znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 268/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/117/2008 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/89/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2010 doručená sťažnosť K. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/117/2008 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/89/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2010.

Predmetom   napadnutých   konaní   bolo   konanie   o návrhu   na náhradu   škody a nemajetkovej ujmy sťažovateľa, ktorej sa   domáhal v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov a podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Sťažovateľ   svoj návrh   na náhradu   škody   odôvodnil   tým,   že   právoplatným   a vykonateľným   rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (sp. zn. 4 C/200/1992) boli zistené a potvrdené všetky majetkové   práva   sťažovateľa   k stabilizačnému   družstevnému bytu.   Podľa   sťažovateľa ďalšie   rozhodnutia   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v dôsledku   nesprávneho   úradného postupu zmenili právo sťažovateľa k tomuto družstevnému bytu.

Okresný   súd   návrh   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   č.   k.   17   C   117/2008-96 zo 14.   januára 2009   zamietol,   keďže   v konaní neuniesol   dôkazné bremeno,   nepreukázal nesprávny   úradný   postup   Okresného   súdu   Dunajská   Streda,   jeho   právo   sa   premlčalo a v časti ide o prekážku res iudicata.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   89/2009-122   z 26.   januára   2010   napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 117/2008-96 zo 14. januára 2009 potvrdil, pričom konštatoval:

„Správny   bol   postup súdu   prvého   stupňa,   keď zamietol   návrh navrhovateľa   a to najmä   z dôvodu,   že   nebolo   preukázané   naplnenie   podmienok   vzniku   náhrady   škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu, keď v danej veci nie je možné aplikovať žiadnu z podmienok pre porušenie povinnosti orgánu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že Okresný súd Dunajská Streda v jednotlivých konaniach, na ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu poukazoval rozhodoval v intenciách zákonov, dodržiaval zákonom stanovené lehoty, neboli zistené žiadne prieťahy a ani iné zásahy do práv navrhovateľa. Ďalej odvolací súd takisto poukázal na to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj skutočnosť, že o veciach, na ktoré navrhovateľ poukazoval boli   buď   to   návrhy   zamietnuté   alebo   konania   zastavené   a to,   vždy   z dôvodu   na   strane navrhovateľa, ktorými dôvodmi bolo späťvzatie návrhu, na doplnenie návrhu a prekážka veci rozhodnutej. Takže navrhovateľom nebolo preukázané, že by uňho došlo k vzniku škody nesprávnym úradným postupom súdu.“

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: «Pre   beznádejnosť   protiobrany   sa   súd   ani   nepokúsil,   nedokázal   pre   nedostatok dôkazov vyvrátiť dokázanú pravdu. Z tohto dôvodu KS ani nezvolal a neuskutočnil potrebné pojednávanie, aby som sa nemohol k veci vyjadriť a obhájiť pravdivé skutočnosti a súd mohol žalobu bez prejednania zamiesť a zamietnuť.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona sa domáham uspokojenia zákonných nárokov na súde, pretože som nespochybniteľne, zákonne, dôveryhodne preukázal nesprávne úradné postupy súdu   s   príčinným   vznikom   -   spôsobením   škody   a   nemajetkovej   ujmy.   Kumulatívne   boli splnené všetky podmienky, čo bolo preukázané a preto vznikla podľa zákona zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť. Uvedená citácia zákona sa plne vzťahuje na môj prípad nesprávnych úradných postupov súdu.

Podľa „vyjadrenia súdu“, som ja nepreukázal (neoznámil, že to žiada a o čo), že došlo zo strany súdu a notára k vykonaniu nesprávnych úradných postupov, čo je absolútna lož,   ale   na   druhej   strane   súd   preukázal,   že   žalobu   a   odvolanie   nepreštudoval   a   sám nezisťoval či sú uvedené a vykonané úradné postupy nesprávne alebo správne, ale len sa páchateľov týchto nezákonností opýtal, či postupovali správne (alebo sa ich vôbec nepýtal). Podľa zdravého rozumu a práva má súd v tejto žalobe najprv zistiť, či postupy súdu boli správne alebo nesprávne a až potom rozhodnúť a žalobe vyhovieť alebo ju zamietnuť. Toto súd nedokáže urobiť vo viacerých prípadoch.

