znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 267/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/177/2008   (pôvodne   vedenom   Okresným   súdom Bratislava II pod sp. zn. 20 C/4/2006) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010 doručená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C/177/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 20 C/4/2006).Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   návrh   na   začatie   konania   v   tejto   veci   podal 6. decembra 2005 a dosiaľ o ňom okresný súd nerozhodol, hoci nejde podľa jeho názoru o vec právne náročnú. Poukázal na to, že v tejto veci podal opakovane viacero sťažností ústavnému súdu z dôvodu prieťahov v konaní, ale ústavný súd všetky sťažnosti odmietol z dôvodu, že nejde o prieťahy v takom rozsahu, aby ich bolo možné označiť ako zbytočné. Sťažovateľ   podrobne   v   sťažnosti   analyzuje   a   hodnotí   priebeh   doterajšieho   konania   na Okresnom   súde   Bratislava   II   a   na   okresnom   súde,   pričom   ako   porušovateľa   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označil okresný súd v spojení s Okresným súdom Bratislava II. Konštatuje, že predsedovi okresného súdu podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Poukazuje na to, že v odpovedi na jeho sťažnosť sudkyňa zastupujúca predsedu okresného   súdu   uviedla,   že „na   prieťahoch   som   sa   podieľal   tentoraz   ja,   v   pozícii navrhovateľa a sťažovateľa na prieťahy. Toto dôvodenie ospravedlnenia súdu je pravdivé iba   v   časti   a   v   žiadnom   prípade   neospravedlňuje   prieťahy   v   konaní,   ktoré   zapríčinil dotknutý Okresný sud v Pezinku.“.   V súvislosti so sťažnosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ uvádza, že nekonaním okresného súdu mu vznikla majetková   aj   nemajetková   ujma. „Nemajetková   ujma   mi   bola   spôsobená   aj   tým,   že dlhodobé nekonanie súdu vo veci, resp. konanie s prieťahmi malo za následok negatívne, poškodzovacie vplývanie a naisto prispelo k ďalšiemu zhoršeniu môjho zdravotného stavu, keďže   psychická aj fyzická záťaž, čo i minimálna, je u mňa vylúčená, čo je uvedené aj v lekárskych správach.“

Ďalej konštatoval: „moja sťažnosť je podaná vo veci 4C/177/08... spojenej s vecou 20C/4/2006   na   Okresnom   súde   Bratislava   II,   keďže   najskôr   sa   konalo   o veci  ...   na Okresnom súde Bratislava II.“

