znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 265/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. N., S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo   zamestnania   podľa   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na prerokovanie   veci   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007 doručená sťažnosť V. N., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou zo 4. decembra 1994 doručenou Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   sťažovateľ   domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru proti B. mesta S. (ďalej len „odporca“). Na pojednávaní 22. decembra 2005 okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 64/1994 žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho uhradiť odporcovi trovy konania.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku 7. februára 2006 odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 rozhodol tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania. Uvedený rozsudok bol sťažovateľovi doručený 14. marca 2007.

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd rozhodol rozsudkom v danej veci arbitrárne, pretože   sa   pri   svojom   rozhodovaní   a   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   neriadil ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) týkajúcimi sa povinnosti účastníkov   označiť   na   svoje   dôkazy   tvrdenia,   povinnosti   súdu   hodnotiť   dôkazy   každý jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti,   ako aj preto,   že aplikoval   hmotnoprávny   predpis

-Zákonník   práce   spôsobom,   ktorý   je   nezlučiteľný   so   základnými   právami   zaručenými ústavou, a to predovšetkým v rozpore s III.   článkom a § 47 Zákonníka práce účinného v relevantnom období.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z vykonaného dokazovania pred súdom I. stupňa bolo nesporné,   že   zamestnávateľ   sťažovateľa   s   ním   okamžite   zrušil   pracovný   pomer   dňa 14. 1. 1994,   uvedúc   pritom   ako   dôvody   „zvlášť   hrubé   porušenie   pracovného   poriadku a pracovnej disciplíny“, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že:

1) dňa 13. 1. 1994 odmietol nastúpiť za iného pracovníka do práce a

2) dňa 14. 1. 1994 o 17.00 hod. nenastúpil do pracovnej zmeny.

Tieto   skutočnosti,   teda   existencia   okamžitého   zrušenia   a   jeho   doručenie sťažovateľovi, neboli medzi účastníkmi sporné.

Spornými   medzi   účastníkmi   boli   skutočnosti,   ktoré   zamestnávateľ   sťažovateľa identifikoval so zvlášť hrubým porušením pracovnej disciplíny, a to nenastúpenie do práce za iného zamestnanca a nenastúpenie do práce 14. 1. 1994.

Vo vzťahu k nenastúpeniu do práce za iného zamestnanca sťažovateľ tvrdil vo svojej účastníckej výpovedi, že ho nikto ani štatutárny zástupca žalovaného Ing. J. F. nevyzval dňa 13. 1. 1994 na zastupovanie iného zamestnanca v práci.

V   konaní   bolo   nesporne   preukázané   súhlasnými   vyjadreniami   účastníkov, sťažovateľa   a   žalovaného,   že   dňa   13. 1. 1994   sťažovateľovi   končila   pracovná   zmena o 7.00 hod. a do práce na ďalšiu zmenu mal nastúpiť o 7.00 hod. Rovnako niet sporu o tom, že   sťažovateľ   spolu   s   ďalšími   spolupracovníkmi   13. 1. 1994   v   čase   okolo   9.00 hod. až 10.00 hod,   navštívili   štatutárneho   zástupcu   žalovaného   z   dôvodu   ich   nespokojnosti s platobnými podmienkami.

Sťažovateľ poprel v konaní, že by bol žalovaným, resp. jeho štatutárnym zástupcom vyzvaný dňa 13. 1. 1994 na to, aby nastúpil za zastupovanie namiesto iného pracovníka. Jediným   dôkazom   o   tejto   skutočnosti,   ktorý   v   konaní   bol   vykonaný,   bola   výpoveď štatutárneho   zástupcu   žalovaného,   ktorý   z   dôvodu   svojej   funkcie,   aj   okamžite   zrušil pracovný   pomer   žalovaného.   Tento   podľa   svojho   vyjadrenia   v   konaní,   dňa   13. 1. 1994 po tom, čo zistil v čase okolo 11.00 hod., že v kotolni B. mesta v S., kde sťažovateľ pracoval ako   kurič,   nie   je   zabezpečená   obsluha,   ho   údajne   vyhľadal   v   mieste   jeho   bydliska. Sťažovateľ túto skutočnosť poprel.

