znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 265/08-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   25. septembra 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. D. V., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 K 21/2007-110 z 20. mája 2008 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   JUDr.   D.   V.   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právom podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   1   K 21/2007-110   z 20.   mája 2008 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2008 doručená sťažnosť JUDr. D. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1   K   21/2007-110 z 20. mája 2008.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«Uznesením číslo konania: 1K 21/2007-110, identifikačné číslo spisu: 6107220849 zo dňa   20.   05.   2008   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   v právnej   veci   vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu A., a. s. v „konkurze“, L., bola priznaná správcovi JUDr. D. V.,   B.,   paušálna   odmena   za   výkon   funkcie   do   konania   prvej   schôdze   veriteľov   v sume 200 000,- Sk. V odôvodnení uznesenia okrem iného súd uviedol, že správkyňa konkurznej podstaty vyúčtovala sumu 200 000,- Sk, ktorú zvýšila o 19% dane z pridanej hodnoty. Súd nepriznal   správkyni   konkurznej   podstaty   zvýšenie   odmeny   o daň   z pridanej   hodnoty i napriek tomu,   že správkyňa   je   platiteľkou dane   z pridanej   hodnoty.   Nepriznanie DPH zdôvodnil tým, že podľa ust. § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. ak je správca alebo predbežný správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, jeho odmena podľa tejto vyhlášky sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty. Voči vyššie označenému uzneseniu nie je odvolanie prípustné, o čom súd účastníkov poučil v tomto rozhodnutí.

Dôkaz – uznesenie OS v Banskej Bystrici č. k. 1K 21/2007-110 zo dňa 20. 05. 2008. V zmysle   ust.   §   198   ods.   1   posledná   veta   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov nie je prípustné dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona...»

Sťažovateľka argumentuje tým, že:„V   uznesení   o   priznaní   paušálnej   odmeny   súd   len   poukázal   na   ust.   §   10   vyhl. č. 665/2005 Z. z. a vôbec sa nevysporiadal s otázkou dane z pridanej hodnoty v zmysle zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení, hoci správkyňa konkurznej podstaty preukázala, že je platiteľom tejto dane v zmysle zákona. Súd bez toho, aby sa bol zaoberal   konkrétnou   konštrukciou   dane   z pridanej   hodnoty   ako   takou,   rozhodol   len izolovane,   vytrhnutím   z kontextu   o tomto   nároku   len   z hľadiska   vykonávacieho   predpisu upravujúceho   odmenu   správcu   konkurznej   podstaty   a zákona   o konkurze a reštrukturalizácii.   Uvedeným   rozhodnutím   súdu   bolo   porušené   právo   na   spravodlivý proces podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Súdu pri rozhodovaní muselo byť jasné, že pri   právnom   posudzovaní   veci   dochádza   k stretu   (kolízii)   dvoch   noriem   „jednoduchého práva“. Na jednej strane z hypotézy právnej plynúcej zo zákonnej konštrukcie DPH (ako sa rozvádza nižšie) právo pripočítať k plneniu za dodanie služby 19% DPH a na druhej strane hypotézu právnej normy nižšej právnej sily – vyhlášky podľa ktorej sa odmena správcu konkurznej podstaty o 19% nezvyšuje.“

Sťažovateľka ďalej uvádza, že:„Vyhláška 665/2005 Z. z. v platnom znení v súčasnosti obsahuje špeciálnu úpravu ust. § 10 tak, že ak je správca alebo predbežný správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, jeho odmena podľa tejto vyhlášky sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v ust. § 22 ods. 1 uvádza, že základom dane pri dodaní služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo od inej osoby za dodanie služby zníženú o daň.“

Podľa   sťažovateľky   «Súd   neskúmal   ukrátenie   správkyne   pri   nepriznaní   odmeny s DPH vo vzťahu k jednostrannému nepriznaniu takéhoto práva, hoci podľa zákona o dani z pridanej hodnoty je s odmenou za výkon takejto ekonomickej činnosti spojená povinnosť takúto daň odviesť. Z hľadiska posudzovania veci podľa prirodzeného práva v tomto vzťahu absentuje   hlboko   presvedčivé   odôvodnenie,   prečo   správkyňa   je   v režime   platenia   DPH povinná   túto   daň   odviesť   a v   režime   vyúčtovania   a získania   odmeny   podľa   cenového predpisu si k odmene nemôže vyúčtovať aj DPH len preto, že konkrétny vykonávací predpis to   neumožňuje.   Takáto interpretácia je   v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti a ide o prejav   hrubého formalizmu pri   posudzovaní   tohto   vzťahu,   čo   by malo zakladať dotknutie   na   základnom   práve   vlastniť   majetok   a práve   na   ochranu   takéhoto   majetku. V odôvodnení   súdu   nie   je   zmienka   o tom,   prečo   konštrukcia   celej   dane,   ako   ju   vyššie rozvádzam,   nie   je   tým   postupom,   ktorý   takéto   vyúčtovanie   odmeny   aj   s DPH   upravuje a umožňuje. Nerovnováha v odôvodnení práv a povinností sťažovateľky bez komplexného posudzovania platným právom, ktorý je súčasťou právneho poriadku tak, ako to robí súd, vyvoláva   takú   nespravodlivosť,   ktorá   pri   nesprávnej   právnej   úprave   vo   vykonávacom predpise nemôže byť akceptovaná.

