znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 266/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Daňového   úradu   K.   v   konaní vedenom   pod   č. 738/320/282-24947/11/Rem   a   jeho   rozhodnutím   zo   7.   októbra   2011 a postupom   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod č. 1040505/132/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Daňového   úradu   K.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   v konaní   vedenom   pod č. 738/320/282-24947/11/Rem   a   jeho   rozhodnutím   zo   7.   októbra   2011   a   postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod č. 1040505/132/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že daňový úrad vydal 7. októbra 2011 voči sťažovateľke ako   daňovej   dlžníčke   daňovú   exekučnú   výzvu   č. 738/320/282-24947/11/Rem   (ďalej   len „daňová exekučná výzva“) podľa § 76 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“, s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušený zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých   zákonov].   V   predmetnej   daňovej   exekučnej   výzve   daňový   úrad   oznámil sťažovateľke, že na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný zoznam daňových nedoplatkov daňového úradu č. 738/230/19738/11/Ric zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka k 5. augustu 2011 v sume 21 000 €, začal 7. septembra 2011 daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia č. 738/320/282-21940/11/Rem.

Sťažovateľka podala proti daňovej exekučnej výzve v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietala, že „predmetná daňová exekúcia je neprípustná v celom rozsahu ako je vedená, nakoľko sa vykonáva na základe nezákonného a teda neplatného exekučného titulu, čo spôsobuje aj nezákonnosť exekučného konania“. Súčasne navrhla, aby správca dane v súlade s § 80 ods. 1 písm. g) zákona č. 511/1992 Zb. vydal rozhodnutie, ktorým predmetnú exekúciu zastaví v celom rozsahu pre rozpor so zákonom. Z dôvodu preverovania   skutočností   odôvodňujúcich   zastavenie   daňovej   exekúcie   sťažovateľka zároveň navrhla, aby správca dane rozhodol o odklade predmetnej daňovej exekúcie.

Finančné   riaditeľstvo   následne   vydalo   23.   januára   2012   rozhodnutie č. 1040505/132/2012/5081, ktorým potvrdilo daňovú exekučnú výzvu daňového úradu. Podľa   názoru   sťažovateľky „rozhodnutie   Finančného   riaditeľstva   SR č. 1040505/132/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012, ktorým bola potvrdená daňová exekučná výzva   daňového   úradu   K.   č. 738/320/282-24947/11/Rem   zo   dňa   7.   10.   2011   a   daňová exekučná výzva daňového úradu K. č. 738/320/282-24947/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 sú nezákonné a z tohto dôvodu napáda predmetné rozhodnutia a ich vydaniu predchádzajúci postup sťažnosťou pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR“.

Nezákonnosť   napadnutých   rozhodnutí   daňového   úradu   a finančného   riaditeľstva spočíva podľa sťažovateľky okrem iného v tom, že

- došlo k porušeniu Šiestej smernice (od 1. januára 2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES)   a   procesných   postupov   podľa   zákona   č. 511/1992   Zb.   [sťažovateľka poukazuje pritom na „odporučenie výboru Ministrov rady Európy (80) 2 z 11. 03. 1980 a Rezolúciu ministrov rady Európy (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom“],

- v nich absentuje odôvodnenie, a preto sú nepreskúmateľné,

- v jej veci konal miestne nepríslušný správca dane,

- odvolací   orgán   sa   nevysporiadal   riadne   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky uvedenými v odvolaní.

Sťažovateľka tvrdí, že „hoci sú predmetné rozhodnutia (t. j. daňová exekučná výzva a rozhodnutie o odvolaní)... len rozhodnutiami procesnej povahy, ktorými správca dane len vyzýva na dobrovoľné splnenie povinnosti, má... za to, že predstavujú závažný zásah do jeho základných práv a slobôd a to predovšetkým do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR... keďže na ich základe sa ďalej vedie daňová exekúcia vydaním daňového exekučného   príkazu,   ktorý   je   už   priamym   zásahom   do   vlastníckeho   práva.   Napokon, aj samotnou daňovou exekučnou výzvou sa sťažovateľovi zakázalo nakladať s peňažnými prostriedkami   na všetkých účtoch až do výšky daňového   nedoplatku,   čo je nepochybne priamy   zásah   do   základného   práva   sťažovateľa.   Sťažovateľ   má   teda   za   to,   že   tieto rozhodnutia sú preskúmateľné všeobecným súdom v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie postupov a rozhodnutí správnych orgánov.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa: S. s. r. o., S..., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom a rozhodnutím daňového úradu K. č. 738/320/282-24947/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 1040505/132/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.

