znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 266/08-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   T.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 3 T 28/2007 zo 16. januára 2008 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 13/2008 zo 6. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2008 doručená sťažnosť M. T., B., ktorú doplnil podaniami doručenými 25. júna 2008, 16. júla 2008, 30. júla 2008, 14. augusta 2008 a 21. augusta 2008. Zo sťažnosti po jej doplnení vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   28/2007 zo 16. januára 2008 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 13/2008 zo   6. marca 2008.

Označeným   rozsudkom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. d) Trestného zákona, za čo bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní jedenásť rokov nepodmienečne. Krajský súd odvolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že v trestnom konaní bolo porušené jeho právo na obhajobu, keď mu nebol ustanovený obhajca bezprostredne po vzatí do väzby, ale opatrenie o ustanovení obhajcu mu bolo doručené takmer mesiac po rozhodnutí o vzatí do väzby.   Sťažovateľ   v podaní   doručenom   14.   augusta   2008   doplnil,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   vykonali   jeho   výsluch   v procesnom   postavení   obvineného,   výsluchy svedkov, konfrontáciu obvineného a svedkyne a prehliadku tela 23., 24. a 25. augusta 2006, keď nemal ustanoveného obhajcu, a preto sú takto získané dôkazy právne neúčinné, na čo okresný súd ani krajský súd neprihliadol. Orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v trestnom   konaní   podľa   §   2   ods.   10   Trestného   poriadku   (napr.   nevykonali   znalecké skúmanie zaistených vecných dôkazov), od začatia prípravného konania, ako aj v súdnom konaní boli zabezpečované a vykonávané len dôkazy, ktoré svedčili v jeho neprospech, a dôkazy,   ktoré   navrhoval   na   svoju   obhajobu,   neboli   vykonané.   Okresný   súd   vykonával dokazovanie tak, aby jeho výsledky vyzneli v neprospech sťažovateľa, jeho skutkové závery sú   jednostranné   a rozsudok   okresného   súdu   je   nesprávny,   nespravodlivý   a neúplný. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Úvaha súdu je len úbohou domnelou pravdepodobnosťou, ktorá nemá oporu vo vykonaných dôkazoch.“

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   sa   ani   krajský   súd   v odvolacom   konaní   nezaoberal dôkazmi, ktoré uviedol na svoju obhajobu. Senát odvolacieho súdu nemožno podľa názoru sťažovateľa považovať za nestranný, pretože pred rozhodnutím o odvolaní ten istý senát krajského   súdu   rozhodoval   uznesením   č.   k.   3   Tos   32/2007-643   a uznesením   č.   k. 3 Tos 9/2008-1000   z 12.   februára   2008,   v   ktorých „uviedol,   že   (aj   keď   nepriamo)   som porušovateľ   zákonov,   čím   prejudikoval   nezávislé   konečné   hodnotenie   mojej   viny   zo spáchania   trestného   činu“. Odvolacie   konanie   bolo   podľa   názoru   sťažovateľa nespravodlivé,   krajský   súd   neskúmal   dôsledne   jeho   odvolanie,   nevysporiadal   sa s relevantnými   argumentmi,   ktoré   uviedol   vo   svojom   odvolaní   a odôvodnenie   jeho rozhodnutia nie je v súlade s ustanovením § 176 ods. 2 Trestného poriadku.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo T. M. priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru na spravodlivý proces rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi č. k. 3 T 28/2007 z 16. 1. 2008 porušené bolo.

2. Základné právo T. M. priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na spravodlivý proces priznaný   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   3   Tos 13/2008-1061 z 6. 3. 2008 porušené bolo.

3. Uznesenie krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos 13/2008-1061 z 6. 3. 2008 sa zrušuje a ukladá Krajskému súdu v Trenčíne, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

4. Odsúdený T. M.n, nar...., tr. bytom P. sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia na slobodu.

5. T.   M.   priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom stotisíc korún slovenských), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Trenčíne je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania T. M. na účet právnemu zástupcovi, ktorého mu ustanoví Ústavný súd SR, tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“ Sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným súdom. Vo svojom podaní doručenom 30. júla 2008 žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie   v sume   300   000   Sk.   V podaní   doručenom   14.   augusta   2008,   ktoré sťažovateľ označil ako doplnenie sťažnosti zo 17. júna 2008, navrhol, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 28/2007 zo 16. januára 2008 a uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 3 Tos   13/2008 zo 6. marca 2008 a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade mal sťažovateľ   možnosť   dovolávať   sa   ochrany   svojich   práv,   ktorých   porušenie   postupom a rozsudkom   okresného   súdu   namieta,   v odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom. Vzhľadom   na princíp   subsidiarity   právomoci   vyplývajúci z čl. 127 ods.   1 ústavy   nemá ústavný   súd   právomoc   zaoberať   sa   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku okresného   súdu,   pretože   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu   preskúmal   krajský   súd v odvolacom   konaní.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv aj uznesením krajského súdu, a to z týchto dôvodov:

- krajský súd nebral do úvahy, že bolo porušené jeho právo na obhajobu tým, že ustanovenie   obhajcu   mu   bolo   oznámené   mesiac   po   vzniku   dôvodu   povinnej   obhajoby, a tým, že orgány činné v trestnom konaní vykonávali úkony po vznesení obvinenia bez prítomnosti obhajcu,

- o odvolaní konali a rozhodovali sudcovia, ktorí boli zaujatí,

- krajský   súd   sa   v   odôvodnení   rozhodnutia   nevysporiadal   s relevantnými argumentmi,   ktoré   uviedol   na   svoju   obhajobu   v odvolaní,   nevzal   do   úvahy   rozpory vo výpovediach poškodenej a jednostranne, v jeho neprospech, hodnotil aj ostatné dôkazy.  

