znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 265/09-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., K., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 20 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Obdo 4/2007 a jeho uznesením z 18. februára 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Obdo 4/2007 a jeho uznesením z 18. februára 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 M Obdo 4/2007-517 z 18. februára 2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti K., s. r. o., trovy konania v sume 297,86 € (slovom dvestodeväťdesiatsedem eur a osemdesiatšesť   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. M.   O.,   K.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. O., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   1   a čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Obdo 4/2007 a jeho uznesením z 18. februára 2009 v konkurznej veci úpadcu M., a. s., K., vedenej Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 K 257/99 o súhlase s predajom majetku úpadcu mimo dražby.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Konkurzným   súdom,   ktorým   je   Krajský   súd   v Košiciach,   bol   uznesením   zo   dňa 12. 11. 1999, č. k. 3 K 257/99-8 vyhlásený na majetok úpadcu M. a. s. K., K. (ďalej len „úpadca“)   konkurz   a   za   správcu   podstaty   ustanovil   súd   JUDr.   S.   G.,   advokátku. Konkurznou sudkyňou v predmetnej veci bola JUDr. T. a po jej úmrtí sa novou konkurznou sudkyňou stala JUDr. K....

1.   V   prvom   kole   predaja   majetku   bola   kúpna   cena   predmetu   predaja   stanovená znaleckým posudkom na 3.496.290,48 EUR (105.329.247,- Sk). Opatrením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. júna 2000 Krajský súd súhlasil s predajom majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu mimo dražby s tým, že stanovil presné podmienky, za akých sa má uskutočniť tento predaj. V opatrení bolo stanovených 11 podmienok, ktorá mal úspešný záujemca splniť na to, aby mu bol odpredaný majetok patriaci do konkurznej podstaty mimo dražby. Sťažovateľ si dovoľuje upriamiť pozornosť na

a)   bod   3   opatrenia   (kupujúci   do   obálky   vložia:   výpis   z   obchodného   alebo živnostenského registra, nie starší ako jeden mesiac a doklad o zaplatení zálohy),

b) bod 5 (kupujúcim sa stane ten, kto ponúkne najvyššiu kúpnu cenu a to v prvom výbere najmenej cenu podľa znaleckého posudku. V druhom výbere, ak nebude ponúknutá cena podľa znaleckého posudku ten, kto ponúkne najvyššiu kúpnu cenu bez ohľadu na cenu stanovenú súdnym znalcom s prihliadnutím na bod 10 výroku tohto opatrenia)

c) a bod 10 (správca môže neprijať najvyššiu ponúknutú cenu kupujúcim, ak bola zrejme nízka a v prípade nevyhovujúcich návrhov, môže ich odmietnuť).

1. Prvé kolo predaja majetku bolo neúspešné, nakoľko sa nenašiel záujemca, ktorý by zaplatil cenu určenú znaleckým posudkom. Druhé kolo odpredaja vypísala správkyňa úpadcu inzerciou v týždenníku Roľnícke novinky č. 30/2006. V druhom kole sa kupujúcim mal stať ten záujemca, ktorý ponúkne najvyššiu kúpnu cenu. Druhého kola sa zúčastnili dvaja záujemcovia:

a)   Sťažovateľ   –   K.   s.   r.   o.,   ktorá   ponúkla   kúpnu   cenu   41.555.000,-Sk,   pričom zaplatila zálohu vo výške 29.500.000,- Sk

b) T., a. s., ktorá ponúkla kúpnu cenu vo výške 10.220.000,- Sk

1.   Na   základe   uverejneného   inzerátu,   ako   aj   v   zmysle   Podrobných   podmienok o predaji majetku úpadcu M. a. s., so sídlom K., sa obchodná spoločnosť K. s. r. o., so sídlom   K.,   ako   záujemca   o   kúpu   nehnuteľného   majetku   úpadcu   zúčastnila   ponukového konania, pričom podala záväznú ponuku zo dňa 14. 8. 2006 na kúpu nehnuteľností úpadcu podrobne špecifikovaných v Podrobných podmienkach predaja majetku úpadcu zo dňa 4. 8. 2006 vyhotovených správkyňou KP, pričom ponúkla kúpnu cenu vo výške 41.555.000,- Sk a zároveň spoločnosť K. s. r. o. ako záujemca uhradila zálohu na kúpu vo výške 29.500.000,- Sk na účet príjemcu č... vedený v Č., pričom platba bola zrealizovaná z účtu záujemcu číslo... vedenom v H. a. s, zároveň v zmysle bodu 3. Opatrenia KS Košice 3 K 257/99-109 zo   dňa   23.   júna   2000   vložila   všetky   požadované   doklady   a   okrem   iného   aj   doklad   o zaplatení zálohy, ktorým bolo potvrdenie o realizácii platby vystavené peňažným ústavom dňa   11.   8.   2006,   ktorý   potvrdzuje   odpísanie   uvedených   finančných   prostriedkov   z   účtu záujemcu.

1.   Dňa   16.   8.   2006   Krajský   súd   v   Košiciach   vydal   Opatrenie,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 8. 2006, ktorým Krajský súd v Košiciach súhlasil s predajom majetku úpadcu M. a. s. K., K., mimo dražby pre T. a. s., T.,. Súd odôvodnil opatrenie tým, že záujemca splnil v 2. kole všetky podmienky stanovené v podmienkach predaja majetku, na rozdiel od druhého záujemcu, ktorý všetky podmienky nesplnil.

