znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 266/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., PhD., Š., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   č.   k. 20 Cb 116/2004-325 z 10. septembra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 21/2009-369 z 8. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B., PhD., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. J. B., PhD., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., CSc., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   20   Cb   116/2004-325   z 10.   septembra   2008 v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   15   Cob 21/2009-369 z 8. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v súdnom konaní sa návrhom z 21. júna 2004 právny predchodca sťažovateľa Ing. L. B. podnikajúci pod obchodným menom Ing. L. B. – B., Š., a neskôr sťažovateľ návrhom z 19. februára 2007 domáhal proti žalovanému v 1. rade   Z.,   a.   s.,   N.,   a   žalovanému   v 2.   rade   Mesto   Š.,   zaplatenia   sumy   946   000   Sk s príslušenstvom   z dôvodu   náhrady   škody,   ktorá   mala   vzniknúť   neplnením   inominátnej zmluvy z 23. marca 1993 uzavretej medzi právnym predchodcom sťažovateľa a Z. mesta Š. Touto zmluvou sa právny predchodca sťažovateľa zaviazal vykonať odborné spracovanie tvorby a aktualizácie digitálnej mapy mesta Š. Základom na uzatvorenie zmluvy z 23. marca 199 bola zmluva o dielo z 21. júla 1992, ktorú uzavrel pôvodný navrhovateľ s Mestom Š.

V roku 1994 malo dôjsť k vypovedaniu zmluvy z 23. marca 1993, avšak právnemu predchodcovi sťažovateľa výpoveď nebola doručená. Sťažovateľ uviedol, že zmluva bola platná najmenej do roku 2001 a jeho právny predchodca si nárok na náhradu nákladov, ktoré   vynaložil   na   splnenie   tejto   zmluvy,   uplatnil   včas   v rámci   štvorročnej   premlčacej lehoty.

Sťažovateľ   v priebehu   konania   vzal   späť   žalobu   proti   žalovanému   v 1.   rade a požadovanú   náhradu   škody   zúžil   len   na   cenu   meracieho   prístroja   zakúpeného   jeho právnym   predchodcom,   ktorým   mal   realizovať   presné   merania   technických   sietí   mesta podľa zmluvy o dielo a jej dodatku č. 1. Keďže tieto merania neboli realizované, nákup prístroja bol zbytočný. Podľa tvrdenia sťažovateľa žalovaný v 2. rade v konaní nedokázal predložiť dôkaz o objednávke plnenia k zmluve o dielo, ale zavádzajúco predkladal doklady o   úhradách   na   základe   mandátnej   zmluvy,   ktorú   uzavrel   s právnym   predchodcom sťažovateľa v roku   1995, ktorý   sa   touto zmluvou sťažovateľovi   zaviazal zhromažďovať a spracovať dáta pre geodeticko-grafickú časť mestského informačného systému (MIS).

Okresný súd rozsudkom č. k. 20 Cb 116/2004-325 z 10. septembra 2008 konanie proti   žalovanému   v 1.   rade   na   základe   späťvzatia   návrhu   zastavil   a proti   žalovanému v 2. rade žalobu zamietol.

Sťažovateľ s rozsudkom okresného súdu nesúhlasí z týchto dôvodov:

«Prvostupňový súd si osvojil názor, že som nepredložil žiadne dôkazy o tom, že môj neb. brat nedostal objednávku geodetických prác na spracovaní technickej mapy mesta, pričom žalovaný v 2. rade vraj doložil listinné dôkazy, že poskytol žalobcovi plnenie za týmto účelom v rozsahu 2.029.752,- Sk.

Až do posledného pojednávania, z ktorého som sa vopred zo zdravotných dôvodov ospravedlnil   nik   mnou   uplatňovaný   nárok   nespochybnil.   Žalovaní   nemohli,   logicky, preukázať neexistujúce objednávky.

