znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 265/2010-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti   I. K. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou E.   P., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 200/2002, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 200/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. I.   K.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 500   €   (slovom tisícpäťsto   eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Bardejov   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť I.   K.   K. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Advokátskej kancelárie E. P., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bardejov   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   konania   v   sume 303,30   €   (slovom   tristotri   eur   a tridsať   centov)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 265/2010   z 28.   októbra   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 200/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“).Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 4. marca 2002 podal na okresnom súde proti S., š. p.,   B.,   C.   B.   a C. „žalobu   na   porušenie   práva   ochrany   listového   tajomstva“.   Keďže od podania žaloby uplynulo už viac ako 8 rokov a vo veci nebolo meritórne rozhodnuté, sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho označených práv. Podľa jeho názoru je „nemysliteľné a neprípustné, aby v demokratickom a právnom štáte súd nedokázal vyniesť rozsudok vo veci samej v tak jednoduchej, ale o to závažnejšej kauze, ktorá je zásahom do práva na ochranu listového tajomstva“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1308/10 z 13. decembra 2010, v ktorom okrem chronológie procesných úkonov uviedol, že «spor je skutkovo i právne náročný, pričom v tomto smere poukazujú najmä na obsah vyjadrení žalovaných v prvom a druhom rade k žalobe... Zložitosť sporu v rovine skutkovej a právnej je daná aj faktorom, že predmetom sporu je nárok sťažovateľa, ktorý netvorí „obvyklú (bežnú) agendu“ rozhodovacej činnosti súdu... Prekážky postupu súdu v konaní podľa ustanovenia § 107 a nasl. O. s. p. zistené neboli. Aj keď sťažovateľ sám nespôsobil   prieťahy   v konaní,   nesporne   svojimi   nie   vždy   adekvátnymi   podaniami a početnými   účelovými   opravnými   prostriedkami,   nesporene   výraznou   mierou   prispel k celkovej   dĺžke   konania   najmä   z pohľadu   možnosti   súdu   vec   meritórne   prejednať a rozhodnúť.   K   prieťahom   v konaní,   ktoré   boli   zavinené   súdom,   došlo   v období   od 5. 9. 2007 do 27. 10. 2008. Príčinou bolo preloženie pôvodnej zákonnej sudkyne na výkon funkcie sudkyne na Krajský súd v Prešove. Prieťah v konaní v období od 5. 9. 2007 do 27. 10. 2008 považujem za prieťah zbytočný.».

Sťažovateľ   zaujal   k vyjadreniam   okresného   súdu   podaním   doručeným   ústavnému súdu 3. januára 2011 toto stanovisko:

„Sťažovateľ zotrváva na sťažnosti proti postupu Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 200/2002 a namieta ňou porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň sťažovateľ zdôrazňuje, že k porušeniu jeho označených práv došlo najmä v období   od   podania   návrhu   na   začatie   konania,   t. j.   v   roku   2002   doposiaľ,   pričom v predmetnej   právnej   veci   nebolo   k   dnešnému   dňu   právoplatne   rozhodnuté.   Analýza predmetného spisu, ktorý sťažovateľ navrhuje ako dôkaz, ukazuje, že v tomto období došlo k nečinnosti   súdu,   čím   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní   zo   strany   súdu,   a   teda k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Okresný súd v Bardejov vo svojom vyjadrení potvrdzuje, že v právnej veci vedenej pred Okresným súdom v Bardejove pod sp. zn. 4 C 200/2002 doposiaľ meritórne nebolo právoplatne rozhodnuté, čím došlo k zbytočným prieťahom.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bola aj táto chronológia priebehu napadnutého konania:

„- 4. 3. 2002 – podanie žaloby o porušenie práva ochrany listového tajomstva,

- 4. 4. 2002 – úprava žaloby žalobcom,

- 6. 6. 2002 – uznesenie o pripustení žalovaného v 3. rade,

- 19. 6. 2002 – oprava petitu žaloby žalobcom,

- 24. 6. 2002 – odpoveď žalobcu na súdnu výzvu k špecifikácii petitu žaloby,

-2. 7. 2002 – vyjadrenie žalovaného v 2. rade k žalobe,

- 10. 7. 2002 – vyjadrenie žalovaného v 3. rade k žalobe a úprave žaloby,

- 24. 7. 2002 – vyjadrenie žalovaného v 1. rade,

- 17. 4. 2003 – zaujatie stanoviska žalobcu k vyjadreniam žalovaných k žalobe,

- 21. 8. 2003 – nariadenie termínu pojednávania na deň 24. 10. 2003,

-8. 10. 2003   –   pojednávanie   nariadené   na   deň   24. 10. 2003   preročené   na   deň 28. 11. 2003,

- 22. 10. 2003 – ospravedlnenie žalobcu a vyjadrenie k meritu,

-22. 10. 2003 – predloženie požadovaných dokladov žalobcom,

-10. 11. 2003 – zrušenie nariadeného termínu pojednávania,

- 10. 11. 2003 – vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Z. S.,

- 20. 11. 2003   –   predloženie   spisu   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   rozhodnutie o vylúčení sudkyne JUDr. Z. S. z konania a rozhodovania vo veci,

- 19. 12. 2003 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2. 12. 2003, ktorým bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Z. S. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,

- 15. 3. 2004 – uznesenie, ktorým súd vyzýva žalobcu na úpravu petitu žaloby,

- 14. 4. 2004 – naplnenie súdnej výzvy žalobcom,

- 3. 6. 2004 – uznesenie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 3/4 žalobcovi,

- 28. 7. 2004 – odvolanie žalobcu voči uzneseniu zo dňa 3. 6. 2004,

- 29. 7. 2004   –   predloženie   spisu   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcu,

- 23. 9. 2004 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 8. 2004,   ktorým potvrdil uznesenie zo dňa 3. 6. 2004,

- 16. 11. 2004 – reakcia žalobcu na výzvu k zaplateniu súdneho poplatku,

- 22. 12. 2004 – uznesenie o zastavení konania,

- 21. 1. 2005   –   odvolanie   žalobcu   proti   rozhodnutiu   súdu   zo   dňa   22. 12. 2004 so žiadosťou o úhradu súdneho poplatku v dlhšej lehote,

- 16. 2. 2005   –   predloženie   spisu   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcu,

- 27. 7. 2005 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 5. 2005,   ktorým potvrdil uznesenie zo dňa 22. 12. 2004,

- 30. 8. 2005 – dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove,

- 2. 10. 2006 – zaslanie Nálezu ÚS č. 63/06-27 zo dňa 19. 4. 2006,

- 30. 10. 2006   –   predloženie   spisu   Krajskému   súdu   v   Prešove   v   súvislosti s doručením nálezu,

- 13. 3. 2007 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 1. 2007, ktorým bolo zrušené uznesenie zo dňa 22. 12. 2004 a vec vrátená súdu na ďalšie konanie,

- 18. 4. 2007 – dovolanie žalovanej v prvom rade voči uzneseniu Krajského súdu v Prešove,

- 26. 7. 2007 – predloženie spisu Najvyššiemu súdu SR v Bratislave na rozhodnutie o dovolaní žalovanej v 1. rade proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove,

- 5. 9. 2007   –   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   zo   dňa   31. 7. 2007, ktorým odmietol dovolanie žalovanej v 1. rade,

- 24. 9. 2007 – spis prevedený JUDr. M. K.,

- 27. 10. 2008 – výzva k zaplateniu súdneho poplatku,

- 28. 11. 2008 – reakcia žalobcu na súdnu výzvu k zaplateniu súdneho doplatku za žalobu a zároveň ako opravný prostriedok k jej anulovaniu, ako právne irelevantnej,

- 12. 12. 2008 – uznesenie o pripustení zmeny žaloby,

- 13. 1. 2009 – žiadosť žalovanej v 1. rade o prerušenie konania,

- 9. 2. 2009 – odpoveď žalobcu na súdnu výzvu na zaplatenie doplatku k súdnemu poplatku za rozšírenie žaloby,

