znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 267/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. G. – N., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 18/2010 z 15. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. G. – N. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011 doručená sťažnosť L. G. – N., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   v spojení   s čl.   1   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Sžf 18/2010 z 15. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   24.   októbra   2008   domáhala preskúmania   rozhodnutí   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. I/227/8869-75416/2008/994291-r z 30. septembra 2008, č. I/227/8018-76449/2008/990033-r z 29. septembra 2008, č. I/227/8018-76445/2008/990033-r z 30. septembra 2008, č. I/227/8018-75182/2008/990033-r z 22. septembra 2008, č. I/227/8018-76450/2008/990033-r z 29. septembra 2008, č. I/227/8018-75226/2008/990033-r z 23. septembra 2008, č.   I/227/8018-62721/2008/990033-r   z 15.   júla   2008.   Krajský   súd   rozsudkom č.   k.   14   S 119/2008-90   z 20. mája   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn. 4 Sžf 18/2010 z 15. februára 2011 tak, že rozsudok   krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľ má za to, že súd mu mal umožniť konať pred súdom a to spôsobom, aby mohol uviesť   skutočnosti,   ktoré mu mali byť   na prospech,   riadne preukázal nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie a súd konal v jeho neprítomnosti.

Počas   celého   konania,   tak   v zmysle   správneho poriadku,   ako   aj   počas preskúmavania   napadnutých   správnych   rozhodnutí   sa   navrhovateľ   snažil   preukázať,   že k splneniu jeho povinností vyplývajúcich pre neho zo zákona o DPH splnil. Podáva túto sťažnosť s vedomím, že správne orgány uplatnili prezumpciu správnosti svojho rozhodnutia a súdy ju vo svojich rozhodnutiach prejudikovalii, bez ohľadu na odňatú možnosť konať pred súdom a uviesť skutočnosti, ktoré svedčili v jeho prospech. Krajský súd v Trnave, ako aj odvolací súd podľa názoru navrhovateľa pri vyhodnotení dôkazov nezohľadnili všetky skutočnosti, nenáležite zistili skutkový stav, neaplikovali pri vyhodnotení dôkazov právne predpisy vzťahujúce sa na jeho prípad a preto vydali nesprávne rozhodnutia.“

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. januára 2011 v konaní vedenom pod č. k. 4 Sžf 18/2010 porušené bolo.

2. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Sžf 18/2010 zo dňa 15. februára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. februára 2010 č. k. 14 S 119/2008-90.

3. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Trnave boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   a to   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 4 Sžf 18/2010, ktorým Najvyšší súd slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa č. k. 14 S 119/2008-90.

4.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   4   Sžf   19/2010   zo   dňa 15. februára 2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa č. k. 14 S 119/2008-90 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. L. G. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., B.

6. Pozastavuje sa výkon napadnutých rozhodnutí, a to rozhodnutie Krajského súdu v Trnave,   č.   k.   14   S 119/2008-90   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 4 Sžf 18/2010.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo ľudských práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Podľa   zistení   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol právoplatnosť 6. apríla 2011, pričom sťažnosť bola na poštovú prepravu podaná 8. júna 2011, teda po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011