znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 268/04-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 15. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval prijatú sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1313/98 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 107/91) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ioana   Kornelija   Komanického   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 38   ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1313/98 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 107/91) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 1313/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ioanovi   Kornelijovi   Komanickému n e p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Bardejov j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ioanovi   Kornelijovi Komanickému   trovy   konania   vo   výške   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. V. P., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 268/04-22   z   15. decembra 2004   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ioana Kornelija Komanického (ďalej len   „sťažovateľ“)   v   časti,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1313/98 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 107/91), a vo zvyšnej časti ju odmietol.

Predseda okresného súdu vo vyjadreniach k sťažnosti z 5. augusta 2004 a 28. januára 2005 k priebehu konania okrem podrobnej chronológie úkonov okresného súdu uviedol:„Vo veci sp. zn. 7 C 107/91 konanie bolo začaté dňa 14. 2. 1991 na základe žaloby podanej   žalobcom   Ioanom   Kornelijom   Komanickým   (vtedy   Jánom   Komanickým)   proti žalovanému J. R., ktorou sa žalobca domáhal zakázať rodine R. akýmkoľvek spôsobom používať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, teda ochrany vlastníckeho práva (...).

Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že ide o vec skutkovo i právne jednoduchú. Práve veľmi častá zmena petitu žaloby, neúplnosť podaní, či už žalobcov alebo žalovaných, a vady konania vyvolané účastníkmi mali za následok zložitosť konania i jeho náročnosť. Tieto skutočnosti mali tiež za následok to, že súd doposiaľ nemohol meritórne rozhodnúť o všetkých žalobcami uplatnených nárokoch i protižalobe žalovaných a v snahe rozhodnúť aspoň o tých závažnejších a predovšetkým pre sťažovateľa najvýznamnejších nárokoch, rozhodol sa rozhodnutie o tých nárokoch, vo vzťahu ku ktorým nebolo možné pre postoje účastníkov   konania   vykonať   v   potrebnom   rozsahu   dokazovanie,   vylúčiť   na   samostatné konanie (...).

Už samotná povaha veci, vo vzťahu ku ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv, umožňuje prijať záver, že táto právna vec je skutkovo i právne zložitá. Predmetom konania je totiž ochrana vlastníckeho práva a naviac pri nie celkom ujasnených vlastníckych   vzťahoch   a   sťažovateľ   sa   v   konaní   pritom   domáha   viacerých   nárokov. Ako už bolo uvedené v mojom predchádzajúcom písomnom stanovisku, žalobcovia často menili petit svojej žaloby, čo nesporne malo za následok zložitosť konania i jeho náročnosť.

Aj keď je nesporné, že vzhľadom na čas, ktorý uplynul od podania žaloby, je možné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že vo veci sa koná neprimerane dlho, v tejto súvislosti však nemožno neprihliadať na skutočnosť, že dĺžka konania bola výraznou mierou ovplyvnená predovšetkým správaním sa samotného sťažovateľa, ale rovnako aj žalovaných. Sťažovateľ spolu so svojou manželkou v priebehu konania osemkrát zmenili petit žaloby, ich podania nemali potrebné zákonom predpísané náležitosti, či už vo vzťahu k samotnej žalobe, alebo použitým opravným prostriedkom a na vec sa vzťahujúce dôkazy označovali postupne, nie na   začiatku   konania,   čím   znemožňovali   súdu   vec   náležite   pripraviť   na   rozhodnutie. Žalovaní   v   priebehu   konania   sa   domáhali   svojich   nárokov   podaním   protižaloby,   ktorá taktiež mala vady a v priebehu konania vznikla potreba ich odstránenia. Ako vyplýva z chronológie jednotlivých úkonov, nariadené termíny pojednávaní bolo nutné veľmi často odročovať, z dôvodu neúčasti či už žalobcu alebo žalovaných, pričom u žalovaných išlo zväčša o dôvody neúčasti objektívne pre preukázanú nemoc prvoradého žalovaného. Časté odročovanie pojednávaní z dôvodov na strane účastníkov konania nesporne malo vplyv na dĺžku konania i možnosť súdu vo veci meritórne rozhodnúť.