Zároveň   ako   sťažovateľka   poukazujem   aj   na   Smernicu   rady   2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá je nadradená nad slovenské   právne   normy.   Slovenská   republika   prebrala   tento   právny   akt   Európskeho spoločenstva a v nadväznosti na túto smernicu upravila aj zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Zákon o dani z pridanej hodnoty v ust. § 2 ods. 1 písm. b) určuje, že predmetom   dane   z pridanej   hodnoty   je   poskytovanie   služby   za   protihodnotu   v tuzemsku uskutočňované zdaniteľnou osobou. Podľa ust. § 3 ods. 1 tohto zákona zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel alebo výsledok činnosti, pričom pod ekonomickou činnosťou sa... rozumie každá činnosť, z ktorej   sa   dosahuje   príjem.   Zákon   v ust.   §   3   ods.   3   aj   negatívne   vymedzuje,   čo   sa nepovažuje za nezávislé vykonávanie činnosti avšak činnosť správcu tam nespadá. Zákon taktiež činnosť správcu neoslobodzuje od platenia dane, pretože táto činnosť nie je uvedená v taxatívne vymenovaných činnostiach v ust. § 28 až § 48 zákona, ktoré sú oslobodené od platenia dane. Ministerstvo spravodlivosti pri prijímaní vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii nerešpektovalo   zákon   o dani   z pridanej   hodnoty,   ale   ani   túto   smernicu   Európskeho spoločenstva a nerešpektoval to ani zákonodarca pri tvorbe tejto vyhlášky, keď prijal ust. § 10   v nasledovnom   znení:   „Ak   je   správca   alebo   predbežný   správca   platiteľom   dane z pridanej   hodnoty,   jeho   odmena   podľa   tejto   vyhlášky   sa   nezvyšuje   o daň   z pridanej hodnoty.“   Okresný   súd   ak   sa   nevedel   vysporiadať   s otázkou:   „či   k odmene   správcu   sa pripočítava daň z pridanej hodnoty“ vzhľadom na zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a vyhlášku č. 665/2005 Z. z., kde je konflikt medzi ustanovením vyhlášky a zákona, ktorý je upravený podľa predpisu EU,   mal súd aplikovať predpis EU. Ak to takto súd neurobil,   bolo   jeho   povinnosťou   v zmysle   článku   234   Zmluvy   o založení   Európskeho spoločenstva   predložiť   Európskemu   Súdnemu   Dvoru   žiadosť   o rozhodnutie   o predbežnej otázke, a to „či k odmene správcu sa pripočítava daň z pridanej hodnoty, ak správca je platiteľom dane z pridanej hodnoty“, pretože proti jeho rozhodnutiu nie je možný riadny opravný prostriedok....

Vzhľadom   na   uvedené   došlo   podľa   názoru   sťažovateľky   nie   len   k porušeniu základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ale   aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:«1.   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením   číslo   konania:   1K   21/2007-110, identifikačné   číslo   spisu:   6107220849   zo   dňa   20.   05.   2008   porušil   základné   právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu A., a. s. v „konkurze“, L., do 07. 04. 2008 vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2.   Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením   číslo   konania:   1K   21/2007-110, identifikačné   číslo   spisu:   6107220849   zo   dňa   20.   05.   2008   porušil   základné   právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu A., a. s. v „konkurze“, L., do 07. 04. 2008 na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresný súd v Banskej Bystrici číslo konania:   1K   21/2007-110,   identifikačné   číslo   spisu:   6107220849   zo   dňa   20.   05.   2008 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke JUDr. D. V. – advokátke, B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu A., a. s. v „konkurze“, L., do 07. 04. 2008 priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 6 708, - Sk (slovom šesťtisícsedemstoosem slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. V., vedený v T., a. s., číslo účtu:... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a uznesením č. k. IV. ÚS 265/08-13 z 3. septembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   22.   septembra   2008 právneho   zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedu okresného súdu súčasne vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu ústavného súdu oznámil listom zo 7. októbra 2008 (doručeným ústavnému súdu 13. októbra 2008), že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľky z 30. septembra 2008 (sp. zn. Spr 4034/2008) doručenom ústavnému súdu 6. októbra 2008 okrem iného uviedol:

«Na   základe   Vašej   žiadosti   z 22.   09.   2008   Vám   Okresný   súd   Banská   Bystrica uvádza, že podanie – vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu A., a. s., „v konkurze“, so sídlom L.,, bolo zaevidované 24. 10. 2007 pod sp. zn. 1K 21/2007.

