znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 268/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., V. Ú., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Toš   3/2008   z 22.   mája   2008   v spojení   s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2008 doručená sťažnosť M. H., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008 v spojení s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008.

Označeným rozsudkom   špeciálneho súdu   bol sťažovateľ   odsúdený   za   trestný   čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb.Trestný   zákon   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) v jednočinnom súbehu s trestným činom prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa §   160a   ods.   1 a 2   Trestného zákona a za   trestný   čin   zneužívania právomoci   verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Obhajoba už pred podaním obžaloby, po podaní obžaloby   a   hlavne   pred   samosudcom   JUDr.   I.   K.   namietala   nezákonný   postup   súdu, konkrétne Krajského súdu Bratislava Ntt-V-1330/2004 A pod č. Ntt - D - 2325/04, ktorý príkazom ustanovil agenta A. H. na čas od 1. 7. 2004 do 1. 1. 2005 a predĺžil od 1. 1. 2005 do   1.   7.   2006 a   to nie   proti   konkrétnemu   podozrivému   ale   všeobecne proti   policajtom Obvodného oddelenia PZ v Senci....

Agenta možno ustanoviť ak sú splnené aj podmienky uvedené v ustanovení § 88b Tr. por., avšak samostatne musí byť splnená podmienka: „Získané poznatky odôvodňujú podozrenie z trestnej činnosti alebo úmysel osoby spáchať takýto trestný čin“.

V   konkrétnom   prípade   bolo   tak   povediac   verejným   tajomstvom,   že   hliadky Obvodného oddelenia PZ v Senci často „striehnu" pred pohostinstvami v obci Bernolákovo, chytajú vodičov po požití alkoholu, pričom ich riešia v rozpore so zákonom.... Vedelo sa, že niektorí policajti takmer pravidelne v čase služby páchajú trestnú činnosť korupcie. Tu   bolo   nevyhnuté   zistiť,   ktorí   sú   podozriví z trestnej činnosti,   alebo ktorí majú úmysel páchať takúto trestnú činnosť.

Mali   byť   získané   poznatky,   že   ten   či   onen   konkrétny   identifikovaný   policajt   je podozrivý, že pácha trestnú činnosť, alebo má úmysle ju páchať! Tieto získané poznatky na konkrétneho policajta museli byť v žiadosti prokurátora o vydaní príkazu v konaní pred sudcom Krajského súdu v Bratislave (ten bol vecne a miestne príslušným!) uvedené. Ak by totiž boli získané poznatky, tak ako to vyžaduje ostatná veta ustanovenia § 88b Tr. por., bolo by zistené, že práve sťažovateľ nepatrí medzi podozrivých a že ani nemá úmysel páchať trestnú činnosť....

Na   súde   I.   stupňa   boli   námietky   na   nezákonné   ustanovenie   agenta   príkazom Krajského súdu odmietnuté stroho a bez argumentu.... Samosudcu v podstate nezaujímalo, že   príkaz   sudcu   Krajského   súdu   v Bratislave   Ntt-V-1330/2004   bol   „rozmnožený“ a postupne daný do ďalších možno desiatich trestných vecí....

Odvolací súd zrušil rozsudok súdu I. stupňa... odvolací súd odvolanie sťažovateľa správne začal tým, že namietal ustanovenie agenta a ďalšie skutočnosti... Pre sťažnosť je však rozhodujúce, že námietka, ktorú odvolací súd zaradil na 1. miesto (viď str. 3 ostatný odsek),   zostala   bez   odpovede.  ...   Teda   odvolací   súd   sa   jednoducho   „vyhol“   zaujať stanovisko   o zákonnosti   pri   vydaní   príkazu   sudcom   Krajského   súdu   v Bratislave o ustanovení agenta....  

Súd   I.   stupňa   opäť   bez   stanoviska   odvolacieho   súdu   vykonal   dokazovanie,   kedy naviac porušil právo obžalovaného okrem spravodlivého prejednania aj prejednanie veci verejne. Na pojednávaní dňa 15. 1. 2008 samosudca podľa § 249 ods. 3 Tr. por. vylúčil verejnosť. Otca sťažovateľa vykázal z pojednávacej miestnosti....

Špeciálny súd však agenta vypočúval aj v tzv. 1. kole a vtedy otec sťažovateľa nebol ako   verejnosť   vykázaný   z pojednávacej   miestnosti.   Pri   výsluchu   agenta   pred   prvým odsudzujúcim rozsudkom mohla byť verejnosť prítomná, tak mohla byť aj pri výsluchu po druhý krát. »

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušením ustanovenia § 88b ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov   účinného do 31. decembra 2005 a vylúčením verejnosti na hlavnom pojednávaní pri výsluchu agenta. Výpoveď agenta sťažovateľ považuje za nezákonný dôkaz, na ktorom nemožno postaviť zákonné rozhodnutie. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa M. H., nar. 8. 1. 1971, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, nato aby vec bola spravodlivo, verejne prejednávaná, nazávislým a nestranným súdom,   zriadeným   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 3/2008 zo dňa 22. 5. 2008 v spojení s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 1 Tš/2006 zo dňa 11. 2. 2008 poručené bolo.