V   prejednávanej   veci   bolo   meritórne   rozhodnuté   o   základných   sťažovateľom uplatňovaných nárokoch a to rozsudkom zo dňa 31. 10. 1996 č. k. 7 C 107/91-213, ktorý sa dňom 30. 1. 1997 stal právoplatným. Tým už v roku 1996 došlo k odstráneniu právnej neistoty na strane sťažovateľa prinajmenšom vo vzťahu k tým nárokom, o ktorých bolo meritórne rozhodnuté. Pokiaľ o ochrane vlastníckeho práva sťažovateľa nebolo citovaným rozsudkom rozhodnuté vo vzťahu k jednej nehnuteľnosti (KBN 4639) a v tejto časti súd vec vylúčil na samostatné konanie, stalo sa tak z príčin na strane žalobcov, teda aj sťažovateľa, keď   títo   nevedeli   k   tejto   nehnuteľnosti   preukázať   svoj   vlastnícky   vzťah   k momentu rozhodnutia. O tomto nároku súd však meritórne rozhodol rozsudkom zo dňa 9. 6. 1999, aj keď je pravdou, že odvolací súd tento rozsudok na základe podaného odvolania zrušil. Napriek   tomu,   že   doposiaľ   nebolo   rozhodnuté   o   všetkých   sťažovateľom   uplatňovaných nárokoch,   zastávam   názor,   že   postup   súdu   v tomto   konaní   nemal   za následok   prieťahy vytýkané sťažovateľom, keď jeho postup bol limitovaný a ovplyvnený predovšetkým konaním sťažovateľa a žalovaných.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom vyslovil, že základné právo sťažovateľa Ioana Kornelija Komanického na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote porušené nebolo.”

Sťažovateľ na vyjadrenie predsedu   okresného súdu zaujal stanovisko, kde   okrem iného uviedol, že v danom prípade nejde o skutkovo a právne zložitú vec, jeho správanie nebolo   nevhodné   a   súdne   konanie „bolo   vedené   neracionálne   s   tou   najväčšou   dávkou byrokracie a bezúčelnosti“.

Sťažovateľ ďalej písomne oznámil, že „Pokiaľ Ústavný súd SR je sám toho názoru, že   v tejto   kauze   pred   ním   je   nutné,   resp.   žiaduce   ústne   pojednávanie   lebo   údajne   od takéhoto pojednávania už nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, potom zaiste bude užitočné, keď nebudem na ňom trvať ani ja, ale budem trvať na tom, aby aj bezo mňa a môjho právneho zástupcu, toto konanie bolo verejné! (...)“, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 15. marca 2005.

Na   ústnom   pojednávaní   sa   nezúčastnil   ani   jeden   z účastníkov   konania,   a preto ústavný súd pojednával v ich neprítomnosti.

II.

Predmetné konanie začalo 14. februára 1991, keď sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu vo veci „ochrany práva osobného užívania pozemku“. Podaním z 31. augusta 1994 žalobný   návrh   rozšíril   o   žalovanú   v   druhom   rade   a   podaním   zo   6. septembra 1994 navrhol zmenu (rozšírenie)   petitu,   v ktorom   žiadal, aby okresný   súd   zakázal žalovaným vstup na „pozemky EN 4638/1, 4639 a 4640 k. ú. B. a uložil im, aby sa zdržali akýchkoľvek zásahov do nich (...)“. Okresný súd sťažovateľa 11. septembra 1994 vyzval na doplnenie návrhu. Sťažovateľ upresnil svoj nárok 19. septembra 1994 a 21. septembra 1994 predložil listinný dôkaz (list vlastníctva).

Dňa   9. októbra 1994   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   18. október 1994, na ktorom   pripustil   zmenu   (rozšírenie)   žalobného   návrhu   sťažovateľa.   Podaním z 15. februára 1995 sťažovateľ opätovne upresnil petit tak ako v podaní z 19. septembra 2004.   Dňa   20. februára 1995   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito pre neprítomnosť sťažovateľa. Dňa 19. júna 1995 okresný súd určil termín pojednávania na 4. júl 1995.   Dňa   28. júna 1995   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   zmenu   petitu, v ktorom žiadal žalovaným uložiť povinnosť „vypratať tuhý odpad (burinu a iné) siahajúci za právnu hranicu do pozemkov EN 4638/1 a 4639 vo vlastníctve M. K. a A. C. a spol. neodkladne (...)“.

