znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 265/2013-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti L. R., Česká republika, zastúpeného Advokátskou kanceláriou V. s. r. o., Č., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 487/2001, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 487/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 487/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť L. R. trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet Advokátskej kancelárie V. s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2013 doručená sťažnosť L. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 487/2001.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Dňa 18. 09. 2001 podal sťažovateľ žalobu proti odporcom v 3/ rade A. S. a spol. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okresný súd v Čadci /ďalej len okresný súd/, ktorý vec prejednáva pod sp. zn. 5 C 487/2001 postupuje v konaní s vážnymi prieťahmi a hoci sa konanie vedie od r. 2001, nie je predpoklad, že bude v dohľadnej dobe skončené. Posledné pojednávanie vo veci sa konalo dňa 16. 01. 2012, pričom toto pojednávanie bolo odročené   na   deň   12.   04.   2012   z dôvodu,   že   bude   rozhodnuté   o   späťvzatí   návrhu   voči všetkým odporcom, okrem odporcu v 35/ rade. Pojednávanie určené na deň 12. 04. 2012 bolo zrušené z dôvodu, že uznesenie o zastavení konania voči všetkým odporcom okrem odporcu v 35/ rade nenadobudlo právoplatnosť....

... občianskoprávna žaloba bola podaná v roku 2001, pričom okresný súd riadne vo veci nekoná, vo veci spôsobuje vážne prieťahy, v dôsledku čoho sťažovateľ má z postupu okresného súdu traumu...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Čadca svojou nečinnosťou vo vybavovaní veci sp. zn. 5 C 487/2001 porušil základné právo sťažovateľa uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Čadci, aby vo veci sp. zn. 5 C 487/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 EUR, ktorú sumu je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd v Čadci je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania vo výške 331,13 € /príprava a prevzatie zastupovania, podanie sťažnosti - 2 x 130,16 € + 2 x   7,81   €   režijný   paušál   +   20   %   DPH   t.   j.   55,19   €/   na   účet   spoločnosti   Advokátska kancelária V. s. r. o...“

Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa ešte pred predbežným prerokovaním k sťažnosti   v prípise   sp.   zn.   Spr.   591/2013   zo   17.   apríla   2013   vyjadrila   predsedníčka okresného súdu s odkazom na priložené vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom sa okrem prehľadu   procesných   úkonov   uvádza: „Prieťahy   v konaní   spôsobil   navrhovateľ   a   jeho právny zástupca, ktorí vo veci zbytočne žalovali 71) odporcov, napriek tomu, že na LV bol zapísaný len odporca v 35) rade až po 11) rokoch zobral navrhovateľ návrh voči všetkým ostatným   odporcom   späť.   Súd   vzhľadom   na   také   veľké   množstvo   odporcov   mal   veľmi sťažený   procesný   postup,   pretože   neustále   len   odstraňoval   vady   v   doručení,   nakoľko zásielky sa mnohokrát vracali s tým, že adresát je na neznámom mieste, odsťahoval sa, zomrel. Súd z týchto dôvodov neustále zisťoval nové bydlisko odporcov prostredníctvom obci, miest, polície, CEPA Banská Bystrica, ako aj Ministerstva vnútra ČR, dožiadaniami adresovanými súdom ČR, nakoľko veľa z týchto odporcov malo pobyt v ČR. Vo veci súd nariadil termín pojednávania až o niekoľko mesiacov, aby sa v tomto časovom úseku mohli odstrániť vady v doručených zásielkach, aby súd vo veci mohol vôbec konať. Jediný krát, kedy súd nemal žiadnu závadu v doručení (okrem toho, že samotný navrhovateľ nenahlásil súdu zmenu svojej adresy, ale jeho právny zástupca na pojednávaní nenamietal, že súd vo veci nemôže konať) mohol súd vo veci konať, venovať sa aj hmotnému právu a vo veci rozhodnúť.   Pokiaľ   by   navrhovateľ   hneď   od   začiatku   žaloval   len   odporcu   v   35)   rade, nemusel   by   v   konaní   neustále   odstraňovať   procesné   vady   a   vec   by   už   bola   dávno právoplatne skončená.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 265/2013-17 z 23. mája 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval predsedníčku   okresného   súdu,   aby   prípadne   doplnila   svoje   vyjadrenie   k sťažnosti zo 17. apríla   2013   a   zároveň   oznámila,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 1177/2013 doručenom ústavnému súdu 28. júna 2013 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a nevyužila možnosť doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti.

