znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 266/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa čl. 46   ods.   1, a podľa   čl.   47 ods.   3 v spojení   s čl. 12 ods.   1,   2   a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 294/2005 a jeho rozsudkom z 20. marca 2006 a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Cdo 159/2006 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2006   doručená   sťažnosť   M.   B.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, a podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 294/2005   a jeho   rozhodnutím   z 20. marca   2006   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Cdo 159/2006 a jeho rozhodnutím z 28. septembra 2006.

Zo sťažnosti, jej príloh a z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní vedenom Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) pod   sp. zn.   7 C 145/02.   Sťažovateľ   sa   v konaní   domáhal „mimoriadneho   zvýšenia bolestného   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   ako   i náhrady   škody   titulom   straty na zárobku   po   skončení   práceneschopnosti“. V priebehu   konania   okresný   súd   zastavil konanie proti trom zo štyroch žalovaných a sťažovateľ uplatňoval svoje nároky už len proti žalovanému W., spol. s r. o.

Sťažovateľ   vo   svojej   žalobe podanej   21. novembra 2000   označil   ako   vedľajšieho účastníka   na   strane   žalovaných   obchodnú   spoločnosť   S., a. s.,   B.   V   priebehu   konania okresného   súdu   došlo   k   zmene   jeho   obchodného   mena   na   spoločnosť   A.,   a. s. Na pojednávaní 24. januára 2005 okresný súd na základe späťvzatia žaloby v časti týkajúcej sa vedľajšieho účastníka zastavil proti nemu konanie.

Na pojednávaní 17. marca 2005 okresný súd uznesením pripustil na základe podania z 3. februára 2005 do konania vstup S. (ďalej aj „vedľajší účastník“) v zastúpení spoločnosti A., a. s., ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č. k.   7 C 145/02-296   z   2. mája 2005, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 533 250 Sk ako bolestné, 3 768 000 Sk   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   a v zvyšnej   časti   žalobu   zamietol. Zároveň rozhodol o trovách konania sťažovateľa, o trovách štátu a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Nárok sťažovateľa na náhradu straty na zárobku bol uznesením okresného súdu z 2. mája 2005 vylúčený na samostatné konanie.

Proti rozsudku okresného súdu z 2. mája 2005 sťažovateľ podal odvolanie, a to proti výroku, ktorým bola jeho žaloba z časti zamietnutá. Vedľajší účastník podal odvolanie proti výroku, ktorým bolo žalobe sťažovateľa v časti vyhovené. Odvolanie vedľajšieho účastníka z 22. augusta 2005 bolo doručené okresnému súdu 24. augusta 2005.

Krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 294/2005-341 z 20. marca 2006 zmenil rozsudok okresného súdu z 2. mája 2005 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu   916 875 Sk   a vo   zvyšku   žalobu   zamietol,   rozhodol   o trovách   konania   a rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov štátu a o súdnom poplatku zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   z 20.   marca   2006   sťažovateľ   podal   dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 159/2006 z 28. septembra 2006 tak,   že dovolanie   sťažovateľa   proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu   o zmene rozsudku okresného súdu v časti zamietol a v časti odmietol.

Podľa sťažovateľa vedľajší účastník konania, ktorým bola S., nepodal odvolanie proti rozsudku   okresného   súdu.   Vedľajší   účastník   podľa   sťažovateľa   nepodal   odvolanie   ani v zastúpení spoločnosťou A., a. s., pretože sa v priebehu celého konania vrátane konania pred   najvyšším   súdom   nepreukázala   existencia   splnomocnenia   pre   takéto   zastúpenie v konaní.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v priebehu   konania   nebolo   predložené   kvalifikované splnomocnenie vedľajšieho účastníka pre fyzické osoby, ktoré boli podpísané na spornom odvolaní.

Podľa sťažovateľa odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou, a to Regionálnym riaditeľstvom spoločnosti A., a. s., ktoré nemalo právnu subjektivitu.

Sťažovateľ   uvedené   hodnotil   ako   nedostatok   podmienky   konania,   s   ktorým sa krajský   súd   nevysporiadal,   a napriek   jeho   existencii   konal   a rozhodol   o spornom odvolaní, ktoré posúdil ako odvolanie podané vedľajším účastníkom. Zároveň sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd sa s jeho námietkou nedostatku podmienky konania žiadnym spôsobom nevysporiadal ani v odôvodnení svojho rozsudku.

Najvyšší   súd   sa   podľa   sťažovateľa   nevysporiadal   správne   s touto   vadou   konania krajského súdu, ktorá bola jedným z dovolacích dôvodov sťažovateľa, keď dospel k záveru, že   táto   bola   v konaní   krajského   súdu   odstránená   doložením   splnomocnení   zo   strany vedľajšieho účastníka.

