znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 267/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   C.,   P.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN - 4 C 158/03 a jeho rozhodnutím z 11. novembra 2005 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 12/2006 a jeho rozhodnutím z 23. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2007 doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. C., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   PN   -   4   C   158/03   a jeho   rozhodnutím   z 11. novembra   2005   a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 12/2006 a jeho rozhodnutím z 23. októbra 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. PN - 4 C 158/03 ako žalovaný. Predmetom konania bol   nárok   žalobcu   ako   právneho   nástupcu   poručiteľky,   členky   družstva,   na   vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 285 069 Sk.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   PN   -   4   C   158/03-89   z 11.   novembra   2005   uložil sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   istinu   v sume   285 069 Sk   s   príslušenstvom a nahradiť   trovy   konania.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 Co 12/2006 z 23. októbra 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 5. januára 2007.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   a krajský   súd   nepostupovali   správne,   keď   pri posúdení nárokov žalobcu uplatnených voči sťažovateľovi neaplikovali ustanovenia zákona č.   42/1992   Zb.   o úprave   majetkových   vzťahov   a vyporiadaní   majetkových   nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „transformačný zákon“), ale aplikovali len ustanovenia Obchodného zákonníka. Na základe toho okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľa z právneho hľadiska nesprávne posúdili vec, keď neaplikovali „správny právny predpis“.

Sťažovateľ poukázal na znenie § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka a tejto súvislosti uviedol: „Obch. zákonník všetky predpisy o družstevníctve zrušil a jeho časť o družstvách sa vzťahuje len na novovzniknuté družstvá, ktoré vznikli po 1. 1. 1992. Preto majetkové vyporiadanie členov družstiev, ktoré podliehali transformácii, t. j. tie, ktoré vznikli do 1. 1. 1992,   je   potrebné   posúdiť   podľa   transformačného   zákona   a majetkové   vzťahy   členov s družstvom,   ktoré družstvo nepodliehalo transformácii,   je potrebné posúdiť zase podľa Obchodného zákonníka...

Obchodný zákonník sa vzťahuje na družstvá vzniknuté od jeho účinnosti, t. j. na družstvá vzniknuté od 1. 1. 1992... U žalovaného (v konaní ústavného súdu sťažovateľ, pozn.) ide pritom o družstvo vzniknuté pred 1. 1. 1992. Nárok žalobcu bolo preto potrebné posúdiť podľa transformačného zákona, aplikácie ktorého sme sa márne domáhali tak na prvostupňovom   ako   aj   odvolacom   súde   a ktorý   súdy   nevzali   vôbec   do   úvahy   bez akéhokoľvek vysvetlenia a zdôvodnenia.“

Podľa   sťažovateľa   v predmetnom   konaní   nebolo   sporným,   že   žalobcovi   patrí vyrovnací podiel a nebola sporná ani výška vyrovnacieho podielu, ale len forma, akou mu vznikla povinnosť plniť tento vyrovnací podiel. Sťažovateľ zastáva názor, že pri posúdení formy   plnenia nárokov   žalobcu   bolo namieste   aplikovať transformačný zákon   v spojení s čl. II bodom 6 písm. e) stanov sťažovateľa, podľa ktorých malo byť plnenie poskytnuté vydaním   podielnických   listov   pre   žalobcu   v hodnote   zodpovedajúcej   jeho   nárokom. Z uvedeného   dôvodu   podľa   sťažovateľa   okresný   súd   a krajský   súd   nepostupovali a nerozhodli správne, keď na posúdenie formy plnenia aplikovali ustanovenia Obchodného zákonníka o vyplatení vyrovnacieho podielu v peniazoch, pričom dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti čl. II bodu 6 písm. e) stanov sťažovateľa z dôvodu jeho rozporu s § 234 ods. 1 Obchodného zákonníka (vyrovnací podiel sa vyplatí v peniazoch).

Sťažovateľ cituje vybrané ustanovenia transformačného zákona a znenie čl. II bodu 6 písm. e) svojich   stanov, v súlade s ktorými postupoval pri uspokojení nárokov žalobcu, podľa ktorého: „Podľa čl. II. bod 6., písm. e) stanov... pri zániku členstva v družstve je družstvo   povinné   vykonať   vyúčtovanie   a vysporiadanie   vzájomných   práv   a záväzkov a vyrovnacieho podielu a vydá družstevné podielnické listy. Pri zániku členstva má člen družstva nárok na vrátenie pôdy, ktorú vniesol do družstva. Pri určovaní vyrovnacieho podielu sa neprihliada na vklady členov s kratším ako ročným členstvom pred dňom, ku ktorému sa ročná uzávierka zostavuje.“

Samotný postup pri uspokojovaní nárokov žalobcu sťažovateľ opísal takto: „V uvedenom spore sa jedná o vyrovnací podiel v družstve, na ktorého vyplatenie vznikol žalobcovi nárok ako dedičovi po zomrelej členke družstva M. S., zomrelej dňa 10. 1. 2002, a to na základe Osvedčenia o dedičstve D 47/02, Dnot 13/02 zo dňa 3. 9. 2002. Žalovaný nepopiera samotný nárok žalobcu. Po smrti M. S. žalovaný vypočítal jej dedičom výšku vyrovnacieho podielu po zomrelej členke družstva a žalobcovi doporučeným listom zo dňa 4. 9. 2003 oznámil, že v hodnote zodpovedajúcej jeho vyrovnaciemu podielu mu budú vydané družstevné podielnické listy a vyzval ho zároveň, aby si vybavil náležitosti potrebné na vydanie družstevných podielnických listov. Rovnako listom zo dňa 5. 2. 2003 žalovaný žalobcovi oznámil, že vyrovnací podiel vo výške 285 069,- Sk mu bude vydaný vo forme družstevných podielnických listov. Následne na to žalovaný doporučeným listom zo dňa 1. 2. 2005 žalobcu opäť požiadal, aby si zriadil účet... u niektorého člena Centrálneho depozitára cenných papierov,... aby mu mohli byť družstevné podielnické listy v uvedenej hodnote majetkového podielu vydané.

