znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 267/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr. I. Č.,   bytom   H.,   zastúpeného   advokátom Mgr. V. V., H., ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 202/95 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndob 18/05 z 9. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2005 doručená sťažnosť JUDr. I. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konkurznom konaní   vedenom   pod   sp. zn.   51-24 K 202/95,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ndob 18/05 z 9. marca 2005. Skutkový stav, v ktorom sťažovateľ vidí namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, opisuje sťažovateľ od vydania uznesenia krajského súdu sp. zn. 51-24 K 202/95 zo 14. júla 1997, ktorým bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty úpadcu - obchodnej spoločnosti A., a. s., L. V roku 2001 bola predmetná vec pridelená sudcovi krajského súdu JUDr. A. M. (ďalej aj „konkurzný sudca“). V roku 2002 došlo medzi sťažovateľom a konkurzným sudcom k „... vzájomným rozporom osobnej povahy...“, v dôsledku čoho sťažovateľ podal proti konkurznému sudcovi žalobu   o   ochranu   osobnosti.   Následne   sťažovateľ   vzniesol   proti   konkurznému   sudcovi v konkurzných   konaniach   vedených   na   krajskom   súde,   v ktorých   bol   konkurzný   sudca konajúcim   sudcom   a sťažovateľ   ustanoveným   správcom   konkurznej   podstaty,   námietky zaujatosti.   Najvyšší   súd   o týchto   námietkach   rozhodol   uzneseniami   sp. zn.   Ndob 371/03 z 21. augusta 2003,   sp. zn.   Ndob 370/03   z   26. augusta 2003   a sp. zn.   Ndob 369/03 zo 16. septembra 2003 tak, že konkurzného sudcu vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci v daných konkurzných konaniach z dôvodu zaujatosti voči osobe sťažovateľa.

Sťažovateľ   vzniesol   24. februára 2005   námietku   zaujatosti   proti   konkurznému sudcovi aj v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 202/95 z dôvodu jeho „... zaujatosti voči osobe sťažovateľa...“. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ndob 18/05 z 9. marca 2005   konanie   vo   veci   rozhodnutia   o podanej   námietke   zaujatosti   zastavil. V odôvodnení označeného rozhodnutia vyslovil právny názor, že „... správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania a nie je oprávnený podať námietku zaujatosti“.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   namietal,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   51-24 K 202/95,   ako   aj   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Ndob 18/05 z 9. marca 2005 bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   základného   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   argumentuje,   že   konkurzný   sudca   sa   o svojej   zaujatosti   voči   osobe sťažovateľa dozvedel „... predpísaným procesným spôsobom...“ z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. Ndob 371/03 z 21. augusta 2003 a sp. zn. Ndob 369/03 zo 16. septembra 2003. Jeho zákonnou povinnosťou preto bolo postupovať aj v konaní vedenom na krajskom súde pod   sp. zn.   51-24 K 202/95   v intenciách   vtedy   platného   a účinného   znenia   § 15   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého „Len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad (...)“.

V dôsledku   nerešpektovania   právnych   názorov   najvyššieho   súdu   vyjadrených v uzneseniach sp. zn. Ndob 371/03 z 21. augusta 2003, sp. zn. Ndob 370/03 z 26. augusta 2003   a sp. zn.   Ndob 369/03   zo   16. septembra 2003   a následného   nerešpektovania   § 15 ods. 1 OSP konkurzným sudcom krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 202/95 podľa sťažovateľa porušil a doteraz porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ndob 18/05 z 9. marca 2005, ktorým konanie vo veci rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti zastavil, porušil jeho označené   základné   právo.   V predmetnom   uznesení   vyslovil   najvyšší   súd   právny   názor, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty nie je oprávnený podať námietku zaujatosti, a to   aj   napriek   tomu,   že „... tri   senáty   Najvyššieho   súdu   SR   vo   svojich   rozhodnutiach vyslovili iný právny názor a o uplatnených námietkach sťažovateľa ako osoby oprávnenej takýto procesný úkon urobiť konali a vo veci meritórne rozhodli“.