Rozhodnutia daňového úradu K. č. 738/320/282-24947/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/132/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 sa zrušujú a Daňovému úradu Košice   a Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi:   S.   s. r. o.,   S...,   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 5.000,- €, ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež navrhuje,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   daňovej   exekučnej   výzvy   a   daňovej exekúcie   začatej   na   základe   rozhodnutia   č. 738/320/282-21940/11//Rem,   a   to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd v rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   považoval   za potrebné najprv   zdôrazniť,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorý   je   koncentrovane   vyjadrený   v   návrhu   na   rozhodnutie   (petite). Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných článkov ústavy (čl. 2 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom daňového úradu v konaní vedenom pod č. 738/320/282-24947/11/Rem a jeho rozhodnutím zo   7.   októbra   2011   a   postupom   finančného   riaditeľstva   v   konaní   vedenom   pod č. 1040505/132/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom daňového úradu v konaní vedenom pod č. 738/320/282-24947/11/Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné uviesť,   že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto hľadiska   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Preskúmanie   zákonnosti   namietaného   postupu   a   rozhodnutia   daňového   úradu č. 738/320/282-24947/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   v danom   prípade   patrí   do   právomoci finančného   riaditeľstva,   čo   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a   2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   finančného   riaditeľstva v konaní vedenom   pod č. 1040505/132/2012/5081 a jeho   rozhodnutím   z 23. januára 2012

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ju podáva „súbežne so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy“ s odôvodnením, že „prípadným zastavením   konania   o žalobe   na   preskúmanie   týchto   rozhodnutí   všeobecným   súdom z dôvodu,   že   ide   o rozhodnutia,   ktoré   nie   sú   preskúmateľné   súdom   (v   tomto   prípade neexistuje   celkom   jednotná   judikatúra   určujúca,   ktoré   rozhodnutia   sú   preskúmateľné a ktoré nie)   by došlo k zmeškaniu   lehoty   na podanie   ústavnej sťažnosti“,   čím   by došlo k situácii, pri ktorej by nemala „možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na žiadnom orgáne/súde“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci   sťažovateľka   súbežným   podaním   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   napadnutého rozhodnutia   finančného   riaditeľstva   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu   (ďalej aj „správna   žaloba“),   o ktorej   je   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   oprávnený   rozhodnúť   miestne   príslušný   krajský   súd   ako správny súd (ďalej len „správny súd“), a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila   stav,   keď   by   o   jej   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu (miestne príslušný správny súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či je žaloba sťažovateľky o   preskúmanie rozhodnutia   finančného   riaditeľstva   z 23.   januára 2012   v danom   prípade prípustná, t. j. či nejde o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom (v zmysle § 250d ods. 3 v spojení s § 248 OSP), keďže sa ňou musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať miestne príslušný správny súd. V danom prípade rozhodnutie (či už procesné alebo meritórne) miestne príslušného správneho súdu   predchádza   (vzhľadom na princíp subsidiarity)   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   možno   považovať   podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto súdu o správnej žalobe sťažovateľky za predčasné.

Sťažovateľka   odôvodňuje   paralelné   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   a správnej žaloby obavami z toho, že miestne príslušný správny súd konanie o jej žalobe zastaví podľa § 250d ods. 3 OSP, pričom jej medzičasom uplynie lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti   na tieto   obavy sťažovateľky   ústavný   súd   aplikujúc per   analogiam svoju   ustálenú   judikatúru   týkajúcu   sa   zachovania   lehoty   na   prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní   aj vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010) aj na vec sťažovateľky konštatoval, že nie je dôvodné, aby v prípade podania správnej žaloby podávala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by miestne príslušný správny súd konanie o jej správnej žalobe zastavil podľa § 250d ods. 3   OSP,   nemožno   jej   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   aj   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   správneho   súdu   (v   danom   prípade napadnutému   rozhodnutiu   finančného   riaditeľstva),   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť (m. m. IV. ÚS 109/2012).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   pred   rozhodnutím   miestne príslušného správneho súdu o sťažovateľkou podanej správnej žalobe, mohol by neprípustne zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov.   V   prípade,   že   by   ústavný   súd   čakal na rozhodnutie   správneho   súdu,   mohlo   by   to   navádzať   potenciálnych   sťažovateľov na obdobný   postup,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním správnej žaloby, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   zásady   ratio   temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   už bez právneho   dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012