Dňa   4. júla 1995   okresný   súd   pripustil   zmenu   žalobného   návrhu   sťažovateľa a žalobkyne   v   druhom   rade   a   vyzval   ich   v lehote   do   31. júla 1995,   aby   špecifikovali označenie   nehnuteľností   vo   svojom   žalobnom   návrhu   v   súlade   s   platnými   právnymi predpismi. Sťažovateľ doručil okresnému súdu úpravu petitu 19. júla 1995.

Dňa   22. júla 1996   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   2. august 1996. Sťažovateľ doručil 29. júla 1996 okresnému súdu ďalší návrh na úpravu petitu, ktorý bol takmer   totožný   s   jeho   návrhom   z   19. júla 1995.   Pojednávanie   z   2. augusta 1996   bolo odročené na 10. september 1996, na ktorom   okresný   súd vykonal dokazovanie a   poučil sťažovateľa, že petit žaloby nie je určitý, chýba označenie geometrických plánov, o ktoré opiera   svoju   žalobu,   a   presné   označenie   vlastníkov   nehnuteľností.   Pojednávanie   bolo odročené za účelom odstránenia nedostatkov podania sťažovateľa.

Sťažovateľ doručil 10. septembra 1996 okresnému súdu návrh, ktorým menil petit žaloby (ústavný súd zistil, že aj v tomto petite uviedol nesprávne meno žalovanej v druhom rade).

Dňa   31. októbra 1996   okresný   súd   pripustil   zmenu   žaloby   v   zmysle   návrhu sťažovateľa   z   10. septembra 1996   a   vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom.   V tomto rozsudku (právoplatnosť nadobudol 21. augusta 1998) bol nárok sťažovateľa zo septembra 1994 vylúčený na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 4 C 1313/98. Iné úkony týkajúce sa nárokov sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva v tomto období vykonané neboli.

Dňa   7. septembra 1998   bol   k   spisu   sp.   zn.   4 C 1313/98   pripojený   spis   sp.   zn. 7 C 107/91.

Dňa   11. januára 1999   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   4. február 1999, ktorý   bol   zrušený   z   dôvodov   ospravedlnenej   neúčasti   právnej   zástupkyne   žalovaných na pojednávaní.   Z   toho   istého   dôvodu   bol   zrušený   aj   termín   pojednávania   určený na 18. február a 18. marec 1999.

Dňa   18. mája 1999   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil, a uložil sťažovateľovi a žalobkyni v druhom rade, aby predložili dôkaz o svojom vlastníctve k pozemku, ktorý sťažovateľ predložil toho istého dňa.

Dňa 9. júna 1999 okresný súd vyhlásil rozsudok. Dňa 3. decembra 1999 sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie a 7. decembra 1999 ho okresný súd vyzval na doplnenie odvolania. Sťažovateľ doručil okresnému súdu   doplnenie v zmysle výzvy 27. decembra 1999.

Dňa 22. júna 2000 predložil okresný súd spis Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“).   Krajský   súd   ho   27. augusta 2001   vrátil   okresnému   súdu   za   účelom vyhotovenia opravného uznesenia. Dňa 6. februára 2003 krajský súd opätovne vrátil spis okresnému   súdu   za   účelom   odstránenia   ďalších   nedostatkov   písomného   vyhotovenia rozsudku. Dňa 19. februára 2003 okresný súd vydal opravné uznesenie a 17. marca 2003 predložil   spis   odvolaciemu   súdu.   Dňa   10. júla 2003   sťažovateľ   žiadal   o   oslobodenie od platenia súdnych poplatkov za podané odvolanie.

