znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 268/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. K.,   t. č. vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. K. Ž.,   L.,   pre   namietané   porušenie   čl. 127   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv vyplývajúcich   z čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 To 74/05   zo   16. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2005 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo väzbe, ktorou namietal porušenie čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   3 T 5/05 z 11. mája 2005 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 74/05 zo 16. júna 2005.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   jeho   osobná   sloboda   mu   bola   obmedzená 29. januára 2002 a 31. januára 2002, keď Okresný súd v Liptovskom Mikuláši rozhodol o jeho vzatí do väzby. Sťažovateľ sa ďalej zmienil o tom, že „... podal viacero žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu, pretože sa necítim byť vinný a v priebehu vyšetrovania nebolo preukázané moje zavinenie, prípadne porušenie Trestného zákona“.

Zo   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   spolu   s   ďalšími obvinenými   na   základe   obžaloby   krajského   prokurátora   v Ž.   z   11. februára 2005   č. k. Kv 39/02-2206 väzobne trestne stíhaný pre skutky uvedené v bodoch 1) až 41) citovanej obžaloby, právne kvalifikované ako pokračovací trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 a ods. 5 Trestného zákona a iné.

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že „V priebehu vyšetrovania neboli zistené žiadne dôkazy, ktoré by ma usvedčovali z hore uvedenej trestnej činnosti. Avšak žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré som podával, boli zo strany Krajského súdu ako aj Najvyššieho súdu SR vždy zamietnuté. Ba dokonca Najvyšší súd SR uznesením 2 Ntv 7/2005 zo dňa 23. 2. 2005 rozhodol o predĺžení trvania väzby do 28. 11. 2005. Toto rozhodnutie je právoplatné a zákon nepripúšťa voči nemu žiadne opravné prostriedky.

Dňa 4. 4. 2005 som podal žiadosť na Krajský súd v Žiline o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 2 poslednej vety Trest. poriadku. Krajský súd moju žiadosť postúpil na Krajský súd v Banskej Bystrici a to z toho dôvodu, že Najvyšší súd SR podľa § 25 ods. 1 Tr. poriadku rozhodol, že trestná vec obž. J. K. a spol., vedená na Krajskom súde v Žiline pod č. k. 3 T 5/05, sa Krajskému súdu v Žiline odníma a prikazuje sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 3 T 5/05 zo dňa 11. 5. 2005 (doruč. 17. 5. 2005) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Z uvedených dôvodov môj obhajca podal dňa 17. 5. 2005 proti uzneseniu Krajského súdu 3 T 5/05 sťažnosť na Najvyšší súd SR v Bratislave. Najvyšší súd SR uznesením 3 To 74/2005 zo dňa 16. 6. 2005 (doruč. 4. 7. 2005), moju sťažnosť o prepustenie z väzby na slobodu, zamietol.

Z uvedených dôvodov podávam sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky“.

Odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľ upriamil pozornosť na to, že „... vnútroštátne právo pri trestnom čine,   z ktorého som obvinený, umožňuje uloženie trestu odňatia slobody vo výške 5 - 12 rokov. Ďalej náš Trestný poriadok umožňuje   pri   odsúdení   za   spomínaný   trestný   čin   možnosť   podmienečného   prepustenia po vykonaní 2/3 dĺžky trvania uloženého trestu“.

V závere sťažnosti sťažovateľ napokon uviedol, že «V súčasnej dobe dĺžka trvania mojej väzby je 42 mesiacov, čo je viac ako 2/3 spodnej hranice trestnej sadzby za trestné činy, ktoré som nespáchal, ale som za ne obvinený a tiež obžalovaný (obžalobu som dostal 22. 6. 2005). V tomto prípade dochádza k situácii, že väzba nahrádza trest vyšší, než je dolná hranica 5 rokov a tento stav neustále rastie. Týmto bol porušený čl. 127 Ústavy SR, pretože Slovenská republika je podľa čl. 7 Ústavy zaviazaná dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a medzi takéto zmluvy patrí aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje, že „každý, kto je zatknutý, alebo inak pozbavený slobody, v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu, splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci, a má právo byť súdený v primeranej lehote, alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba dostaví na pojednávanie.“».

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho zástupcu   žiadal,   aby   „... Ústavný   súd   SR   uložil podľa   povahy   napadnutého   rozhodnutia orgánu, ktorý porušil moje základné práva a slobody, a to Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby podľa   § 33   ods. 1   Zák.   č.   38/1993   Zb. zák.,   vydal   uznesenie,   že   mňa,   ako   sťažovateľa a obžalovaného podľa § 72 ods. 2 Tr. por. prepúšťa z väzby na slobodu“.

