znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 267/2012-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. Š..., t. č. v ústave na výkon väzby, zastúpeného advokátom Mgr. J. V., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 9 Nt 1/2009 z 15. decembra 2010, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   sp. zn.   9 Nt 1/2009   z   15.   decembra   2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Žilina   sp. zn.   9 Nt 1/2009   z   15.   decembra   2010 z r u š u j e   a vec vracia na nové konanie.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   trovy konania v sume 254,32 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a tridsaťdva centov) na účet právneho zástupcu Mgr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 254,32 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a tridsaťdva centov) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v   Štátnej   pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 267/2012-5   z   18.   mája   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“)   sp. zn. 9 Nt 1/2009 z 15. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti, z pripojených listinných dôkazov a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 12. januára 2009 okresnému súdu návrh na obnovu konania v jeho trestnej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn.   5 T/223/2005.   Uznesením   okresného súdu sp. zn. 9 Nt 7/2009 z 30. októbra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tos/117/2009 z 11. februára 2010 bol jeho návrh na obnovu konania zamietnutý v zmysle § 399 ods. 2 Trestného poriadku, v dôsledku čoho mu bola uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Nt 1/2009 zo 16. marca 2010 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej aj „uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010“) uložená povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy trestného konania určené paušálnou sumou 99,58 €.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   16.   marca   2010   sťažnosť, v ktorej namietal, že vyšší súdny úradník nesprávne určil výšku trov trestného konania, a požiadal nadriadený súd o jeho preskúmanie. Napadnutým uznesením okresného súdu bola   sťažnosť   sťažovateľa   s   poukazom   na   § 193   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku zamietnutá,   pretože   sťažnosť   proti   takémuto   uzneseniu   nie   je   podľa   okresného   súdu prípustná.

Podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie okresného súdu nezákonné a bola mu   ním „zmarená   možnosť   domáhať   sa   svojich   práv   pred...   nezávislým   a   nestranným súdom a zákonným sudcom... Niet pochýb o tom, že všeobecný súd sa dopustil porušenia zákazu   odmietnutia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae),   keďže   sa   odmietol   meritórne zaoberať   riadnym   opravným   prostriedkom,   teda   sťažnosťou,   ktorá   je   z   ústavy   vždy prípustná proti prvostupňovým rozhodnutiam zamestnancov súdu, akými sú nepochybne aj vyšší súdni úradníci v trestných konaniach. Vzhľadom na to, že ani v prvom ani druhom stupni sa meritórne vecou nezaoberal zákonný sudca v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy..., možno uvažovať aj o porušení základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.“.

Na základe uvedených argumentov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   sp. zn.   1 Spr S/461/2012   z   27.   júna   2012 odkázal   na   stanovisko   vo   veci   konajúceho   zákonného   sudcu,   ktorý   formuloval   toto stanovisko takto:

„Návrh na obnovu konania podaný J. Š. dňa 12. 01. 2009 bol uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 30. 10. 2009, č. k. 9 N/1/2009-53, v spojení s uznesením Krajského súdu v   Žiline   zo   dňa   11. 02. 2010,   sp. zn.   3 Tos/117/2009,   zamietnutý   v zmysle   § 399   ods. 2 Trestného poriadku (nezistenie podmienok na povolenie obnovy konania).

Vzhľadom na uvedené, preto súd podľa § 556 ods. 1 Trestného poriadku uznesením zo dňa 16. 03. 2010, č. k. 9 Nt/1/2009-74, rozhodol, že J. Š. je povinný nahradiť štátu trovy konania o návrhu na obnovu konania, a to vo výške 99,58 Eur.

Proti uzneseniu, ktorým bola J. Š. uložená povinnosť nahradiť štátu trovy paušálnou sumou, sťažnosť nie je prípustná, a to s poukazom na skutočnosť, že podľa § 185 ods. 2 veta druhá Trestného poriadku uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni. Pri   uložení   povinnosti   nahradiť   trovy   konania   o   návrhu   na   obnovu   konania v ustanovení § 556 ods. 1 Trestného poriadku nie je výslovne uvedené, že zákon sťažnosť pripúšťa, tzn. že sťažnosť nie je prípustná.