1. Z dôvodu, že voči Opatreniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. 8. 2006, ktorým Krajský súd v Košiciach schválil predaj nehnuteľností uchádzačovi, ktorý neponúkol najvyššiu   sumu,   nebol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   podal   sťažovateľ   podnet Generálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania. Podnetu sťažovateľa bolo vyhovené a dňa podala 15. 8. 2007 na Najvyššom súde SR mimoriadne dovolanie. V mimoriadnom   dovolaní   Generálneho   prokurátora   sa   konštatuje,   že   podľa   názoru Generálnej prokuratúry SR došlo postupom Krajského súdu v Košiciach k porušeniu zákona a víťazom ponukového konania sa mala stať K. s. r. o.. Krajský súd v Košiciach sa mal porušenia zákona dopustiť tým, že pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy ustanovenia § 2 zák.   č.   510/2002   Z.   z.   o   platobnom   styku   ako   aj   inými   ustanoveniami   tohto   zákona. Generálny prokurátor ďalej jednoznačne konštatoval, že sťažovateľ splnil všetky podmienky ponukového   konania   a   keďže   podľa   názoru   generálneho   prokurátora   nesplnenie podmienky, ktorá nebola v súlade s prijatým opatrením zo dňa 23. júna 2006, nemôže byť na ťarchu sťažovateľovi, sťažovateľ sa mal stať víťazom ponukového konania.

1. O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR uznesením dňa 18. februára 2009 tak, že ho odmietol.

2. Najvyšší súd SR odmietol mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR. V odôvodnení   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   sa   uvádza,   že   „Najvyšší   súd   Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po prejednaní veci zistil, že v danom prípade nie sú splnené   podmienky prípustnosti   mimoriadneho   dovolania.   Podľa   § 243f ods. 2 písm. b) O. s. p., mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania. V danom prípade súd rozhodol opatrením, ktoré je ako forma rozhodnutia upravené iba zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení   neskorších   predpisov.   Podľa   §   66b   ods.   1   uvedeného   zákona,   súd   rozhoduje opatrením,   ak   ukladá   správcovi   povinnosť,   pri   dohliadacej   činnosti,   ak   rozhoduje o ustanovení opatrovníka a osobitného správcu, odmene opatrovníka, predbežnej odmene správcu, zbavení správcu mlčanlivosti, odmene likvidátora alebo, ak dáva súhlas podľa tohto zákona. Podľa ods. 3, proti opatreniam v dohliadacej činnosti súdu a opatreniam, ktorými   súd   dáva   súhlas   s   výnimkou   súhlasu   podľa   §   28,   nie   je   prípustný   opravný prostriedok.   Opatrením,   ktorým   sa   dáva   súhlas   s   predajom   majetku   patriaceho   do konkurznej podstaty, neudeľuje súd správcovi konkurznej podstaty oprávnenie k takémuto predaju,   ale   určuje,   akým   spôsobom   bude   speňažovanie   so   zreteľom   na   podaný   návrh správcu, ako jedna z etáp konkurzného konania, prebiehať. Ide preto o rozhodnutie súdu, týkajúce sa postupu konkurzného konania, teda opatrenie,   upravujúce vedenie konania. Výrok   takéhoto   rozhodnutia   vyplýva   z   dohliadacej   činnosti   súdu   a   zákon   vzhľadom   na charakter takéhoto rozhodnutia nepripúšťa proti nemu opravný prostriedok.“

3. Sťažovateľ má za to, že Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. februára 2009 došlo k porušeniu čl. 1, čl. 20 a čl. 46 Ústavy SR a zároveň čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   porušil   jej   práva   tým,   že   dostatočne neodôvodnil napadnuté uznesenie a neodôvodnil ho spôsobom, ktorým by ho odlíšil od prípadov, keď v podobných veciach opatrenia krajského súdu zrušil, resp. potvrdil.

Podľa   sťažovateľky „Najvyšší   súd   mal   vziať   do   úvahy   aj   závažnosť   tvrdení generálneho   prokurátora,   ktorý   vo   svojom   mimoriadnom   dovolaní   nemal   pochybnosti o tom, že porušenie práva zo strany súdu bolo také vážne, že si to vyžaduje ochrana osoby dotknutej rozhodnutím súdu a účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Súd mal teda vo svojom rozhodnutí vyrovnať sa aj s tou skutočnosťou, či jeho rozhodnutím nedôjde k odopretiu práva, keďže de iure svojím uznesením konštatoval, že voči opatreniu z 16. 8. 2006 nie je prípustný žiaden riadny a ani mimoriadny opravný prostriedok.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že „uznesením Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu ochrany jeho vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR v spojitosti s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   I   napriek   tomu,   že   čl.   20   ústavy   explicitne   priznáva   ochranu   vlastníkom,   v judikatúre ústavného súdu sa objavili prípady, kedy ústavný súd priznal ochranu aj pre tie právne vzťahy, v ktorých právne účinky nadobudnutia nastanú až vtedy, keď štátny orgán vykoná úkon, ktorý je podmienkou vzniku vlastníckeho práva. V prípade, ak je podmienkou vzniku   vykonanie   úkonu   na   strane   štátneho   orgánu,   štát   musí   niesť   zodpovednosť   za nečinnosť orgánu verejnej moci v rozsahu, v ktorom nečinnosť má za následok obmedzenie alebo zmarenie možnosti nadobudnúť vlastníctvo.   Preto štát síce má povinnosť chrániť vlastníkov, no nesmie brániť nadobudnutiu vlastníckeho práva iným osobám.“.