V   konaní nebol vykonaný   žiaden dôkaz,   ktorý   by   potvrdil   vyjadrenie   žalovaného k účastníckej výpovedi žalobcu. Pokiaľ ide o tvrdenia zamestnankýň (...) o tom, že tento štatutárny   zástupca   im   povedal,   že   sťažovateľa   vyzval   na   zastupovanie,   tieto   svedecké výpovede sa môžu vzťahovať len k tomu, čo štatutárny zástupca žalovaného povedal, ale nie k tomu, či v skutočnosti vyzval sťažovateľa na zastupovanie alebo nie.

V praxi súdov je štandardným postupom, že tvrdenia účastníkov v prípade, že ich súd má   považovať   za   preukázané,   majú   byť   preukázané   dôkazmi.   Pokiaľ   ide   o   výpoveď účastníkov ako dôkaz v konaní, túto súdy zásadne hodnotia so zreteľom na záujem účastníka na výsledku konania a so zreteľom na skutočnosť, že účastník konania na rozdiel od svedka, nie je trestne zodpovedný za podanie krivej účastníckej výpovede.

Súd však v súdenej veci posúdil ako pravdivý jediný dôkaz - vyjadrenie žalovaného, ktorý ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 3. 3. 1995, ani nebol vykonaný vo forme účastníckej výpovede,   ale   len   vo   forme   vyjadrenia   štatutárneho   zástupcu   žalovaného   k   účastníckej výpovedi žalobcu. Znamená to teda, že tvrdenia žalovaného v konaní neboli preukázané žiadnym   dôkazom   a   to   ani   účastníckou   výpoveďou   štatutárneho   zástupcu   žalovaného. Nie je teda zrejmé, na základe akých dôkazov súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení došiel k záveru o tom, že bolo preukázané, že sťažovateľ odmietol na výzvu žalovaného nastúpiť na zastupovanie do práce.

Vychádzajúc z ustanovení § 97 Zákonníka práce platného v čase okamžitého zrušenia pracovného   pomeru   bolo   možné   žalobcovi   nariadiť   prácu   nadčas   len   vo   výnimočných prípadoch   a   ak   išlo   o   naliehavý   záujem   spoločnosti.   Zároveň   platila   podmienka, že aj v prípade   práce   nadčas,   nepretržitý   odpočinok   medzi   dvoma   zmenami   sa   nesmie skrátiť na menej ako 6 hodín.

V konaní súd dospel k záveru, že v skutočnosti vyvstala potreba zastupovania iného zamestnanca. Ani z rozsudku súdu I. stupňa, ani z napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach však nevyplýva, ktorého iného zamestnanca mal sťažovateľ vlastne zastúpiť v práci,   prečo   zamestnanec,   ktorý   mal   byť   v   uvedenom   čase,   teda   v   čase,   keď sa sťažovateľovi skončila pracovná zmena v práci, do práce nenastúpil, kedy sa to žalovaný dozvedel   a   či   vykonal   aj   iné   opatrenia   na   zabezpečenie   zastupovania   tohto neidentifikovaného zamestnanca iným pracovníkom, u ktorého práve netrvala nepretržitý odpočinok medzi dvoma zmenami.

Z   vyjadrenia   žalovaného   k   výpovedi   žalobcu   na   pojednávaní   dňa   3. 3. 1995 len vyplýva, že o 11.00 hod. šiel do kotolne a zistil že je odstavená bez obsluhy. Žiadna z okolností,   ktoré   sú   vyššie   uvedené,   nebola   žalovaným   ani   tvrdená,   ani   preukázaná. Na nariadenie práce nadčas, pritom ako už bolo uvedené musia byť splnené vyššie uvedené podmienky.

Štatutárny   zástupca   žalovaného   vo   svojom   vyjadrení   k   účastníckej   výpovedi sťažovateľa síce uviedol, že u sťažovateľa bol presne o 13.00 hod., ale ako vyplýva ďalej z jeho   vyjadrenia,   u   iných   zamestnancov,   ktorí   v   rovnaký   deň   ako   sťažovateľ   skončili pracovnú zmenu o 7.00 hod., bol už pred uvedeným časom. Je však nesporné, že v čase od 7.00 hod.   do   13.00 hod.   nemohol   žalovaný   ani   len   nariadiť   žiadnemu   z   uvedených zamestnancov   práce   nadčas,   pretože   by   v   tom   prípade   konal   v   rozpore   s   ustanovením § 97 Zákonníka práce a skrátil by dobu nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami na menej ako 6 hodín.