Na Ústavný súd sa obraciam preto, resp. som donútený, lebo Okresný a aj Krajský súd nie sú schopné, resp. nezistili, či uvedené a vykonané úradné postupy súdu sú správne alebo nesprávne (i keď vznikli na základe, alebo sú pokračovaním spáchaného trestného činu podvodu a krádeže),   zistiť či konali a rozhodovali súdy zákonne alebo nezákonne a nesprávne aj zistil dobu premlčania, že bola prekročená, nezistil či mi bola spôsobená škoda a nerozhodol o nemajetkovej ujme. Toto sú rozhodujúce skutočnosti, bez ktorých nie je možné vyniesť zákonný rozsudok.

Chybou je, že ani OS Galanta a ani KS Trnava sa nezaoberal tým čo bol petit žaloby a povinnosťou súdu, zistiť či uvedené v žalobe nesprávne úradné postupy sa stali a či sú správne alebo nesprávne a či mi nimi bola spôsobená škoda, to súd nezaujímalo a túto nezákonnosť kryje.

Z   vyhláseného   rozsudku   9   Co/89/2009-122   vyplýva,   že   súd   sa   účelovo   vyhýba prejednaniu petitu a dôvodom odvolania, ako mu prikazuje zákon, o náhrade spôsobenej škody nesprávnym úradným postupom súdu a notára. Ani jeden uvedený nesprávny úradný postup súdu, súd neprejednáva a nerozoberá. Odpútava pozornosť na súdne spory, ktoré boli na podnet súdu späť vzaté, zastavené a neboli predmetom tejto žaloby. Ďalej sa venuje nezákonným konaniam a rozhodnutiam, ktorým sa mal venovať, keď boli petitom žaloby v predchádzajúcom spore.

Ak   súd   tvrdí,   že   neverejne   (tajne)   prejednával,   zisťoval   čo   je   jeho   povinnosť vyplývajúca zo zákona, či sú v žalobe uvedené úradné postupy nesprávne alebo správne, keďže mám v tomto o jeho konaní pochybnosti mám právo vedieť a poznať zápisnicu z tohto pojednávania. Chcem vedieť prečo sa toto neuskutočnilo na riadnom súdnom konaní, aby som sa mohol brániť proti nespravodlivosti dňa 14.1.2009, alebo nezvolanom konaní dňa 26.1.2010.   Mám   právo   vedieť,   ktorý   a   prečo   vykonaný   nesprávny   úradný   postup   bol správny, čo chýba aj v rozsudku a jeho zdôvodnení.

Prvostupňový   súd   a   ani   odvolací   súd   nezisťoval   a   preto   ani   nevie,   či   vykonaný úradný postup súdu bol správny alebo nesprávny...

Závažnou   chybou   a   procesnou   závadou   konania   súdu   v   tomto   spore,   a   to prvostupňového   aj   odvolacieho,   bolo   a   je   to   aj   prekážkou   na   vynesenie   zákonného rozsudku,   že súd   nevyriešil   petit   žaloby,   nedokázal zistiť,   ako sám uvádza,   či   v žalobe uvedené a vykonané súdom nesprávne úradné postupy súdu sú správne alebo nesprávne. Súd nedokázal vyvrátiť mnou dokázané skutočnosti, že vykonané úradné postupy súdu sú nesprávne a nezákonné, ani napriek jeho enormnému záujmu.

Druhou vážnou závadou je, že súd v časti premlčania nesprávne stanovil začiatok času počítania premlčania a nebral do úvahy ustanovenia zákona, ktorým sa prerušuje počítanie   času   premlčania   a   to   o   doby   počas   ktorej   prebieha   riadne   súdne   konanie. K premlčaniu   práva   v   tomto   prípade,   či   subjektívneho   alebo   objektívneho   nedošlo a k premlčaniu práva na uplatnenie náhrady spôsobenej škody a nemajetkovej ujmy nedošlo a nemôže byť platne uplatnené ani odporcom.

