P.) sú dôkazmi svedčiacimi o páchaní drogovej trestnej činnosti sťažovateľom, prípadne spoluobžalovaným D. B., avšak nesúvisia s jej páchaním na viacerých osobách. Nič také netvrdí ani okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, v ktorom jasne uviedol, z ktorých dôkazov mal preukázané, že došlo k spáchaniu predmetného trestného činu na viacerých osobách („... ako to vyplynulo z výpovedí troch utajených   svedkov,   ktorí   obžalovaného   usvedčili   v   prípravnom   konaní   aj   na   hlavnom pojednávaní, ako aj z výpovede svedka I. T.“).

II.3 Závery

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre (napr. III.   ÚS 209/04) zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36   ods.   1   listiny,   ako   aj   súčasťou   práva   na spravodlivé   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

V posudzovanej   veci   nepochybne   jednou   z kľúčových   odvolacích   námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že bol odsúdený výlučne len na základe výpovedí utajených svedkov [vo vzťahu k časti skutku kvalifikovaného podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona]. S touto odvolacou námietkou sa krajský   súd   podľa   zistení   ústavného   súdu   nevysporiadal   ústavne   akceptovateľným spôsobom,   keďže   z odôvodnenia   predmetného   rozsudku   okresného   súdu   a namietaného uznesenia krajského súdu sa dá vyvodiť, že vo veci sťažovateľa bolo rozhodnuté v zásade len na základe výpovedí utajených svedkov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 35 ods. 1 a tiež čl. 8 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. októbra 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa ústavy, listiny a právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť, v časti týkajúcej sa sťažovateľa o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení namietaného uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný   opätovne   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa,   pričom   bude   viazaný   právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Povinnosťou   krajského   súdu   v   ďalšom   konaní   bude   teda   predovšetkým   riadne   sa vysporiadať   s predmetnou   námietkou   sťažovateľa   a v tejto   súvislosti   označiť   konkrétne dôkazy,   ktoré   preukazujú,   že   sa   dopustil   skutkov   kladených   mu   za   vinu   na   viacerých osobách,   a   to   v prípade   oboch   súdených   skutkov.   V   prípade,   že   spáchanie   skutkov kladených   sťažovateľovi   za   vinu   na   viacerých   osobách   bude   preukázané   len,   resp. v prevažnej miere výpoveďami utajených svedkov, nebude možné ustáliť, že k spáchaniu trestného   činu   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v zmysle § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. j) Trestného zákona došlo závažnejším spôsobom konania (na viacerých osobách), čomu musí zodpovedať aj odsudzujúci rozsudok.

V súvislosti so zrušením namietaného uznesenia krajského súdu považuje ústavný súd   za   potrebné   poznamenať,   že   nadobudnutím   právoplatnosti   tohto   nálezu   sťažovateľ prestáva byť právoplatne odsúdeným, a preto bude povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o väzbe sťažovateľa (§ 362e ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011), teda či sa sťažovateľ ponecháva na slobode, alebo bude vzatý do väzby.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. G., T. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie z 9. augusta 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 370,50 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 392,73 €. Priznanú úhradu trov konania je krajský   súd   povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)].

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011