znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 266/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť U., s. r. o., so sídlom B., a T. spol. s r. o., so sídlom T., obaja zastúpení advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Cdo 138/2004   z 15. novembra   2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť U., s. r. o., a T., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. februára 2005 doručená sťažnosť U., s. r. o., a T., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovatelia ”), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava”)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd”) sp. zn. 1 Cdo 138/2004 z 15. novembra 2004. Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré k nej boli doložené, vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi   konania   (v   procesnom   postavení   žalovaných)   vedeného   na   Okresnom   súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd”), v ktorom sa žalobcovia 1. S., 2. L., 3. O. a 4. S., domáhali zaplatenia odmeny za použitie autorského diela. Okresný súd uznesením sp. zn. 16 85/02 z 26. januára 2004 konanie v tejto veci zastavil a zároveň zaviazal žalobcov v 1. až 4. rade zaplatiť žalovaným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 144 870 Sk.

Na základe odvolania navrhovateľov v 1. až 4. rade Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Co 71/04 z 19. marca 2004 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo.

Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie, ktorého prípustnosť   a   dôvodnosť   odvodili   z ustanovenia   § 237   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“). Ako podstatný dôvod dovolania sťažovatelia uviedli vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že postupom okresného súdu a krajského súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd (ako dovolací súd) uznesením sp. zn. 1 Cdo 138/2004 z 15. novembra 2004 dovolanie sťažovateľov odmietol.

Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   označeným   uznesením   najvyššieho   súdu   bolo porušené   ich   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   pričom argumentujú   tým,   že „Pokiaľ   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odmietol   dovolanie sťažovateľov   v I.   a II. rade   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   pričom   neboli   splnené podmienky pre odmietnutie dovolania, keďže dovolanie bolo prípustné a dôvodné, Najvyšší súd Slovenskej republiky neprejednaním dovolania porušil právo sťažovateľov v I. a II. rade na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Podľa   sťažovateľov   bolo   ich   dovolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu „... prípustné (a zároveň dôvodné), keďže postupom súdu prvého stupňa a rozhodnutím odvolacieho súdu bola sťažovateľom   v I.   a II. rade odňatá možnosť konať pred   súdom [vada   konania   podľa   ustanovenia   § 237   písm. f)   OSP,   ktorá   zakladá   prípustnosť   a dôvodnosť dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu].

Súd   prvého   stupňa   v uznesení   o   zastavení   konania   posúdil   nárok   sťažovateľov na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta OSP (súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že sú splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu trov konania sťažovateľom v I. a II. rade). Odvolanie podané navrhovateľmi v I. až IV. rade súd prvého stupňa sťažovateľom v I. a II. rade nedoručil.

Odvolací súd   pri rozhodovaní o odvolaní navrhovateľov   v I.   až IV. rade   posúdil splnenie   podmienok   pre   priznanie   nároku   sťažovateľov   v I.   a   II. rade   na   náhradu   trov konania   odlišne   od   právneho   názoru   súdu   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   napriek   tomu nielenže nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, ale o odvolaní navrhovateľov v I. až IV. rade dokonca rozhodol zmeňujúcim uznesením.

Napriek   tomu,   že   ustanovenie   § 210   ods. 1   OSP   neukladalo   súdu   prvého   stupňa doručiť sťažovateľom v I. a II. rade odvolanie smerujúce proti uzneseniu, ustanovenie § 214 ods. 2 písm. c) OSP umožňovalo odvolaciemu súdu rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu bez   nariadenia   pojednávania   a   ustanovenie   § 220   OSP   umožňovalo   odvolaciemu   súdu rozhodnúť o odvolaní zmeňujúcim uznesením, sťažovatelia v I. a II. rade sa domnievajú, že postupom súdu prvého stupňa a rozhodnutím odvolacieho súdu im bola upretá možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia v I. a II. rade nemali možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam navrhovateľov v I. až IV. rade obsiahnutým v odvolaní, nemali ani možnosť na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy.

Pokiaľ odvolací súd posúdil plnenie podmienok pre priznanie nároku sťažovateľov v I. a II. rade na náhradu trov konania odlišne od právneho názoru súdu prvého stupňa, mal o odvolaní navrhovateľov v I. až IV. rade rozhodnúť zrušujúcim uznesením a vec mal vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie tak, aby sa sťažovatelia mohli k tvrdeniam navrhovateľov v I.   až IV. rade vyjadriť a navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy. Odvolací súd tak mal postupovať o to skôr, že odvolanie sa týkalo uznesenia o trovách konania,   a proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu nie je v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 OSP (nie je prípustné z dôvodu, že ide o zmeňujúce uznesenie; dôvody uvedené v § 237 má účastník konania zachované) prípustné dovolanie.