Dňa 19. apríla 2004 krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu z 9. júna 1999 a odmietol odvolanie sťažovateľa a žalobkyne v druhom rade proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie. Dňa 11. júna 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 8. júla 2004 okresný súd určil termín pojednávania na 12. august 2004.Dňa   8. augusta 2004   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   sudcu,   okresný   súd pojednávanie   odročil   za   účelom   predloženia   veci   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti.

Dňa   8. septembra 2004   krajský   súd   rozhodol,   že   sudca   okresného   súdu nie   je vylúčený z rozhodovania a prejednávania veci.   Dňa 11. októbra 2004 okresný súd určil termín   pojednávania   na   10. december 2004.   Dňa   10. decembra 2004   okresný   súd pojednávanie odročil na neurčito a vyzval žalobcov vzhľadom na zmenu okolností podľa predloženej   kúpnej   zmluvy   žalovanými,   že   už   nie   sú   vlastníkmi   nehnuteľností, na oznámenie,   či   trvajú na podanej   žalobe, a ak áno, v akom   rozsahu, prípadne akého nároku   sa   domáhajú.   Dňa   28. decembra 2004   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu vyjadrenie. Od   tohto   obdobia   bol   spis   do   14. januára 2005   na   Krajskej   prokuratúre v Prešove a 31. januára 2005 bol predložený ústavnému súdu.

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva   podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa jeho vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa 1) právnej a faktickej zložitosti veci, 2) správania účastníka konania a 3) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   akceptuje, že rozhodovanie   v konkrétnej   veci   predstavuje   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci s doplňovaním návrhov sťažovateľa na zmenu petitu, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   takú   neprimeranú   dĺžku   konania,   ako   bola   zistená v konaní pred   okresným   súdom.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť,   možno   vysloviť   názor, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov. Podkladom pre rozhodovanie týchto sporov je dlhoročnou súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava   obsiahnutá   v   ustanoveniach   Občianskeho   zákonníka   a   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

2. Správanie účastníkov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sporové konanie je druhom civilného procesu, v ktorom účastník konania, v danom prípade   aj   žalobca,   je   zodpovedný   za   zákonné   začatie   konania   a splnenie   všetkých procesných   podmienok,   ktoré   sa   vyžadujú na to,   aby   všeobecný   súd   v jeho   veci   konal a rozhodoval (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Súčasne je žalobca zodpovedný za svoje procesné úkony, ktoré uplatní, a to bez ohľadu na to, že ide o dovolené procesné úkony, prípadne o úkony, ktoré Občiansky súdny poriadok predvída. Táto zodpovednosť zahŕňa v sebe aj zodpovednosť za to, že sa dovolenými alebo predvídanými procesnými úkonmi spor spomalí alebo sa nerozvinie celá štruktúra procesných vzťahov vedúca k odstráneniu právnej neistoty v konaní.

Z priebehu doterajšieho konania vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca v prvom rade najprv spomalil konanie tým, že súdny poplatok, ktorý je v spore o ochranu vlastníckych práv   splatný   podaním   žaloby   [§   5   ods.   1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov], zaplatil až na základe výzvy súdu. Takisto po výzve okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie sťažovateľ vzal svoje odvolanie späť.

Na doterajšiu dĺžku konania malo vplyv aj to, že sťažovateľ sa nezúčastnil troch pojednávaní (v sporovom konaní ak sa skúma porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, nerozhoduje dôvod, pre ktorý sa nariadeného pojednávania nezúčastnil) a dvakrát, a to 25. júna 1992 a 8. augusta 2004,   namietol   zaujatosť   sudcov   okresného   súdu,   ako   aj   to,   že   svojimi podaniami (v septembri 1994) rozšíril žalobu (petit) o ďalšie nároky (19. septembra 1994, 15. februára 1995,   28. júna 1995,   19. júla 1995,   29. júla 1996   a   19. mája 1999),   dopĺňal a upresňoval petit žaloby, a 10. septembra 1996 bolo pre nedostatky jeho podania odročené i pojednávanie.

