znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 267/04-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   decembra   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. V. Ch., Z. prechodne bytom P., zastúpenej advokátkou JUDr. J. B., Ž., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Nc 1519/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Nc 1519/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Nc 1519/93 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. Ch. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Nitra p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Nitra j e   p o v i n n ý   Ing.   V.   Ch.   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíc tristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. B., Ž., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 267/04-19 zo 16. septembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   V.   Ch. (ďalej   len   „sťažovateľka“) doručenú ústavnému súdu 3. marca 2004, ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Nc 1519/93.

Na základe výzvy ústavného súdu z 5. apríla 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný súd v podaní sp. zn. Spr 483/04 z 27. apríla 2004, v ktorom uviedol, že „(...) ide o spor skutkovo a právne zložitý, vyžadujúci si rozsiahle dokazovanie (...). Konanie trvá viac ako 10 rokov, pričom k dĺžke konania v nemalej miere prispeli samotní navrhovatelia najmä tým, že v posledný deň lehoty na uplatnenie nároku podali nekvalifikovaný a neúplný návrh. (...) Mám zato, že za zbytočný prieťah nemožno považovať postup súdu, spočívajúci v odstraňovaní nedostatkov návrhu, ani vydanie rozhodnutí, ktoré sú zrušené pre iný právny názor   odvolacieho   súdu.   (...)   súd   postupoval   plynule   a s ohľadom   na   značnú   pracovnú zaťaženosť sudcov i primeraným tempom“.

Sťažovateľka zaujala stanovisko k vyjadreniu okresného súdu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním doručeným ústavnému súdu   25. novembra 2004, v ktorom uviedla: «Ak   je   lehota   na   podanie   návrhu   o uplatnenie   reštitučného   nároku   zo   zákona stanovená do 31. 12. 1992, znamená to, že aj návrh podaný v posledný deň tejto lehoty sa považuje za včas podaný návrh, a preto nie je na mieste vyjadrenie OS NR, že „k dĺžke konania   v nemalej   miere   prispeli   samotní   navrhovatelia   najmä   tým,   že   v posledný   deň lehoty   na   uplatnenie   nároku   podali   nekvalifikovaný   a neúplný   návrh.“   (...)   Pokiaľ   ide o otázku neúplne a nedostatočne podaného návrhu, tu sa stotožňujeme s názorom Krajského súdu v Nitre, ktorý vyjadril v odôvodneniach svojho uznesenia, ktorým boli uznesenia OS NR zrušené a vrátené späť na ďalšie konanie.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti,   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 11 Nc 1519/93 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

-   31. december 1992   - sťažovateľka   spolu   s ďalším   žalobcom   podala   okresnému   súdu žalobu vo veci zaplatenia 11 300 000 Sk z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“);

- 25. máj 1993 - okresný súd stanovil termín informatívneho výsluchu na 3. jún 1993, na ktorom bola sťažovateľka poučená o náležitostiach žalobného návrhu;

- 13. august 1996 - sťažovateľka žiadala, aby okresný súd pokračoval v konaní;

- 13. február 1997 - okresný súd vyzval sťažovateľku pod hrozbou zastavenia konania, abydoplnila žalobu v zmysle poučenia z 3. júna 1993;

-   10. marec 1997   -   sťažovateľka   zaslala   okresnému   súdu   doplnenú   žalobu   s listinnými dôkazmi, ktorou žiadala rozhodnúť o pristúpení ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných;

- 17. marec 1997 - okresný súd uznesením nepripustil vstup ďalších účastníkov do konania a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí žalobného návrhu konanie zastavil;

- 3. apríl 1997 - sťažovateľka sa odvolala proti uzneseniu okresného súdu zo 17. marca 1997;

- 30. september 1997 - Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Co 176/97 zrušil uznesenie okresného súdu zo 17. marca 1997 ako vecne nesprávne a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol na krajskom súde od 9. apríla 1997 do 12. februára 1998);

- 18. november 1998 - okresný súd vyžiadal výpisy z obchodného registra o žalovaných ;

- 20. január 1999 - okresný súd vyzval sťažovateľku, aby upresnila označenie subjektov, ktoré navrhovala pribrať do konania na strane žalovaných, uvedením ich obchodného mena,

- 10. február 1999 - sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu;

- 11. február 1999 - okresný súd vyzval sťažovateľku pod hrozbou zastavenia konania, aby predložila výpisy z obchodného registra ohľadne žalovaných;