- 1. 4. 2009 – žiadosť žalovaného v 2. rade o poskytnutie informácií v právnej veci,

- 8. 4. 2009 – uznesenie o zastavení konania,

- 28. 4. 2009 – odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania,

- 15. 6. 2009 – odpoveď žalobcu na písomnú výzvu,

- 15. 6. 2009 – vyjadrenie žalovanej v 1. rade k odvolaniu žalobcu,

- 25. 6. 2009 – vyjadrenie žalovaného v 3. rade k odvolaniu žalobcu,

- 13. 7. 2009 – vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalobcu,

- 10. 7. 2009   –   predloženie   spisu   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti uzneseniu zo dňa 8. 4. 2009,

- 27. 7. 2009 – vyjadrenie žalovaného v 3. rade,

- 14. 10. 2009 – uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 9. 2009, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie,

- 27. 10. 2009 – vz. 4 – uznesenie o uložení povinnosti žalobcovi uhradiť doplatok k súdnemu poplatku za rozšírenie žaloby,

- 25. 11. 2009 – odvolanie žalobcu voči uzneseniu,

- 23. 2. 2010   –   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcu,

- 15. 4. 2010 – vyjadrenie žalobcu a zaslanie vyplneného tlačiva vz. 6 - Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov na ustanovenie zástupcu v právnej veci,

- 17. 5. 2010 – uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 4. 2010 o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nad sumu 100,- Eur žalobcovi,

- 19. 5. 2010 – vz. 4 – uznesenie o uložení povinnosti žalobcovi uhradiť doplatok k súdnemu poplatku za žalobu,

- 31. 5. 2010 – odvolanie žalobcu proti uzneseniu zo dňa 19. 5. 2010,

- 16. 6. 2010 – uznesenie, ktorým súd vyzýva žalobcu na doplnenie odvolania,

- 7. 7. 2010 – doplnenie odvolania žalobcom,

- 22. 10. 2010   –   predloženie   spisu   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcu.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 13. decembra 2010, preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde „žalobu   na   porušenie   práva   ochrany   listového tajomstva“ proti S., a. s., C. B. a C., ktorou sa domáhal priznania majetkovej ujmy v sume „300 000 Sk“, ktorú neskôr rozšíril na „5 000 000 Sk“. Predseda okresného súdu označil predmetné   konanie   za skutkovo   i právne   náročné,   pričom   poukázal   na   skutočnosť,   že «predmetom   sporu   je   nárok   sťažovateľa,   ktorý   netvorí   „obvyklú   (bežnú)   agendu“ v rozhodovacej činnosti súdu». Podľa ústavného súdu nemožno v plnom rozsahu akceptovať tento   názor,   pretože   o eventuálnej   faktickej   zložitosti   tohto   sporu   nebolo   možné   dosiaľ hovoriť s ohľadom na časové obdobie (takmer 9 rokov), ktoré uplynulo o podania žaloby až dosiaľ,   keďže   konanie   je   stále   iba   v štádiu   rozhodovania   o poplatkovej   povinnosti a meritom veci sa okresný súd ešte vôbec nezaoberal.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že činnosť okresného súdu bola poznamenaná aj rozhodovaním o procesných návrhoch sťažovateľa a využívaním jeho práva podávať opravné prostriedky v konaní pred okresným súdom.

Sťažovateľ   opakovane   upravoval   podanú   žalobu,   jednak   petit   (hoci   prvýkrát na výzvu súdu, keďže petit v predloženej podobe bol nejasný), ako aj okruh žalovaných.

Taktiež   po   výzve   okresného   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   požiadal o oslobodenie od jeho platenia. Proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol oslobodený od súdnych poplatkov v rozsahu troch štvrtín, podal sťažovateľ odvolanie, avšak neúspešne.

Sťažovateľ sa ospravedlnil z pojednávania nariadeného na 24. október 2003.