Ani   ďalšie   úkony   sťažovateľa   nesmerovali   k   tomu,   aby   sa   vo   veci   konalo a rozhodovalo o navrhovanom petite na poskytnutie súdnej ochrany (odvolanie proti výroku o   vylúčení   veci   na   samostatné   konanie,   proti   ktorému   nie   je   prípustné   odvolanie, a odvolanie proti rozsudku, ktoré nemalo zákonom predpísané náležitosti).

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy i to, že ako účastník konania nesporne má právo na uvedené procesné úkony, ktoré urobil. V dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach ústavný súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu.

Ústavný súd uvádzajúc len základnú charakteristiku doterajšieho priebehu konania pred   okresným   súdom   zastáva   názor,   že   sťažovateľ   uplatnil   základné   právo   na   súdnu ochranu, ale bez toho, aby akceptoval svoju zodpovednosť za vedenie sporu a splnenie procesných   podmienok,   najmä doručenie jasnej, určitej   a zrozumiteľnej   žaloby (petitu), ktorú   niekoľkokrát   menil.   Jeho   procesné   úkony   sa   nesústredene   venovali   aj   otázkam subjektívneho nazerania na nestrannosť okresného súdu ako celku i zaujatosti zákonného sudcu. Podľa názoru ústavného súdu doterajšie trvanie skúmaného sporu je aj dôsledkom neunesenia   zodpovednosti   sťažovateľa   za   ústavné   a   zákonné začatie   a vedenie   konania (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), a preto uvedené skutočnosti vyhodnotil ústavný súd tak, že samotný sťažovateľ sa svojím konaním výrazne podieľal na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1313/98 (pôvodne pod sp. zn. 7 C 107/91). Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   bol   nečinný   v   období od 16. novembra 1995,   keď   mu   bolo   doručené   podanie   právnej   zástupkyne   žalovaných, do 22. júla 1996, keď určil termín pojednávania na 2. august 1996 (v trvaní 9 mesiacov). V tomto období nevykonal žiadny úkon.

Činnosť   okresného   súdu   bola   aj   nesústredená,   v dôsledku   čoho   sa   konanie predlžovalo, výsledkom   jeho nesústredenej   činnosti   bolo, že krajský   súd   musel   dvakrát vrátiť spis okresnému súdu ako predčasne predložený za účelom vyhotovenia opravného uznesenia   z   dôvodu   vyskytujúcich   sa   formálnych   chýb   v písomnom   vyhotovení rozhodnutia.

Okresný súd síce vo veci 9. júna 1999 rozhodol, ale stav právnej neistoty sťažovateľa neodstránil, jeho rozhodnutie bolo rozhodnutím odvolacieho súdu 19. apríla 2004 zrušené z dôvodu,   že „Prvostupňový   súd   v písomnom   vyhotovení   rozsudku   neuviedol   základné náležitosti odôvodnenia rozsudku vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 OSP, pre ktoré napadnutý rozsudok   odvolací   súd   považoval   za   nespreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov a nezrozumiteľnosť (...)“, a preto „odvolací súd v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. c) OSP napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zrušil a v súlade s ust. § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie“.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 1313/98 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 107/91) bolo porušené základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie   jeho   záležitosti   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom   na to,   že   ústavný súd   rozhodol   o porušení   práv   sťažovateľa,   zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže,   avšak   nemusí   priznať primerané finančné zadosťučinenie. Pôvodne sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   150 000 Sk,   pričom   neskôr   tento   nárok   upravil   na   sumu 400 000 Sk.

Ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní predovšetkým z toho, že sťažovateľ ako   účastník   konania   výrazne   prispel   svojím   správaním   k   tomu,   že   spor   sa   neúmerne predlžoval a vznikali zbytočné prieťahy, tak ako to konštatoval v bode 2 časti III tohto nálezu.   Ústavný   súd   pripomína,   že   v   sporovom   konaní   musí   účastník   počítať   s   tým, že ak jeho úkony predĺžia konanie, pôjde to v každom prípade na jeho ťarchu (§ 6, § 101 ods. 2, § 120 ods. 1 OSP).

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázanie okresnému súdu, aby   ďalej   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   a priznanie   úhrady   trov   konania) sú dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením označených práv.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. V.   P. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s §   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   ods.   1   písm.   a)   a c)   a §   25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2005