- 16. apríl 1999 - okresný súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila, z akého dôvodu označila spoločnosť RADAR, s. r. o., za jedného zo žalovaných;

- 5. máj 1999 - sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu;

- 31. máj 1999 - okresný súd vyzval sťažovateľku, aby predložila úplnú žalobu;

- 6. júl 1999 - sťažovateľka predložila doplnenie žaloby,

- 21. júl 1999 - okresný súd uznesením rozhodol o rozšírení okruhu žalovaných a súčasne prerušil konanie do skončenia konkurzného konania na majetok žalovaného v I. rade;

- 7. september 1999 - sťažovateľka   sa   odvolala   proti   výroku   uznesenia   okresného   súdu z 21. júla 1999 o prerušení konania;

- 4. október 1999 - okresný súd požiadal správcu konkurznej podstaty žalovaného v I. rade o zaslanie uznesenia o vyhlásení konkurzu;

- 13. október 1999 - správca konkurznej podstaty žalovaného v IV. rade zaslal okresnému súdu uznesenie zo 14. mája 1999 o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného v IV. rade;

-   27. október 1999   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   oznámenie   správcu   konkurznej podstaty   žalovaného   v I.   rade,   že podľa   jeho   vedomia   bol   konkurz   vyhlásený   aj   na žalovaných v III., IV. a V. rade;

- 19. január 2000 - okresný súd žiadal výpisy z obchodného registra žalovaných, na ktorých bol podľa oznámenia vyhlásený konkurz;

- 11. február 2000 - okresnému súdu bola predložená správa o konkurzoch vyhlásených na žalovaných;

-   30. marec 2000   -   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5 Co   77/00   zrušil   napadnutý   výrok uznesenia okresného súdu vo vzťahu k žalovaným v I., III., IV. a VII. rade a vec vrátil v tejto   časti   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (spis   bol   na   krajskom   súde   od 22. februára 2000 do 8. júna 2000);

-   25. október 2000   -   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   doplnila   žalobu   presným vyčíslením sumy, ktorú požaduje od každého žalovaného;

- 10. januára 2001 - sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu;

- 28. máj 2001 - okresný súd zastavil konanie uznesením, proti ktorému sa 11. júla 2001 sťažovateľka odvolala;

- 31. január 2002 - krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 21/02 zrušil napadnuté uznesenie okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (spis   bol   na   krajskom   súde   od 21. januára 2002 do 28. marca 2002);

- 5. jún 2002 - okresný súd vyzval sťažovateľku, aby upresnila okruh žalovaných a petit žaloby;

- 25. september 2002 - sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu;

-   28. november 2002   -   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   upresnila   sumu,   ktorú požaduje od každého zo žalovaných a súčasne od Regionálnej pozemkovej a informačnej služby   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „regionálna služba“), žiadal zaslanie „rozdeľovacieho   protokolu“, ktorým   bol   živý   a mŕtvy   inventár rozdelený medzi žalovaných;

- 3. február 2003 - sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu;

-   28. február 2003,   16.   jún   2003   a 6.   október   2003   -   okresný   súd   vyzýval   žalovaného v II. rade na predloženie „rozdeľovacieho protokolu“;

- 30. október 2003 - okresný súd uznesením uložil žalovanému v II. rade poriadkovú pokutu z dôvodu   nerešpektovania   výziev   a súčasne   ho   opätovne   vyzval   na   predloženie „rozdeľovacieho protokolu“;

- 13. november 2003 - okresný súd opravným uznesením opravil odôvodnenie uznesenia z 30. októbra 2003;

- 8. december 2003 - žalovaný v II. rade sa odvolal proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty;

-   16. august 2004   -   spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní žalovaného v II. rade;

-   4. október 2004   -   spis   bol   z krajského   súdu   vrátený   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený;

- 7. október 2004 - okresný súd vyzval žalovaného v II. rade, aby doplnil svoje odvolanie;