Sťažovateľ napokon poukázal na to, že návrh v časti 300 000 Sk vzal späť, a tým sa rozhodol odporcovi túto úhradu odpustiť z dôvodu, aby konanie netrvalo dlho, pretože „by si vyžiadalo vypočutie množstva relevantných svedkov... Súdu som teda preukázateľne na svoj úkor konanie uľahčil.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať ďalej vo veci bez prieťahov, aby okresný súd mu nahradil trovy v súvislosti s konaním   pred   ústavným   súdom   a   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že 12. decembra 2005 došiel návrh sťažovateľa na začatie konania Okresnému súdu Bratislava III, pričom sťažovateľ s návrhom podal aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Súdny spis došiel 10. januára 2006 Okresnému súdu Bratislava II, ktorý mu bol odstúpený 21. decembra   2005   z Okresného   súdu   Bratislava   III   z   dôvodu   miestnej   príslušnosti. Okresný súd Bratislava II uznesením z 10. februára 2006 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a uznesením z 3. augusta 2006 vyzval podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   navrhovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu. V dňoch   14.   augusta   2006,   17. augusta 2006,   21. augusta   2006   a 22.   augusta   2006   boli Okresnému   súdu   Bratislava   II   doručené   podania   sťažovateľa   smerujúce   k   odstráneniu nedostatkov návrhu. Okresný súd Bratislava II uznesením z 5. septembra 2006 ustanovil advokátku JUDr. E. B. za právnu zástupkyňu sťažovateľa. Dňa 21. septembra 2006 bolo na Okresný súd Bratislava II doručené podanie, ktorým sťažovateľ navrhol zmenu právneho zástupcu   z   dôvodu,   že   JUDr.   B.   sa   odvolala   proti   ustanoveniu   za   právnu   zástupkyňu sťažovateľa v inom konaní; sťažovateľ za svoju právnu zástupkyňu navrhol Mgr. E. B. Dňa 25. septembra 2006 bolo doručené odvolanie právnej zástupkyne JUDr. B. proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II z 5. septembra 2006. Súdny spis došiel 2. novembra 2006 na rozhodnutie o tomto odvolaní Krajskému súdu v Bratislave. Vec bola 10. mája 2007 vrátená na Okresný súd Bratislava II bez rozhodnutia o odvolaní s poukazom na postup podľa § 210a OSP. Okresný súd Bratislava II uznesením z 3. augusta 2007 zrušil svoje uznesenie z 5. septembra 2006 a za právnu zástupkyňu sťažovateľa ustanovil advokátku Mgr. E. B. Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   došlo   na   Okresný   súd Bratislava II   20.   augusta   2007.   Sťažovateľ   uviedol,   že   došlo   k   zmene   situácie   a stratil dôveru   k Mgr.   B. z dôvodu   jej postupu voči nemu v iných konaniach. Na Okresný súd Bratislava   II   došlo   27.   augusta   2007   odvolanie   proti   tomuto   uzneseniu   aj   od   Mgr.   B. Okresný súd Bratislava II na základe podaných odvolaní uznesením z 23. októbra 2007 zrušil   svoje   uznesenie   z 3. augusta   2007   a ustanovil   za   právneho   zástupcu   sťažovateľa advokáta JUDr. R. D.

Následne bol súdny spis 9. januára 2008 odstúpený Okresným súdom Bratislava II v súvislosti s organizačnou zmenou súdov okresnému súdu. Predmetný spis bol 19. marca 2008   pridelený   na   základe   zmeny   rozvrhu   práce   inej   zákonnej   sudkyni.   Okresný   súd uznesením   z   22.   apríla   2008   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k. 20C/4/2006-61   z   23.   októbra   2007   a   ustanovil   navrhovateľovi   za   právneho   zástupcu JUDr. J. Č. Následne okresný súd 2. júla 2008 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby uviedol, či sťažovateľ trvá na návrhu, a ak áno, aby odstránil nedostatky návrhu podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 OSP. Dňa 13. októbra 2008 zaslal okresný súd urgenciu pre právneho zástupcu sťažovateľa podľa výzvy z 2. júla 2008. Okresný súd nariadil 3. decembra 2008 pojednávanie na 5. marec 2009. Sťažovateľ sa 3. marca 2009 ospravedlnil z neúčasti na nariadenom   pojednávaní.   Dňa   5.   marca   2009   sa   uskutočnilo   na   okresnom   súde pojednávanie,   na   ktorom   bol   prítomný   právny   zástupca   sťažovateľa   aj odporca; pojednávanie   bolo   odročené   na   14. máj   2009.   Sťažovateľ   24.   marca   2009   doručil okresnému súdu vyjadrenie, ktorým upravil petit svojho návrhu a 13. mája 2009 doručil ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov. Dňa 14. mája 2009 sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   prítomný   len   odporca;   pojednávanie   bolo odročené na neurčito. Okresný súd 21. mája 2009 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby uviedol, či sťažovateľ trvá na návrhu. Okresný súd 3. júla 2009 nariadil pojednávanie na 2.   november   2009.   Sťažovateľ doručil   30.   októbra   2009 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní   s   tým,   že   nesúhlasí   s pojednávaním   v   jeho   neprítomnosti   a   žiada   nariadiť pojednávanie po 1. januári 2010. Pojednávanie 2. novembra 2009 okresný súd odročil na neurčito. Na tomto pojednávaní odporca poukázal na možnosť mimosúdneho vyrovnania s tým, že náhrada škody by bola sťažovateľovi vyplatená spoločenstvom nájomníkov bytov. Okresnému súdu bolo 9. decembra 2009 doručené podanie sťažovateľa, ktorým vzal návrh v rozsahu 300 000 Sk späť. Okresný súd 18. decembra 2009 zaslal späťvzatie odporcovi na vyjadrenie,   odporcu   žiadal,   aby   sa   vyjadril   o   možnosti   mimosúdnej   dohody   so sťažovateľom. Dňa 15. februára 2010 nariadil okresný súd pojednávanie na 29. apríl 2010. Sťažovateľ   16.   apríla   2010   doručil   okresnému   súdu   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na pojednávaní   a   vyslovil   súhlas s pojednávaním   bez   jeho   účasti.   Dňa   29.   apríla   2010   sa uskutočnilo   pojednávanie   na   okresnom   súde,   na   ktorom   bol   prítomný   právny   zástupca sťažovateľa   aj   odporca;   predmetné   pojednávanie   bolo   odročené   na   18.   október   2010 z dôvodu doplnenia dokazovania výsluchom svedka.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava II.

Sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/177/2008 uplatňuje voči odporcovi právo na náhradu škody z dôvodov porušenia povinností odporcu podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Od okresného súdu žiada, aby odporcu zaviazal zaplatiť mu sumu 9 958,18 € (300 000 Sk) s 9 % úrokmi od 9. septembra 2004 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia.

Z prehľadu úkonov vyplýva, že konanie na Okresnom súde Bratislava II trvalo dva roky   a na   okresnom   súde   trvá   2   roky   a   7   mesiacov.   Sťažovateľ   pritom   poukazuje   na porušenie svojho základného práva zapríčinené prieťahmi v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 177/08 v spojení s predchádzajúcim konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava II.

1. Ústavný súd už posudzoval namietané porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/2006. Svojím uznesením č. k. IV. ÚS 155/08-11 zo 6. mája 2008   sťažnosť   sťažovateľa   z 18.   apríla   2008   (v čase,   keď   už   bola   vec   z dôvodu reorganizácie všeobecných súdov na okresnom súde) odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd konštatuje, že na jednej strane akceptuje využitie možností dané sťažovateľovi procesnými predpismi, t. j. procesné úkony, ktorými uplatňuje svoje práva v prebiehajúcom občianskom súdnom konaní; na druhej strane tieto úkony spôsobujú predĺženie priebehu konania, ktoré však nemôže ísť na ťarchu konajúceho súdu (napr. o návrhoch spojených s ustanovením   právneho   zástupcu   sťažovateľovi   rozhodoval   Okresný   súd   Bratislava   II štyrikrát) a nemožno ho kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy v konaní (I. ÚS 31/09).   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť v tejto časti   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Čo   sa   týka   postupu   okresného   súdu,   ústavný súd   akceptuje skutočnosť,   že   sa musel oboznámiť so súdnym spisom po prechode veci na okresný súd od 1. januára 2008 z dôvodu zmien v organizácii súdnictva. Podľa názoru ústavného súdu obdobie od januára 2008 do 19. marca 2008, keď okresný súd urobil vo veci prvý procesný úkon, je primerané a nemožno   ho   označiť   za   zbytočný   prieťah   v konaní.   V   období   od   19.   marca   2008 do 5. marca 2009, teda do konania prvého pojednávania, okresný súd zrušil ustanovenie už prv   ustanoveného   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   ustanovil   mu   ďalšieho   právneho zástupcu; jeho úkony smerovali k odstráneniu nedostatkov návrhu. V tomto období okresný súd síce nekonal vo veci samej, vykonával však úkony na zabezpečenie podmienok konania nevyhnutných pre ďalší postup súdu. Úkony súdu smerujúce k odstráneniu nedostatkov návrhu na začatie konania boli nevyhnutné, pretože bez návrhu na začatie konania, ktorý má všetky zákonom vyžadované náležitosti, nemožno uskutočniť súdne konanie podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku. Obdobie jedného roka je síce relatívne dlhá doba na zabezpečenie   zákonných   náležitostí   návrhu,   avšak   bola   spôsobená   nedostatočnou súčinnosťou sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, ktorí nedostatky návrhu neodstránili ani po opakovanej   výzve   okresného   súdu.   K definitívnemu   odstráneniu   nedostatkov   návrhu došlo až podaním právneho zástupcu sťažovateľa doručeným okresnému súdu 24. marca 2009.