Dňa 4. júla 2013 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   jej   zaslal   vyjadrenia   predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 591/2013 zo 17. apríla 2013 a sp. zn. Spr 1177/2013 z 24. júna 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 29. júla 2013 oznámila,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania,   pričom   nevyužila   možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného súdneho spisu, sťažnosti, ako aj vyjadrenia zákonnej sudkyne ústavný súd zistil o doterajšom priebehu namietaného konania tieto skutočnosti:

Sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   21.   septembra   2001   domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; jeho žaloba smerovala proti 37 odporcom. Dňa   2.   októbra   2001   okresný   súd   ustanovil   jednému   z odporcov   opatrovníka a 19. decembra 2001 vypracoval dožiadania na uskutočnenie výsluchov odporcov súdmi v obvodoch, v ktorých majú trvalé bydlisko.

V období od 4. januára 2002 do 8. marca 2002 dožiadané súdy uskutočnili výsluchy odporcov a 8. marca 2002 okresný súd vec prerokoval na pojednávaní.

Dňa 9. apríla 2002 okresný súd zisťoval pobyt jedného z odporcov a 19. septembra 2002 ustanovil jednému z odporcov opatrovníka.

Dňa 3. decembra 2002 dal zákonný sudca kancelárii pokyn na vyžiadanie dedičských spisov   a dožiadaním   z 19.   marca   2003   požiadal   o vypočutie   jedného   z odporcov dožiadaným súdom; vybavené dožiadanie bolo okresnému súdu vrátené 6. mája 2003. Prípisom z 26. mája 2003 požiadal sudca o zaslanie listinných dokladov príslušnú správu katastra nehnuteľností.

Pojednávanie   nariadené   na   14.   január   2004   okresný   súd   odročil   na   žiadosť sťažovateľa, pretože jeho právny zástupca oznámil kolíziu pojednávaní.

Okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 487/2001 z 26. júla 2004 pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane odporcov, čím sa ich počet zvýšil na 61.

Dňa 29.   marca 2005 okresný súd zisťoval   okruh dedičov   po jednom z odporcov a následne uznesením sp. zn. 5 C 487/2001 z 15. augusta 2005 pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane odporcov.

V období   od   16.   januára   2006   do   31.   októbra   2006   okresný   súd   zisťoval   okruh dedičov po jednotlivých odporcoch a zároveň si vyžiadaval dedičské spisy.

Dňa 26. marca 2007 okresný súd zaslal odporcom žalobu na vyjadrenie a súčasne im doručil poučenia o ich procesných právach.

Okresný súd uskutočnil 29. mája 2007 ohliadku na mieste samom.

Okresný súd v období od 22. augusta 2007 do 2. júla 2008 zisťoval okruh dedičov po zomrelých odporcoch a žiadal dedičské spisy.

Pojednávanie nariadené na 2. júl 2008 okresný súd odročil na žiadosť sťažovateľa, pretože jeho právny zástupca oznámil kolíziu pojednávaní.

Okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 487/2001 z 12. decembra 2008 rozhodol, že písomnosti pre jedného z odporcov sa budú doručovať uložením v spise.

Okresný súd na pojednávaní 19. februára 2009 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol (sťažovateľ na tomto pojednávanie nebol prítomný), sťažovateľ proti nemu podal 1. apríla 2009 odvolanie.

Na výzvu okresného súdu z 11. mája 2009 zaplatil sťažovateľ súdny poplatok za odvolanie, pričom okresný súd následne vydal opravné uznesenie sp. zn. 5 C 487/2001 z 21. septembra 2009 a vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k odvolaniu.

Prípisom   z 18.   novembra   2009   okresný   súd   zisťoval   okruh   dedičov   po   jednom z odporcov a následne spis 22. apríla 2010 predložil Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 1417/2010 z 22. septembra 2010 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Dňa 30.   marca 2011 okresný súd zisťoval   okruh dedičov   po jednom   z odporcov a 9. júna 2011 vec prerokoval na pojednávaní.

V období od 19. septembra 2011 do 12. októbra 2011 okresný súd vyzýval odporcov, aby sa vyjadrili k spoločnému právnemu zástupcovi.