- 22. október 2004 - žalovaný v II. rade reagoval na výzvu okresného súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (IV. ÚS 232/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom sp. zn. 11 Nc 1519/93 je reštitučný nárok sťažovateľky z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár v súlade s § 20 zákona o pôde vo výške 11 300 000 Sk. Ústavný súd už konštatoval,   že   občianskoprávne   spory   ohľadne   uplatňovania   reštitučných   nárokov   boli v počiatočnom štádiu uplatňovania zákona o pôde komplikované tým, že všeobecné súdy nemali   skúsenosti   s   reštitučnými   zákonmi   (m. m.   II.   ÚS   67/02).   Nedostatok   skúseností všeobecných súdov možno považovať za prvok, ktorý robil tieto veci zložitejšími (právne, pretože sprvu neexistoval jednotný, resp. jednotiaci výklad a aplikácia zákona, a skutkovo z dôvodu potreby rozsiahleho dokazovania a v danom prípade aj rozširujúcim sa okruhom žalovaných   v priebehu   konania,   pričom   na   majetok   niektorých   z nich   bol   vyhlásený konkurz), avšak žiadna právna ani skutková zložitosť veci (ktorú namietal aj okresný súd), prípadne   nedostatok   judikatúry   nemôže   ospravedlniť   to,   že   12   rokov   po   začatí   sporu (31. decembra 1992) nebolo vo veci vykonané ani jedno relevantné pojednávanie, ktorého obsahom by bolo vykonanie dôkazov a zisťovanie skutkového stavu, a nebol vyhlásený ani jeden rozsudok vo veci samej. Okrem toho od roku 1992 sa už vykryštalizovala ustálená judikatúra súdov vzťahujúca sa na nároky uplatnené podľa zákona o pôde, ktorá obsahovala aj metodiku dokazovania obsahu uplatnených reštitučných nárokov. Napriek tomu okresný súd nekonal vo veci tak, aby odstránil stav právnej neistoty sťažovateľky, a tento stav trvá aj v čase rozhodovania ústavného súdu.

2)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z hľadiska hodnotenia postupu podľa uvedeného kritéria sa ústavný súd   nestotožňuje   s argumentáciou   okresného   súdu   v jeho   vyjadrení   k sťažnosti,   že k predĺženiu konania v nemalej miere prispela aj sťažovateľka tým, že svoj nárok uplatnila na okresnom súde v posledný deň lehoty neúplným návrhom, v dôsledku čoho ju okresný súd musel poučovať o náležitostiach riadneho žalobného návrhu. V tejto spojitosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd aj napriek už uvedenej skutočnosti, že išlo o právne zložitú vec týkajúcu sa reštitúcií, v ktorých neexistovala judikatúra, požadoval od sťažovateľky, aby ako osoba práva neznalá správne formulovala svoj nárok na súdnu ochranu. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že do 30. marca 1994, ale aj po tomto dátume, aj keď v obmedzenejšej podobe, platila poučovacia povinnosť súdu, ktorú si okresný súd voči   sťažovateľke   nesplnil   tak,   aby bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá. Uvedené   tvrdenie   podporuje   aj   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   176/97 z 30. septembra 1997, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu zo 17. marca 1997, ktorým okresný súd zastavil konanie z dôvodu nedostatkov žalobného návrhu. Ústavný súd zistil, že okresný súd síce poučil sťažovateľku na informatívnom výsluchu 3. júna 1993 (po viac ako 5 mesiacoch od podania žaloby) o nedostatkoch žalobného návrhu, ale ako to vyplýva z už spomínaného rozhodnutia krajského súdu, poučenie okresného súdu nebolo konkrétne, pretože: „v ňom nie je uvedené o aké nedostatky návrhu ide a čo má konkrétne návrh obsahovať, či je vadný petit návrhu, alebo či v ňom chýba opísanie rozhodujúcich skutočností či označenie dôkazov, ktorých sa navrhovatelia domáhajú. V tomto poučení sa neuvádza, že by išlo o také nedostatky vád podaného návrhu, ktoré by mali za následok nemožnosť pokračovania v konaní, teda zastavenie konania (...).“ Postup okresného súdu podľa § 5 Občianskeho súdneho poriadku tak neviedol k upresneniu, čoho sa sťažovateľka domáhala a aký je potrebný rozsah dokazovania, hoci zásadu „iura novit curia“ mal v tomto prípade okresný súd uplatniť bezvýnimočne (m. m. II. ÚS 67/02). V dôsledku uvedeného postupu okresného súdu, ktorý si zjavne neuvedomil, že žaloba bola podaná v čase, keď poučovacia   povinnosť   súdov   mala   širší   záber   a vyžadovala   iný   prístup   než   po 30. marci 1994,   bolo   potom   potrebné   viacnásobne   vyzvať   sťažovateľku   na   upresnenie žalobného   návrhu   (13. február   1997,   20. január   1999,   11.   február   1999,   31.   máj   1999, 25. október 2000, 5. jún 2002 a 28. november 2002), pričom sťažovateľka reagovala na výzvy okresného súdu v primeranej lehote. Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresným súdom namietaný postup sťažovateľky nemožno podľa názoru ústavného súdu pričítať na jej ťarchu.