Podľa   vyjadrenia   vyššieho   súdneho   úradníka   Mgr.   A.,   povereného   vybavovaním uvedeného   konania,   súd   uznesením   č.   k.   1K   21/2007-110   zo   dňa   20.   05.   2008   priznal správcovi konkurznej podstaty JUDr. D. V. odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov v sume 200.000,- Sk, v zmysle § 43 ods. 1 ZKR a v zmysle § 12 ods. 2 vyhlášky   č.   665/2005   Z.   z.   Súd   správcovi   nepriznal   19%   DPH   z odmeny   správcu s poukazom na § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z.

Zároveň poukazuje na uznesenia tunajšieho súdu č. k. 1K 9/2006–90 zo dňa 07. 06. 2006 a č. k. 1 K 22/2006–247 zo dňa 09. 05. 2007, kde súd tiež nepriznal 19 % DPH z odmeny tomu istému správcovi. Správca sa odvolal a v obidvoch prípadoch Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 41 CoKR 1/2007–256 zo dňa 29. 06. 2007 a 25 CoKR 2/2008–169 z 05. 06. 2007.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách. Právne posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,   ak by závery, ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní riadil,   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 335/06, I. ÚS 382/06). Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 1 K 21/2007-110 z 20. mája 2008. Argumentuje tým, že právnym základom pre rozhodovanie okresného súdu je vzhľadom na zákon č. 222/2004 Z. z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon   o dani z pridanej hodnoty“), ako aj Smernica Rady 2006112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „Smernica“),   ktorá „je   nadradená   nad slovenské právne normy“. Vychádza z toho, že Slovenská republika prebrala tento právny akt Európskeho spoločenstva a v nadväznosti na túto smernicu upravila aj zákon o dani z pridanej hodnoty, a preto odmenu treba vyplatiť v celom zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy priznanej odmeny je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok, a súčasne ustanovuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o dani z pridanej hodnoty zdaniteľným plnením (daňou   z pridanej   hodnoty)   je   poskytovanie   služieb   za   protihodnotu   v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou.

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   osobou   podliehajúcou   dani z pridanej   hodnoty   je   každá   osoba,   ktorá   vykonáva   nezávisle   akúkoľvek   ekonomickú činnosť podľa odseku 2 citovaného zákona bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.

Podľa   §   9   ods.   1   písm.   d)   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   je   služba   dodaná na základe   poverenia   alebo   rozhodnutia   vydaného   štátnym   orgánom   alebo   na   základe zákona.

Okresný   súd   pri   rozhodovaní   o návrhu   správkyne   konkurznej   podstaty (sťažovateľky) na priznanie paušálnej odmeny za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov ako právny základ aplikoval zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze   a   reštrukturalizácii“),   a to   všeobecné   ustanovenie   §   43   uvedeného   zákona o odmene správcu konkurznej podstaty, ako aj príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“). V § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. sa uvádza, že „ak je správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, jeho odmena podľa tejto vyhlášky sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty“.

Napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 1 K 21/2007-110 z 20. mája 2008, ktorým tento   súd   rozhodol,   že   priznáva   správcovi   (sťažovateľke)   paušálnu   odmenu   za   výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov v sume 200 000 Sk, je podľa sťažovateľky nepresvedčivo   odôvodnené,   v rozpore   s princípom   spravodlivosti   a znamená   hrubú diskrimináciu správcu konkurznej podstaty pred zákonom. Diskrimináciu pritom vidí v tom, že na jednej strane správca konkurznej podstaty podľa zákona o dani z pridanej hodnoty musí platiť štátu daň, zatiaľ čo podľa § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. sa odmena správcu konkurznej podstaty nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty.

Okresný súd v napadnutom uznesení vyslovil tento právny názor:„Návrhom zo dňa 30. 04. 2008 sa správca domáhal, aby mu súd priznal paušálnu odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov v sume 200.000,- Sk, DPH z odmeny správcu 19% v sume 38.000,- Sk a hotové výdavky v sume 7.442,- Sk.