V uvedenej   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. Ndob 370/03 z 26. augusta 2003, v odôvodnení ktorého sa uvádza: „Podľa definície v § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní účastníkmi konkurzného konania môžu byť len konkurzní veritelia a dlžník. Správca má však v konkurznom konaní zvláštne postavenie. Je celkom samostatným procesným subjektom a v určitom štádiu konkurzného konania súd rozhoduje aj   o jeho   právach   a povinnostiach,   ako   napr.:   o pozbavení   z   funkcie,   rozhodovanie o preddavkoch na odmenu, ako aj stanovenie jej výšky, o náhrade hotových výdavkov atď. Preto   správca   konkurznej   podstaty   je   oprávnený   v prípade,   ak   by   mal   pochybnosti o nestrannom rozhodovaní   sudcu o jeho   právach v konkurznom   konaní,   podať   námietku na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.“

Sťažovateľ poznamenal, že podaním z 13. januára 2004 podal   podnet predsedovi najvyššieho   súdu „... na   podanie   návrhu   na   zaujatie   stanoviska   k zjednoteniu   výkladu príslušných   právnych   noriem,   upravujúcich   oprávnenosť   správcu   konkurznej   podstaty uplatniť v konkurznom konaní námietku zaujatosti. Predseda Najvyššieho súdu SR listom zo dňa   18. 3. 2004   sp. zn.   KP 14/04   sťažovateľovi   oznámil,   že   upozornil   predsedu obchodného kolégia na to, aby obchodné kolégium zaujalo zjednocovacie stanovisko. Ani na   opätovnú   urgenciu   nebolo   sťažovateľovi   oznámené   stanovisko   k predmetnej   právnej problematike“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   konajúcim   sudcom   JUDr. A. M.   v konaní č. 51-24 K 202/95   pri   svojej   rozhodovacej   právomoci   a činnosti   porušil   základné   právo sťažovateľa JUDr. I. Č. uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. c) a písm. d) zákona č. 38/1993 Z. z. zakazuje Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   konajúcim   sudcom   JUDr. A. M.   pokračovať v rozhodovacej činnosti v konaní č. 51-24 K 202/95, a tým v porušovaní základného práva sťažovateľa uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona č. 38/1993 Z. z. prikazuje Krajskému súdu   v Banskej   Bystrici   konkurznú   vec   č. k.   51-24 K 202/95   prideliť   inému   sudcovi určenému podľa rozvrhu práce.

Najvyšší   súd   SR   rozhodnutím   zo   dňa   9.   3.   2005   č. k.   1 Ndob 18/2005   porušil základné právo sťažovateľa JUDr. I. Č. uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9. 3. 2005 č. k. 1 Ndob 18/2005 a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení,   ktorým   by   zakázal „... Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   konajúcim   sudcom   JUDr. A. M.   rozhodovať v právnej   veci   č. k.   51-24 K 202/95   vedenej   na   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici do rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   o ústavnej   sťažnosti...“. Sťažovateľ   taktiež   žiadal, aby ústavný   súd   podľa   uvedeného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndob 18/05 z 9. marca 2005.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46   ods. 1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 51-24 K 202/95   tvrdiac,   že   v označenej   konkurznej   veci   rozhoduje   o jeho   právach konkurzný   sudca,   u ktorého   existujú   dôvody   zaujatosti   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   ako konkurznému správcovi.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na to, že konkurzný sudca, napriek tomu, že mu   bol   známy   právny   názor   najvyššieho   súdu   v otázke   jeho   zaujatosti   voči   osobe sťažovateľa ako správcu konkurznej podstaty v iných konkurzných konaniach, nepostupoval podľa § 15 ods. 1 OSP. Preto sťažovateľ vzniesol proti konkurznému sudcovi námietku zaujatosti, ktorou sa však najvyšší súd odmietol meritórne zaoberať a konanie uznesením sp. zn. 1 Ndob 18/05 z 9. marca 2005 zastavil, čím mal podľa tvrdenia sťažovateľa taktiež zasiahnuť do jeho označeného základného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných   ustanovení   ústavy   okrem   iného   vyplýva,   že   ochrany   svojich   práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ústavy) a v medziach zákonov, ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale   v záujme   zaistenia   najmä   právnej   istoty   a   riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniam,   resp. podmienkam,   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu   na   začatie   konania,   zákonné   lehoty   a pod.   (m. m.   II. ÚS 109/02,   I. ÚS 22/03, III. ÚS 209/05).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I. ÚS 61/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom   prípade   by   mohlo   predstavovať   zásah   do   základných   práv   a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu   a zmyslu   zákona   vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že výrok o zastavení konania pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom proti konkurznému sudcovi založil na týchto skutočnostiach:

«Podaním zo dňa 24. 2. 20005 vzniesol správca konkurznej podstaty (...) námietku zaujatosti voči sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M. a žiadal, aby bol z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. Poukázal na to, že uzneseniami Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   Ndob 370/03   zo   dňa   26. 8. 2003,   sp. zn.   Ndob 371/03 zo dňa   21. 8. 2003   a   sp. zn.   Ndob 369/03   zo   dňa   16. 9. 2003   bol   sudca   JUDr. A. M. vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   vecí,   vedených   na Krajskom   súde   v Banskej Bystrici   sp. zn.   51-24 K 360/97,   sp. zn.   51-24 K 271/97   a sp. zn.   51-24 K 265/95.   Sudca JUDr. A. M. sa riadnym procesným postupom dozvedel z uvedených rozhodnutí príslušných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že jeho vzťah voči osobe správcu zakladá dôvodný   predpoklad   spochybňujúci   nestrannosť   jeho   rozhodovacej   právomoci   o   jeho právach a povinnostiach, a je voči jeho osobe zaujatý. Sudca JUDr. A. M. nerešpektoval právne   názory   ako   konkrétne   právne   skutočnosti   uvedené   v   právnych   aktoch   vydaných senátmi Najvyššieho súdu SR a naďalej konal v súdnych konaniach, v ktorých má právo rozhodovať   o   jeho   právach   a povinnostiach,   čím   pokračujúcimi   konaniami   porušoval povinnosti   uložené   mu   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   súvisiacimi   predpismi,   ktoré determinujú základný atribút povinnosti sudcu byť nestranným. Vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu   činnosť   sudcu   JUDr. A. M.   je   dôvodný   predpoklad,   že   ním   nebude rešpektovaná   podaná   námietka   zaujatosti   a   vec   nebude   predložená   na   rozhodnutie nadriadenému súdu. Navrhol preto, aby nadriadený súd konajúceho sudcu JUDr. A. M. vylúčil z prejednávania veci, nakoľko dôvody zrejmé z tohto podania a príloh zakladajú dôvod   na jeho   vylúčenie   a   jeho   pôsobenie   nemožno   v   tomto   konkurznom   konaní v budúcnosti vnímať ako neutrálne a nepredpojaté voči jeho osobe.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich nezaujatosti   (§ 14   ods. 1   O. s. p.).   Podľa   § 15a   ods. 1   O. s. p.   účastníci   majú   právo z dôvodov   podľa   § 14   ods. 1   uplatniť   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorý   má   vec prejednať a rozhodnúť. O tomto práve prvostupňový súd účastníkov poučí. Podľa § 7 ods. 1 zákona   o konkurze   a vyrovnaní   účastníkmi   konkurzu   sú   veritelia,   ktorí   podali   návrh na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky podľa § 20 a dlžník. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1). Z uvedeného je zrejmé, že správca konkurznej podstaty nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania,   ale je   len   osobou   na   konaní   zúčastnenou.   Ako   zvláštny   procesný   subjekt   má samostatné   postavenie   ako   voči   úpadcovi,   tak   voči   konkurzným   veriteľom   a   nemožno ho považovať   za zástupcu   konkurzných   veriteľov,   ani   za   zástupcu   úpadcu.   Účastníkom konania je len vtedy, ak uplatňuje odmenu a náhradu výdavkov, ak tieto nároky neboli uspokojené pred vydaním rozvrhového uznesenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že v danom prípade nie je splnená podmienka konať o námietke zaujatosti vznesenej správcom konkurznej podstaty. Nadriadený   súd   preto   konanie   o   vylúčení   sudcu   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici JUDr. A. M. z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci zastavil.“

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“) sú účastníkmi konkurzu veritelia, ktorí podali návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   veritelia,   ktorí   prihlásili   svoje   pohľadávky   podľa   § 20 (konkurzní veritelia), a dlžník.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Podľa   § 66a   ods. 3   zákona   č. 328/1991   Zb.   súd   najneskôr   spolu   s   nariadením prieskumného pojednávania poučí účastníkov konkurzného konania o ich práve uplatniť námietku zaujatosti.

Podľa   § 66e   ods. 1   zákona   č. 328/1991   Zb.   sa   na   konkurz   primerane   použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 70a ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. ustanovenia (...) § 66a, 66b, 66c, 66d, 66e a 66f sa vzťahujú aj na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 12/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinného od 1. februára 1998. Právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované.