Na ťarchu sťažovateľky je však možné pričítať to, že po poučení okresným súdom na informatívnom   výsluchu   3.   júna   1993   predložila   doplnenie   žalobného   návrhu   spolu s listinnými dôkazmi až 10. marca 1997 bez toho, aby okresnému súdu oznámila, že za účelom   zabezpečenia   pre   rozhodnutie   nevyhnutných   listinných   dôkazov   iniciovala v uvedenom   období   konanie   o určenie   povinnej   osoby   na   poskytnutie   náhrady   za   živý a mŕtvy inventár regionálnou službou. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka trikrát využila procesný   prostriedok   odvolania   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   (3.   apríl   1997, 7. september   1999   a 11.   júl   2001).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   túto   skutočnosť nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľky.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predkladala okresnému súdu dôkazy (listiny o určení povinných osôb, znalecké posudky o určení hodnoty živého a mŕtveho inventára) na   preukázanie   svojich   tvrdení   a   sťažnosťami   podanými   orgánu   štátnej   správy   súdu (30. december 2002 a 2. január 2003) sa domáhala urýchlenia konania v jej veci.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky, či   sa   vec sťažovateľky prerokovala na okresnom súde bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliadol aj na dobu, ktorá   v konaní   uplynula   do   15.   februára   1993.   Ústavný   súd   však   v tejto   súvislosti konštatuje, že do založenia jurisdikcie ústavného súdu 15. februára 2003 predmetné konanie trvalo len viac ako 1 mesiac (žaloba bola podaná 31. decembra 1992).

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   po   založení   jurisdikcie   ústavného   súdu (15. február 1993), ústavný súd zistil nasledovné obdobia nečinnosti, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy:

- od 31. decembra 1992 (podanie žaloby na okresnom súde) do 3. júna 1993 (okresný súd na informatívnom výsluchu poučil sťažovateľku o nedostatkoch žaloby), t. j. v trvaní viac ako 5 mesiacov;

- od 3. júna 1993 (informatívny výsluch sťažovateľky) do 13. februára 1997 (okresný súd vyzval sťažovateľku na doplnenie žaloby), t. j. v trvaní viac ako 3 roky a 8 mesiacov, - od 12. februára 1998 (okresnému súdu bol vrátený spis z krajského súdu) do 21. júla 1999 (okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   rozšírení   okruhu   žalovaných   a súčastne   prerušil konanie), t. j. v trvaní viac ako 1 rok a 5 mesiacov, pričom v uvedenom období okresný súd štyrikrát   neefektívne   vyzýval   sťažovateľku   na   presné   označenie   žalovaných   a na predloženie výpisov z obchodného registra ohľadne týchto žalovaných, aj napriek tomu, že označenie žalovaných ako osôb povinných na náhradu za živý a mŕtvy inventár bolo zrejmé už   z listinných   dôkazov   predložených   okresnému   súdu   sťažovateľkou   10.   marca   1997. Okrem toho si okresný súd zadovážil výpisy z obchodného registra (18. novembra 1998) ešte pred výzvou sťažovateľke (11. februára 1999);

- od 7. septembra 1999 (sťažovateľka sa odvolala proti uzneseniu okresného súdu z 21. júla 1999) do 22. februára 2000 (krajskému súdu bol doručený spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky),   t.   j.   v trvaní   viac   ako   5   mesiacov,   pričom   v tomto   období   okresný   súd zisťoval skutočnosti ohľadne vyhlásenia konkurzného konania na žalovaných, aj napriek tomu, že konanie už z tohto dôvodu prerušil;

- 11. júla 2001 (sťažovateľka sa odvolala proti uzneseniu okresného súdu z 28. mája 2001) do   21.   januára   2002   (krajskému   súdu   bol   doručený   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľky), t. j. v trvaní viac ako 6 mesiacov;

- od 28. marca 2002 (spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu) do 28. novembra 2002 (okresný súd začal dokazovanie vo veci vyžiadaním „rozdeľovacieho protokolu“ od regionálnej služby, t. j. v trvaní viac ako 8 mesiacov;

-   od 16. júna 2003 (okresný súd druhýkrát adresoval výzvu   žalovanému v II.   rade)   do 30. októbra 2003 (okresný súd uznesením uložil žalovanému v II. rade poriadkovú pokutu), t. j. v trvaní viac ako 4 mesiace;

- od 8. decembra 2003 (žalovaný v II. rade sa odvolal proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty) do 16. augusta 2004 (spis bol doručený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného v II. rade), t. j. v trvaní viac ako 7 mesiacov.