Pokiaľ   ide   o   druhý   dôvod,   v   ktorom   žalovaný   videl   obzvlášť   hrubé   porušenie pracovnej disciplíny - a to nenastúpenie do práce 14. 1. 1994, sťažovateľ poukazuje na to, že vo vyjadrení žalovaného   k jeho účastníckej výpovedi   na pojednávaní dňa   3. 3. 1995 je nesporne uvedené, že dňa 13. 1. 1994 večer vymenil štatutárny zástupca osobne vložku na zámku   za   účelom   toho,   aby   ani   jeden   z   nich   troch   nemohli   zopakovať   situáciu z predchádzajúceho   dňa,   teda   aby   kotolňu   odstavili.   Je teda   nepochybné,   že   štatutárny zástupca žalovaného vymenil zámok na kotolni (pričom ako sám uviedol - táto nemala byť zamknutá), aby sa do nej nedostali sťažovateľ a ďalší dvaja zamestnanci.

Vyvodiť z takéhoto postupu záver o tom, že sťažovateľ sa dopustil zvlášť hrubého porušenia   pracovnej   disciplíny   je   v   rozpore   s   článkom   III,   ustanovením   § 47   a   § 53 Zákonníka práce a porušením práva zakotveného v článku 36 písm. b) Ústavy SR.

Zo samotného vyjadrenia štatutárneho zástupcu žalovaného vyplýva, že uzamknutie kotolne urobil preto, aby sa do tejto kotolne nemohli dostať sťažovateľ a jeho kolegovia. Zároveň však to, že sa do nej nedostali, zneužil ako dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru.   Je   nesporné,   že   žalovaný   si   v   uvedený   deň,   teda   14. 1. 1994   nesplnil   svoju povinnosť   prideľovať,   resp.   umožniť   výkon   práce   sťažovateľovi,   utvárať   podmienky na plnenie pracovných úloh a v takejto situáciu pri porušení týchto povinností je potom zneužívaním   práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych   vzťahov   kvalifikovať sťažovateľa nenastúpenia do práce, pretože sa do nej objektívne dostať nemohol, ako zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny.

Súd   z   dôvodov,   ktoré   so   zreteľom   na   požiadavku   spravodlivého   procesu a prihliadania   na   všetko,   čo   počas   konania   vyšlo   najavo,   z   nepochopiteľných   dôvodov nielenže sa nevysporiadal, ale ani nezmienil sa o týchto skutočnostiach, ktoré nesporne mali vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru žalovaného voči sťažovateľovi.»

Vzhľadom   na   uvedené   krajský   súd   dospel   podľa   názoru   sťažovateľa   na   základe vykonaného   dokazovania   k   nesprávnym   skutkovým   a   právnym   zisteniam,   rozhodol v rozpore s platným právom a rozsudkom č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 porušil jeho základné práva podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Právo sťažovateľa na

- spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru,

- prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   článku 46   ods. 1 Ústavy SR,

- ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa článku 36 písm. b) Ústavy SR,

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 81/2006 zo dňa 29. 1. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 2 Co 81/2006 zo dňa 29. 1. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní vyššie uvedených právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl. 36   prvej   vety   ústavy   zamestnanci   majú   právo   na   spravodlivé a uspokojujúce   pracovné   podmienky.   Podľa   čl. 36   písm. b)   ústavy   zákon   zabezpečuje zamestnancom   najmä   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35... až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, III. ÚS 21/06).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 2 Co 81/2006-70   z   29. januára 2007   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy, základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd rozhodol v jeho neprospech a potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 64/1994 z 22. decembra 2005, ktorým bola jeho žaloba týkajúca sa určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany odporcu zamietnutá.