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   poukazuje „na   obdobnú   situáciu,   v   ktorej   sa   na základe uznesenia Najvyššieho súdu ocitol aj on sám (sťažovateľka, pozn.). Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že ochrana vlastníctva patrí tomu, kto je skutočne vlastníkom a nie tým, ktorí sa o nadobudnutie vlastníctva usilujú. Ochrana vlastníckeho práva sa však rozšírila i na tie právne vzťahy, v ktorých nadobudnutie vlastníckeho práva závisí   od   vykonania   konštitutívneho   úkonu   štátneho   orgánu,   bez   ktorého   nadobudnutie vlastníckeho práva nie je možné. Sťažovateľ v konkurznom konaní úpadcu M., a. s. splnil všetky podmienky, ktorú Krajský súd v Košiciach stanovil v opatrení zo dňa 23. júna 2000, ktoré mal uchádzač splniť, aby mu bol predaný majetok z konkurznej podstaty. Krajsky súd bol viazaný týmto opatrením a preto jeho nasledujúci postup mal byť v súlade s opatrením z 23. júna 2000 a v súlade so ZKV. Krajský súd v Košiciach však zvolil opačný postup a za víťaza ponukového konania vyhlásil spoločnosť, ktorá zjavne nesplnila všetky podmienky stanovené   v   opatrení   z   23.   júna   2000.   Rozhodnutím   Krajského   súdu   tak   sťažovateľ nenadobudol majetok, ktorý po práve mal nadobudnúť a to len na základe nezákonného postupu   Krajského   súdu   v   Košiciach.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorým   vyslovil neprípustnosť opravného prostriedku proti opatreniu zo 16. 8. 2006, tak došlo k porušeniu článku 46. ods. 1 a ods. 2 ústavy, na základe ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, medzi ktoré vlastnícke právo bezpochyby patrí.“.

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení   s   čl.   1   ústavy,   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu k dohovoru postupom a rozhodnutím NS SR č. k. 3 M Obdo 4/2007 zo dňa 18. februára 2009 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. februára 2009 sp. zn. 3 M Obdo 4/2007 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný K. s. r. o. uhradiť trovy konania v sume 694,18 € (slovom šesťstodeväťdesiatštyri eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Požadovaná suma úhrady trov konania bola upravená zo sumy 438,57 € pôvodne uvedenej v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 7. mája 2009 na sumu 694,18 € uvedenú v podaní doručenom ústavnému súdu právnym zástupcom sťažovateľky 5. novembra 2010.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti opatrenia krajského súdu č. k. 3 K 257/99-322 zo 16. augusta 2006 nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti ústavný súd požiadal o vyjadrenie najvyšší súd, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol:

„V danej veci je sporné, či proti opatreniu, vydanému súdom v konkurznom konaní, je   prípustné   mimoriadne   dovolanie.   K   tejto   otázke   sa   nevyjadrujeme,   pretože   jej zodpovedanie je len na príslušných senátoch dovolacieho súdu. Domnievame sa, že túto otázku nemôže priamo riešiť ani Ústavný súd.

Tvrdenie sťažovateľa, že dovolacie senáty spornú otázku riešili rozdielne, zodpovedá skutočnosti. Vo veci sp. zn. 7M Obdo 4/2004 dovolací súd, aj keď sa výslovne s otázkou prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   nezaoberal,   vychádzal   z   toho,   že   mimoriadne dovolanie   proti   opatreniu   je   prípustné   a   uznesením   z   24.   februára   2005   napadnuté opatrenie Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo veci namietanej sťažovateľom sp. zn. 3M Obdo 4/2007 dovolací súd uznesením z 18.   februára   2009   mimoriadne   dovolanie   ako   neprípustné   odmietol.   Poznajúc   prax Ústavného súdu, je treba súhlasiť so sťažovateľom, že v tejto veci dovolací senát sa odchýlil od predchádzajúcej praxe dovolacieho súdu, pričom v odôvodnení uznesenia nevyporiadal sa s otázkou, prečo rozhodol rozdielne oproti predchádzajúcim rozhodnutiam dovolacieho súdu. Či v danej veci ide o také pochybenie, pre ktoré by bolo potrebné zrušiť uznesenie dovolacieho   súdu,   ponechávame   na   úvahu   Ústavného   súdu.   Uvedená   rozdielna   prax dovolacích   senátov   doposiaľ   v   obchodnoprávnom   kolégiu   zjednocovaná   nebola. Zjednocovaním spornej otázky sa Najvyšší súd zatiaľ nezaoberal so zreteľom na skutočnosť, že v súčasnosti konkurzné konanie je upravené v novom predpise, a to v zákone č. 7/2005 Z. z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii.   Podľa   ustanovenia   §   198   ods.   2   tohto   zákona dovolanie, ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vykonanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.

V zák. č. 328/1991 Zb. otázka prípustnosti mimoriadneho dovolania bola riešená v ust. § 66f rozdielne, a to tak, že mimoriadne dovolanie až na výnimky prípustné bolo. Prípustnosť   mimoriadneho   dovolania   proti   opatreniu   výslovne   riešená   nie   je,   pričom v tomto smere prípustnosť mimoriadneho dovolania upravujú ustanovenia § 243e a § 243f O. s. p.

Súhlasíme   s   tým,   aby   Ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   v   prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľka k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedla:

«1. Imanentnou súčasťou materiálneho právneho štátu tak, ako je vyjadrený v čl. I Ústavy Slovenskej republiky, je princíp právnej istoty: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné   súčasti   okrem   iných   stelesnené   také   princípy,   ako   sú   právna   istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy) sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektami,   ktorým   boli   priznané   (I. ÚS 10/98)“   (sp.   zn.   I.   ÚS   54/02).   Čo   je   obsahom princípu   právnej   istoty   čiastočne   definoval   ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn. II. ÚS 34/95:   „Znakom   právneho   štátu   je   vytváranie   právnej   istoty   tak   pri   prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi. Prekrývanie právomoci štátnych orgánov, ktoré by dovoľovalo viacerým štátnym orgánom, aby konali o právne tej istej veci, nie je v súlade s požiadavkou právnej istoty.“ Ústavný súd k otázke pojmu právnej istoty uviedol aj nasledujúce: „Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty.   Tento   spočíva   okrem   iného   v   tom,   že   všetky   subjekty   práva   môžu   odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.“ (II. ÚS 48/97)