Okresný   súd   tak spôsobil   v dôsledku   svojej   nečinnosti bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky zbytočné prieťahy v konaní v celkovej dĺžke viac ako 8 rokov, pričom okresný súd konanie stále vedie v registri nejasných podaní.

Zo spisu ďalej vyplýva, že okresný súd vo veci vykazoval nielen nečinnosť, ale aj keď vo veci vykonával procesné úkony, tieto boli neefektívne, v dôsledku čoho sa konanie tiež neúmerne predlžovalo. Za takéto neefektívne konanie okresného súdu je možné označiť napríklad nedostatočné poučenie sťažovateľky o náležitostiach žalobného návrhu, ale i jeho rozhodnutie zo 17. marca 1997 zrušené rozhodnutím krajského súdu z 30. septembra 1997, rozhodnutie   z 28.   mája   2001   zrušené   rozhodnutím   krajského   súdu   z 31.   januára   2002 z dôvodu, že žalobný návrh sťažovateľky bol podľa odvolacieho súdu úplný a spĺňal všetky zákonné náležitosti.

Ústavný súd   pripomína, že nielen   nečinnosť,   ale aj neefektívna   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 483/04 z 27. apríla 2004 argumentoval,   že „   (...)   súd   postupoval   plynule   a s ohľadom   na   značnú   pracovnú zaťaženosť sudcov i primeraným tempom“.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   ho   nezbavuje   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní. Námietka nedostatočného personálneho obsadenia súdu a nadväzne na to neprimeraného zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nepredstavuje   dôvody,   ktoré   by   mohli   byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 58/02).

Ústavný súd, vychádzajúc z hodnotenia postupu okresného súdu podľa uvedených troch   kritérií   dospel   k záveru,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11   Nc   1519/93   bolo   porušené   označené základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky ústavný súd prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 11 Nc 1519/93 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 750 000 Sk ako náhradu ujmy, ktorá jej bola spôsobená tým, že „namiesto dosiahnutia aspoň čiastočnej nápravy krívd, páchaných na sťažovateľke a jej právnych predchodcoch v 50. rokoch, keď im bol zhabaný celý majetok (...) je sťažovateľka už   jedenásť   rokov   vystavovaná   neúnosnému   psychickému   napätiu   v dôsledku   správneho a teraz   súdneho   konania.   (...)   Toto   napätie   je   umocňované   skutočnosťou,   že   niektoré z povinných subjektov počas trvania súdneho konania vstúpili do konkurzu a do likvidácie, čím   sa   vymáhateľnosť   uplatneného   nároku   minimalizovala,   a teda   pravdepodobnosť   na nápravu krívd je takmer nulová“.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce porušenie označeného základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Dobu viac ako dvanásť rokov bez jediného rozhodnutia vo veci samej sťažovateľka musí vnímať ako ďalšiu   krivdu.   Podľa   ústavného súdu   nemožno   spravodlivo   žiadať,   aby občan čakal na výsledok   súdneho   sporu   takú   dlhú   dobu   a   aby   stav   konania   bol   taký,   ako   bol   zistený v prípade sťažovateľky. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľky, zohľadniac podiel okresného súdu, ako aj podiel sťažovateľky na dĺžke konania ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné sťažovateľke priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ktoré jej je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať úhradu trov konania   pred   ústavným   súdom   vo   výške   29   112   Sk   (za   dva   úkony   právnej   služby po 14 420 Sk   a dvakrát   režijný   paušál   po   136   Sk)   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 a § 25 vyhlášky. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 je 4 534 Sk (1/3 výpočtového základu, ktorým   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku roku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie   zastúpenia,   písomné   podanie   ústavnému   súdu)   uskutočnené   v roku   2004 v hodnote 9 070 Sk (2 x 4 534 Sk) po zaokrúhlení a dvakrát náhradu režijného paušálu vo výške   272   Sk   (2   x   136   Sk).   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   úhradu   trov   konania v celkovej výške 9 342 Sk.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov konania podľa § 13 ods. 1 vyhlášky, pretože   predmet   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorým   je   ochrana   základných   práv a slobôd, je zásadne neoceniteľný peniazmi.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004