znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

IV. ÚS 267/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.   R.,   P.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/116/2007 108 zo 14. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. R., P., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/116/2007-108 (ďalej len „krajský súd“) zo 14. apríla 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   označeným   rozsudkom   krajský   súd   ako   odvolací   súd rozhodol o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia istiny 1 456 316 Sk z titulu poplatku z omeškania v sadzbe 0,1 % denne za omeškanie s úhradou faktúr za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky pre poistencov žalovanej na základe platných lekárskych predpisov a poukazov.   Krajský   súd   v otázke   sadzby   poplatku   z omeškania   potvrdil   rozsudok   súdu prvého   stupňa,   ktorý   sťažovateľke   priznal   poplatok   z omeškania   0,05   %   za   každý   deň omeškania,   pretože   vychádzal   z toho,   že   v zmluve   medzi   žalovanou   a právnou predchodkyňou sťažovateľky bol dohodnutý poplatok z omeškania v takejto sume.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol žalovaný zaviazaný zaplatiť   žalobcovi sumu 728.158,-Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V   odôvodnení   rozsudku   poukázal   na   skutočnosť,   že   z   či.   VI   bod   2   zmluvy č. 9557010198   uzavretej   dňa   27.1.1998   medzi   žalovaným   a   Lekárňou   B.s   ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti vyplýva, že ak žalovaný neuhradí poskytovateľovi faktúry v lehote splatnosti, môže lekáreň uplatniť nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Ďalej súd prvého stupňa zistil, že zmluvou o postúpení   pohľadávky   zo   dňa   10.5.2005   uzavretou   medzi   postupcom   Lekárňou   B.s   a postupníkom P. R. boli na žalobcu postúpené pohľadávky voči žalovanému pozostávajúce z poplatku   z   omeškania   vo   výške   0,01%   denne   za   oneskorenú   úhradu   tovarových   faktúr vystavených postupcom v roku 2003. Súd prvého stupňa vychádzal z nálezu Ústavného súdu zo dňa 17.5.2004 uverejneného v Zbierke zákonov SR pod číslom 396/2004, na základe ktorého dospel k názoru, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že nie je možné, aby sa pri uzatváraní dohody, ktorá bola uzavretá medzi žalovaným a pôvodným veriteľom nemohla aplikovať zásada zmluvnej voľnosti, najmä čo sa týka či. VI bod 2 uvedenej dohody. Tento bod považuje právny zástupca žalobcu za neplatný.

Súd prvého stupňa mal za to, že ust. § 38 ods. 4 zák. 273/1994 nieje kogentným ustanovením, ale   sa   ním   iba   dáva   možnosť   uplatniť   si   voči   príslušnej   zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,1% za každý deň omeškania. Podľa názoru prvostupňového súdu si účastníci zmluvy mohli dojednať aj nižší poplatok z omeškania ako je uvedený v citovanom ustanovení. Vychádzajúc z uvedeného potom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 728.158,-Sk a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, pretože táto suma predstavuje poplatok z omeškania vo výške 0,05% z neuhradených faktúr. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., vychádzajúc z toho, že žalobca bol v konám úspešný v rozsahu Vi - ice.

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podal   odvolanie   žalobca.   Žiadal   buď   zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že ust. § 38 ods. 4 zák. 273/1994 v znení platnom do 14.7.2004   malo   v   čase uzatvorenia   tejto   zmluvy   kogentný   charakter,   preto   mal   súd vychádzať z toho, že zákon určoval poplatok z omeškania vo výške 0,1% a účastníci zmluvy sa od neho nemohli odchýliť, preto bola zmluva v tejto časti neplatná. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací   súd   ako   predbežnú   otázku   riešil   otázku   platnosti   zmluvy   medzi spoločnosťou B. a V.. Táto zmluva bola uzatvorená 27.1.1998. V čase uzatvorenia zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu platilo znenie ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z., ktoré malo   povahu   kogentného   ustanovenia.   V   znení   účinnom   do   30.6.1999 bolo   preto povinnosťou zdravotníckeho zariadenia uplatniť voči zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,1% za každý deň omeškania. V dobe od 1.7.1999 do 1.11.2004, teda v dobe, kedy došlo k omeškaniu splatením faktúr za lieky a zdravotnícke pomôcky však už   podľa   odvolacieho   súdu   platilo   ustanovenie   §   38   zák.č.   273/1994   Z.z. zmeneného zákonom č. 151/1999 Z.z. podľa ktorého si pri nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť zdravotnícke   zariadenie   voči   príslušnej   zdravotnej   poisťovni   poplatok   z   omeškania vo výške 0,1% za každý deň omeškania. Preto po 1.7.1999 bol sporný článok dohody podľa názoru   odvolacieho   súdu   platný.   Za   tohto   stavu   odvolací   súd   vychádzal   z   toho,   že dohodnuté percento 0,05 mohol právny predchodca žalobcu previesť na žalobcu zmluvou, ktorú uzavrel 10.5.2005, pretože nemohol na žalobcu previesť viac práv ako sám mal, keďže postupoval pohľadávky z roku 2003 a 2004.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v tom, že žalobca mohol uplatniť len nárok na vyplatenie 0,05% poplatku z omeškania za každý   deň   omeškania,   preto   rozsudok   podľa   §   219   O.s.p.   potvrdil.   Vychádzal   aj   zo skutočnosti, že súd prvého stupňa správne rozhodol o trovách prvostupňového konania, pretože žalobca mal v konaní len polovičný úspech.“