Na základe uvedeného preto k omeškaniu žalovaného nedošlo, pretože tento chcel žalobcovi družstevné podielnické listy v hodnote majetkového podielu....žalobcovi vydať hneď ako sa dozvedel, že Osvedčenie o dedičstve... nadobudlo právoplatnosť,... k vydaniu však   nedošlo   zavinením   žalobcu,   ktorý   žalovanému   odmietol   oznámiť   údaje   potrebné k vydaniu...

Žalovaný   pritom   postupoval   v súlade   so   zákonom   č.   42/1992   Zb.   o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov   a v súlade   so   stanovami   žalovaného   ako   aj   rozhodnutím   predstavenstva žalovaného.“

Na   podporu   správnosti   svojho   právneho   názoru   sťažovateľ   poukázal   na   iné rozhodnutie   krajského   súdu,   v ktorom   posúdil   predmet   konania   v súlade   s právnym názorom sťažovateľa.

V sťažnosti sa ďalej domáhal, aby ústavný súd rozhodol, že postupom a rozsudkom okresného   súdu   a krajského   súdu   boli   porušené   jeho   označené   práva,   zrušil   rozsudok okresného   súdu   a krajského   súdu   a   priznal   mu   náhradu   trov   konania.   Sťažovateľ   tiež navrhol ústavnému súdu, aby odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 55/05,   IV.   ÚS   288/05,   I. ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05,   I. ÚS   74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Vychádzajúc z uvedenej stabilizovanej judikátúry ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv v prvom rade postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PN - 4 C 158/03 a jeho rozsudkom z 11. novembra 2005. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že postup okresného súdu a jeho rozsudok boli na základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   preskúmané   krajským   súdom.   Krajský   súd svojím rozsudkom č. k. 23 Co 12/2006-118 z 23. októbra 2006 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu   a rozsudku   okresného   súdu,   pretože   jeho   preskúmanie   patrilo   do   právomoci krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 12/2006 a zároveň navrhol ústavnému súdu zrušiť jeho rozsudok z 23. októbra 2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a s hodnotením skutkového stavu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by malo za   následok   porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podľa § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka nárok na vyrovnací podiel je splatný uplynutím troch   mesiacov   od schválenia účtovnej   závierky   za   rok,   pri   ktorom   členstvo zaniklo.   Podľa   §   234   ods.   1   Obchodného   zákonníka   vyrovnací   podiel   sa   uhrádza v peniazoch.

Podľa § 2 ods. 1 transformačného zákona vyporiadanie majetkových účastí členov a iných   oprávnených   osôb   na   majetku   družstiev,   prispôsobenie   vnútorných   pomerov Obchodnému   zákonníku,   prípadne   premenu   na   inú   podnikateľskú   formu   (ďalej   len „transformácia“) vykonajú všetky družstvá vzniknuté pred účinnosťou tohto zákona podľa transformačného projektu vypracovaného a schváleného podľa tohto zákona.

Podľa § 7 ods. 1 transformačného zákona čisté imanie družstva je po odpočítaní záväzkov určené na rozdelenie na majetkové podiely oprávneným osobám. V súlade s § 17a až   §   17g   družstvo   v zákonom   stanovených   prípadoch   vydá   za   majetkové   podiely oprávneným osobám družstevné podielnické listy, ktoré sú cennými papiermi.

Ústavný   súd   uvádza,   že   krajský   súd   sa   podľa   neho   vysporiadal   so   všetkými argumentami sťažovateľa obsiahnutými v jeho odvolaní, keď vo vzťahu k ním uplatnenému nároku uviedol: „stanovy žalovaného... čl. II bod 6 písm. e) sú neplatné a dôvod neplatnosti spočíva v rozpore s ust. § 234 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého sa vyrovnací podiel vyplatí v peniazoch. Správne prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí vyložil čo je vyrovnací podiel   a akým   spôsobom   sa   vypláca   a správne   prvostupňový   súd   uzavrel,   že   žalobcom požadovaná suma spočíva na zaplatení vyrovnacieho podielu.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   reagoval   na   všetky   námietky sťažovateľa   týkajúce   sa   aplikácie   transformačného   zákona   a následnej   možnosti uspokojenia   vyrovnacieho   podielu   vydaním   podielnických   listov,   a nie   vyplatením v peniazoch. K týmto argumentom sťažovateľa krajský súd uviedol, že predmetom úpravy transformačného zákona je „iný právny inštitút ako vyrovnací podiel, ktorý je zakotvený a upravený v Obch. zák.. Správne prvostupňový súd aplikoval na daný právny vzťah medzi účastníkmi   príslušné   ust.   Obch.   zák.   a daný   právny   vzťah   nespadá   pod   úpravu transformačného zákona“.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľa zaoberal, avšak nestotožnil sa s nimi. Samotné nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie právneho   názoru,   s ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nie   je   možné   považovať   za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv.

V tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nie je možné hovoriť o svojvôli pri výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom,   o   ktorej   by   bolo   možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam,   čo   sa   však   v danom   prípade   nestalo   (m.   m. I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04)

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007