znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 268/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., P., zastúpeného advokátkou Mgr. D. V., S., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE 71/2006-67 z 30. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2007 doručená sťažnosť J. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. D. V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 71/2006-67 z 30. novembra 2006.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že platobným rozkazom Okresného súdu   Žilina   č.   k.   17   C   38/05-14   zo 14.   marca   2005   bola   sťažovateľovi   ako   právnemu nástupcovi po jeho otcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 11 787,60 Sk. Proti platobnému rozkazu podal sťažovateľ odpor a Okresný súd Žilina svojím uznesením č. k. 17 C 38/05-30 z 29. júna 2005 konanie vo veci zastavil. Dôvodom zastavenia konania bola   prekážka   rozhodnutej   veci,   keďže   o povinnosti   právneho   predchodcu   sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke sumu 11 787,60 Sk bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Žilina č. k. D 606/94-28, Dnot 515/94 z 31. marca 1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 25. apríla 1995.

Návrhom   na   vykonanie   exekúcie   z 12.   decembra   2005   sa   oprávnená   (pred   tým navrhovateľka) domáhala núteného vymoženia sumy 11 787,60 Sk proti sťažovateľovi ako povinnému   na   základe   exekučného   titulu   -   platobného   rozkazu   Okresného   súdu   Žilina č. k. 17   C   38/05-14   zo 14.   marca   2005   (podľa   oprávnenej   právoplatného   15. novembra 2005).

Okresný   súd   Považská   Bystrica   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   vydal   poverenie sp. zn. 1 Er 3226/2005 z 21. februára 2006 pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sumy 11 787,60 Sk. Exekučný titul bol v poverení označený ako rozhodnutie Okresného súdu Žilina č. k. 17 C 38/05-14 zo 14. marca 2005. Dátum právoplatnosti exekučného titulu v poverení uvedený nebol.

Sťažovateľ   podal   námietky   proti   exekúcii,   v ktorých   uviedol,   že   platobný rozkaz Okresného súdu Žilina č. k. 17 C 38/05-14 zo 14. marca 2005 označený ako exekučný titul v návrhu   na   vykonanie   exekúcie   z 12.   decembra   2005,   ako   aj   v poverení   pre   súdneho exekútora z 21. februára 2006 nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože tento nikdy nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

Okresný súd rozhodol o námietkach sťažovateľa uznesením č. k. 1 Er 3226/2005-44 z 3. augusta 2006 tak, že ich zamietol. V odôvodnení uznesenia uviedol, že pri vyhotovení poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   k technickej   chybe (v   poverení   bolo   nesprávne uvedené   ako   exekučný   titul   rozhodnutie   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   17   C   38/05-14 zo 14. marca 2005).   V skutočnosti   podľa   okresného   súdu   poverenie   z   21. februára 2006 bolo   vydané   na   základe   exekučného   titulu   uznesenia   Okresného   súdu   Žilina č. k. D 606/94-28, Dnot 515/94 z 31. marca 1995 právoplatného 25. apríla 1995. Okresný súd v uznesení uviedol „Táto zrejmá nesprávnosť bude následne v predmetnom poverení opravená“ a opravu vykonal na rube poverenia 20. decembra 2006.

Z obsahu listín pripojených k sťažnosti je možné ustáliť, že podaný návrh na výkon rozhodnutia bol zaevidovaný pod sp. zn. 1 E 825/05. Pokladom pre výkon rozhodnutia bolo zrejme uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. D 606/94-28, Dnot 515/94 z 31. marca 1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 25. apríla 1995. Z obsahu listín pripojených k sťažnosti,   ako   ani   zo   samotného   obsahu   sťažnosti   nie   je   možné   presne   ustáliť   kedy, kým a proti komu bol podaný návrh na tento výkon rozhodnutia a ani to, či uvedené konanie prebiehalo   pred   Okresným   súdom   Žilina   alebo   pred   Okresným   súdom   Považská Bystrica. Podľa   obsahu   námietok   sťažovateľa   uvedených   v   uznesení   okresného   súdu č. k. 1 Er 3226/2005-44 „... návrh na výkon rozhodnutia 1 E 825/05 bol podaný na OS v Žiline až 25. 07. 2005“.

Podľa   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   sa   exekučný   titul   (uznesenie Okresného   súdu   Žilina   č. k.   D 606/94-28,   Dnot 515/94   z   31. marca 1995)   stal vykonateľným „25. 10. 1995“ a exekučné konanie sp. zn. 1 Er 3226/2005 začalo „25. 07. 2005“.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   3. augusta 2006   podal   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 71/2006-67 z 30. novembra 2006 tak,   že   ho   odmietol,   pretože   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   odvolanie nie je prípustné.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal nesprávne závery krajského súdu vo vzťahu k   neprípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Krajský   súd   podľa   neho „nezaujal očakávané stanovisko a nezrušil uznesenie prvost. súdu. Postup... súdov nemá oporu v právnych predpisoch“.