2. Podľa právnej teórie je obsahom právnej istoty to, že:

a) každý sa môže spoľahnúť na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne a v rôznej rôzne

b) o veci bude rozhodovať ten orgán, ktorý je k rozhodovaniu príslušný, ako aj, že

c) tento orgán rozhodne v zákonom ustanovenom konaní

3. Na princíp právnej istoty sme už bližšie poukázali v našej ústavnej sťažnosti.

1.   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   podaní   zo   dňa   22.   septembra   2009   súhlasil so Sťažovateľkou, ak uviedol, že Najvyšší súd SR sa svojím Uznesením zo dňa 18. februára 2009, sp. zn. 3 MObdo 4/2007 odchýlil od svojej praxe. Podľa nášho názoru toto stanovisko Najvyššieho   súdu   SR   indikuje   to,   čo   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   t.   j.   že konaním najvyššieho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty, keď najvyšší súd v podobnej veci, o ktorej už v judikatúre najvyššieho súdu bola zavedená prax, rozhodol odlišne.

2.   Najvyšší   súd   vo   svojom   podaní   vyslovil   pochybnosť,   či   odchýlenie   sa   „od predchádzajúcej   právnej   praxe   dovolacieho   súdu,   pričom   v   odôvodnení   uznesenia nevyporiadal sa s otázkou, prečo rozhodol rozdielne oproti predchádzajúcim rozhodnutiam dovolacieho   súdu“,   je   dostatočne   závažné   na   to,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

3. Radi by sme poukázali na súčasnú judikatúru ústavného súdu, ktorý v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   178/2008   posudzoval   prípustnosť   mimoriadneho   dovolania generálneho   prokurátora   voči   právoplatným   prvostupňovým   rozhodnutiam   všeobecných súdov.   Najvyšší   súd   SR   toto   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   odmietol z dôvodu,   že   neboli   využité   všetky   riadne   opravné   prostriedky.   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   svoj   nález,   ktorý   bol   publikovaný   v   časopise   Zo   súdnej   praxe   pod   číslom R 27/2009, odôvodnil takto: „Z dokazovania vykonaného ústavným súdom vyplynulo, že v skutkovo   rovnakých   veciach   najvyšší   súd   vyslovil   celkom   zreteľný   právny   názor   (išlo o veci sp. zn. M Cdo 57/2000, M Cdo 48/01, M Cdo 36/03, 1 M Cdo 9/2005 a ďalšie), podľa ktorého zo žiadneho z ustanovení § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nebolo možné vyvodiť záver, že právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa nebol spôsobilým   predmetom   mimoriadneho   dovolania   a   že   teda   ochrana   poskytovaná mimoriadnym   dovolaním bola   prípustná   len   subsidiárne,   t   j.   vtedy,   ak osoba,   ktorá   sa domáhala podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii.

Oproti tomu v teraz preskúmavanom rozhodnutí, ktoré bolo vydané až po prijatí už uvedených rozhodnutí, bol akceptovaný - ako je to známe z bodu 3 tohto nálezu - právny záver celkom opačný.

Taký   rozpor   sám   osebe   ešte   nemusí   byť   dôvodom   pre   kasáciu   napadnutého rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je však javom vo svojej podstate   nežiadúcim,   lebo   takouto   zmenou   je   zjavne   narušený   jeden   z   princípov demokratického   právneho   štátu,   a   to   princíp   právnej   istoty   a   predvídateľnosti   súdneho rozhodovania. To je prioritným dôvodom, prečo platná právna úprava predpisovala pre najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí v situáciách, keď nimi má byť ich doterajšia judikatúra prekonaná [porov. § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.]. Dokonca aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené prípady zakotvené pozitívnym právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen   opatrne   a   zdržanlivo   (t.   j.   výlučne   v   nevyhnutných   prípadoch,   opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale aj s dôkladným odôvodnením takého postupu. Jeho   súčasťou   by   nevyhnutne   malo   byť   presvedčivé   vysvetlenie   toho,   prečo   aj   napriek očakávaniu   rešpektu   k   doterajšej   rozhodovacej   praxi   bolo   rozhodnuté   inak.   Táto   časť odôvodnenia v napadnutom uznesení chýba.

Vyložené zásady treba osobitne a dôsledne dodržiavať vtedy, ak je dôsledkom zmeny judikatúry   -   ako   v   prerokovávanom   prípade   -   odopretie   dovolacieho   prieskumu   takého rozhodnutia nižšieho súdu, ktoré bolo založené na už prekonanom výklade určitej procesno- právnej otázky, alebo povedané inak, ak je týmto dôsledkom bezdôvodné odopretie práva na prístup k dovolaciemu súdu.“

1. Domnievame sa, že závery ústavného súdu judikované v citovanom Náleze sp. zn. I. ÚS 178/2008 môžeme aplikovať aj na prípad Sťažovateľky. Ako to bolo potvrdené aj najvyšším súdom v jeho vyjadrení na našu sťažnosť, najvyšší súd sa vydaním napadnutého uznesenia sp. zn. 3 MObdo 4/2007 odchýlil od doterajšej právnej praxe, pričom najvyšší súd pri vydaní tohto uznesenia nijakým spôsobom neodôvodnil a právne nevyargumentoval, dôvody, ktoré dovolací súd viedli k zmene pretrvávajúcej právnej praxe. Preto si myslíme, že aj vo svetle súčasnej judikatúry Ústavného súdu SR odchýlenie sa od doterajšej právnej praxe bez toho, aby súd riadne právne a logicky podložil zmenu zaužívanej právnej praxe je dostatočné na to, aby takéto rozhodnutie predstavovalo zásah do základných práv a slobôd účastníka konania.