Hoci   som   sa   na   predposlednom   pojednávaní   ospravedlnil,   že   sa   pojednávania v danom termíne nemôžem zo zdravotných dôvodov zúčastniť (pre nevyhnutné každoročné liečenie) nebol termín pojednávania odročený keďže - podľa sudkyne - nemalo byť na ňom nič   podstatné,   len   dokladované   údajné   doručenie   výpovede   zmluvy   a   doloženie „neexistujúcich“ faktúr za vykonávané geodetické práce zo strany žalovaného 2).

Aj keď prvostupňový súd nakoniec neuznal platnosť výpovede zmluvy o dielo mestom Š.,   vôbec   nebral   do   úvahy   množstvo   pochybení   vo   výpovedi   žalovaného   a   v   jeho predložených „dôkazoch“. Pokiaľ ide o dokladovanie výkonov, okresný súd pokladal za nepreukazné kópie faktúr, lízingovú   zmluvu,   splátkový   kalendár   a   zaúčtovanie   výdavkov   z účtovníctva,   ktoré   bolo podkladom   pre   daňové   priznanie   môjho   právneho   predchodcu,   pričom   však   akceptoval kópie listov z knihy došlých faktúr od žalobcu 2) ako hodnoverný dôkaz o platbách za výkony geodetickej činnosti - konkrétnych meraní - ako hlavný dôkaz v neprospech žalobcu....   Pochybenie   prvostupňového   súdu   spočívalo   v   tom,   že   nerozlíšil   činnosť zodpovedného geodeta priamym meraním technickej infraštruktúry, od plnenia mandátnej zmluvy.

Prvostupňový súd nedostatočne vykonal dokazovanie, keď nepovažoval za potrebné si overiť svedeckou výpoveďou úplne protichodné tvrdenia žalobcu a žalovaného 2), ktoré bolo   možné   preukázať   zamestnancami   mesta   dotknutými   touto   činnosťou,   vrátane   Ing. Chatrnúcha   jednoducho   sčítal   výdavky   mesta   -   z   hľadiska   žaloby   irelevantné   -   ktoré považoval   omylom   za   dostatočné,   pričom   sa   vôbec   netýkali   predmetu   žaloby.   Až   do posledného pojednávania nebol spochybňovaný žiadnymi dôkazmi zo strany žalovaného 2). Podľa názoru žalobcu odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok Okresného súdu vykazuje viaceré pochybenia:

- rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,

- súd neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k „dôkazom“, ktoré on považoval za rozhodné, pri žalobcovej ospravedlnenej neprítomnosti,

- prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.»

Krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 20 Cb/116/2004-325 z 10. septembra 2008 potvrdil rozsudkom č. k. 15 Cob 21/2009-369 z 8. apríla 2009.

Podľa   sťažovateľa «Krajský   súd   vôbec   nezohľadnil   argumenty   žalobcu   uvedené v odvolaní,   pričom   žalovaný   2)   sa   k   odvolaniu   ani   písomne,   ani   ústne   na   pojednávaní nevyjadril. Hoci predseda senátu ho vyzval, aby sa k bodom odvolania vyjadril. Jediná, opakovaná obrana žalovaného 2) bola v premlčaní nároku....

Krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   uvádza,   že   žalobca   nepreukázal   žiadnym hodnoverným spôsobom výšku ušlého zisku. Toto konštatovanie krajského súdu je odťažité, pretože v tomto spore ide o náhradu za nevyužitý drahý merací prístroj - ako nevyhnutný prostriedok k splneniu zmluvného záväzku,   ktorý žalovaný 2) jednoznačne a preukazne nedodržal. V tomto spore, prízvukujem, nebol uplatnený nárok na ušlý zisk.

Pokiaľ okresný i krajský súd zhodne v rozsudkoch tvrdia, že žalovaný nepreukázal, že nebolo požadované plnenie od zhotoviteľa v dohodnutom rozsahu - oba súdy prehliadli, že dôkazné bremeno mal znášať žalovaný 2). O neexistujúcich objednávkach zhotoviteľ a jeho právny nástupca, logicky, predložiť dôkaz nemohli.