Krajský   súd   rozhodol   podľa   názoru   sťažovateľa   v jeho   veci   arbitrárne,   pretože nevykonal   dokazovanie   najmä   skutočnosti   týkajúcej   sa   kvalifikácie   a   zvlášť   hrubého porušenia pracovnej disciplíny v súlade s ustanoveniami OSP a Zákonníka práce účinného v relevantnom období.

Ústavný súd z fotokópie rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007,   ktorý   bol   k   sťažnosti   sťažovateľa   pripojený   ako   príloha,   zistil,   že   uvedeným rozsudkom bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 64/1994 z 22. decembra 2005 ako prvostupňového súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa vo veci určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany odporcu zamietnutá.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   v zákonom   stanovenej   lehote odvolanie, v ktorom zotrval na stanovisku, že sa nedopustil takého konania, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce účinného v čase okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   uviedol: „Odvolací   súd   podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania nariadil pojednávanie, na ktorom preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s pripojenými spismi 7 C 65/94 a 7 C 66/94 a zistil, že neboli dôvody ani pre zmenu ani pre zrušenie rozsudku vo výroku o veci samej.

Súd prvého stupňa správne z pracovnej zmluvy zo dňa 30. 9. 1991 uzavretej medzi žalobcom   a žalovaným   zistil,   že   žalobca   mal   uzavretý   pracovný   pomer   so   žalovaným na dobu neurčitú s nástupom práce dňa 1. 10. 1991. Druh práce bol uvedený UK - kotolňa, ul. (...), miesto výkonu práce bolo dojednané v S. Z platového výmeru zo dňa 30. 4. 1992 zistil,   že   žalobcovi   bol   určený   tarifný   mesačný   plat   vo   výške   2.680,-   Sk.   Z okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa 14. 1. 1994 bolo zistené, že žalovaný ukončil pracovný pomer zo žalobcom podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zák. práce okamžitým zrušením pracovného pomeru z dôvodu zvlášť hrubého porušenia pracovného poriadku a pracovnej disciplíny, ktorého   sa   žalobca   dopustil   dňa   13. 1. 1994   tým,   že   odmietol   nastúpiť   za   jedného pracovníka do práce a taktiež dňa 14. 1. 1994 o 7.00 hod. nenastúpil do svojej pracovnej smeny.

Odvolací   súd   k tejto   výpovedi   dopĺňa,   že   v nej   žalovaný   rozviedol   v odôvodnení okamžitého zrušenia pracovného pomeru, v čom považoval porušenie pracovnej disciplíny za   zvlášť   hrubé   porušenie   pracovného   poriadku   a pracovnej   disciplíny.   Z tohto odôvodnenia   vyplýva,   že   dňa   13.   1.   1994   o 10.00   hod.   prišiel   do   kancelárie   (...),   kde po vypočutí zdôvodnenia výplaty za december 1993 od pracovníčok (...) a riaditeľa podniku, hodil   občiansky   preukaz   na   stôl   s tým,   že   do   práce   viac   nenastupuje   a odišiel   preč z kancelárie.   Pretože   riaditeľ   nemal   inú   možnosť   ako   zabezpečiť   zastupovanie,   išiel   za žalobcom o 13.00 hod. a žiadal ho, aby nastúpil do práce, hoci bol po nočnej smene z 12. 1. 1994 a 13. 1. 1994. Nočná smena však skončila o 7.00 hod. Stretol ho vo dverách bytu, keď bol práve na odchode. Povedal riaditeľovi, že ide do S. hľadať novú prácu. Keďže podľa Zák. práce porušil § 96 ods. 1 a § 97 ods. 1, 2 a hlavne nenastúpil dňa 14. 1. 1994 ráno o 7.00   hod.   do   svojej   pracovnej   smeny,   musel   riaditeľ   podniku   nájsť   náhradu,   lebo prevádzku v kotolni na Š. ul. nie je možné odstaviť na neurčitú dobu, hlavne v zimnom období, keď bola zabezpečovaná dodávka tepla a teplej úžitkovej vody pre 120 bytov, USS, materskú   školu,   domov   opatrovateľskej   služby,   klub   dôchodcov   a políciu,   čím   mohli vzniknúť veľké materiálne škody v kotolni, aj na rozvodoch a žalovaný odmietol pokračovať v práci. Preto nie je možné, aby žalobcu ponechali na pracovisku v organizácii do uplynutia výpovednej doby.