Vyšší   súdny   úradník   o   trovách   rozhodol   v   zmysle   § 8   ods. 1   písm. b)   Zákona č. 549/2003   Z.   z.   o   súdnych   úradníkoch,   podľa   ktorého   v   trestnom   konaní   vyšší   súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o trovách trestného konania. Proti uzneseniu podal J. Š. sťažnosť. Keďže vyšší súdny úradník sťažnosti nevyhovel, a to s poukazom na skutočnosť, že proti uzneseniu o uložení povinnosti nahradiť štátu trovy trestného konania nie je prípustná sťažnosť,   predložil sťažnosť podľa § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku predsedovi senátu, ktorý má pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

Následne samosudca (majúci rovnaké práva a povinnosti ako senát a jeho predseda) uznesením zo dňa 15. 11. 2010, č. k. 9 Nt/1/2009-86, sťažnosť J. Š. proti vyššie uvedenému uzneseniu   vyššieho   súdneho   úradníka   zamietol   podľa   § 193   ods. 1   písm. a)   Trestného poriadku z dôvodu, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu nie je prípustná.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania z návrhu na obnovu konania podľa § 556 ods. 1 Trestného poriadku a následnej podanej sťažnosti J. Š. dodržal zákonom stanovený postup, považujeme ústavnú sťažnosť J. Š. za nedôvodnú. Ako   zákonný   sudca   nemám   najmenšiu   pochybnosť   o   ústavnosti   jednotlivých ustanovení Trestného poriadku vzhľadom na to, že jeho tvorcovia sú erudované autority v oblasti trestného práva, ktoré nepochybne poznajú znenie Ústavy SR a obsah judikatúry ÚS SR.

So zreteľom na uvedené konštatovanie bolo postupované striktne podľa platného a účinného   Trestného   poriadku,   aj   keď   nemožno   vylúčiť,   že   ÚS   SR   bude   konštatovať nonkonformitu dotknutých ustanovení Trestného poriadku s Ústavou SR.“

Okresný   súd   v   predloženom   vyjadrení   zároveň   uviedol,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   27.   januára   2012 uviedol, že napriek stanovisku okresného súdu zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti, čo odôvodnil takto:

„Mám za to, že argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení Okresného súdu Žilina je z hľadiska posúdenia mojej sťažnosti irelevantná, a to z dôvodu vyššej právnej sily Ústavy SR   v   porovnaní   s   Trestným   poriadkom,   ako   aj   s poukazom   na   zásadu   uplatňovania a výkladu zákonov v súlade s Ústavou SR. Výklad obsiahnutý vo vyjadrení Okresného súdu Žilina podľa môjho názoru absolútne nie je v súlade so zásadou konformity. Ide totiž o to, že v danej veci došlo prakticky k odňatiu môjho práva na súdnu ochranu, nakoľko sudca sa vôbec meritórne nezaoberal mojou sťažnosťou, ktorú som podal, ale z procesných dôvodov podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku moju sťažnosť zamietol, teda bez toho, aby   preskúmal   obsah   mojej   sťažnosti,   čím   zapríčinil,   že   moja   vec   nebola   meritórne posúdená žiadnym sudcom a nebola mi vôbec poskytnutá súdna ochrana...“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   súhlasí   s upustením „od   verejného pojednávania“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného ustanovenia ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   napadnutým   uznesením   podľa   § 193   ods. 1 písm. a)   Trestného   poriadku   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   podanú   proti   uzneseniu okresného súdu zo 16. marca 2010 (pričom sťažovateľ bol v uznesení poučený, že proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná).

Okresný súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:„Napadnutým uznesením vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Žilina podľa § 556 ods. 1   Tr.   por.   zaviazala   odsúdeného   J. Š.   nahradiť   štátu   Slovenskej   republike   na   účet Okresného súdu Žilina trovy trestného konania v sume 99,58,- EUR.

