znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 267/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej JUDr. B. M., advokát,   spol.   s r. o.,   N.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/356/2010-277 z 24. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako podanú oneskorene. ⬛⬛⬛⬛ ,

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená   sťažnosť   v   znení   jej   opravy   vykonanej   podaním   z   26.   júna   2012   obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. B. M., advokát, spol. s r.   o.,   N.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   M.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob/356/2010-277 z 24. februára 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla skutkové a právne okolnosti týkajúce sa súdneho sporu, ktorý vznikol medzi ňou ako žalovanou a obchodnou spoločnosťou C., s. r. o., B., vystupujúcou v procesnom postavení žalobkyne (ďalej len „žalobkyňa“).

Skutkový a právny stav, ktorý bol príčinou podania sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti popísaný od podania žaloby Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   až po upovedomenie sťažovateľky Generálnou prokuratúrou   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o spôsobe vybavenia opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“).   Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza   chronológiu   úkonov   a   na   to nadväzujúcich   rozhodnutí   a upovedomení   uskutočnených   v   predmetnej   veci,   spolu s vymedzením ich obsahu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobkyňa   sa   na   okresnom   súde domáhala proti sťažovateľke (žalovanej) žalobou doručenou okresnému súdu 20. augusta 2007 v zmysle jej poslednej zmeny zo 7. mája 2010 určenia, že žalobkyňa je akcionárkou sťažovateľky   (žalovanej),   a   to   s   účinkami   voči   sťažovateľke   (žalovanej)   nepretržite   od 28. júla   2004   ku   dňu   vydania   rozsudku,   pričom   podiel   akcionárskych   práv   žalobkyne predstavuje 11,47 % podiel žalobkyne na základnom imaní sťažovateľky (žalovanej). Ďalej sa žalobkyňa domáhala, aby okresný súd uložil sťažovateľke (žalovanej) povinnosť dať pokyn   Centrálnemu   depozitáru   cenných   papierov   Slovenskej   republiky,   a.   s.,   na   zápis žalobkyne do zoznamu akcionárov sťažovateľky (žalovanej), ktorý je vedený Centrálnym depozitárom cenných papierov Slovenskej republiky, a. s., a to namiesto akcionára Z. a. s, N.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 26 Cb/126/07 zo 7. mája 2010 (ďalej   len   „rozhodnutie   okresného   súdu“)   tak,   že   určil,   že   žalobkyňa   je   akcionárkou sťažovateľky   (žalovanej),   zároveň   uložil   sťažovateľke   (žalovanej)   povinnosť   dať   pokyn Centrálnemu depozitáru cenných papierov Slovenskej republiky, a. s., na zápis žalobkyne do zoznamu akcionárov sťažovateľky (žalovanej) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľku (žalovanú) zaviazal na ich náhradu žalobkyni.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   (žalovanej)   rozsudkom   sp.   zn. 1 Cob/356/2010 z 24. februára 2011 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 21. apríla 2011.

Sťažovateľka následne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu podala   generálnej   prokuratúre   dva   podnety   [pôvodný   z   27.   februára   2012   doručený generálnej prokuratúre 1. marca 2012 (ďalej len „pôvodný podnet“), opakovaný z 30. marca 2012   doručený   generálnej   prokuratúre   3.   apríla   2012   (ďalej   len   „opakovaný   podnet“)], ktorými žiadala, aby generálny prokurátor podal proti rozhodnutiu krajského súdu, ako aj rozhodnutiu   okresného   súdu   mimoriadne   dovolanie.   Pôvodný   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   z poverenia   generálneho prokurátora   Krajská   prokuratúra   v B. (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   odložila,   pretože   podľa   jej   názoru „...   nie   je   možné rozhodnutia súdov považovať za nezákonné, preto nie je ani dôvod pre postup podľa § 243e OSP...“. Krajská prokuratúra upovedomila sťažovateľku o spôsobe vybavenia pôvodného podnetu prípisom z 22. marca 2012. Predmetný prípis krajskej prokuratúry bol sťažovateľke prostredníctvom právneho zástupcu doručený 28. marca 2012.

Opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálna   prokuratúra odložila prípisom z 10. apríla 2012 bez prijatia opatrenia. Vo vzťahu k sťažovateľke tento postup odôvodnila tým, že „Označenými rozsudkami súdy určili, že žalobca je akcionárom žalovaného.   Bez   ohľadu   na   vecnú   správnosť   alebo   nesprávnosť   takéhoto   rozhodnutia, akciová spoločnosť (žalovaný) nemôže byť uvedeným výrokom dotknutá na svojich právach. Akciová spoločnosť (v okolnostiach   daného prípadu)   nemôže ovplyvniť,   ktoré osoby sa stanú jej akcionármi. Z hľadiska práv a povinností akciovej spoločnosti je irelevantné, ktoré konkrétne   osoby   sú   majiteľmi   akcií   spoločnosti.   Možno   uzavrieť,   že   na   podaní mimoriadneho dovolania, ak by aj rozhodnutie súdu bolo nezákonné, nie je daná potreba ochrany   práv   žalovaného.“. V   tejto   súvislosti   generálna   prokuratúra   upovedomila sťažovateľku   o   spôsobe   vybavenia   opakovaného   podnetu   prípisom   z   10.   apríla   2012. Predmetný   prípis   generálnej   prokuratúry   bol   sťažovateľke   prostredníctvom   právneho zástupcu doručený 17. apríla 2012.

Sťažovateľka sa na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob 356/2010 zo dňa 24. 02. 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob 356/2010 zo dňa 24. 02. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   B.   M., advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky.

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   listinných   dôkazných   prostriedkov,   ktoré   k   nej sťažovateľka   pripojila,   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 21. apríla 2011. Uvedené konkrétne vyplýva jednak z tvrdenia sťažovateľky, jednak z doložky právoplatnosti a vykonateľnosti vyznačenej na napadnutom rozhodnutí krajského súdu.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom telefaxu 18. júna 2012,   sťažnosť   bola   18.   júna   2012   zároveň   zaslaná   na   poštovú   prepravu   a   poštovým doručovateľom   doručená   ústavnému   súdu   20.   júna   2012.   Podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (m. m. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08), prípadne túto lehotu predĺžiť.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   odôvodnila   zachovanie   lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom súde tým, že v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde „...   využil   všetky   možné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   bol   sťažovateľ oprávnený,   a   s   prihliadnutím   na   posledné   oznámenie   stanoviska   k   jeho   opakovanému podnetu adresovanému GP SR, ktoré mu bolo (k rukám jeho právneho zástupcu) oznámené dňa 17. 04. 2012, uvádza, že na podanie tejto ústavnej sťažnosti je zákonom stanovené lehota zachovaná“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   považuje   podanie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom za účinný právny prostriedok ochrany svojich práv, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý   treba vyčerpať podľa   § 53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   predtým,   ako podá sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (m.   m.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, IV. ÚS 139/04). Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   ďalej   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   stabilizovanú judikatúru,   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi (§ 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) nemožno z hľadiska § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) úspešného podania sťažnosti ústavnému súdu, a preto na jeho podanie nie je z hľadiska posudzovania zachovania uvedenej lehoty podľa § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   možné   prihliadať   (m.   m.   I.   ÚS   134/03,   III.   ÚS   272/05, IV. ÚS 8/06).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   nemôže   uplatniť osobne a s ktorým sa ako právny účinok nespája priame odstránenie namietaného porušenia základného   práva   alebo slobody,   nemá   povahu   účinného   právneho   prostriedku   nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 ústavy (m. m. II. ÚS 34/99, III. ÚS 146/03, III. ÚS 11/04). Podanie   podnetu,   prípadne   opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemožno preto považovať za využitie účinného prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sa v súvislosti s uvedeným nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, ktorá vychádza z nesprávneho právneho názoru, že lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy jej začala plynúť až okamihom, keď bola upovedomená generálnou prokuratúrou o spôsobe   vybavenia   opakovaného   podnetu.   Podanie   podnetu,   prípadne   opakovaného podnetu   generálnej   prokuratúre   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   ani   prípadné upovedomenie   o   spôsobe   vybavenia   podnetu   vrátane   opakovaného   podnetu,   ktorým   je takýto   podnet   zo   strany   orgánov   prokuratúry   odložený,   nie   je   právne   významné   na zachovanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ktorý   právoplatne   rozhodol v sťažovateľkinej veci, a nie je ani postupom (resp. opravným prostriedkom), ktorý možno považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp.   má   predchádzať   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ústavy   (m.   m. I. ÚS 147/2010).

Z uvedeného potom vyplýva, že pre posúdenie otázky zachovania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nie je v danej veci rozhodujúce,   kedy   bolo   sťažovateľke   doručené   upovedomenie   o   spôsobe   vybavenia opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (17. apríla 2012), ale deň, kedy napadnuté rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť (21. apríla 2011).

Keďže   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   21.   apríla   2011, sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť až 18. júna 2012, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka sa ústavnej ochrany označeného základného práva, k porušeniu ktorého podľa nej malo dôjsť sťažnosťou napadnutým rozhodnutím krajského súdu, domáhala až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   splnené   neboli,   a   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013