Z dôvodu, že sťažnosť sťažovateľa v pôvodne predloženej podobe nespĺňala niektoré zákonom vyžadované náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania uvedené najmä v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) a b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   vyzval 31. augusta 2005 ústavný súd jeho právneho zástupcu   na jej doplnenie, resp. odstránenie jej rozporov a určil mu na to lehotu 15 dní.

Ústavný   súd   v   uvedenej   výzve   sťažovateľa   upozornil   okrem   iného   na   to,   že formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu sťažnosti), podľa ktorej sa domáhal zrušenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 To 74/05   zo   16. júna 2005   a vydania uznesenia, „... že mňa, ako sťažovateľa a obžalovaného podľa § 72 ods. 2 Tr. por. prepúšťa z väzby na slobodu“, nezodpovedá právomociam ústavného súdu vymedzeným v čl. 127 ods. 2   ústavy   a   v   § 56   zákona   o   ústavnom   súde.   Keďže   sťažovateľ   v záhlaví sťažnosti označil   za   porušovateľa   jeho   práv   aj   krajský   súd   (ako   súd   prvého   stupňa),   pričom rozhodnutie   tohto   súdu   bolo   preskúmané   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   najvyšším súdom, ústavný súd vo svojej výzve poukázal aj na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity).

Na základe citovanej výzvy ústavného súdu mu bolo 16. septembra 2005 doručené podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   označené   ako „Sťažnosť   (doplnenie   sťažnosti zo dňa 20. 7. 2005)“.

Toto   podanie   bolo   obsahovo   takmer   identické   s   jeho   pôvodnou   sťažnosťou. Sťažovateľ však v ňom označil za porušovateľa jeho práva už iba najvyšší súd a uviedol, že sťažnosť smeruje „... proti porušovaniu základných práv a slobôd vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“.

Pokiaľ ide o petit sťažnosti, sťažovateľ ho upresnil v tom zmysle, že navrhol, aby „... Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušil   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   3 To 74/05   zo   dňa   16. 6. 2005   (doručené   4. 7. 2005)   o zamietnutí   sťažnosti obžalovaného   J. K.,   a vydal   uznesenie,   že   obž.   J. K.,   t. č.   vo   väzbe,   prepúšťa   z väzby na slobodu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa v odôvodnení uvádza:

„Na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 3 T 5/05 sa vedie trestné stíhanie proti   obvinenému   J. K.   (a   ďalším   jedenástim   osobám)   pre pokračovací   trestný   čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. d), ods. 3, ods. 5 Tr. zák. a pre ďalšie trestné činy, na skutkovom základe uvedenom v bodoch 1) až 63) podanej obžaloby.

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým uznesením zamietol podľa § 72 ods. 2 Tr. por. žiadosť obvineného J. K. o prepustenie z väzby na slobodu. Svoje rozhodnutie odôvodnil   v   podstate   tým,   že   dôvody   väzby,   pre   ktoré   bol obvinený   J. K.   vzatý do väzby   [§ 67   ods. 1   písm. c)   Tr. por.]   u   neho   trvajú i   naďalej.   A   podľa   záveru krajského súdu sú u neho splnené aj podmienky pozbavenia osobnej slobody v zmysle § 67 ods. 2 Tr. por. so zreteľom na trestnú sadzbu uvedenú v trestnom čine, pre ktorý je stíhaný.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal obvinený J. K. sťažnosť. V jej písomných dôvodoch, obdobne ako vo svojej žiadosti, namietal existenciu zákonných dôvodov väzby, jej dĺžku a opätovne tvrdil, že sa necíti byť vinným z konania, ktoré mu je kladené obžalobou za vinu. Žiadal, aby bol prepustený na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 147 ods. 1 Tr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako   i konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Dôvody väzby upravuje § 67 ods. 1, ods. 2 Tr. por., podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú dané konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že   ujde   alebo   sa   bude   skrývať,   aby   sa   vyhol   trestnému   stíhaniu   alebo trestu,   najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko [ods. 1 písm. a)], že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie [ods. 1 písm. b)], že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil [ods. 1 písm. c)].

Podľa ods. 2 § 67 Tr. por. môže byť obvinený vzatý do väzby tiež vtedy, ak je trestne stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dané dôvody väzby podľa ods. 1. Z   obsahu   procesného   spisu   vyplýva,   že   obvinenému J. K. je   kladené   za vinu spáchanie závažného protizákonného trestného konania, za ktoré zákon ustanovuje prísny trest odňatia slobody. Pričom treba zdôrazniť, že pri rozhodovaní o väzbe nemusí byť bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie trestného činu, ale stačí dôvodné podozrenie z jeho spáchania, čo v tomto prípade nepochybne existuje.