Súdy sú v občianskom súdnom konaní povinné aplikovať ustanovenia OSP tak, aby účastníci   občianskeho   súdneho   konania   mohli   v konaní   účinne   obhajovať   svoje   práva a záujmy. V predmetnej veci tomu tak nebolo - sťažovatelia nemali žiadnu možnosť v konaní pred   súdom   prvého   stupňa   a   pred   odvolacím   súdom   zaujať   stanovisko   k   tvrdeniam navrhovateľov   v I.   až   IV. rade   a   ani   k   autoritatívnemu   názoru   odvolacieho   súdu, že podmienky   pre   priznanie   náhrady   trov   konania   sťažovateľom   v I.   a   II. rade   splnené neboli - o tomto právnom názore sa sťažovatelia v I. a II. rade dozvedeli až z právoplatného uznesenia odvolacieho súdu bez možnosti podrobiť prípadne nesprávne právne posúdenie veci preskúmaniu súdom vyššieho stupňa“.

Napokon   sťažovatelia   navrhujú   ústavnému   súdu,   aby   rozhodol   vo   veci   týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 1 Cdo 138/2004 zo dňa 15. 11. 2004 porušil základné právo spoločnosti U., so sídlom B., (...), a spoločnosti T., spol. s r. o., so sídlom T., (...), na súdnu ochranu, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: 1 Cdo 138/2004 zo dňa 15. 11. 2004 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia zároveň žiadajú, aby ústavný súd rozhodol aj o povinnosti označeného porušovateľa ich základného práva uhradiť im trovy konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa   § 25 zákona o ústavnom   súde každý   návrh vrátane sťažnosti predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 138/2004 z 15. novembra 2004 bolo porušené ich základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (II. ÚS 811/00, IV. ÚS 36/04).

Právo   na   súdnu   ochranu   sa   v občianskoprávnom   konaní   efektívne   garantuje   iba vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné   podmienky,   za   splnenia   ktorých   môže občianskoprávny súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 OSP a nasl.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu   z ustanovenia   § 237   OSP   expresis   verbis   vyplýva,   že   dovolanie   je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Navyše je dovolanie prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení   § 239   ods. 1   a   2.   Na   základe   uvedeného   potom   z hľadiska   posudzovania prípustnosti   dovolania   len   vo   vzťahu   k   výroku   o   náhrade   trov   konania   platí   podľa ustanovenia   § 239   OSP   osobitná   úprava   prípustnosti   dovolania   pri   uznesení.   Podľa ustanovenia § 239 ods. 3 OSP je úplne vylúčená prípustnosť dovolania proti uzneseniu, ktorým sa potvrdzuje alebo mení uznesenie súdu prvého stupňa, pri uznesení o príslušnosti, o   predbežnom   opatrení,   o   poriadkovej   pokute,   o   znalečnom,   o   tlmočnom   a   o   trovách konania,...

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Cdo 138/2004   z 15. novembra 2004,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľov,   avšak nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   jeho   svojvoľný   postup   bez   opory v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov [ktorými podporovali prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 237 písm. f) OSP], ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie sťažovateľov   odmietol.   Ústavný   súd   preto   podotýka,   že   súčasťou   základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nie je povinnosť súdu   akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľmi,   v dôsledku   čoho   ich nerešpektovanie súdom ani nemožno (a bez ďalšieho) považovať za porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu. V opačnom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   dovolania   boli vôbec naplnené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd môže len konštatovať, že v dovolacom konaní nedošlo   k   odňatiu   možnosti   preskúmavania   dovolaním   napadnutého   výroku   o   trovách konania   odvolacieho   súdu   v neprospech   sťažovateľov,   pretože   najvyšší   súd   postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné, a také, ktorým sa sťažovateľom neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f), § 239 ods. 3 OSP].

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje Občiansky súdny poriadok, a preto použitý spôsob v tomto konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou   porušenia   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   niet takého   vzťahu,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej predbežnom prerokovaní.

Napadnuté   procesné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v takej   príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vo veci sp. zn. III. ÚS 72/01 ústavný súd zdôraznil, že „porušenie práva na súd by v prípade dovolacieho súdu prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym“.

Ústavný súd je v súvislosti s týmto názorom oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprocesných   princípov   (čl. 46   až   čl. 50   ústavy).   Takto vymedzená právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe dovoleného výkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98).

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľmi môže ústavný súd podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01),   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 138/2004 z 15. novembra 2004 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, nejde o arbitrárne rozhodnutie a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o trovách konania v konaní o dovolaní voči výroku odvolacieho súdu o trovách konania najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Tvrdenia sťažovateľov preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie úspechu vo výroku o priznaní trov konania, čo však nemožno spájať s právom na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov. Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základných práv a slobôd (II. ÚS 3/97, II. ÚS 213/03).

Keďže sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   sp. zn. 1 Cdo 138/2004 neuznal nimi uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť súdu akceptovať (vyhovieť)   dôvody   prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľmi,   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Záverom ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľmi citovaný judikát najvyššieho súdu sa nedá v okolnostiach danej veci aplikovať, pretože v ňom išlo o situáciu, keď bola účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   podľa   § 237 písm. f) OSP, čo nie je prípad sťažovateľov.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení napadnutého rozhodnutia, ako aj o úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2005