Ďalej sťažovateľka polemizuje s bližšie nedefinovaným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a v tejto súvislosti uvádza:

V prejednávanej veci ide o posúdenie, či aj zmluvné zdravotnícke zariadenie má právo požadovať podľa ustanovenia § 38 ods.4 zákona č. 273/1994 Z. z. voči príslušnej zdravotnej poisťovni   poplatok   z   omeškania   vo   výške   0,1%   z   dlžnej   sumy   za   každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu napriek skutočnosti, že v zmluve má zakotvený poplatok z omeškania iba vo výške 0,05% za každý deň omeškania. Ak teda každé zdravotnícke zariadenie je za rovnakých podmienok povinné poskytovať zdravotnú starostlivosť občanom a každý občan na základe zdravotného poistenia má na ňu bez akéhokoľvek rozdielu právo ( čl. 40 ústavy ), potom musia byť zachované aj rovnaké práva zdravotníckym   zariadeniam   pri   poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   bez akéhokoľvek rozdielu.

S poukazom na vyššie uvedené zásady má navrhovateľ za to, že každé zdravotnícke zariadenie   bez   ohľadu   na   to,   čí   uzavrelo   zmluvu   s   príslušnou   zdravotnou poisťovňou o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, alebo nie, má právo uplatňovať rovnaký postih voči zdravotnej poisťovni, ktorá svoj dlh neplní riadne a včas. V prípade, že by sa ustanovenie § 38 ods.4 citovaného zákona vzťahovalo len na nezmluvný vzťah, zmluvný partner by mohol uplatňovať sankciu pri neplnení dlhu riadne a včas len podľa zmluvy, čo ho   v   zásade   stavia   do nevýhodného   postavenia,   alebo   podľa   príslušných   ustanovení Obchodného zákonníka, resp. Občianskeho zákonníka, ktoré však nezodpovedajú poplatku 0,1%   za   každý   deň   omeškania z   dlžnej   sumy   podľa   ustanovenia   §   38   ods.4   zákona   č. 273/1994   Z.   z..   V   takomto   prípade   by teda   nebola   zachovaná   rovnosť   poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čo konštatoval už aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 15.7.2004 uverejnenom pod č. 396/2004 Z.z. v odôvodnení svojho rozhodnutia.

1. Rozsudkom Krajského súdu Košice, č.k. 2Co/l 16/2007 - 108 zo dňa 14.apríla 2008. bolo porušené základné právo sťažovateľa: P. R., P. IČO:..., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   Košice,   č.k.   2Co/l   16/2007   sa   zrušuje   a   vec   sa   mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia,   tak   ako   sú vyčíslené v samostatnej prílohe k tomuto podaniu, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G..“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa vzťahuje zvlášť na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha v petite   svojej   sťažnosti   a vo   vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods.1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo vo vzťahu k porušiteľovi označených základných práv.

Sťažovateľka okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení svojho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 116/2007 zo 14. apríla 2008 ničím toto namietané porušenie svojho základného práva neodôvodnila a nepreukázala príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 116/2007 zo 14. apríla 2008 a namietaným porušením tohto svojho práva. Už z tohto samotného faktu možno   vyvodiť   záver   o zjavnej   neopodstatnenosti   jej   sťažnosti.   Polemiku   s bližšie neidentifikovaným názorom najvyššieho súdu, ktorý je obsahom časti IV sťažnosti nemôže ústavný súd akceptovať ako odôvodnenie sťažnosti k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky označeným rozsudkom krajského súdu už aj z dôvodu, že sťažovateľka je zastúpená v konaní advokátkou. Okrem tohto základného nedostatku zmätočne v tejto súvislosti pôsobí návrh petitu, keď sťažovateľka navrhuje zaviazať najvyšší súd uhradiť trovy konania. V sťažnosti sťažovateľka síce polemizuje s právnym názorom najvyššieho súdu,   ale   porušenie   svojho   základného   práva   žiadnym   rozhodnutím   najvyššieho   súdu nenamieta.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a takto   chrániť   a presadzovať   práva   a záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. V danom prípade sa právne argumenty a skutkové zistenia rozchádzajú.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci.   Vznesenie   takýchto námietok   vo   vzťahu   k namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažnosť   sťažovateľky neobsahuje.

Sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,   neobsahuje   kvalifikované odôvodnenie,   a preto   nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný súd sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodov   uvedených   v odôvodnení   tohto rozhodnutia   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008