Obe   napadnuté   rozhodnutia   sa   zrušujú   a   vec   sa   prikazuje   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Odsúdený M. H., nar. 8. 1. 1971, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody sa prepúšťa ihneď na slobodu, pretože sa výkon trestu prerušuje až do meritórneho rozhodnutia po vrátení veci NS SR na nové konanie a rozhodnutie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   JUDr.   J.   H.   -obhajcovi obvineného - sťažovateľa - trovy právneho zastúpenia vo výške 7.939,- Sk na jeho účet vedený v Slovenskej sporiteľni a. s., č. ú.:....... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom ako jeho porušovateľov označil špeciálny súd aj najvyšší súd.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade je z dôvodov uvedených nižšie v právomoci všeobecného súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu   označenému   právu   sťažovateľa   vyplývajúcemu   z dohovoru.   Tým   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Označený   rozsudok   špeciálneho   súdu   je   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa,   proti ktorému je prípustný riadny opravný prostriedok. O odvolaní koná a rozhoduje príslušný všeobecný   súd   vyššieho   stupňa,   v ktorého   právomoci   je   poskytnúť   ochranu   základným právam   sťažovateľa,   ktoré   sťažovateľ   považuje   za   porušené.   Preto   je   v danom   prípade vylúčené,   aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   sťažnosťou   v tej   časti,   ktorá   smeruje   proti rozhodnutiu špeciálneho súdu.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008 sa ústavný   súd   zaoberal   posúdením,   či sťažovateľ   mal,   resp.   stále   má   k dispozícii   účinný opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd vyjadruje názor, že takýmto účinným opravným prostriedkom je v danom prípade dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z. účinného   od   1. januára 2006   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Ústavný   súd   dospel k uvedenému záveru na základe   príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich tento mimoriadny opravný prostriedok, a to najmä so zreteľom na okruh oprávnených osôb na   jeho   podanie,   dôvody, prípustnosť   a iné   atribúty   regulujúce   podanie   dovolania a rozhodovanie o ňom (§ 368 a nasl. Trestného poriadku).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa ustanovenia § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení,   jeho   súrodenec,   osvojiteľ,   osvojenec,   manžel   alebo   druh.   Ak   je   obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

Podľa   ustanovenia   § 370   ods. 2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva v prospech   obvineného,   dovolanie   sa   podáva   najneskôr   do   troch   rokov   od   doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzavrel,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy trestného procesu pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia dôvodom na podanie dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného   poriadku.   Dovolanie   preto   možno   v prípade   sťažovateľa   považovať   z účinný opravný prostriedok, ktorý by mal využiť na ochranu svojich základných práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Tým je zároveň vylúčené, aby o namietanom porušení práva, ktoré je založené na rovnakých dôvodoch, rozhodoval ústavný súd. Aplikovať takýto postup aj na danú vec umožňuje prechodné ustanovenie § 566 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podľa Trestného poriadku (účinného od 1. januára 2006) podať proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí jeho účinnosti.

V danej   veci   sťažovateľ prostredníctvom   svojho obhajcu podal   špeciálnemu súdu dovolanie zo 7. júla 2008, a to z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, v ktorom   namietal   nezákonný   postup „pri   povolení   agenta   a pri   jeho   svojvoľnom a účelovom   postupe“.   Z toho   vyplýva,   že   je   to   v prvom   rade   všeobecný   súd,   ktorý   je oprávnený   aj   povinný   poskytnúť   ochranu   právu   sťažovateľa   na   spravodlivé   a verejné prerokovanie jeho veci pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorého porušenie namieta, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   aj   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru tým, že špeciálny súd počas výsluchu agenta na hlavnom pojednávania vylúčil verejnosť, hoci pri výsluchu tohto istého agenta na hlavnom pojednávaní predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku z 3. mája 2007 verejnosť vylúčená nebola.

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane   argumentácie   s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008 nevyplýva, že sťažovateľ   v odvolaní   namietol   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci v súvislosti s výsluchom agenta a sťažovateľ nepredložil ani iný dôkaz o tom, že v odvolacom konaní sa domáhal ochrany svojho základného práva z tohto dôvodu. Ústavný súd preto nemá právomoc meritórne posudzovať ani túto časť sťažnosti.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd   (m. m. II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96),   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok   pre nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   269/07, IV. ÚS 134/07).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008