znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 266/04-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25. novembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Mazáka a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Milana Baláža, bytom R. T., zastúpeného advokátom JUDr. P. B. Ž., ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 798/93, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Milana Baláža na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   14 C 798/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e, aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 798/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Milanovi   Balážovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 40 000 Sk   (štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Milanovi Balážovi trovy konania v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. P. B., Ž., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 266/04 z 8. septembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   Milana Baláža, bytom   R.   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 798/93.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 21. októbra 1993 okresnému súdu „žalobu o náhradu   škody   za   schodok   na   odvedených   tržbách   podľa   výsledku   inventarizácie k 15. 3. 1993...“, proti H. Ď., bytom Ž. (ďalej len „žalovaná“).

Podľa sťažovateľa napriek tomu, že žalobu podal pred viac než 11 rokmi, „okresný súd v Žiline za takú dlhú dobu (...) nerozhodol“.

Sťažovateľ uviedol, že osobne aj prostredníctvom právneho zástupcu intervenoval priamo   u   konajúcej   zákonnej   sudkyne   a   poukazoval   na   priebeh   súdneho   konania, ale k náprave nedošlo. Sťažovateľ, ako uvádza v sťažnosti, sa „vzhľadom na vek konajúcej sudkyne,   (...)   aby   nespôsobil   disciplinárne   konanie   sudkyne,   keď   uvažovala   o   odchode do dôchodku“, písomne neobrátil na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na postup okresného súdu v predmetnej veci.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a vyplatiť primerané finančné zadosťučinenie.

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 3528/04 doručeným ústavnému súdu 14. októbra 2004   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   okrem   iného   poukazuje na skutočnosť, že: „... pôvodná sudkyňa odišla v júni 2004 do dôchodku, zostalo po nej okolo 800 spisov.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   8. novembra 2004   sa   právny   zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu, v ktorom okrem iného uvádza: «Prípis   predsedu   Okresného   súdu   v Žiline   len   zvýrazňuje   nedostatok   v riadiacej   práci predsedu okresného súdu, keď uvádza, že po odchode pôvodnej sudkyne z okresného súdu v júni   2004   zostalo   „okolo   800   spisov“   zrejme   nevybavených.   Koľko   spisov   bolo vybavených   aspoň   spätne   za tri   roky   neuvádza,   i   keď   okresný   súd   je   riadne   vybavený výpočtovou   technikou   a nie   je problém   zistiť   počet   vybavených   a nevybavených   spisov, a koľko   nových   prípadov   bolo   sudkyni   pridelených.   Od   nastúpenia   mladého   sudcu v septembri 2004, ktorý veci prevzal, nemožno očakávať, že to vybaví v dohľadnom čase.»Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 798/93 zistil nasledovné:

Konanie začalo podaním žaloby 21. októbra 1993, v ktorej sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu škody za schodok zistený pri inventúre k 15. marcu 1993 v sume 46 984 Sk.

Do nariadenia prvého pojednávania, ktoré sa konalo 17. marca 1994, okresný súd žiadal   o vyjadrenie   k žalobe   a predloženie   určitých   písomných   dôkazov   (originálu inventúry).

Od   marca 1994,   keď   sa   uskutočnilo   prvé   pojednávanie,   do   januára 1996 sa uskutočnilo celkovo 8 pojednávaní (posledné 16. januára 1996), na ktorých boli vypočutí účastníci konania a aj viacerí svedkovia.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 14 C 798/93-87 z 21. novembra 1994, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“   alebo   „odvolací   súd“)   uznesením   sp. zn.   17 Co 996/95   z   27. apríla 1995   rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Uznesením okresného súdu č. k. 14 C 798/93-130 zo 16. mája 1996 bolo vo veci nariadené prvé znalecké dokazovanie „znalcom z oboru účtovníctvo“ a bola určená osoba znalca.

Dňa 3. februára 2000 okresný súd uznesením č. k. 14 C 798/93-145 nariadil druhé znalecké dokazovanie v predmetnej veci, pretože prvá znalkyňa do februára 1999 znalecký posudok   nevypracovala,   a následne   až   po   viacerých   urgenciách   okresného   súdu,   aby zapožičaný spis vrátila (z dôvodu, že 23. júla 1997 bola z funkcie znalca odvolaná, o čom sa okresný   súd   dozvedel   až   z listu   krajského   súdu   z 22. februára 1999),   znalecký   posudok 19. apríla 1999 doručila okresnému súdu.

Nová   znalkyňa   doručila   vypracovaný   znalecký   posudok   okresnému   súdu 9. júna 2000.   Okresný   súd   okrem   priznania   znalečného   vyzval   14. júna 2000   oboch účastníkov   konania,   aby   k nemu   podali   vyjadrenie.   Okresnému   súdu   bolo   doručené vyjadrenie sťažovateľa 14. júla 2000 a vyjadrenie žalovanej 21. júla 2000.

Vec   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   14 C 798/93   nebola   do   dňa   vydania rozhodnutia ústavného súdu skončená.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu.

1. Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu zistil, že pred okresným súdom prebieha konanie o náhradu škody za schodok na zverených hodnotách, ktoré je pracovník povinný   vyúčtovať.   Ide   o spor,   v ktorom   sťažovateľ   uplatňuje   voči   žalovanej   nárok na náhradu škody z dôvodu schodku zisteného pri inventúre. Ústavný súd zastáva názor, že táto vec patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov (napr. IV. ÚS 129/04). Z obsahu   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o   právnej zložitosti veci. Na druhej strane ústavný súd pripúšťa možnosť skutkovej zložitosti veci vyplývajúcu   z   potreby   vykonania   znaleckého   dokazovania.   Na   právnu   ani   skutkovú zložitosť veci však predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti nepoukázal.