Takisto   bezúspešne   sa   sťažovateľ   odvolal   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 22. decembra   2004,   ktorým   bolo   zastavené   predmetné   konanie   z dôvodu   nezaplatenia súdneho   poplatku,   ku   ktorému   pripojil   žiadosť „o úhradu   súdneho   poplatku   v dlhšej lehote“. Súdny poplatok však uhradil postupne v splátkach (23. júna 2005, 14. júla 2005 a 18. júla 2005) až potom, keď Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Sťažovateľ podal ústavnému súdu v predmetnej veci sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 63/05 z 31. mája 2005, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd nepostupoval v danej veci v súlade s princípom spravodlivosti a neposkytol sťažovateľovi ochranu, a tak svojím postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Co 63/05, ako aj jeho uznesením z 31. mája 2005 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Po   vrátení   veci   okresnému   súdu,   ktorý   opätovne   8.   apríla   2009   zastavil   konanie z dôvodu   nedoplatenia   súdneho   poplatku   (z   už   rozšíreného   petitu „5   miliónov   Sk“), sťažovateľ znova namietal jeho postup odvolaním z 28. apríla 2009, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 24. septembra 2009, ktorým uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ostatným   úkonom   sťažovateľa   bolo   ďalšie   podanie   odvolania   proti   uzneseniu okresného súdu z 19. mája 2010, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť doplatok k súdnemu poplatku.

Ako   z uvedeného   vyplýva,   sťažovateľ   opísanými   postupmi   realizoval   svoje (predovšetkým) procesné oprávnenia, na ktoré mal ako účastník konania „zákonný“ nárok, avšak tieto nepochybne výrazným spôsobom prispeli k doterajšej dĺžke konania, čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s konštatovaním   predsedu   okresného   súdu,   ktorý vo vyjadrení uviedol, že „k prieťahom v konaní, ktoré boli zavinené súdom, došlo v období od 5. 9. 2007 do 27. 10. 2008... prieťah v tomto období považujem za prieťah zbytočný“. Inak   okresný   súd   konal   priebežne   vynímajúc   ešte   jedno   krátke   obdobie   nečinnosti (od 24. júla 2002 do 25. marca 2003, t. j. 8 mesiacov).

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07,   III. ÚS 109/07). Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   predmetné   konanie poznačené nesústredenou a neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Potom, keď bolo krajským súdom potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bolo sťažovateľovi   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v rozsahu   troch   štvrtín,   bol sťažovateľ   vyzvaný   na   úhradu   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   však   opakovane   žiadal okresný súd (15. novembra 2004 a 20. januára 2005) „o úhradu súdneho poplatku v dlhšej lehote“, a to v súlade s platnými predpismi a v zmysle uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Co 167/04   zo   16.   augusta   2004   (ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu o oslobodení   sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov   v rozsahu   troch   štvrtín   s tým,   že   sumu súdneho   poplatku   vo   vyčíslenom   rozsahu   je   sťažovateľ   schopný   uhradiť   s využitím možnosti požiadať o jeho úhradu v splátkach, prípadne v dlhšej lehote). Okresný súd však nebral do úvahy predmetné žiadosti sťažovateľa a konanie z dôvodu nezaplatenie súdneho poplatku 22. decembra 2004 zastavil. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Co 63/05 z 31. mája 2005 síce predmetné uznesenie potvrdil, avšak nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 63/06 z 19.   apríla   2006   bolo   toto   uznesenie   pre   porušenie   sťažovateľových   práv   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zrušené.