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane   argumentácie   s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Z obsahu   odvolania,   ktoré   podal   sťažovateľ   sám   (z   30.   januára   2008),   ako   aj prostredníctvom   svojho obhajcu   (z   30.   januára 2008),   ústavný súd zistil,   že   sťažovateľ v odvolacom   konaní   nenamietal   porušenie   práva   na   obhajobu.   Sťažovateľ   nenamietal porušenie práva na obhajobu a zaujatosť senátu odvolacieho súdu ani na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu 6. marca 2008. Ústavný súd preto na predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ tiež namietal, že rozsudok krajského súdu nie je dostatočne odôvodnený, pretože v ňom krajský súd nereagoval na podstatné argumenty, ktoré uviedol vo svojom odvolaní,   týkajúce   sa   predovšetkým   rozporov   vo   výpovediach   poškodenej,   ako   aj hodnotenia ďalších dôkazov (výpovedí svedkov a záverov znalcov).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali   za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II. ÚS 21/96).   Inými   slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy, okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv a slobôd chránených ústavou alebo dohovorom.

Krajský súd v uznesení v tejto veci k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol: „So   zreteľom   na   to,   že   dôkazy,   na   ktoré   poukázal   v odôvodnení   napadnutého rozsudku okresný súd na seba navzájom nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj   keď   obžalovaný   spáchanie   skutku   poprel,   vykonaným   dokazovaním   na   hlavných pojednávaniach mu bolo jeho spáchanie jednoznačne preukázané predovšetkým svedeckou výpoveďou samotnej poškodenej V. B., ktorá v podstatných okolnostiach svoje usvedčujúce výpovede, podľa ktorých ju obžalovaný dňa 16. júla 2006 večer po tom, čo neoprávnene vošiel   do bytu   na ul.   M.   R.   v P.,   s nožom v ruke   prinútil   vykonať   s ňou pohlavný styk, nezmenila   a neboli   zistené   ani   žiadne   objektívne   okolnosti,   ktoré   by   vierohodnosť   jej výpovede   spochybňovali,   keď   pritom   logickým   spôsobom   vysvetlila,   prečo   trestné oznámenie   na   obžalovaného   podala   s časovým   odstupom   a naviac   aj   podľa   záverov znaleckého posudku znalcov z odboru zdravotníctva – psychiatrie v súčinnosti so znalcom z odboru psychológie PhDr. J. C., je poškodená schopná správne vnímať prežité udalosti, tieto si správne zapamätať i reprodukovať ich a vzhľadom na spontánnosť jej výpovedí je u nej   možnosť   vopred   pripravenej   alebo   naučenej   výpovede   vylúčená   a pritom   s jej usvedčujúcimi   svedeckými   výpoveďami   korešpondujú   nielen   závery   už   spomenutého znaleckého posudku, ale aj svedecké výpovede P. B., MUDr. V. R., Ing. S. R. a tiež i J. D., ale   aj   listinné   dôkazy   a z nich   najmä   ohliadka   miesta   činu   z 23.   augusta   2006.“ V podrobnostiach   krajský   súd   odkázal   na   skutkové   zistenia   a právne   závery   uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožnil.  

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ spochybňuje hodnotenie každého dôkazu, ktorý okresný súd a krajský súd vyhodnotili v jeho neprospech. Nie je úlohou ústavného súdu prehodnocovať   zistený   skutkový   stav   v trestnom   konaní   ani   posudzovať   otázku   viny sťažovateľa, ale preskúmať, či námietky sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu môžu byť v príčinnej súvislosti s porušením základných práv označených v sťažnosti. Podľa názoru ústavného súdu zo skutočností, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, nemožno usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo o zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení ním označených práv. V rozhodnutí krajského súdu nie sú vnútorné rozpory   a   pri   prijímaní   skutkových   a   právnych   záverov   nedošlo   k   žiadnym   zjavným omylom alebo k uvedeniu skutočností, ktoré by boli v zrejmom rozpore s podstatou súdnej ochrany požadovanej v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi. Samotná skutočnosť, že   si   krajský   súd   neosvojil   interpretáciu   výsledkov   dokazovania   spôsobom,   ako   ich predniesla   obhajoba,   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   sťažovateľom   označených základných práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa vo zvyšnej časti (vo vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   práva   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   nezaoberal   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. septembra 2008