2. I napriek tomu, že prípustnosť mimoriadneho dovolania v zákone č. 328/1991 Zb. Zákon o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „ZKV“) výslovne   riešená   nebola,   ako   na   to   správne   poukazuje   najvyšší   súd,   prípustnosť mimoriadneho dovolania bola podľa nášho názoru možná prostredníctvom § 66e ods. 1 ZKV, podľa ktorého „na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,1)   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.“   Ak   §   66e   ods.   1   ZKV   bol   základom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe ktorých najvyšší súd rozhodoval o mimoriadnych dovolaniach   v   konkurznom   konaní,   nie   je   zrejmé,   prečo   by   prípustnosť   mimoriadneho dovolania v konkurznom konaní mala byť spochybnená.

3. Nestotožňujeme sa s analógiou najvyššieho súdu, ktorý porovnáva možnosť podať mimoriadne   opravné   prostriedky   podľa   ZKV   a   podľa   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „ZKR“), Filozofia oboch zákonov je podstatne odlišná - zatiaľ čo správca podľa ZKV mohol nakladať a speňažovať konkrétny majetok len so súhlasom súdu v zmysle schváleného plánu speňaženia (§ 27 a nasl. ZKV) a schôdza veriteľov plnila len kontrolnú a poradnú funkciu, podľa ZKR správca nemôže speňažovať majetok úpadcu bez súhlasu veriteľov, u ktorých sa prezumuje ich záujem predávať úpadcov majetok za čo najvýhodnejších podmienok (§ 82 a nasl. ZKR). Súd podľa ZKR plní len kontrolnú funkciu. To,   že   právna   úprava   ZKR   vyžaduje   úzku   spoluprácu   medzi   veriteľmi   a   správcom konkurznej   podstaty,   pričom pri speňažovaní majetku úpadcu   si   správca   musí   vyžiadať záväzný   pokyn   od   veriteľov,   mohlo   byť   dôvodom,   prečo   zákonodarca   vylúčil   dovolanie a mimoriadne   dovolanie   ako   mimoriadne   opravné   prostriedky   voči   rozhodnutiam konkurzného súdu podľa ZKR.

Záverom si dovoľujeme ústavný súd informovať, že súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti Sťažovateľky.»

Správkyňa konkurznej podstaty úpadcu M., a. s., K. v konkurze, bez predchádzajúcej výzvy ústavného súdu podaním z 3. februára 2011 k sťažnosti uviedla:

«Súčasne   upriamujem   pozornosť   konajúceho   súdu   na   ustanovenie   §   66f   Zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení zmien a noviel, podľa ktorého ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až § 243e Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom len O.s.p.) sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

V označenej veci Najvyšší súd SR Bratislava rozhodoval o mimoriadnom opravnom prostriedku   podľa   §   243e   O.s.p.   v   mimoriadnom   dovolaní,   ktoré   podal   generálny prokurátor SR.

V   konkurznom   konaní   podľa   uvedeného   zákonného   ustanovenia   sú   vylúčené mimoriadne opravné prostriedky, ako obnova a dovolanie,   pretože by prakticky nebolo možné dosiahnuť zmenu existujúceho stavu, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu.

Pretože termín „konkurz“ je legislatívnou skratkou pre konkurzné konanie, § 66f sa vzťahuje na všetky rozhodnutia vydané v konkurznom konaní (JUDr. Milan Ďurica, Zákon o konkurze a vyrovnaní, Žilina, Máj 2001).

Vzhľadom na to, že mimoriadne dovolanie podľa § 66f Zákona č. 328/1991 Zb. z. v znení   zmien   a noviel   nie   je   prípustné,   navrhujem,   aby   sťažnosť   sťažovateľov   bola zamietnutá.»

Vzhľadom na to, že účastníci konania pred ústavným súdom netrvali na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   so   súhlasom   účastníkov   konania   upustil   od   ústneho   pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ešte pred meritórnym posúdením sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť nasledujúce skutočnosti:

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II.   ÚS   9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s   priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   sa   v prvom   rade   zaoberal namietaným porušením   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a porušením jej práva   na spravodlivé   prejednanie   jej   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   M   Obdo   4/2007   a jeho   uznesením z 18. februára   2009,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   pre   jeho neprípustnosť.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére základného práva na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 301/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu dochádza nielen v prípadoch, ak je komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde alebo ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale v neposlednom rade tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v namietanom konaní a pri rozhodovaní v   napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd.   Úlohou   ústavného   súdu   bolo   preto   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   sťažovateľky   predovšetkým   zobral   do úvahy,   že   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej   spoločnosti   natoľko   favorizované,   že   pri   jeho   výkone   neprichádza   do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. I. ÚS 2/08).

Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na súde ako hlavnej zložky základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti a vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodné   záväzky vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (III. ÚS   79/02)   zahŕňa   zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

Ústavný súd posúdil postup najvyššieho súdu a rozhodnutie vydané v konaní sp. zn. 3 M Obdo 4/2007 z hľadiska týchto ústavných kritérií

a) z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty,

b)   z hľadiska   rešpektovania   požiadavky   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia   ako neoddeliteľnej (imanentnej) súčasti základného práva na súdnu ochranu,

c) z hľadiska materiálneho chápania práva a ústavnosti.

a) K znakom   právneho   štátu   a medzi   jeho základné hodnoty   patrí   neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou   uvedeného   ústavného   princípu   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali   po   právnej   stránke   rovnakým   spôsobom.   Táto   požiadavka   korešponduje   aj s judikatúrou ESĽP.