Proti tomuto uzneseniu odsúdený podal sťažnosť, v ktorej poukázal na skutočnosť, že s daným rozhodnutím nesúhlasí, nakoľko vyššia súdna úradníčka nesprávne určila sumu trov   trestného   konania   a   nadriadený   súd   požiadal   o   dôkladné   preskúmanie   postupu a zákonnosti napadnutého uznesenia a súdu.

Na takomto základe samosudca Okresného súdu Žilina, ako nadriadený orgán podľa § 190 ods. 2 písm. c) Tr. por., preskúmal napadnuté uznesenie, proti ktorému sťažovateľ podal   sťažnosť,   a   tiež   konanie   predchádzajúce   napadnutému   uzneseniu.   Zistil   tak,   že sťažnosť voči uzneseniu nie je prípustná.

Podľa § 193 ods. 1 písm. a) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je prípustná.

Podľa § 556 ods. 1 Tr. por. veta prvá kto podal celkom bezvýsledne návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto návrhu na obnovu konania, a to paušálnou sumou, ktorú ustanoví ministerstvo spravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom.

Podľa § 185 ods. 2 veta druhá Tr. por. uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou   napadnúť   len   v   tých   prípadoch,   v   ktorých   to   zákon   výslovne   pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa § 349 ods. 3 Tr. por. samosudca má rovnaké práva a povinnosti ako senát a jeho predseda.

Vzhľadom   na   to,   že   proti   napadnutému   uzneseniu   nie   je   sťažnosť   prípustná, samosudca   v   postavení   nadriadeného   orgánu   sťažnosť   odsúdeného   podľa   § 193   ods. 1 písm. a) Tr. por. zamietol ako neprípustnú.“

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú okresný súd oprel svoje uznesenie, je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a či v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa.

V danej situácii je nesporné, že uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010 vydal vyšší súdny úradník. Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) štátnym zamestnancom,   t.   j.   vyššieho   súdneho   úradníka   treba   považovať   za   zamestnanca   súdu v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch je vyšší súdny úradník okrem iného oprávnený   vykonávať   úkony   súdu   v trestnom   konaní   v rozsahu   ustanovenom   týmto zákonom.

Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych úradníkoch úkonmi vyššieho súdneho úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho úradníka konaním a rozhodovaním

a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce,

b) v určitej veci.

Podľa   § 8   ods. 1   písm. b)   zákona   o súdnych   úradníkoch   v trestnom   konaní   vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o trovách trestného konania.

Podľa § 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku uznesenie súdu alebo prokurátora možno   sťažnosťou   napadnúť   len   v prípadoch,   v ktorých   to   zákon   výslovne   pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Pri rozhodovaní o trovách konania o návrhu na obnovu konania podľa § 556 ods. 1 Trestného poriadku nie je výslovne uvedené, že zákon proti uzneseniu sťažnosť pripúšťa.

Podľa   čl. 142   ods. 2   ústavy   súdy   rozhodujú   v senátoch,   ak   zákon   neustanoví,   že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu   poverený   sudcom.   Proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava   obsahuje   celý   rad   (ústavných)   právnych   noriem,   ktoré   sú   bezprostredne aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v čl. 142 ods. 2 poslednej vete ústavy, podľa ktorej   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je   prípustný   opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   čl. 152   ods. 4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR“ (PL. ÚS 15/98).   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   tiež   požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústava   je   právny   predpis   najvyššej   právnej   sily.   Z tohto   vyplýva,   že   ju   tvoria (ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky   ostatné   právne   normy   obsiahnuté   v právnych   predpisoch   nižšej   právnej   sily. Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom   súlade   s ústavnou   normou,   ktorá   je   bezprostredne   aplikovateľná,   musí   orgán verejnej   moci,   ktorý   ich   má   aplikovať,   uplatniť   (ústavnú)   právnu   normu   obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej   normy   obsiahnutej   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily.   Zásada   prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom   prípade   irelevantná,   pretože   v tejto   veci   dotknutý   orgán   verejnej   moci   uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