Z uvedeného   vyplýva,   že   konkrétne   hrubé   porušenie   pracovnej   povinnosti a pracovného   poriadku   videl   zamestnávateľ   v tom,   že   jednak   odmietol   nastúpiť na zastupovanie iného pracovníka dňa 13. 1. 1994 a jednak nenastúpil do svojej pracovnej smeny o 7.00 hod. dňa 14. 1. 1994.

Súd prvého stupňa sa správne zaoberal otázkou, či nastúpil žalobca do práce dňa 13. a 14. 1. 1994. Nepochybne zistil, že ani jeden z týchto dní do práce nenastúpil. Dňa 14. 1. 1994 sa síce pokúsil otvoriť kotolňu, v ktorej mal vykonávať prácu a ktorá bola jeho miestom   výkonu   práce,   ale   keď   zistil,   o čom   mal   už   predtým   informáciu,   že   kotolňa je zamknutá a je v nej vymenený zámok, nepokúšal sa zistiť u zamestnávateľa ďalší postup a nedomáhal sa výkonu práce. K tomuto odvolací súd doplňuje, že dňa 8. 4. 1993 žalobca spolu   s ostatnými   pracovníkmi   pracujúcimi   v kotolni   podpísali   pracovnú   disciplínu a pracovný   poriadok   a základné   povinnosti   pracovníkov.   Podľa   tejto   úpravy   v   bode   b) je uložená   povinnosť   riadne   hospodáriť   s prostriedkami   zverenými   im   organizáciou a strážiť a ochraňovať majetok organizácie pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nejednať v rozpore s oprávnenými záujmami organizácie. V časti o určení pracovnej doby a spôsobe obmeny pracovnej doby v kotolni na Š. je uvedené, že v prípade neprítomnosti jedného   pracovníka   (nemoc,   dovolenka)   budú   ostatní   pracovníci   pracovať   v celodennej smene a druhý deň budú mať voľno.

V tejto   úprave   boli   zároveň   pracovníci   upozornení,   že   v prípade   opakovaného nedodržiavania pracovnej disciplíny sa bude postupovať podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zák. práce. To znamená, že organizácia môže okamžite zrušiť pracovný pomer len výnimočne, a to vtedy, ak poruší pracovník pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.

V náväznosti   na   toto   opatrenie   je   dôležitou   skutočnosťou   to,   že   žalovaný   bol už na porušenie   pracovnej   disciplíny   upozornený   upozornením   zo   dňa   15. 6. 1993, a to aj s možnosťou   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   kvôli   porušeniu   pracovnej disciplíny   dňa   10. 6. 1993   a   14. 6. 1993.   Je   nepochybné,   že   toto   upozornenie   prevzal, pretože naňho reaguje svojím listom zo dňa 15. 6. 1993, kde vysvetľuje z akého dôvodu nenastúpil do zamestnania a to tým, že nedošlo k zabezpečeniu uspokojivých pracovných podmienok v záujme jeho zdravia. Preto bol nútený zdržiavať sa mimo svojho pracoviska. Z výpovede žalobcu a svedkov V. K. a F. F. vyplýva, že sa dňa 13. 1. 1994 spoločne dohodli, že nenastúpia do práce. Odstavili činnosť uhoľnej kotolne tým, že zahasili oheň vo všetkých kotloch, takže odstavili možnosť prívodu tepla a teplej vody do objektov, do ktorých mal žalovaný dodávať tieto komodity. Týmto konaním potom skutočne hrubo porušili pracovnú disciplínu   spočívajúcu   v tom,   že   porušili   základné   povinnosti   pracovníka,   ktoré   vzali na vedomie dňa 8. 4. 1993 ako bolo vyššie uvedené. Predovšetkým teda to, že v prípade neprítomnosti jedného z pracovníkov budú ostatní pracovať v celodennej smene a ďalej to, že nemali jednať v rozpore s oprávnenými záujmami organizácie. Práve tieto skutočnosti v okamžitom zrušení pracovného pomeru žalovaný vytýkal žalobcovi.