Závažnou okolnosťou na ktorú sa tiež sťažujem je, že spor v tejto záležitosti krádeže môjho družstevného bytu je, že došlo k prieťahom v zákonnom ukončení sporu od roku 1993 a spor nie je dodnes ukončený vinou súdu.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo podľa uvedených článkov Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd   bolo   všeobecným   súdom   porušené,   uvedené   nesprávne   úradné   postupy   notára a súdu boli vykonané a preto sú vydané rozsudky 17 C/1172008-96 z 14.1.2009 OS Galanta a 9 Co/89/2009-122 z 26.1.2010 KS Trnava neplatné.

2. Vykonané nesprávne úradné postupy spôsobili sťažovateľovi škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle žaloby.

V zmysle Ústavy SR čl. 46 ods. 3 sťažovateľovi - poškodenému Krajský súd Trnava - štát uhradí spôsobenú škodu, ako je rozpísané v žalobe 55 460 Eur a nemajetkovú ujmu 16 597 Eur, celkom 72 057 Eur.

3.   Krajský   súd   Trnava   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet právnej zástupkyne JUDr. V. D., za dva právne úkony 120,23 x 2 + 7,21 x 2 spolu 254,38 Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v   tom,   že   k   jej   uplatneniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   je   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Zásada   subsidiarity   vyjadruje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010, III. ÚS 226/2010).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

1.   K   namietanému   porušeniu   predmetných   článkov   ústavy   a listiny,   vynímajúc porušenie čl. 48 ods. 2   ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom a rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/117/2008 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2009, ktorým návrh sťažovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania, ústavný súd poukazuje   na   už   spomenutý   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd (II. ÚS 54/02). Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 9 Co/89/2009-122 z 26. januára 2010   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   č.   k.   17   C/117/2008-96 zo 14. januára 2009 v celom rozsahu potvrdil.

Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4, čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4 a čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 v spojení s čl. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 38 ods. 1 v spojení s čl. 1 listiny ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 117/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 89/2009, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta nečinnosť súdov,   t.   j. zbytočné prieťahy v konaní, a v nadväznosti na to porušenie svojho základného opráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Rozsudok okresného súdu č. k. 17 C/197/2008-96 zo 14. januára 2009 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   89/2009-122   z 26.   januára   2010,   ktorým   bolo namietané konanie skončené, nadobudli právoplatnosť 3. marca 2010.

V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   (návrhu)   môže   ísť predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom, porušenie ktorého   sa   namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už   okresný   súd   aj   krajský   súd   meritórne   rozhodli   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti   na   uvedené   a v nadväznosti   na   právoplatné   skončenie   veci   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Z obsahu časti sťažnosti, ktorá sa týka namietaného postupu a rozsudku krajského súdu, vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom rozsudku, keď sťažovateľ namieta, že krajský súd na prerokovanie veci   nenariadil   pojednávanie,   čo   mu   znemožnilo   sa   k   veci   vyjadriť.   V tejto   súvislosti namieta porušenie svojich základných práv aj podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1   v spojení   s čl.   1   listiny   označeným   postupom   krajského   súdu   a označeným rozsudkom.

Ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu   podal prostredníctvom okresného súdu 26. marca 2010 dovolanie, ktoré doplnil 12. mája 2010 a ktoré bolo 22. júna 2010 predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Znamená to, že sťažovateľ využil opravný prostriedok, ktorý mu účinne poskytuje Občiansky súdny poriadok (§ 237 a nasl.). V čase rozhodovania ústavného súdu najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

Sťažovateľ   sa   so   svojou   sťažnosťou   obrátil   na   ústavný   súd   teda   v čase,   keď   sa súbežne   obrátil   dovolaním   na   najvyšší   súd.   Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti ústavnému súdu vytvára situáciu, keď princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti preto zaujal právny názor (podobne napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09,   I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že ak by akceptoval sťažnostnú námietku sťažovateľa, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 180/08). Ide o stav v právnom štáte neakceptovateľný.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach zaoberal aj tým, aké dôsledky bude mať pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1 ústavy, konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   vo   vzťahu   k   právoplatnému   rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju aj v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010