V   období   od   5.   marca   2009   do   29.   apríla   2010   okresný   súd   nariadil   štyri pojednávania – 5. marca 2009, 14. mája 2009, 2. novembra 2009 a 29. apríla 2010, ktoré odročoval   predovšetkým   pre   neúčasť   sťažovateľa   a jeho   právneho   zástupcu.   Sťažovateľ opakovane ospravedlnil   svoju   neúčasť na nariadených   pojednávaniach, vždy   však tesne pred   termínom   konania   pojednávania.   Približne   šesťmesačné   časové   intervaly   medzi nariadenými pojednávaniami nemožno považovať za nečinnosť okresného súdu, ktorá by mala za   následok   vznik   prieťahov   v konaní,   navyše   tento   postup   nemožno   označiť za neefektívne   vedenie   konania,   pretože   vypočutie   sťažovateľa   a jeho   právneho   zástupcu k určitým   otázkam   je   v tzv.   sporovom   konaní   spravidla   nevyhnutné.   Pritom   pokiaľ   ide o sťažovateľa,   nielen   on,   ale   ani   jeho   právny   zástupca   neposkytli   okresnému   súdu dostatočnú súčinnosť, čo preukazuje ich neúčasť na pojednávaniach 14. mája 2009 a 2. novembra   2009,   pričom   v prípade   právneho   zástupcu   išlo   o   neospravedlnenú   neúčasť. Ústavný súd konštatuje, že aj okresný súd prispel k tomuto stavu konania čiastočne tým, že nedostatočne využil jemu dostupné poriadkové opatrenia podľa § 53 OSP na zabezpečenie nevyhnutnej   súčinnosti   účastníkov   konania   a   ich   zástupcov.   Táto   skutočnosť   však neovplyvnila   postup   okresného   súdu   v   takom   rozsahu,   aby   ju   ústavný   súd   hodnotil   za neefektívnu   činnosť   v takej   intenzite,   ktorá   by mala za následok   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že sťažovateľ 9. decembra 2009 vzal návrh späť v rozsahu sumy 300 000 Sk, čo vlastne predstavuje uplatnenú náhradu škody v plnej sume. Zostávajúcim predmetom konania už je len príslušenstvo uvedenej istiny (zo sumy 300 000 Sk), ktorej sa späťvzatie týka.

Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   nepovažuje   doterajšiu   dobu   konania okresného súdu   v spojení s konaním Okresného súdu Bratislava II za neprimerane dlhú vo vzťahu k   predmetu   a povahe konania, ako aj k správaniu   sťažovateľa   ako účastníka v tomto konaní. Zistené skutočnosti v postupe okresného súdu nesignalizujú, že by mali byť dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa   po   prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C/177/2008 a predtým postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C/4/2006. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   na   predbežnom   prerokovaní,   nebol   už   právny dôvod zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vzal svoj návrh v rozsahu uplatnenej náhrady škody v plnej výške 9. decembra 2009 späť, odpadol predmet konania, a keďže sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ v čase, keď zostávajúcim predmetom konania je len príslušenstvo uvedenej istiny, možno konštatovať určitú účelovosť podanej sťažnosti zo strany sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010