Podľa   §   10   vyhlášky   č.   665/2005   Z.   z.   ak   je   správca   alebo   predbežný   správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, jeho odmena podľa tejto vyhlášky sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, riadne plnenie správcovských povinností a vzhľadom na skutočnosť, že súpisová hodnota majetku úpadcu presahuje 3.000.000,- Sk, súd   rozhodol   o   paušálnej   odmene   správcu   za   výkon   funkcie   do   konania   prvej   schôdze veriteľov v sume 200.000,-Sk, tak ako to ustanovuje § 12 ods. 2 písm. c/ vyhlášky.

Súd odvolanému správcovi nepriznal v zmysle § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. 19 % DPH z odmeny vo výške 38.000,- Sk a v zmysle § 43 ods. 1 ZKR, podľa ktorého správca má nárok len na paušálnu odmenu a nie hotové výdavky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate vo výške 7.442,- Sk.“

Z hľadiska   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   platného   a účinného   v čase rozhodovania   okresného súdu   (k   20.   máju 2008) niet pochybností   o tom, že   správkyňa konkurznej podstaty bola zdaniteľnou osobou (§ 3 ods. 1), ani o skutočnosti, čo tvorilo základ dane z pridanej hodnoty podľa § 22 ods. 1 tohto zákona.

Vychádzajúc   zo   zmyslu   a účelu   inštitútu   dane   z pridanej   hodnoty   upraveného v zákone   o dani   z pridanej   hodnoty,   Smernice   a z hierarchického   usporiadania   právnych noriem   podľa   stupňa   ich   právnej   sily   a v nadväznosti   na   to   aj   stupeň   a prioritu   ich všeobecnej   záväznosti,   ako   aj zo   zásady   prednosti   aplikovania   právnej   normy   vyššieho stupňa právnej sily pred nižšími IV. senát dospel k právnemu názoru, že:

„ak   správca   konkurznej   podstaty   bol   v čase   rozhodovania   súdu   podľa   zákona č. 222/2004   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   platnom   a účinnom   v čase   tohto rozhodovania zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom, ktorý je v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,   a v súlade   s hierarchickým   usporiadaním   právnych   noriem   podľa   stupňa   ich právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právnej   sily   pred   právnou   normou   nižšieho stupňa   právnej   sily.   Ak   konajúci   súd takto nepostupuje, dopustí   sa   tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   práva   na   spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a v spojitosti   s nimi   aj   porušenia   základného   práva   garantovaného v čl. 20 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky.“

Išlo o právny názor   odlišný   od   už vysloveného právneho   názoru   ústavného súdu v uznesení č. k. I. ÚS 139/08-9 z 29. apríla 2008, podľa ktorého prvý senát ústavného súdu v druhovo rovnakej veci sťažnosť sťažovateľky odmietol s týmto odôvodnením:

«Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1   M   Obdo   V 5/2006   z 28.   júna   2007   v dôsledku   nedostatočného   odôvodnenia   tohto rozhodnutia, ktoré je podľa nej arbitrárne, nepresvedčivé a formálne a obsahuje nesprávnu interpretáciu príslušných zákonných ustanovení najvyšším súdom.

Vzhľadom   na to,   že   uvedené   námietky   sťažovateľky   sa   týkajú problému   vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť,   že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124   a čl. 142   ods.   1) vyplýva, že ústavný súd nie   je alternatívou   ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu   završuje   najvyšší   súd   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto nepreskúmava   námietky   porušenia   tých   práv,   ktoré   sa   fyzickým   a právnickým   osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv   a slobôd   (čl.   144   ods.   1   a čl.   152   ods.   4   ústavy).   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01)....

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie   „nároku“   uplatneného   sťažovateľkou   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje (mutatis mutandis IV. ÚS 222/04).

Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných   v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné   s označenými   článkami ústavy.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka nenamietala, že by v konaní pred najvyšším súdom nemohla riadne uplatniť   svoje   návrhy   alebo   sa   vyjadriť   k návrhom   (vyjadreniam)   druhého   účastníka konania, alebo že by boli inak porušené základné princípy   práva na spravodlivé súdne konanie.»

Vzhľadom na uvedené predložil IV. senát návrh na zjednotenie odlišných právnych názorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu.

Plénum ústavného súdu prerokovalo právne názory I. senátu a IV. senátu ústavného súdu   v označených   veciach.   Následne   plénum   ústavného   súdu   navrhované   stanovisko štvrtého senátu zamietlo (čl. 131 ods. 1 posledná veta ústavy).

V nadväznosti na uznesenie pléna sp. zn. PLz. ÚS 3/09 z 9. septembra 2009 ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (§ 6 zákona o ústavnom súde).

Na   základe   tejto   skutočnosti   bolo   potom   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009