Okresný   súd   opätovne   zastavil   predmetné   konanie   uznesením   z 8.   apríla   2009 z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom. Krajský súd však uznesením sp. zn. 2 Co 131/08   z 24.   septembra   2009   zrušil   sťažovateľom   napadnuté   prvostupňové rozhodnutie   a vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V odôvodnení   uznesenia krajský súd vytkol okresnému súdu, že nepostupoval podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   v platnom   znení,   podľa   ktorého   ak   nebol   súdny poplatok   zaplatený   celkom,   a to   ani   v dodatočnej   lehote   určenej   súdom,   uskutoční   súd konanie,   ak   je   v tej   istej   veci   rozšírený   návrh   alebo   podaný   vzájomný   návrh.   Keďže sťažovateľ zaplatil časť súdneho poplatku, nedoplatenie jeho zvyšnej časti z rozšíreného návrhu   neumožňovalo   okresnému   súdu   zastaviť   celé   konanie.   Keďže   podľa   názoru krajského súdu okresný súd týmto postupom pochybil, bolo nutné napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec na nové konanie. Okresný súd po vrátení veci uznesením z 27. októbra 2009 zaviazal sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku, proti ktorému však sťažovateľ úspešne   podal   odvolanie,   v ktorom   okrem   iného   žiadal   okresný   súd   o prehodnotenie priznaného oslobodenia so zreteľom na to, že došlo k zmene výšky súdneho poplatku, ktorú vzhľadom na osobné a majetkové pomery nebol schopný bez ohrozenia životnej úrovne rodiny zaplatiť. Krajský súd uznesením sp. zn. 18 Co 30/2010 z 27. apríla 2010 napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zrušil,   pričom   sám   rozhodol   o oslobodení   sťažovateľa od súdnych poplatkov v plnom rozsahu.

V predmetnom konaní sa počas jeho doterajšieho trvania neuskutočnilo ani jedno pojednávanie (jedno pojednávanie bolo síce nariadené, avšak pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľa bolo odročené na iný termín, ktorý bol však okresným súdom zrušený).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté konanie nie je ani po takmer 9 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené a stále sa nachádza v štádiu rozhodovania o výške súdneho   poplatku   a jeho   úhrade   (doplatení)   sťažovateľom.   Je   potrebné   poznamenať,   že v tomto   časovom   úseku   je   zahrnuté   aj obdobie   od   1.   augusta   2005,   keď   bolo   konanie právoplatne zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, do 13. marca 2007, keď bol okresnému súdu vrátený spis z krajského súdu potom, keď bolo ústavným súdom zrušené jeho potvrdzujúce uznesenie sp. zn. 1 Co 63/05 z 31. mája 2005 o zastavení konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu s prihliadnutím   na   doterajšiu   dobu   konania   (takmer   9   rokov)   a   predovšetkým   na   jeho neefektívnu   a   nesústredenú   činnosť,   ako   aj   na   uvedené   obdobia   nečinnosti   nemožno považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru okresným súdom a konanie pred okresným súdom v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti skončené nebolo (spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 19. mája 2010, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť doplatiť súdny poplatok), prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že sa „v dôsledku zbytočných   prieťahov   súdu   dostal   do   stavu   dlhotrvajúcej   právnej   neistoty   a stratil   tým dôveru v nestrannosť súdov, ako aj presvedčenie, že sa súdnou cestou možno v Slovenskej republike   dovolať   spravodlivosti.   Sťažovateľ   tiež   poukazuje,   že   v dôsledku   nečinnosti okresného súdu sa dostal do sociálnej tiesne. Dlhodobý stav právnej neistoty sa prejavil negatívne aj na zdravotnom stave sťažovateľa.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu,   ako   aj   na   záver o nesústredenosti a neefektívnosti jeho postupu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, nie zanedbateľný podiel sťažovateľa na predĺžení konania, ako aj skutočnosť, že konanie   v právnej   veci   sťažovateľa   nebolo   ani   po   takmer   9   rokoch   od   jeho   začatia do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou   kanceláriou   E.   P.,   s. r. o.,   P.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže právna zástupkyňa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 303,30 €.

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   3.   januára 2011 nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   ako   podanie   relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný súd vyslovil povinnosť Kancelárii ústavného súdu uhradiť trovy konania právnej   zástupkyni   sťažovateľa   a okresnému   súdu   uhradiť   štátu   trovy   konania   na   účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011