Splnomocnenia,   na   ktoré   poukázal   najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   podľa sťažovateľa   ním   namietaný   nedostatok   podmienky   konania   neodstránili.   Išlo o splnomocnenia   udelené   až   po   doručení   sporného   odvolania,   a   to   splnomocnenie z 1. septembra   2005   udelené   vedľajším   účastníkom   pre   spoločnosť   A.,   a. s., a splnomocnenie   z   21. decembra 2005   udelené   spoločnosťou   A.,   a. s.,   pre   svojho zamestnanca, ktorý podpisoval sporné odvolanie a zúčastnil sa na pojednávaní vedenom krajským súdom.

Z uvedených dôvodov   podľa sťažovateľa nemohlo dôjsť týmito splnomocneniami ku konvalidovaniu úkonu odvolania (učineného pred udelením splnomocnení) ako úkonu vedľajšieho účastníka, ako to uviedol najvyšší súd.

Podľa   sťažovateľa   okrem   uvedeného   sporné   odvolanie   ani   nepodávala spoločnosť A., a. s.,   ako   zástupkyňa   vedľajšieho   účastníka,   ale jej   organizačná   zložka bez právnej subjektivity.

Ďalší dôvod, v ktorom videl sťažovateľ porušenie ním označených základných práv postupom   a   rozsudkami   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   bolo   nesprávne   meritórne posúdenie jeho nárokov uplatňovaných voči žalovanému. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd „zmenil výrazným spôsobom rozhodnutie súdu 1. stupňa, pričom toto svoje rozhodnutie presvedčivo   nezdôvodnil,   a neuviedol   čo   ho   viedlo   k tak   zásadnej   zmene   prisúdeného nároku,   ktorý   naviac   záležal   výlučne   od   úvahy   súdu   a je   právnym   predpisom   zverený na rozhodnutie do výlučnej právomoci súdov“. Ďalej uviedol, že najvyšší súd sa stotožnil so závermi   krajského   súdu   a „vôbec   nezobral   do   úvahy   námietky   podané   v   dovolaní spočívajúce   v tom,   že...   bolo   potrebné,   aby   porušovateľ   v 1. rade (krajský   súd;   pozn.) zdôvodnil   na   základe   čoho   dospel   k záveru,   ktorým   rozhodnutie   súdu   1.   stupňa   tak zásadným spôsobom zmenil“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť porušenie ním označených základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 294/2005 a najvyššieho súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 Cdo 159/2006,   zrušiť   rozsudok   krajského   súdu z 20. marca 2006 a rozsudok najvyššieho súdu z 28. septembra 2006 a vec vrátiť na nové konanie, priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 600 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namietal porušenie v sťažnosti uvedených základných práv v prvom rade rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   10 Co 294/2005   z   20. marca 2006   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Proti rozsudku krajského súdu z 20. marca 2006 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré smerovalo voči celému výroku rozsudku krajského súdu z 20. marca 2006, ktorý znel takto: „Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej mení tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 916.875,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamieta...“

V rámci odôvodnenia svojho dovolania sťažovateľ uviedol, že uvedené konanie bolo postihnuté existenciou vád vymenovaných v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj tým, že samotný rozsudok krajského súdu je vecne nesprávny, pretože spočíva na nesprávnych právnych záveroch a nedostatočných dôvodoch.

Najvyšší   súd   pri   skúmaní   prípustnosti   dovolania   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn. 1 Cdo 159/2006   z   28. septembra 2006   dospel   k   záveru,   že   dovolaním   napadnutý   výrok rozsudku krajského súdu o zmene rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bolo vyhovené žalobe sťažovateľa, „nekonštituoval práva a povinnosti účastníkov konania iným spôsobom ako   súd   prvého   stupňa   (t.   j.   po   sumu   916 875 Sk)...   v   tejto   časti   teda   ide   o rozsudok potvrdzujúci...“. Vzhľadom na to by dovolanie sťažovateľa proti uvedenej časti rozsudku krajského súdu bolo prípustné len v prípade, ak by konanie pred krajským súdom bolo postihnuté   vadami   konania   vymenovanými   v   §   237   OSP.   Najvyšší   súd   ich   existenciu v uvedenom konaní nezistil, a preto dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 20. marca 2006 „v   časti   týkajúcej   sa   priznania   sumy   916 875 Sk“ odmietol ako neprípustné. Vo vzťahu k tejto časti výroku rozhodnutia najvyššieho súdu možno teda konštatovať,   že   sťažovateľ   nemal   dôvod,   aby   ho   napadol   mimoriadnym   opravným prostriedkom, pretože krajský súd v danej časti (v sume 916 875 Sk) jeho návrhu vyhovel. Ústavný súd sa preto plne stotožňuje s výrokom rozhodnutia najvyššieho súdu ohľadom neprípustnosti   dovolania   v   uvedenej   časti,   ako   aj   s   právnymi   závermi   k   nemu sa vzťahujúcimi vyslovenými v rámci odôvodnenia.