Vzhľadom na charakter žalovanej trestnej činnosti a osobu obvineného dospel Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že   i   v   tomto   štádiu   trestného konania, t. j. krátko po prikázaní predmetnej trestnej veci inému krajskému súdu, ktorý sa musí oboznámiť s rozsiahlym spisovým materiálom, existujú u obvineného J. K. naďalej dôvody väzby, pre ktoré je v nej držaný [§ 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.]. V tejto súvislosti Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   odkazuje   tiež   na   svoje   uznesenia   (sp. zn.   6 Ntv I 20/2004, 2 Ntv 7/2005), v ktorých sa zaoberal existenciou väzobných dôvodov, ktoré podmienky sa doposiaľ nezmenili.

Tu   však   treba   pripomenúť,   že   krajský   súd   nepostupoval   správne,   keď   hoci   len v dôvodoch napadnutého uznesenia konštatoval splnenie podmienok pozbavenia osobnej slobody   podľa   § 67   ods. 2   Tr. por.   So   zreteľom   na   právnu   kvalifikáciu žalovaných trestných činov nie sú u obvineného dané väzobné dôvody v zmysle § 67 ods. 2 Tr. por. Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru, že sťažnosť obvineného J. K. nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci samej. Môže teda konať   len   o   porušení   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   sťažovateľ.   Platí   to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, z dôvodu nedostatku vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo, prípadne   z dôvodov,   ktoré   spočívajú   v   osobitostiach   konania   pred   všeobecným   súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   ktorej   opodstatnenosť   alebo neopodstatnenosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02, II. ÚS 15/05).

Porušenie čl. 127 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v neprimeranej dĺžke jeho väzby.

1. K namietanému porušeniu čl. 127 ústavy

Pokiaľ sa v sťažnosti tvrdí, že právoplatnými uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 74/05 zo 16. júna 2005 boli porušené práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   je   k   tomu   potrebné   uviesť,   že   predmetný   článok   ústavy   upravuje   právomoc ústavného   súdu   konať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   a to za splnenia   presne   vymedzených   zákonných   podmienok.   Článok 127   ods. 1   ústavy nezaručuje teda samostatné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa druhej hlavy ústavy, ktorých porušenie by bolo možné namietať v konaní o sťažnosti (m. m. II. ÚS 98/02, I. ÚS 103/03).

Na   základe   toho   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   v   tejto   časti   za   zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o predĺžení väzby, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť   (napr.   II. ÚS 15/05).   Ústavný   súd v tomto smeru poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 - 77 etc.).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho   súdu,   ktorým   podľa   § 148   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   (ďalej   aj „Tr. por.“)   zamietol   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   3 T 5/05 z 11. mája 2005, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, teda   takým   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   na   ktoré   sa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vecne nevzťahuje.   Keďže   neexistuje   žiadna   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho   súdu   o   zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   proti   citovanému   uzneseniu prvostupňového súdu a namietaným porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. K ďalším námietkam sťažovateľa uvedeným v odôvodnení sťažnosti

Sťažovateľ v odôvodnení pôvodnej sťažnosti, namietajúc porušenie čl. 127 ústavy, poukazuje na čl. 7 ústavy a cituje aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, podľa ktorého každý má právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby   za   účelom   predvedenia   pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Z tohto článku dohovoru vyplýva aj to, že každá osoba, ktorá je vo väzbe, má právo na to, aby sa každé rozhodnutie o väzbe (aj o predĺžení väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu) odôvodnilo v súlade s § 134 ods. 2 Tr. por. a v súlade aj s ostatnými ustanoveniami tohto zákona upravujúcimi trvanie väzby. Len taký postup väzobného   súdu   vylučuje   ľubovôľu   pri   rozhodovaní   o   takej   závažnej   otázke,   akou   je obmedzenie osobnej slobody kvôli účelu vyjadrenému v § 1 Tr. por. Odôvodnenie musí presvedčivo odpovedať na otázku, prečo je záujem na riadnom objasnení trestnej činnosti a dosiahnutí účelu trestného konania silnejší než záujem na osobnej slobode jednotlivca. Z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že podstatným   dôvodom   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   proti   označenému   uzneseniu krajského   súdu   bolo   to,   že   sťažovateľovi   je   kladené   za   vinu   spáchanie   závažného protizákonného trestného konania, za ktoré zákon ustanovuje prísny trest odňatia slobody. Najvyšší   súd zdôraznil   aj to,   že   pri   rozhodovaní o   väzbe nemusí   byť bez akýchkoľvek pochybností   preukázané   spáchanie   trestného   činu,   ale   stačí   dôvodné   podozrenie   z   jeho spáchania,   ktoré   v   tomto   prípade   nepochybne   existuje.   Ďalej   najvyšší   súd   poukázal   aj na charakter   žalovanej   trestnej   činnosti   a   osobu   obvineného,   na   základe   čoho   dospel k záveru,   že   i   v   tomto   štádiu   trestného   konania,   t. j.   krátko   po   prikázaní   veci   inému krajskému   súdu,   ktorý   sa   musí   oboznámiť s   rozsiahlym   spisovým   materiálom,   existujú u sťažovateľa (obvineného) naďalej dôvody väzby, pre ktoré je v nej držaný [§ 67 ods. 1 písm. c)   Tr. por.].   V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   odkázal   aj na svoje   uznesenia   (sp. zn. 6 Ntv I 20/2004,   2 Ntv 7/2005),   v   ktorých   sa   zaoberal   existenciou   väzobných   dôvodov, ktoré sa do jeho rozhodovania nezmenili.