Vychádzajúc   však   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a   najmä   z   doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd nezistil také závažné okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené v súvislosti so zložitosťou konania.

2. Zo   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd   nezistil   žiadne skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť   jeho   podiel   (resp.   podiel   jeho   právneho zástupcu) na vzniku zbytočných prieťahov v namietanom konaní. Počas celej doby konania je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, z čoho možno usudzovať, že doriešenie problému   náhrady   škody   považuje   za dôležité,   vyžadujúce   si   odbornú   pomoc.   Vo   veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 798/93 sa konalo celkovo osem pojednávaní, na ktorých sa sťažovateľ zakaždým zúčastnil, a to spolu aj s právnym zástupcom (okrem jedného   prípadu,   keď   sa   právny   zástupca   ospravedlnil).   Sťažovateľ   sám   alebo prostredníctvom právneho zástupcu doložil súdu požadované podklady na rozhodovanie. V správaní sťažovateľa   teda   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   spôsobili spomalenie postupu okresného súdu v predmetnom konaní. Ani predseda okresného súdu vo vyjadrení   neuvádza   žiadne   skutočnosti   svedčiace   o prieťahoch   spôsobených sťažovateľom.

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Činnosť   okresného   súdu   do   júla   1996   hodnotí   ústavný   súd   ako   vcelku   plynulú. Už v novembri 1994 (t. j. len po viac ako roku od podania žaloby) okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 14 C 798/93-87 z 21. novembra 1994. Sťažovateľ sa v zákonnej lehote proti tomuto rozhodnutiu odvolal. Odvolací súd uznesením č. k. 17 Co 996/95-109 z 27. apríla 1995 označený rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   14 C 798/93-130   zo 16. mája 1996   nariadil   vo   veci   prvé znalecké   dokazovanie.   Keďže   ustanovená   znalkyňa   v odbernej   lehote   spis   neprevzala, okresný súd dožiadaním z 8. júla 1996 požiadal Okresný súd Banská Bystrica, aby doručil predmetný spis znalkyni.

Obdobie od 8. júla 1996, keď okresný súd vypracoval dožiadanie na Okresný súd Banská Bystrica, až doteraz (t. j. vyše 8 a štvrť roka), hodnotí ústavný súd ako obdobie, ktoré je ako celok poznačené nečinnosťou okresného súdu, ktorá bola prerušená iba takými jednoduchými úkonmi, ako je vyžiadanie súdneho spisu od znalkyne (z dôvodu, že bola odvolaná   z   funkcie   znalca),   rozhodnutie   o   ustanovení   novej   znalkyne   a rozhodnutie o znalečnom.   Posledným   úkonom   okresného   súdu   bola   výzva   účastníkom   konania zo 14. júna 2000 na vyjadrenie k pripojenému znaleckému posudku. Od tohoto času okresný súd nevykonal vo veci žiaden úkon.

Podľa názoru ústavného súdu takáto organizácia procesného postupu okresného súdu nezodpovedala jeho povinnosti organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania.

Z   celkovej   doby   predmetného   konania,   ktorá   je   ku   dňu   vydania   rozhodnutia ústavného   súdu   viac   ako   11   rokov,   je   obdobie   viac   ako   8   a štvrť   roka   poznačené nečinnosťou okresného súdu prerušenou iba jednoduchými úkonmi okresného súdu.Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   závažnosť   doby   nečinnosti   okresného   súdu   sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (napr. III. ÚS 101/01, III. ÚS 120/03).

A navyše,   postup   okresného   súdu   nebol   v súlade   s   §   36a   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   platného   v relevantnom   čase,   podľa   ktorého   v pracovných veciach v konaní pred okresným súdom koná a rozhoduje senát. Konkrétne pojednávania konané   17. marca 1994   a 8. novembra 1994   sa   uskutočnili   bez   senátu   a   na   pojednávaní uskutočnenom 17. mája 1994 bol prítomný iba jeden člen senátu.

Pokiaľ predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní objektívnymi príčinami, najmä tým, že „... pôvodná sudkyňa odišla v júni 2004 do dôchodku, zostalo po nej okolo 800 spisov“, ústavný súd zastáva názor, že táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil   na   všeobecný   súd   so   žiadosťou   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   a   nezbavuje   štát   zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní (napr. IV. ÚS 137/04, IV. ÚS 231/04).

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   14 C 798/93,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo vyjadrení k sťažnosti žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk, čo odôvodňuje „dlhým časovým odstupom od podania žaloby v roku 1993 do súčasného konca roku 2004, čo je viac ako 10 rokov“. A ďalej uvádza, že „žalovaná suma, ktorá je predmetom súdneho konania, infláciou za 10 rokov bola viac ako šesť násobne znehodnotená“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 798/93   (ktorá   je   viac   ako   11   rokov),   berúc   do   úvahy   aj   skutočnosť, že samotný sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk, ústavný súd považoval priznanie sťažovateľom požadovanej sumy za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. P. B. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2003,   ktorá   bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk   a k   tomu   2   x   136   Sk   režijný   paušál   (§ 19   vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004