Sťažovateľka   v súvislosti   s namietaným   porušením   svojho   základného   práva garantovaného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   garantovaného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   M   Obdo   4/2007   z   18.   februára   2009   vo   svojej sťažnosti   poukázala   aj   na   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   M   Obdo   2/2007 z 3. septembra 2008 a sp. zn. 7 M Obdo 4/2004 z 24. februára 2005, ktorými najvyšší súd v porovnateľných skutkových i právnych veciach rozhodol v merite veci o mimoriadnych dovolaniach   a   ani   v   jednom   prípade   tieto   mimoriadne   dovolania   neodmietol   pre neprípustnosť. Pritom najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7 M Obdo 4/2004 z 24. februára 2005 automaticky vychádzal z prípustnosti podaného mimoriadneho dovolania a osobitne sa jeho prípustnosťou nezaoberal. V rozsudku sp. zn. 2 M Obdo 2/2007 z 3. septembra 2008 sa najvyšší súd k prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci všeobecne vyjadril takto: «Všeobecne k veci dovolací súd dodáva, že konkurzné konanie sa vykonáva podľa zákona o konkurze a vyrovnaní (č. 328/1991 Zb. v platnom znení). Použitie iných právnych noriem je značne obmedzené (§ 66e ZKV). Speňaženie majetku sa vykonáva podľa § 27 a nasl. a podmienky a spôsob dražby podľa § 27a ZKV. V rámci konkurzného konania konkurzný   súd   vydáva   „Opatrenia“   (§   66b   ZKV).   Konkurz   vykonáva   konkurzný   súd osobitne   určený,   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   sa   zapisuje   do   osobitného   registra   na konkurznom   súde   vedeného   pod   sp.   zn.   „K“.   Platí   tu   prísne   tzv.   koncentračná   zásada a prísne dodržanie týchto ustanovení (obdobne ako pri úprave tzv. absolútnych obchodov). Z   toho   vyplýva,   že   v   rámci   konkurzu   (konania   vedeného   pod   „K“)   konkurzný   súd (konkurzný   sudca)   vydáva   aj   pokyny   pre   správcu   formou   opatrenia.   Voči   opatreniu   je značne obmedzená možnosť opravného prostriedku. V takýchto prípadoch je jediná možnosť podnetu   generálnemu   prokurátorovi   SR   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   (§   243e a nasl. OSP), pretože takýto postup ustanovenie § 66f ZKV nevylučuje.»

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že už rozhodol, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu   hlavného   účelu   princípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v spravodlivé   súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež vyslovil, že za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (m. m. PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04). K porušeniu princípu právnej istoty môže dôjsť aj nerešpektovaním požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Aj   ESĽP   sa   vyslovil   k rozdielnej   judikatúre   najvyšších   súdov. V rozsudku   ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 ESĽP konštatoval, že k rozdielnej judikatúre najvyššej súdnej inštancie došlo z dôvodu, že „neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť koherentnosť   judikatúry...“ (bod   36).   Poukázal   tiež   na   to,   že   rozdiely   v judikatúre „sú inherentným dôsledkom každého súdneho systému...“ (bod 63), pričom úlohou najvyššej súdnej inštancie je odstrániť vzniknuté protirečenia (bod 37). V tejto veci ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak zdôraznil, že „problém, ktorý sa vyskytuje v tomto   prípade,   spočíva   nielen   v judikatúrnych   rozporoch,...   ale   najmä   v zlyhaní najvyššieho kasačného súdu ako regulátora konfliktov.“ (bod 63).

Z rozsudku   ESĽP   Beian v.   Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že rozdielna   judikatúra   v skutkovo   rovnakých   prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej   inštancie   došlo   k porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   preto   rozhodujúce,   či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Tento mechanizmus spočíva   v inštitúte   zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu najvyšším   súdom   a v inštitúte   prijímania   stanovísk   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   plénom   najvyššieho   súdu   alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky a riadne využíva, je v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od konkrétnych okolností, spravidla treba zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

Ústavný súd pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konštatuje, že takýto rozpor   sám   osebe   ešte   nemusí   byť   dôvodom   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je však javom vo svojej podstate nežiaducim. Dokonca,   aj   keby   takéto   procedúry   neboli pre   uvedené   prípady   ustanovené   pozitívnym právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen   opatrne   a   zdržanlivo   (t.   j.   výlučne   v   nevyhnutných   prípadoch,   opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením takého postupu. Jeho súčasťou   nevyhnutne by malo byť presvedčivé   vysvetlenie   toho,   prečo   aj napriek očakávaniu   rešpektu   k   doterajšej   rozhodovacej   praxi   bolo   rozhodnuté   inak.   Takáto argumentácia   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nie   je.   Uvedené zásady treba osobitne a dôsledne dodržiavať vtedy, ak je dôsledkom zmeny judikatúry – ako v prerokovávanom prípade – odopretie dovolacieho prieskumu takého rozhodnutia nižšieho súdu, ktoré bolo založené na už prekonanom výklade určitej procesnoprávnej otázky, ak je týmto   dôsledkom   bezdôvodné   odopretie   práva   na   prístup   k   dovolaciemu   súdu   (m.   m. I. ÚS 178/08).

Najvyšší súd v posudzovanom prípade však rozhodol odlišným spôsobom ako už skôr rozhodol v skutkovo i právne porovnateľných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá   odlišná   súdna   ochrana,   než   v   iných   označených   skutkovo   a právne porovnateľných   konaniach,   čím   zanedbal   svoju   zákonom   ustanovenú   povinnosť   pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania a narušil právnu istotu účastníkov konania.