Sťažovateľ ďalej poukazoval aj na to, že z jeho strany bola opakovane vznášaná námietka   premlčania   v exekučnom   konaní,   s   ktorou   sa   okresný   súd   ani   krajský   súd nevysporiadali.

V petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť   porušenie   ním označených práv uznesením krajského súdu, zrušiť toto uznesenie a vec vrátiť na ďalšie konanie,   vysloviť zákaz pokračovať v porušovaní   jeho práv   a priznať mu náhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 16/04,   I. ÚS 27/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 74/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu č. k. 17 CoE 71/2006-67   z   30. novembra 2006,   pretože   záver   v   ňom   uvedený o neprípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o námietkach v rámci   exekučného   konania, je   podľa   neho nesprávny   a krajský   súd   sa „Nezaoberal... meritom veci a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa... Ani námietka premlčania, ktorá bola vznesená viac krát, nebola braná do úvahy, ale bola prekrútená“.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   č. k.   1 Er 3226/2005-44 z 3. augusta 2006 zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii. Proti tomuto uzneseniu podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd   svojím   uznesením   č. k.   17 CoE 71/2006-67 z 30. novembra 2006 odvolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.

Krajský   súd podľa   zistenia ústavného súdu   vo vzťahu k neprípustnosti   odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu o námietkach v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Námietky proti exekúcii upravuje § 50 Exekučného poriadku. V § 50 ods. 4 Exekučného poriadku je uvedené, že proti rozhodnutiu ktorým sa vyhovelo námietkam,   je prípustné odvolanie.   Zo   znenia   citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   proti   rozhodnutiu, ktorým boli zamietnuté námietky povinného proti exekúcii odvolanie prípustné nie je.“

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa,   podľa   ktorej   sa   krajský   súd   v uvedenom rozhodnutí nezaoberal vecou samou, ústavný súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie krajského súdu má deklaratórny charakter, t. j. autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom   prípade   práva   podať   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   zamietnutí   námietok v exekučnom konaní. Ide teda o rozhodnutie procesnej povahy, čo znamená, že krajský súd v danom prípade ani nebol oprávnený preskúmavať skutkové a právne závery rozhodnutia okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého   uznesenia   v plnom   rozsahu   a v   súlade   so   zákonnou   úpravou   vysporiadal s jedinou,   v danom   prípade   pre   jeho   rozhodnutie   relevantnou   otázkou,   a   to   otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu, a preto jeho sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd poznamenáva, že z uznesenia okresného súdu, proti ktorému smerovalo odvolanie sťažovateľa, nie je zrejmé, o aké skutkové zistenia a právne závery okresný súd opiera   svoje   zistenia   o termíne   začatia   exekúcie,   o   exekučnom   titule   a o   jeho vykonateľnosti.   Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   nesmerovala   proti   postupu   a uzneseniu okresného súdu, uvedené ústavný súd súc viazaný petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol preskúmať.

Vzhľadom na skutkový stav exekučného konania, ktorý bolo možné ustáliť z príloh sťažnosti   (rozpor   medzi   dňom   vykonateľnosti   exekučného   titulu   uvedeným   na   kópii pripojenej k sťažnosti a dňom vykonateľnosti uvádzaným okresným súdom v jeho uznesení v spojení   s dňom   začatia   exekučného   konania   a   možnosťou   premlčania   práva vyplývajúceho   z exekučného   titulu),   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že sťažovateľ,   ktorý   je v exekučnom   konaní   zastúpený   advokátom,   má   stále   možnosť v priebehu   exekučného   konania   využiť   právne   prostriedky   nápravy   podľa   Exekučného poriadku.

Námietky   podľa   § 50   Exekučného   poriadku   sú   jedným   z   prostriedkov   obrany povinného   v   exekučnom   konaní.   Nie   je   to   však   jediný   prostriedok   obrany   povinného a navyše nejde ani o najúčinnejší prostriedok ochrany práv povinného, pretože rozhodnutie, ktorým sa nevyhovelo námietkam nie je možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie   exekúcie.   Rovnako   je prípustné   aj   samostatne   podať   návrh   na   zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli alebo neboli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho,   že   proti   rozhodnutiu   o tomto   návrhu   je   prípustné   v prevažnej   väčšine   prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je vždy prípustné v prípadoch, v ktorých   sa v návrhu na zastavenie exekúcie tvrdí, že rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku] (m. m. IV. ÚS 130/04). Zo sťažnosti nevyplýva, že by bol sťažovateľ označené právne prostriedky nápravy proti exekúcii využil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007