Ako   už   bolo   uvedené,   z obsahu   sťažnosti   a priloženej   spisovej   dokumentácie   je zrejmé,   že   uznesenie   okresného   súdu   zo   16.   marca   2010   vydal   poverený   zamestnanec okresného súdu – vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch štátnym   zamestnancom.   Nespĺňa   teda   kritériá   nezávislosti,   ktoré   sú   priamo   ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade so znením čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy, proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle ústavy   minimálne   také   obmedzenie,   pri   ktorom   účastníkovi   súdneho   konania   ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej   úpravy   ustanovujúcej   oprávnenie   poverených   zamestnancov   súdu   (vyšších súdnych úradníkov) rozhodovať v trestnom konaní a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy   postupu   pri   prieskume   rozhodnutí   zamestnancov   poverených   sudcami   (vyšších súdnych úradníkov).

S rešpektovaním   uvedeného   treba   uplatňovať   i   zákonnú   úpravu   oprávnenia poverených zamestnancov rozhodovať v trestnom konaní a tiež zákonnú úpravu postupu pri prieskume rozhodnutí poverených zamestnancov sudcami. Za týchto okolností je vylúčené, aby sa aplikáciou dotknutej zákonnej normy obišla ústavná úprava umožňujúca prieskum rozhodnutí   poverených   zamestnancov   sudcami   napríklad   tak,   že   sudca   poverenému zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať aj v takej veci, v ktorej zákon proti rozhodnutiu sudcu nepripúšťa opravný prostriedok. Ak sa tak napriek tomu stane, je sudca povinný uplatniť   priamo   čl. 142   ods. 2   tretiu   vetu   ústavy   a rozhodnúť   o opravnom   prostriedku podanom proti rozhodnutiu zamestnanca súdu (vyššieho súdneho úradníka).

Je   potrebné rozlišovať,   či   v prípade   rozhodnutia   inak   nenapadnuteľného   riadnym opravným   prostriedkom   príslušné   rozhodnutie   vydal   sudca   alebo   tak   urobil   poverený zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť aj záver o prípustnosti opravného prostriedku. Kým totiž   v prípade   rozhodnutí   sudcov   nenapadnuteľnosť   niektorých   rozhodnutí   opravným prostriedkom zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie v jedinom stupni nevylučuje, pri rozhodnutiach vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak. Napadnuteľnosť   všetkých   rozhodnutí   poverených   zamestnancov   odvolaním   je   totiž bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

Ústavne   konformným   výkladom   tak   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   dospieť k záveru, podľa ktorého opravný prostriedok je prípustný aj proti takému rozhodnutiu, proti ktorému zákon inak opravný prostriedok nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, ale zamestnanec súdu.

Okresný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   argumentujúc   pritom   správnosťou poučenia súdu prvého stupňa o neprípustnosti odvolania proti jeho uzneseniu, pričom sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že rozhodnutie súdu vydal jeho poverený zamestnanec a že proti   takémuto   rozhodnutiu   je   vždy   prípustné   odvolanie   podľa   čl. 142   ods. 2   ústavy. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   9 Nt 1/2009   zo   16.   marca   2010   zamietnutím sťažnosti odňal sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu porušené bolo a rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby s vyslovením porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zároveň   vrátil   jeho   vec okresnému súdu na „ďalšie konanie“.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na nové   konanie   (bod   2 výroku tohto nálezu).

V novom konaní bude úlohou okresného súdu náležite preskúmať opodstatnenosť tvrdení sťažovateľa o nesprávnom určení trov konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa nedomáhal priznania finančného zadosťučinenia, a preto ústavný súd o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a   vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   Kancelária   ústavného   súdu   (bod   3 výroku tohto nálezu) povinná zaplatiť na účet ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľa Mgr.   J.   V.,   N.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§ 31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).

Okresný súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 254,32 € na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012