znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 266/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 80/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. júna 2011 doručené podanie M. Z., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 80/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bola   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 52/03 zo 6. apríla 2005 uložená vyživovacia povinnosť k maloletej dcére G. Z., „ktorú som si poctivo plnil“. Dňa 28. februára 2011 sťažovateľ „dobrovoľne nastúpil výkon trestu odňatia slobody“. V súvislosti s nástupom výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľ podľa svojho   tvrdenia   už   nie   je   spôsobilý   plniť   si   okresným   súdom   uloženú   vyživovaciu povinnosť, a preto sa návrhom zo 17. marca 2011 adresovaným okresnému súdu domáha „zrušenia (úpravu) vyživovacej povinnosti“. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 20 P 80/2011.

Keďže   sťažovateľ   nemá „dodnes...   žiadnu   reakciu“ na   postup   okresného   súdu v predmetnej veci, zastáva názor, že nečinnosťou okresného súdu dochádza k porušovaniu jeho ústavou garantovaných práv, a domáha sa prostredníctvom ústavného súdu „súdnej ochrany a nápravy poškodeného práva...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sa   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže podľa štandardnej judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie týchto práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 434/08, III. ÚS 59/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 80/2011, ktorého predmetom je rozhodovanie o jeho návrhu, ktorým sa domáha zrušenia vyživovacej povinnosti uloženej mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 52/03 zo 6. apríla 2005, v súvislosti s tým, že v súčasnosti je vo výkone trestu odňatia slobody.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že namietané   konanie   začalo   21.   marca   2011,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh sťažovateľa na začatie konania vo veci zrušenia vyživovacej povinnosti. Okresný súd návrh sťažovateľa zaevidoval a konanie vedie pod sp. zn. 20 P 80/2011, pričom po vykonaní nevyhnutých procesných úkonov 8. júna 2011 doručoval Okresnému súdu Piešťany prípis, ktorým žiada o vypočutie sťažovateľa. Zo zistení ústavného súdu teda vyplýva, že konanie v predmetnej veci trvalo do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu necelé tri mesiace, čo aj pri zohľadnení povahy veci (rozhodovanie vo veciach výživného) nemožno považovať za dobu, na základe ktorej by ústavný súd mohol po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že odmietnutie sťažnosti neznamená, že sťažovateľ sa nemôže v predmetnej veci opätovne uchádzať o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak v ďalšom období bude okresný súd v namietanom konaní nečinný, resp. ak   bude   jeho   činnosť   neefektívna.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   tiež   pripomína,   že predpokladom konania o sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   je predchádzajúce podanie sťažnosti   proti porušovaniu tohto práva adresované predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011