Za takéhoto stavu totiž účastník konania nemôže pri podaní mimoriadneho dovolania v   obdobných   prípadoch   v   budúcnosti   predvídať,   akým   spôsobom   bude   najvyšší   súd posudzovať prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku, resp. či nemusí pre jeho neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   178/08   uviedol,   že   „ak   je   právo   na   podanie dovolania   zakotvené   v   právnom   predpise,   požíva   ústavnej   ochrany,   a   to   vzhľadom   na ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Pokiaľ   za   tejto   situácie   najvyšší   súd   zastaví   konanie o mimoriadnom   dovolaní,   poruší   tým   ústavne   garantované   právo   dotknutého   účastníka konania   na   riadny   proces.“.   Primerane   to   platí   pre   podanie   každého   mimoriadneho opravného prostriedku.

Odmietnutie mimoriadneho dovolania sťažovateľky podľa § 243f ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje neprípustný zásah do jej právnej istoty a zakladá dôvod na vyslovenie porušenia jej základného podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

b) Jedným z ďalších aspektov práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú   kvalitu   súdneho   konania,   súčasťou   ktorého   je   aj   právo   účastníka   na   dostatočné odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   čomu   v   okolnostiach   daného   prípadu   nebolo   podľa sťažovateľky zadosťučinené najmä preto, že namietané rozhodnutie neobsahuje dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené, a navyše, najvyšší súd neprihliadol na všetky relevantné   skutočnosti,   ktoré   mal   k   dispozícii.   Sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedené kvalifikuje predmetné rozhodnutie ako formálne a arbitrárne a ako také nielen v rozpore so zákonom, ale vzhľadom na závažnosť tohto rozporu aj s ústavou a dohovorom.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Týmto kritériám musí nepochybne zodpovedať aj   uznesenie   najvyššieho   súdu   vydané   v   namietanom   konaní   o mimoriadnom   dovolaní. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04),   ktorým   je pre   tú   časť   konkurzného   konania,   v ktorom   sa   koná   o jeho právach   a povinnostiach.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám zakotveným v § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 167 ods. 2 OSP). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Ak však ide o argument, ktorý je   pre   rozhodnutie   kľúčový,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a   právne   významné.   Podľa   názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Najvyšší súd odmietnutie mimoriadneho dovolania odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po prejednaní   veci   zistil,   že   v   danom   prípade   nie   sú   splnené   podmienky   prípustnosti mimoriadneho dovolania.

Podľa § 243f ods. 2 písm. b) O. s. p., mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania.

V danom prípade súd rozhodol opatrením, ktoré je ako forma rozhodnutia upravené iba zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. Podľa   §   66b   ods.   1   uvedeného   zákona,   súd   rozhoduje   opatrením,   ak   ukladá správcovi povinnosť, pri dohliadacej činnosti, ak rozhoduje o ustanovení opatrovníka a osobitného   správcu,   odmene   opatrovníka,   predbežnej   odmene   správcu,   zbavení   správcu mlčanlivosti, odmene likvidátora alebo, ak dáva súhlas podľa tohto zákona. Podľa ods. 3, proti opatreniam v dohliadacej činnosti súdu a opatreniam, ktorými súd dáva súhlas s výnimkou súhlasu podľa § 28, nie je prípustný opravný prostriedok.

Opatrením, ktorým sa dáva súhlas s predajom majetku patriaceho do konkurznej podstaty, neudeľuje súd správcovi konkurznej podstaty oprávnenie k takémuto predaju, ale určuje,   akým spôsobom bude speňažovanie so zreteľom na podaný návrh správcu,   ako jedna z etáp konkurzného konania, prebiehať. Ide preto o rozhodnutie súdu, týkajúce sa postupu konkurzného konania, teda opatrenie, upravujúce vedenie konania. Výrok takéhoto rozhodnutia vyplýva z dohliadacej činnosti súdu a zákon vzhľadom na charakter takéhoto rozhodnutia nepripúšťa proti nemu opravný prostriedok.“

Odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   č.   k.   3   M   Obdo   4/2007-517 z 18.   februára   2009   s ohľadom   na   uvedené   kritériá   je   podľa   názoru   ústavného   súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Podľa názoru ústavného súdu pre náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje iba odvolanie sa na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“) so záverom, v ktorom sa konštatuje, že ide o rozhodnutie súdu týkajúce sa postupu konkurzného konania, t. j. opatrenie upravujúce vedenie konania bez toho, aby posúdil, čo je   obsahom   tohto   opatrenia   a aké   právne   dôsledky   sú,   resp.   môžu   byť s jeho   vydaním spojené, a to najmä z ústavnoprávneho hľadiska. Absencia takéhoto spôsobu odôvodnenia vo svojich dôsledkoch môže tiež zakladať dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navyše, ústavný súd uvádza, že podľa § 206 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona (t. j. pred 1. januárom 2006),   ako   aj   právne   vzťahy   s nimi   súvisiace   spravujú   podľa   doterajších   právnych predpisov. Tým sa rozumie v danom prípade zákon č. 328/1991 Zb. Podľa znenia § 66f zákona č. 328/1991 Zb. účinného do 5. októbra 2001 na základe novely č. 328/1991 Zb. realizovanej zákonom č. 397/2001 Z. z. došlo aj k zmene § 66 tohto zákona, pričom podľa nového znenia „Ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 a § 243d Občianskeho súdneho poriadku sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.“. Z citovaného vyplýva, že v období po 5. októbri   2001,   t.   j.   v období   relevantnom   na   posudzovanie   veci   sťažovateľky,   právna úprava   využitie   mimoriadneho   dovolania   (§   243e   OSP)   nevylučuje,   a teda   naopak umožňuje. Na túto skutočnosť mal najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu pri svojom rozhodovaní prihliadnuť a vysporiadať sa s ňou. Skutočnosť, že tak neurobil, len zvýrazňuje záver   o tom,   že   v danom   prípade   nepostupoval   v súlade   s požiadavkami   vyplývajúcimi z obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