Zároveň však najvyšší súd vytkol krajskému súdu aj jeho pochybenie, keď tento hoci len   v   dôvodoch   napadnutého   uznesenia   konštatoval   splnenie   podmienok   pozbavenia osobnej   slobody   podľa   § 67   ods. 2   Tr. por.,   ktoré   podľa   názoru   najvyššieho   súdu so zreteľom na právnu kvalifikáciu žalovaných trestných činov nie sú u sťažovateľa dané.

Najvyšší   súd   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   vyrovnal   s   podstatnými   otázkami rozhodujúcimi pre ďalšie trvanie väzby, t. j. so závažnosťou trestnej činnosti sťažovateľa, existenciou väzobného dôvodu, ktorý pretrváva, a napokon s ohľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že: „... sťažnosť obvineného J. K. nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne   (napr.   I. ÚS 24/00,   III. ÚS 53/02).   Taktiež   platí,   že   ak   všeobecný   súd   dôjde k záveru, že prepustením   obvineného na slobodu   by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie osobnej   slobody,   akým   je   väzba   v   trestnom   konaní   (II. ÚS 76/02,   IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 124/03, IV. ÚS 187/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v danej veci uplatnil svoje právo   na podanie   žiadosti   o   prepustenie   z väzby na slobodu   a uplatnil   aj riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti. Väzobné súdy zákonom predpísaným   spôsobom   zabezpečili   preskúmanie   práva   sťažovateľa   na   jeho   prepustenie z väzby   na   slobodu   rozhodnutiami,   ktoré   síce   neakceptovali   subjektívnu   predstavu sťažovateľa, avšak bez toho, aby rozhodovanie väzobných súdov bolo v rozpore s ústavne konformným postupom.

Preto treba prijať záver, že medzi uznesením najvyššieho súdu, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že v okolnostiach jeho prípadu nezohľadňuje primeranosť lehoty ďalšieho trvania väzby, pričom poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, a označeným článkom dohovoru neexistuje žiadna taká spojitosť, ktorá by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálnu možnosť vysloviť porušenie tohto článku dohovoru.

Opierajúc sa o dôvody sťažnosti a obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa niektoré náležitosti kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   najmä v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Zákonnou náležitosťou takéhoto návrhu je (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu rozhodnutia (petit), ktorá musí byť vymedzená presne, určito a zrozumiteľne, teda takým   spôsobom,   aby   mohla   byť   prevzatá   do   výroku   rozhodnutia   ústavného   súdu (II. ÚS 37/02, III. ÚS 78/02).

Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, a žiadal aj o „... vydanie uznesenia, že sa obž. J. K., t. č. vo väzbe, prepúšťa z väzby na slobodu“, pričom v petite svojej sťažnosti nežiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jeho práv alebo slobôd. Ani napriek výzve ústavného súdu   z   31. augusta 2005,   v   ktorej   upozornil   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   nutnosť uvedenia   presnej   formulácie   petitu   sťažnosti,   neboli   v   doplnení   sťažnosti   doručenom ústavnému súdu 16. septembra 2005 vytknuté nedostatky odstránené.

V súvislosti s tým je potrebné pripomenúť, že každý návrh na začatie konania musí spĺňať   aspoň   také   náležitosti,   ktoré   umožňujú   ústavnému   súdu   posúdiť,   či   sú   splnené podmienky pre uplatnenie jeho právomoci alebo či nejde o zrejme bezúspešné uplatnenie práva.

Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy je, aby ústavný   súd   najprv   vyhovel   sťažnosti   podanej   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a   svojím rozhodnutím vyslovil, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody uvedené v druhej hlave ústavy, alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy. Až v prípade splnenia tejto podmienky môže ústavný súd rozhodovať o ďalších nárokoch sťažovateľa viažucich sa na výrok o porušení jeho základných práv alebo slobôd. Návrh na rozhodnutie vo veci samej v podobe, v akej je formulovaný sťažovateľom, to však nerešpektuje, čo neumožňuje ústavnému súdu vymedziť ani rozsah, v ktorom by prichádzalo do úvahy prijatie sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného dôvodu je daná možnosť pre odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu znamenalo, že ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu jeho práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2005