Súdy naopak za postačujúce dôkazy považovali nikým nepodpísané kópie nejasných a nešpecifikovaných   dokladov   a   výpisov   z   evidencie   faktúr   vystavených   na   iný   predmet plnenia.

Argumentácia súdu, že predmetný zakúpený merací prístroj mohol môj neb. brat využívať aj mimo predmet sporu je neadekvátna. Môj neb. brat mal zmluvne garantovanú zákazku, na ktorú bol merací prístroj účelovo zaobstaraný. Náklad presahujúci 1 mil. Sk bol v r.   1992   veľmi   vysoký   výdavok,   ktorý   si   mohol   môj   právny   predchodca   dovoliť,   bez veľkého podnikateľského rizika, len vtedy, ak mal zaistenú zmluvne dodávku geodetických prác. Tvrdenie, že neb. brat sa mohol živiť a j inou činnosťou, ktorú mal v živnostenskom liste v kontexte žalobného nároku vôbec neobstojí.

Prízvukujem, že v danom spore nejde o a nešlo o úhradu ušlého zisku, čo odkláňalo argumentáciu súdov do nesúvisiacej roviny.

Uvádzanie „murárskych prác“ namiesto meračských prác svedčí o istom povrchnom prístupe k predmetnému sporu.».

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „v porušovaní povinnosti súdov pri vykonávaní dokazovania podľa ust. § 120 a nasl. o. s. p. Jednak súdy prehliadli, že dôkazné bremeno spočíva aj na žalovanom 2), keď mal preukazovať predloženie objednávok k meracím prácam podľa zmluvy o dielo. Súdy akceptovali dôkazy – výpisy z evidencie faktúr a iné nepreukázané doklady žalobcu 2), čím porušili ust. § 125 o. s. p, ktoré stanovuje dôkazy (a v judikatúre ich formu) a nenáležite vyhodnotili predložené dôkazy“.

Preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „Rozsudok Okresného súdu v Nitre č. k. 20/Cb/116/2004-325 zo dňa 10. 9. 2008 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/21/2009-369 zo dňa 8. 4. 2009 nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1   ústavy   ústavný   súd   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   sťažnosť   v časti smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu,   pretože   proti   postupu   a rozhodnutiu   súdu okresného súdu mal sťažovateľ k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil, a teda bolo v právomoci krajského súdu preskúmať v rámci odvolacieho konania postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa, a tým poskytnúť ochranu základnému právu, ktorého porušenie sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti.

Vo zvyšnej časti sa ústavný súd zaoberal posúdením, či argumenty sťažovateľa by mohli   byť   v príčinnej   súvislosti   s možným   porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v jeho   nespokojnosti   s rozsahom   dokazovania   a   hodnotením   vykonaných dôkazov, na   základe   ktorého   podľa   sťažovateľa   všeobecné   súdy   dospeli   k nesprávnym skutkovým a právnym záverom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Ústavný súd už rovnako vyslovil, že z ústavného princípu nezávislosti súdov vyplýva zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov [§   132   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“)]. Ak všeobecný súd pri svojom rozhodovaní rešpektuje ustanovenie § 132 OSP, neprichádza   do   úvahy, aby ústavný   súd   opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie   dôkazov všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   totiž   neprislúcha   posudzovať   celkovú   zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou je zistiť, či napadnutým rozhodnutím   nebolo   zasiahnuté   do   ústavou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa.   V   tomto   zmysle   sa   ústavný   súd   nezaoberá   právnou   argumentáciou všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci (IV. ÚS 370/04).