Dovolanie sťažovateľa smerujúce proti tej časti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol prvostupňový rozsudok zmenený tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá nad sumu   916 875 Sk,   posúdil   najvyšší   súd   ako   prípustné   a vo   svojom   rozsudku z 28. septembra 2006   dovolanie   smerujúce   proti   tejto   časti   rozsudku   krajského   súdu zamietol.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť v danom prípade   existencie   vád   konania   krajského   súdu,   ako   ani   vecnú   nesprávnosť   právnych záverov   uvedených   v   rozhodnutí   krajského   súdu,   ktoré   namietal   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti, pretože túto právomoc zákon zveruje najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu.

Vzhľadom   na   existenciu   dostupného   a účinného   právneho   prostriedku   nápravy porušenia sťažovateľom označených práv vo vzťahu k tej časti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol prvostupňový rozsudok zmenený, je v súlade s princípom subsidiarity vylúčená právomoc ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto   ju   ústavný   súd   v súlade   s   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn. 1 Cdo 159/2006   a   jeho   rozsudkom   z   28. septembra 2006,   ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 20. marca 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal nesprávnosť záverov najvyššieho súdu tak v otázke danosti vád konania podľa § 237 OSP, ako aj v otázke právneho posúdenia veci. Sťažovateľ namietal nesprávnosť výroku rozsudku najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania (v časti   smerujúcej   proti   tej   časti   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bola sťažovateľovi priznaná suma 916 875 Sk), ako aj výroku o zamietnutí dovolania (v časti smerujúcej proti tej časti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá nad sumu 916 875 Sk).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň tiež by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Cdo 159/2006, ako aj s obsahom celého súdneho spisu   uvádza, že podľa   jeho názoru sa najvyšší   súd   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v jeho dovolaní.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť   naznačujúcu   svojvoľný   postup   najvyššieho súdu,   ktorý   by nemal   oporu   v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak vyplýva,   že   sa   zaoberal   a   vysporiadal   s   dovolacími   dôvodmi   sťažovateľa,   nestotožnil sa však s nimi. Nevyhovenie dovolacím dôvodom a ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom namietaných základných práv.

Ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k vadám konania krajského súdu, ktoré namietal   sťažovateľ,   sa   najvyšší   súd   podrobne   vysporiadal   s existenciou   procesne spôsobilého subjektu (S.) na strane vedľajšieho účastníka a dospel k záveru o jeho riadnom zastúpení   procesne   spôsobilou   právnickou   osobou   (A.,   a. s.).   V tejto   súvislosti   najmä poukázal   na   existenciu   zákonného   zastúpenia   bez   potreby   osobitného   splnomocnenia na takéto zatupovanie (§ 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   nedostatku   odôvodnenia   rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúceho sa konania zástupcu vedľajšieho účastníka prostredníctvom svojich zamestnancov (t. j. k námietke sťažovateľa vyplývajúcej aj z obsahu súdneho spisu, že splnomocnenie udelené zamestnancovi bolo neskoršieho dátumu ako úkon odvolania proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   tento   zamestnanec   podpisoval)   možno   podľa ústavného súdu konštatovať, že všeobecné súdy z úradnej povinnosti kedykoľvek v konaní prihliadajú na splnenie jeho podmienok konania (§ 103 OSP). V danom prípade nedostatok procesnej podmienky konania spočívajúci v preukázaní riadneho zastúpenia jeho účastníka krajský   súd   správne   považoval   za   odstraniteľnú   prekážku   konania,   ktorá   po   doplnení príslušného   splnomocnenia   (po   predložení   plnej   moci   na   zastupovanie   vedľajšieho účastníka   konania   zamestnancom)   už   nebránila   jeho   ďalšiemu   postupu   smerujúcemu k meritórnemu   rozhodnutiu   veci.   Vzhľadom   na   uvedené   ani   prípadné   nedostatočné vysporiadanie sa   najvyššieho   súdu   s týmto argumentom   sťažovateľa   v odôvodnení jeho rozsudku   nemožno   považovať   za   pochybenie   takej   intenzity,   ktoré   by   mohlo z ústavnoprávneho hľadiska viesť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

Najvyšší súd sa vysporiadal aj s dovolacím dôvodom sťažovateľa, ktorý spočíval v námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, keď uviedol: „odvolací súd správne aplikoval citované zákonné ustanovenia (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb...). Jeho záver o naplnení predpokladov primeraného zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu   bodov...   je   v súlade   s vykonaným   dokazovaním   a jeho   právnym   vyhodnotením... Odvolací   súd   dostatočným   spôsobom   odôvodnil,   prečo   v predmetnej   veci   prichádza do úvahy použitie citovaného zákonného ustanovenia. Na druhej stane ale uviedol dôvod, pre ktorý toto zvýšenie nemôže predstavovať sumu požadovanú navrhovateľom.“

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom súdov, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a neznamená ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor všeobecných   súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku najvyššieho   súdu   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007