c)   Ďalej   ústavný   súd   upriamil   pozornosť   na   tú   skutočnosť,   že   odopretie   súdnej ochrany vo veciach prieskumu niektorých druhov súdnych rozhodnutí v dovolacom konaní je prípustné v prípadoch, ak tak ustanoví zákon, avšak s výnimkou prípadov, ak ide o právne akty,   ktoré   napriek   ich   označeniu   treba   považovať   za   rozhodnutia,   ktoré   sa   týkajú základných práv a slobôd. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 formuloval právny názor, podľa ktorého „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy,   podľa   ktorého   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež zdôraznil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   preto   úlohou   súdu   aj   pri   uplatňovaní   jednotlivých právnych predpisov (v danom prípade Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 328/1991 Zb.) zisťovať, či rozhodnutie súdu, ktoré má byť predmetom preskúmavania aj v dovolacom konaní na základe podaného mimoriadneho dovolania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé zasiahnuť do základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie   nesmie   byť   vylúčené   z tohto   preskúmania   len   z dôvodu   jeho   formálneho označenia.

Uplatňujúc   materiálne   chápanie   práva,   samotný   druh,   resp.   formálne   označenie rozhodnutia nemôžu byť samy osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom na odmietnutie takéhoto rozhodnutia z hľadiska jeho súdneho preskúmavania v dovolacom konaní, ak sú inak splnené podmienky na jeho prieskum, navyše, ak sa   môžu týkať základných   práv a slobôd, t. j. ak ide o rozhodnutia meritórnej povahy o ústavne garantovanom základnom práve účastníka konania. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že nie je podstatné to, ako je príslušný (individuálny) právny akt formálne označený (rozhodnutie, opatrenie,   oznámenie,   vyjadrenie   a pod.),   ale   to,   či   svojimi   účinkami   smeruje   na konkrétnych adresátov práva, ktorými im zakladá priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti (m. m. PL. ÚS 21/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   uplatniť   ústavne súladný výklad § 243f ods. 2 písm. b) OSP v spojení s § 66f ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb., ktorý vyžadoval, aby najvyšší súd posúdil, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníkov konania. Najvyšší súd však svojím postupom a rozhodnutím rezignoval na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľky.

Ústavný súd zdôrazňuje, že základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 1 ústavy a právu v čl. 6 ods. 1 dohovoru totiž zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sumarizujúc svoje doterajšie závery ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na v tom čase   uplatňovanú   odchylnú   judikatúru   najvyššieho   súdu   v porovnateľných   veciach, odmietnutím   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom   v prospech sťažovateľky došlo k neprípustnému zásahu do právnej istoty sťažovateľky, pričom zároveň odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   odvolávajúce   sa   len   na formálnoprávne   znenie   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona č. 328/1991   Zb.   a opomínajúce   požiadavku   ústavne   konformnej   interpretácie   všetkých v danej veci aplikovaných, resp. aplikovateľných právnych noriem nemožno v okolnostiach posudzovanej   veci   považovať   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a udržateľné. Navyše,   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   v danom   prípade   založené   len   na formálnoprávnom posúdení individuálneho právneho aktu (opatrenia krajského súdu) bez zohľadnenia   a uplatnenia   materiálneho   chápania   práva   (právnych   noriem),   t.   j.   bez uplatnenia   požiadavky   materiálneho   posudzovania   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci z hľadiska   právnych   účinkov   (dopadov)   tohto   uznesenia   na   ústavou   chránenú   sféru sťažovateľky.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Obdo 4/2007 a uznesením z 18. februára 2009 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,   v ktorej   opakovane   zdôraznil,   že   ochranu   ústavnosti   je   nutné   spájať s minimalizáciou zásahov do právomoci všeobecných súdov, a preto je nálezom zrušujúcim namietané   rozhodnutie   a vrátenie   veci   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   vytvorený procesný priestor na ochranu tohto základného práva hmotného charakteru v rámci ďalšieho konania pred najvyšším súdom (m. m. IV. ÚS 149/09, IV. ÚS 136/2010).

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

3.   K   namietanému   porušeniu   čl.   13   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Obdo 4/2007 a jeho uznesením z 18. februára 2009

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Obdo 4/2007 a jeho uznesením z 18. februára 2009 ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom (III. ÚS   38/05).   Keďže   ústavný   súd   poskytol   ochranu   namietanému   porušeniu   práv sťažovateľky,   preukázal,   že   sťažovateľka   má   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok vnútroštátnej povahy, a preto v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel; poznamenáva však,   že   poskytnúť   túto   ochranu   mal   v prvom   rade   najvyšší   súd,   tak   ako   to   vyplýva zo subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu,   ktorej   predchádza   právomoc   všeobecných súdov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k. 3 M Obdo 4/2007-517 z 18. februára 2009, toto uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu; najvyšší súd je v ďalšom postupe v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 6 zákona o ústavnom   súde   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v   tomto rozhodnutí. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   si   neuplatnila   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. O., ktoré si vyčíslil a uplatnil v celkovej sume 694,18 € vrátane DPH za 5 úkonov právnej služby – tri urobené v roku 2009 a dva urobené v roku 2010.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, a za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za jeden úkon urobený v roku 2009 a druhý v roku 2010 vrátane režijného paušálu. Za jeden úkon urobený v roku 2009 to bola suma 115,91 € plus 6,95 € režijný paušál a za úkon urobený v roku 2010 to bola suma 120,23 € plus 7,21 € režijný paušál. Keďže advokát je platcom   dane z pridanej   hodnoty   (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky) podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy konania   vrátane   započítania   DPH   a   režijného   paušálu   boli   priznané   v celkovej   sume 297,86 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011