Podľa   § 53   ods. 1   písm. b)   Zák.   práce   platného   v čase   okamžitého   zrušenia pracovného   pomeru   žalobcu,   ak   pracovník   porušil   pracovnú   disciplínu   takým   hrubým spôsobom, že jeho ponechanie v organizácii do uplynutia výpovednej doby nie je možné z dôvodu udržania pracovnej disciplíny v organizácii, organizácia môže zrušiť pracovný pomer okamžite.

Odvolací súd je toho názoru, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že nebolo možné z dôvodu udržania pracovnej disciplíny v organizácii ponechať žalobcu a ďalších dvoch   jeho   spolupracovníkov   v organizácii,   pretože   už   v predchádzajúcom   období sa dopustili   podobného   konania,   keď   do   práce   nenastúpili   a   tentokrát   išlo   o   spoločnú dohodu, čím spôsobili ohrozenie plnenia úloh organizácie zvlášť hrubým spôsobom, pretože v zimnom   období   odstavili   dodávku   tepla   a teplej   vody   pre   odberateľov,   okrem   iného pre materskú   škôlku,   ústav   sociálnych   služieb,   domov   opatrovateľskej   služby,   klub dôchodcov atď. Preto aj podľa odvolacieho súdu bolo v tomto prípade okamžité zrušenie pracovného pomeru namieste.

Preto správne rozhodol súd prvého stupňa, keď rozhodol, že žalobu o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru zamietol.“

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36... tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Právo na prácu a právo   na   spravodlivé   pracovné   podmienky   patria   medzi   tie   práva,   ktorých   sa   možno domáhať v tom rozsahu, ktorý ustanovuje Zákonník práce a súvisiace predpisy.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 prvej vety ústavy a právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   čl. 36   druhej   vety   písm.   b)   ústavy   neznamenajú nemennosť, resp. zákaz skončiť pracovný pomer so zamestnancom,   pokiaľ sa tak stane v súlade   s ústavnými   a zákonnými   limitmi,   ktoré   sa   na   takýto   postup   zamestnávateľa vzťahujú   (v   konkrétnom   prípade   platia   najmä   ustanovenia   Zákonníka   práce   účinného v relevantnom   období).   Ústavný   súd   tiež   upozorňuje,   že   ochranu   proti   svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania poskytujú všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany.

Sťažovateľ   nesúhlasil   s   okamžitým   prepustením   z pracovného   pomeru   podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, ktoré mu odporca doručil, preto si uplatnil ochranu svojich práv pred všeobecnými súdmi, na ktorú mal nepochybne nárok. Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov aplikované spôsobom, ktorý by   signalizoval,   že   došlo,   resp.   mohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru a zistil, že to tak nie je. Krajský súd sa primerane vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľa   a relevantné   ustanovenia   Zákonníka   práce aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani namietaným článkom ústavy. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal postup okresného súdu v konaní o preskúmaní okamžitého zrušenia pracovného pomeru, dospel však k záveru, že okresný súd správne posúdil skutkový stav uvedenej veci a výpoveď daná odporcom sťažovateľovi je v súlade s právnymi predpismi, preto svojím rozsudkom č. k. 2 Co 81/2006-70 z 29. januára 2007 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom v jeho rozhodnutí bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase, keď nastala relevantná právna skutočnosť. Krajský súd v odôvodnení predmetného   rozsudku   analyzoval   zo   skutkového   a právneho   hľadiska   odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a takisto sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní zo 7. februára 2006, pričom zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nie je možné   akceptovať   právne   názory   sťažovateľa. Ústavný   súd   preto   pri   preskúmaní rozsudku krajského   súdu   č. k.   2 Co 81/2006-70   z 29. januára 2007 nezistil   žiadne skutočnosti,   na základe   ktorých   by   bolo   možné   tento   rozsudok   označiť   za arbitrárny (napr. IV. ÚS 150/03).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi   označenými   základnými   právami   sťažovateľa   a postupom   krajského   súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených základných práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, IV. ÚS 287/04). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007