Sťažovateľ uplatňoval v súdnom konaní nárok na náhradu škody podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa uvedeného ustanovenia je porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, vznik škody   a príčinná   súvislosť   medzi   protiprávnym   úkonom   a vznikom   škody.   Splnenie podmienok   na   vznik   žalovaného   nároku   musí   preukázať   žalobca,   a teda   jeho   zaťažuje dôkazné bremeno, a to v tom rozsahu, ktorý je určený hmotnoprávnou normou, ktorá sa má aplikovať na daný právny vzťah. Sťažovateľ ako žalobca mal povinnosť preukázať svoj nárok, teda mal povinnosť v súdnom konaní preukázať splnenie všetkých predpokladov na vznik zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 20 Cb 116/2004 z 10. septembra 2008 vyplýva, že okresný   súd   na   základe   späťvzatia   návrhu   zastavil   konanie proti   žalovanému   v 1.   rade a žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ ako žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti žalovaným v 2. rade („že žalovaný v 2. rade nepožadoval plnenie v dohodnutom rozsahu“), a aj   v prípade,   že   by   bolo   preukázané   porušenie   zmluvnej   povinnosti,   sťažovateľ nepreukázal výšku škody.

Krajský súd podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny   a   s poukazom   na   §   219   ods.   2   OSP   prevzal   jeho   odôvodnenie   do   svojho rozhodnutia. Krajský súd sa stotožnil s týmto právnym záverom okresného súdu:

„Žalobca svoj uplatnený nárok kvalifikoval ako náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením zmluvnej povinnosti žalovaným v 2. rade (keďže proti žalovanému v 1. rade zobral žalobu späť). Pri priznaní náhrady škody je potrebné splnenie troch predpokladov: protiprávny úkon - porušenie zmluvnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody.

Právny predchodca žalobcu a žalovaný v 2. rade uzatvorili dve zmluvy: 1.) zmluvu o dielo zo dňa 21. 7. 2002 (správne má byť zo dňa 21. 7. 1992, pozn.) a 2.) mandátnu zmluvu zo dňa 6. 12. 1995. Podľa žalobcu mala jeho právnemu predchodcovi vzniknúť škoda porušením povinnosti upravenej v čl. II zmluvy o dielo a v čl. I Dodatku č. 1 k zmluve o   dielo tým, že   žalovaný   v   2.   rade   nepožadoval   pravidelné   plnenie   od zhotoviteľa v dohodnutom rozsahu. Porušenie tejto povinnosti žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, nepredložil   súdu   žiadne   dôkazy,   naopak   z   listinných   dôkazov   predložených   žalovaným v 2. rade vyplýva, že žalobcovi poskytol plnenie v rozsahu 2.029.752,- Sk.

Zo zmluvy o dielo ako i z mandátnej zmluvy vyplývali žalovanému v 2. rade i ďalšie povinnosti   (napr.:   povinnosť   dielo   prevziať,   zaplatenie   ceny   diela,   zaplatenie   odmeny), avšak ich nesplnenie žalobca nenamietal).

I v   prípade,   že   by   v   konaní   bolo   preukázané,   že   došlo   k   porušeniu   zmluvnej povinnosti žalovaným v 2. rade, žalobca žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal výšku uplatnenej škody a ušlého zisku vo výške 946.000,- Sk. Výpočet uvedený v písomnom podaní zo dňa 19. 2. 2007 (čl. 57) nemožno považovať za preukázaný, pretože žalobca v ňom iba odhaduje jednotlivé položky bez toho, aby ich preukázal, resp. označil dôkazy. Súd nemal za preukázané napríklad to, že právny predchodca žalobcu zamestnával tri osoby, obdobie, v ktorom mak byť zamestnané, výšku ich príjmu, cenu školení, termíny pracovných porád a rokovaní,   cenu za   účasť   na rokovaní,   nebola   preukázaná   ani   výška   nájomného   za kancelárske priestory a podobne. Žalobca nepreukázal, že žalovaný v 2. rade nepožadoval plnenie v dohodnutom rozsahu.