Podľa § 15a OSP právo uplatniť námietku zaujatosti z dôvodov podľa § 14 ods. 1 voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, majú účastníci konania.

Primeranosť použitia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vrátane § 15a OSP na konkurzné konanie je limitovaná účelom a cieľom uvedeného konania, charakterom jeho subjektov   a procesnej   situácie,   ktorej   riešenie   si   primeranú   aplikáciu   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, ako aj štádiom, v ktorom sa konkurzné konanie nachádza.

Správca konkurznej podstaty alebo predbežný správca nie je v konkurznom konaní v pozícii   účastníka   konania.   Je   osobitným   subjektom   konkurzného   konania   (osobou na konaní zúčastnenou). Do funkcie ho ustanovuje súd, ktorý ho v zákonom stanovených prípadoch môže funkcie aj zbaviť. Súd je oprávnený vykonávať nad činnosťou správcu konkurznej podstaty dohľad (vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania). Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky   názor   veriteľského   výboru,   alebo   správcovi   môže   dať   pokyny   sám.   Základnou úlohou   správcu   je   zistenie   a zabezpečenie   majetku   patriaceho   do   konkurznej   podstaty, správa uvedeného majetku a jeho následné speňaženie. Pri plnení týchto úloh je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a má samostatné postavenie tak voči úpadcovi, ako aj   voči   veriteľom.   Zákonná   úprava   konkurzného   konania   mu   zveruje   realizáciu   takých úkonov,   ktorých   výkon   samotným   konkurzným   súdom   neprichádza   vzhľadom   na   ich povahu a rozsah do úvahy.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   ide   o subjekt,   prostredníctvom   ktorého konkurzný súd zabezpečuje naplnenie cieľov a účelu vyhláseného konkurzu. Jeho procesné postavenie a vzťah ku konkurznému súdu vylučujú možnosť, aby bol správca konkurznej podstaty nositeľom práv vytvárajúcich vo svojom súhrne obsah základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   (čl. 46   až   50   ústavy)   priznaného   výlučne   účastníkovi   konania s výnimkou tých fáz konkurzného konania, v ktorých sa bezprostredne rozhoduje o jeho práve na náhradu výdavkov a na odmenu, teda o majetkových právach civilnej povahy obdobných právam účastníkov konania (sťažovateľ však v sťažnosti netvrdil, že by v danej veci išlo o takýto prípad). Aj za týchto okolností však ide (z hľadiska predmetu a účelu konkurzného   konania)   o vedľajší   procesnoprávny   vzťah,   čo   vylučuje   (obdobne   ako u znalcov,   tlmočníkov   či   iných   subjektov   zúčastnených   na   súdnom   konaní   odlišných od účastníkov konania vo veci samej), aby správca konkurznej podstaty prostredníctvom námietky   zaujatosti   dosiahol   (prípadne   aj   proti   vôli   účastníkov   konania)   vylúčenie konajúceho   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   merita   veci.   Ochrana   práv   správcu konkurznej   podstaty   vo   fáze   konkurzného   konania,   v ktorej   sa   bezprostredne   rozhoduje o jeho   právach,   sa   (z   hľadiska   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu) zabezpečuje   právom   správcu   konkurznej   podstaty   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa opravným prostriedkom – odvolaním.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   vychádzajúc   z námietok   sťažovateľa   uvedených v sťažnosti   konštatuje,   že   ich   obsah   v žiadnom   prípade   nemá   takú   spojitosť   s obsahom základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho základného práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Taktiež   dôvody   uvedené   v napádanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   preto považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku takej interpretácie   a aplikácie   zákona,   ktorá   je   súladná   s procesným   postavením   správcu konkurznej   podstaty   s prihliadnutím   na   účel   a cieľ   konkurzného   konania,   a možno   ich vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných na daný prípad.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným článkom ústavy.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov   (III. ÚS 206/03,   II. ÚS 77/04);   inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (napr. II. ÚS 222/03, IV. ÚS 55/04, III. ÚS 56/05).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   považuje   napokon   za   potrebné   poznamenať,   že   mu   neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1   písm. b),   § 21,   § 22   a   § 23 ods. 1   písm. b)   zveruje práve   najvyššiemu   súdu (resp. jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a   návrhu   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení   a na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndob 18/05 z 9. marca 2005) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2005