Dňa 22. novembra 2011 okresný súd zaslal urgenciu notárskemu úradu v súvislosti s predchádzajúcou žiadosťou o oznámenie okruhu dedičov po jednom z odporcov. Okresný súd 16. januára 2012 vec prerokoval na pojednávaní a zároveň uznesením sp. zn. 5 C 487/2001 z 25. februára 2012 zastavil konanie z dôvodu späťvzatia navrhovateľa voči všetkým odporcom, okrem odporcu v 35. rade.

Okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 68/2008 zo 4. apríla 2013 rozhodol o doručovaní ukladaním písomností jednému z odporcov v spise.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 487/2001.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide   o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti.   Obdobné   spory   tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   pričom   k   tejto   problematike   existuje   v   zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho   hľadiska   za   zložitú.   Obsah   súdneho   spisu   sp.   zn.   5C   487/2001   potvrdzuje faktickú zložitosť predmetnej veci spočívajúcu vo vysokom počte účastníkov konania na strane odporcu (71) a s tým spojené problémy s doručovaním súdnych písomností, resp. so zabezpečením ich účasti na pojednávaní a pod. Tieto skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj závery v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ dvakrát požiadal okresný súd o odročenie pojednávania a na pojednávanie nariadené na 19. február 2009 sa bez ospravedlnenia neustanovil, a na tomto základe konštatoval, že aj sťažovateľ má určitý (negatívny)   podiel   na   doterajšej   neprimeranej   dĺžke   namietaného   konania.   Uvedené správanie sťažovateľa ako účastníka konania síce   nemôže ospravedlniť doterajšiu   dĺžku namietaného   konania,   ale   možno   ho   primerane   zohľadniť   pri   určení   sumy   finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   5   C   487/2001   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu namietaného   konania   došlo   k   obdobiam   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti   (od 26. mája 2003 do 14. januára 2004, od 26. júla 2004 do 29. marca 2005, od 25. februára 2012 do 5. apríla 2013), ako aj k viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti okresného súdu. Rozhodujúce pochybenie okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou   s posudzovaním   pasívnej   procesnej   legitimácie   účastníkov   konania   (taktiež úkonov okresného súdu súvisiacich so zisťovaním okruhu dedičov jednotlivých odporcov a so zabezpečovaním dedičských spisov). Ústavný súd v tejto súvislosti odmietol obranu okresného súdu založenú na tvrdení, že „Prieťahy v konaní spôsobil navrhovateľ a jeho právny zástupca, ktorí vo veci zbytočne žalovali 71) odporcov, napriek tomu, že na LV bol zapísaný len odporca v 35) rade...“, a zdôraznil, že ide o vec, s ktorou sa mohol a mal efektívne vysporiadať okresný súd.

Zohľadňujúc aj doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania (dvanásť rokov bez rozhodnutia vo veci samej), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené jednak neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu, ale najmä jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (bod   1   výroku   tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 487/2001 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľ   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodňuje najmä takto: „... občianskoprávna žaloba bola podaná v roku 2001, pričom okresný súd riadne vo veci nekoná, vo veci spôsobuje vážne prieťahy, v dôsledku čoho sťažovateľ má z postupu okresného súdu traumu. Sťažovateľ má vážne zdravotné problémy a vzhľadom na svoj vek sa obáva, že sa spravodlivosti (rozhodnutia súdu) ani nedožije. Sťažovateľovi   postupom   súdu   vznikajú   aj   vážne   ekonomické   problémy,   pretože   nemôže majetok, ktorého je vlastníkom užívať, keďže súd doposiaľ o jeho vlastníckych právach nerozhodol. Sťažovateľ preto žiada, aby Ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré sťažovateľ uplatňuje v rozsahu 10 000 EUR.“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o určení výšky finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval predovšetkým charakter nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období, stav, v ktorom sa nachádza namietané konanie v čase rozhodovania ústavného súdu, ako aj jeho doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku, ale aj správanie sťažovateľa, ktorý do istej miery prispel ku vzniknutým prieťahom v konaní, a predmet sporu (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti). Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom   prípade   bude priznanie finančného   zadosťučinenia v   sume 6 000   € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním Advokátskou kanceláriou V. s. r. o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 275,94 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky,   keďže   právna zástupkyňa   sťažovateľa   je platkyňou   DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 331,13 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013