Z právneho   hľadiska   vec   posúdil   podľa   ustanovenia   §   373   a nasl.   Obchodného zákonníka o náhrade škody.

Podľa   právneho   názoru   prvostupňového   súdu   žalobca   v tomto   konaní   neuniesol dôkazné bremeno a preto súd jeho žalobu zamietol.“

Ústavný   súd   rešpektujúc   voľné   hodnotenie   dôkazov   konajúceho   súdu   uvádza,   že proces   hodnotenia   dôkazov   nemôže   byť prejavom   svojvôle   a jeho   kontrola   je   zaručená prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, v ktorom má súd podľa § 157 ods. 2 OSP uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec   právne   posúdil,   pričom   zákon   ukladá   súdu   povinnosť   dbať   na   presvedčivosť odôvodnenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, akými úvahami sa krajský súd riadil pri hodnotení dôkazov, zhrnul, k akým skutkovým záverom dospel na základe vykonaného dokazovania, a s poukazom na § 120 ods. 1 OSP vysvetlil dôvod, pre ktorý považoval tvrdenia sťažovateľa za nepreukázané, a na základe toho dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Právne závery krajského súdu nie sú v zjavnom rozpore zo zisteným skutkovým stavom a logické úvahy, ktorými   dospel   k záveru   o neexistencii   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením   zmluvnej povinnosti a vznikom   škody,   nemožno považovať za výsledok   svojvôle pri   interpretácii a aplikácii relevantnej hmotnoprávnej normy.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   v konaní   neboli   vypočutí   zamestnanci   žalovaného v 2. rade   na   účel   odstránenia   rozporov   medzi   jeho   tvrdeniami   a tvrdeniami   žalovaného v 2. rade,   z obsahu   sťažnosti   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   navrhoval   v konaní   vypočuť svedkov alebo by navrhoval vykonanie iných dôkazov. Naopak, ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že sťažovateľ na predposlednom pojednávaní pred okresným súdom konanom 11.   augusta   2008   nemal   žiadne   návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Na   poslednom pojednávaní   konanom   8.   septembra   2008   sa   sťažovateľ   nezúčastnil,   pričom   v spise   sa nenachádza   záznam   o tom,   že   by   svoju   neprítomnosť   vopred   ospravedlnil   alebo   žiadal o odročenie pojednávania. Na pojednávaní bol prítomný jeho právny zástupca, ktorý po poučení podľa § 120 ods. 4 OSP vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania.

Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ   namieta,   sa   možno   domáhať   len   v medziach   a za   podmienok   ustanovených zákonmi, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Z obsahu súdneho spisu a z napadnutého rozsudku však vyplýva, že sťažovateľ neuplatnil svoje práva pred všeobecnými súdmi v medziach príslušného zákona, a preto ani nemohlo   dôjsť   k porušeniu   jeho   práva   na   súdnu   ochranu   v súvislosti   s nevykonaním dôkazov,   pokiaľ sťažovateľ   vykonanie dôkazov ani nenavrhol,   čím   si   nesplnil   dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 OSP.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že „krajský   súd   nezohľadnil   argumenty   žalobcu uvedené v odvolaní“. Ústavný súd aj v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov,   ani   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 22/05).

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu netrpí nedostatkami, ktoré by mohli   byť   v príčinnej   súvislosti   so   základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu. Preto krajskému   súdu   ako   súdu   odvolaciemu   postačovalo   pri   rozhodovaní   o podanom odvolaní v súlade s § 219 ods. 2 OSP vyjadriť súhlas s právnymi závermi okresného súdu a poukázať na odôvodnenie jeho rozsudku a v ňom obsiahnuté hodnotenie dôkazov. V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný   súd   po   posúdení   námietok   sťažovateľa   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie krajského   súdu   (posudzované   v súvislosti   s rozsudkom   okresného   súdu)   netrpí   takými nedostatkami tvrdenými sťažovateľom, ktoré by znamenali porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05), a preto ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009